Premlčanie trestného činu: Podmienky a dôsledky

Inštitút premlčania trestného stíhania predstavuje dôležitý aspekt trestného práva. Táto právna koncepcia, zakotvená v Trestnom zákone, stanovuje časové obmedzenia, po ktorých uplynutí už nie je možné trestný čin stíhať. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o podmienkach premlčania trestného činu, a to aj s ohľadom na novelu Trestného zákona z roku 2024.

Podstata a účel premlčania trestného stíhania

Podstatou inštitútu premlčania trestného stíhania je zánik trestnej zodpovednosti páchateľa trestného činu po uplynutí zákonom stanovenej doby, ktorá sa líši podľa závažnosti trestnej činnosti. Dôvody zavedenia tohto inštitútu sú predovšetkým praktické a do určitej miery súvisia aj s chápaním trestného práva ako ultima ratio (krajný prostriedok nápravy páchateľa). Ich východiskovým bodom je myšlienka, že postupom času zaniká potreba trestnoprávnej reakcie štátu na protiprávne konanie či už z hľadiska generálnej prevencie (trestný čin sa postupne vytráca zo spoločenského povedomia, znižujú sa obavy z jeho opakovania), alebo individuálnej prevencie (páchateľ sa po dlhšom čase od spáchania trestného činu môže zmeniť a jeho náprava nemusí byť potrebná).

Hmotnoprávna povaha premlčania

Premlčanie trestného stíhania je typicky upravené v právnych predpisoch, z ktorých vychádza trestné právo hmotné. V rámci Slovenskej republiky odborná literatúra zaraďuje premlčanie trestného stíhania medzi hmotnoprávne inštitúty. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že premlčanie je upravené v § 87 a nasl. Trestného zákona. V tomto prípade sa možno s odbornou literatúrou stotožniť napriek tomu, že zákonodarca nešťastne pomenoval inštitút premlčania ako premlčanie trestného stíhania, pričom trestné stíhanie je nepochybne procesno-právny pojem. Ak je teda premlčanie hmotno-právnej povahy môže naň mať vplyv procesná skutočnosť? Podľa názoru mnohých právnikov nie, pretože platí základné pravidlo, že „hmota“ prevažuje nad procesom, pretože procesné právo je prostriedkom zavádzania hmotného práva do života.

Plynutie a začiatok premlčacej doby

Podľa § 87 Trestného zákona Slovenskej republiky (zákon č. 300/2005 Z. z.) začne premlčacia doba plynúť dňom, keď bol trestný čin spáchaný. Trestný zákon síce vôbec nestanovuje okamih, od ktorého začína plynúť premlčacia doba (je chybou, že zákonodarca opomenul v novom Trestnom zákone upraviť takú podstatnú otázku), avšak súdna prax a právna veda vychádzajú z názoru, že premlčacia doba začína plynúť od spáchania trestného činu, teda od okamihu, kedy bol trestný čin dokonaný, respektíve v prípade pokračujúcich, trvajúcich a hromadných trestných činov, od okamihu, kedy bola trestná činnosť dokončená. Rozhodná je doba ukončenia konania, avšak pokiaľ je znakom skutkovej podstaty účinok, prípadne ťažší účinok, potom premlčacia doba začína bežať od vzniku účinku alebo ťažšieho účinku. Pri počítaní premlčacej doby je pritom potrebné vychádzať zo znenia ustanovenia § 136 Tr. zák. s tým, že premlčacia doba začne plynúť nasledujúceho dňa po tom, kedy nastala udalosť významná pre jej začiatok.

Pri určovaní dĺžky premlčacej doby je nutné vychádzať z trestných sadzieb uvedených v osobitnej časti Trestného zákona, pričom konkrétna dĺžka premlčacej doby sa odvíja len od trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona a to bez ohľadu na to, aký konkrétny trest bude možné páchať.

Prečítajte si tiež: Ako riešiť nevyplatenú mzdu a odstupné?

Pre ilustráciu: Ak je trestný čin majetkovej povahy (napríklad podvod alebo krádež), premlčacia doba trestných činov sa pohybuje v rozsahu od 3 do 10 rokov, v závislosti od výšky spôsobenej škody. Čím vyššia škoda, tým dlhšia premlčacia doba. To znamená, že po uplynutí tejto doby už štát nemôže ďalej stíhať páchateľa, hoci trestný čin spáchal.

Prerušenie premlčacej doby a jeho podmienky

V. Trest­ný zá­kon účin­ný od 1.1.2006 up­ra­vu­je pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v us­ta­no­ve­ní § 87 ods.3 Tr. zák., pri­čom ob­dob­ne ako Trest­ný zá­kon účin­ný do 31.12.2005 sta­no­vu­je dve pod­mien­ky, kto­rých napl­ne­nie po­čas ply­nu­tia zá­ko­nom sta­no­ve­nej preml­ča­cej do­by spô­so­bu­je jej pre­ru­še­nie a tým aj jej predĺže­nie, na­koľ­ko pre­ru­še­ním preml­ča­nia za­čí­na ce­lá no­vá preml­ča­cia do­ba ply­núť zno­va (§ 87 ods.4 Tr. zák.). Tie­to dve zá­ko­nom sta­no­ve­né pod­mien­ky spô­so­bu­jú­ce pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by sú na se­be nav­zá­jom sa­mos­tat­né (vy­plý­va to z pou­ži­tia spoj­ky „ale­bo“, kto­rá ich v § 87 ods.3 Tr. zák. spo­ju­je), čo zna­me­ná, že kaž­dá z nich mô­že, sa­ma o se­be, spô­so­biť pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by, av­šak pod­ľa okol­nos­tí kaž­dé­ho jed­not­li­vé­ho prí­pa­du mô­že dôjsť aj k ich vzá­jom­nej ku­mu­lá­cii.

Prerušenie premlčania má za následok kompletnú anuláciu premlčacej doby a v zmysle § 87 ods. 4 TZ začína plynúť odznova.

Pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by te­da spô­so­bu­je:

1. vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin, o kto­ré­ho preml­ča­nie ide, ako aj po ňom nas­le­du­jú­ce úko­ny or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ale­bo sú­du sme­ru­jú­ce k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa (§ 87 ods.3 písm. a) Tr. zák.)

Uve­de­né us­ta­no­ve­nie vy­chá­dza z to­ho, že pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia je sí­ce in­šti­tút hmot­no-práv­nej po­va­hy, av­šak je pod­mie­ne­ný pro­ces­ný­mi úkon­mi vy­ko­na­ný­mi v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Pr­vým úko­nom, kto­rý spô­so­bu­je pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, je pre­to vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be pod­ľa § 206 ods.1 Tr. por. (zá­znam o do­čas­nom od­lo­že­ní vzne­se­nia ob­vi­ne­nia v zmys­le § 205 Tr. por. ply­nu­tie preml­ča­cej do­by nep­re­ru­šu­je, ale spô­so­bu­je spo­čí­va­nie preml­ča­cej do­by pod­ľa § 87 ods.2 písm. d) Tr. zák.). Trest­ný zá­kon sí­ce pou­ží­va spo­je­nie „vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin, o kto­ré­ho preml­ča­nie ide“, av­šak tú­to di­kciu zá­ko­na je pot­reb­né vy­kla­dať tak, že vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sa mu­sí tý­kať to­ho is­té­ho skut­ku o akom je nás­led­ne me­ri­tór­ne roz­ho­do­va­né. Vy­plý­va to z to­ho, že pod­sta­tou uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (ako aj ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia) je opis skut­ku, kto­rý sí­ce vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, av­šak, na roz­diel od práv­nej kva­li­fi­ká­cie, sa to­tož­nosť skut­ku ne­mô­že zme­niť po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia (sku­tok sa mô­že rôz­nym spô­so­bom up­ra­vo­vať, ale to­tož­nosť ko­na­nia, prí­pad­ne to­tož­nosť nás­led­ku mu­sí zos­tať za­cho­va­ná, t. j. vy­chá­dza sa zo zá­sa­dy, že tres­tné stí­ha­nie sa ve­die o skut­ku a nie o je­ho opi­se). To, že pod­stat­ným pre pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by tres­tné­ho stí­ha­nia je vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre kon­krét­ny sku­tok a nie pre kon­krét­ny trest­ný čin mož­no te­da vy­vo­diť z to­ho, že Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je zme­niť práv­nu kva­li­fi­ká­ciu po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia a pre­to ne­mož­no vi­dieť len v zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie pre­káž­ku pre­ru­še­nia preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia (1). V opač­nom prí­pa­de, by bo­lo pot­reb­né vzniesť ob­vi­ne­nie vždy, keď dôj­de k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie, aby sa tak pre­ru­ši­lo ply­nu­tie preml­ča­cej do­by kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Nap­rík­lad, ak bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1 Tr. zák. tak tým­to pro­ces­ným úko­nom doš­lo k pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by (oh­ľad­ne skut­ku vy­me­dze­nom v uz­ne­se­ní) a ak v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia prí­de k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie nap­rík­lad na pre­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods.1 Tr. zák. je ta­ká­to zme­na, z hľa­dis­ka pre­ru­še­nia preml­ča­cej do­by, bez­výz­nam­ná, na­koľ­ko k pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by už doš­lo pred­chá­dza­jú­ci­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi, kto­ré sa tý­ka­li pre­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1 Tr. zák..

Prečítajte si tiež: Dôsledky premlčania pokračovacieho trestného činu

V praxi sa vy­skyt­li ur­či­té prob­lé­my v tom, či dôj­de k pre­ru­še­niu preml­ča­nia v prí­pa­doch, ak v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia doš­lo k zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší v tom sme­re, že sa zme­ní práv­na kva­li­fi­ká­cia na mier­nej­šiu ako bol sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pri­čom k tej­to mier­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cii sa vzťa­hu­je krat­šia preml­ča­cia do­ba. Nap­rík­lad ak bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie po šty­roch ro­koch od spá­chania skut­ku pre pre­čin s preml­ča­cou do­bou päť ro­kov a po­čas tres­tné­ho stí­ha­nia dôj­de k ta­kej zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na, že sku­tok je mož­né kva­li­fi­ko­vať len ako mier­nej­ší pre­čin s preml­ča­cou do­bou tri ro­ky. Je po­tom otáz­kou či je ten­to mier­nej­ší pre­čin už preml­ča­ný (vzhľa­dom k to­mu, že doš­lo k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia až po šty­roch ro­koch od spá­chania skut­ku) ale­bo bo­la preml­ča­cia do­ba účin­ne pre­ru­še­ná pro­ces­ný­mi úkon­mi vy­ko­na­ný­mi pred zme­nou Tres­tné­ho zá­ko­na a k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia ne­moh­lo prísť. Rie­še­nie je pot­reb­né vi­dieť opä­tov­ne v tom, že pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia je sí­ce in­šti­tút hmot­no-práv­nej po­va­hy, av­šak je pod­mie­ne­ný pro­ces­ný­mi úkon­mi vy­ko­na­ný­mi v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku. Pro­ces­né úko­ny sa vždy vy­ko­ná­va­jú a po­su­dzu­jú pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho v ča­se, ke­dy bo­li tie­to úko­ny vy­ko­na­né, pri­čom pla­tí to, že po­kiaľ bo­li pro­ces­né úko­ny vy­ko­na­né spô­so­bom, kto­rý zod­po­ve­dal zá­kon­nej úp­ra­ve, ich účin­ky zos­ta­nú za­cho­va­né. Ak te­da doš­lo k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia v prie­be­hu zá­ko­nom sta­no­ve­nej preml­ča­cej do­be (po šty­roch ro­koch od spá­chania skut­ku pre pre­čin s preml­ča­cou do­bou päť ro­kov) doš­lo aj k pre­ru­še­niu preml­ča­nia a nes­kor­šia, pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šia, zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na a zme­na práv­nej kva­li­fi­ká­cie na tom nič ne­mô­že zme­niť, pre­to­že pô­so­bí až do bu­dúc­nos­ti. Us­ta­no­ve­nie o ča­so­vej pô­sob­nos­ti Tres­tných zá­ko­nov (§ 2 ods.1 Tr. zák.) ne­mož­no vy­kla­dať tak ši­ro­ko, aby sa s od­ka­zom na to­to us­ta­no­ve­nie fak­tic­ky spät­ne anu­lo­va­li účin­ky pro­ces­ných úko­nov uve­de­ných v § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák., kto­ré bo­li riad­ne vy­ko­na­né za účin­nos­ti skor­šie­ho zne­nia Tres­tné­ho zá­ko­na.(2) Pri vy­ššie pou­ži­tom prík­la­de však bu­de pot­reb­né, v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia nas­le­du­jú­com po zme­ne práv­nej úp­ra­vy, vy­chá­dzať už z troj­roč­nej preml­ča­cej do­by a ak by me­dzi jed­not­li­vý­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du up­ly­nu­la le­ho­ta dlh­šia ako tri ro­ky doš­lo by k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia. Ak však pôj­de o si­tuáciu, keď súd dos­pe­je k zá­ve­ru, že ža­le­va­ný sku­tok je tres­tným či­nom s mier­nej­šou tres­tnou sadz­bou v po­rov­na­ní s tres­tným či­nom, pre kto­rý bo­lo za­ča­té a do­po­siaľ ve­de­né tres­tné stí­ha­nie (t. j. nej­de o zme­ny v Tres­tnom zá­ko­ne spô­so­bu­jú­ce zme­ny v práv­nej kva­li­fi­ká­cii, ale ide o zme­ny v práv­nej kva­li­fi­ká­cii vy­ko­na­né na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia), pri­čom tá­to zme­na sa pre­miet­ne aj do inej, krat­šej preml­ča­cej do­by či­nu, po­tom sa mu­sí za­obe­rať aj otáz­kou preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vo vzťa­hu k tej­to mier­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku. Je te­da po­vin­ný po­sú­diť aj okol­nosť, či bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie eš­te v tej­to krat­šej do­be (ju­di­ka­tú­ra NS ČR R 6/2007).

Pokiaľ však podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu už zanikla trestnosť činu uplynutím premlčacej doby, zatiaľ čo podľa Trestného zákona neskoršieho, ktorý za taký istý trestný čin (aj s rovnakými trestnými sadzbami) stanovuje dlhšiu premlčaciu dobu, by sa tak nestalo, nemožno so zreteľom na ustanovenie § 2 ods.1 Tr. zák. aplikovať neskorší Trestný zákon. Nad rámec uvedeného možno dodať, že ak je už raz trestný čin podľa Trestného zákona premlčaný (t. j. premlčacia doba uplynula bez prerušenia v zmysle § 87 ods.3 Tr. zák.) jeho dodatočné prehlásenie za čin nepremlčaný (alebo dodatočné nezapočítanie už ubehnutej premlčacej doby) nemôže znamenať opätovný vznik premlčaním zaniknutej trestnej zodpovednosti a to ani vtedy, ak sa tak stane zákonom. Zákaz retroaktivity nepriaznivejšieho zákona totiž platí bezvýhradne (3).

Problémovým sa môže javiť stanovenie okamihu, kedy pri vznesení obvinenia dochádza k prerušeniu premlčania, teda či účinok prerušenia premlčania nastáva už dňom vydania uznesenia o vznesení obvinenia policajtom alebo prokurátorom, prípadne či tento účinok nastáva až dňom doručenia uznesenia o vznesení obvinenia obvinenému. Česká odborná literatúra, ktorá má, aj napriek niektorým odlišnostiam, podobnú právnu úpravu prerušenia premlčania sa prikláňa k názoru, že účinok prerušenia premlčania nastáva až skutočným doručením uznesenia o začatí trestného stíhania obvinenému (ide o obdobu uznesenia o vznesení obvinenia) (4). Tento právny názor však nemožno použiť a aplikovať na území SR, pretože Trestný zákon v ustanovení § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák. výslovne stanovuje, že premlčanie trestného stíhania sa prerušuje vznesením obvinenia, čím sa má zjavne na mysli vydanie (vyhotovenie) uznesenia orgánom činným v trestnom konaní bez ohľadu na to kedy bude oznámené obvinenému. V opačnom prípade by zákonodarca musel v § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák. výslovne uviesť, že premlčanie trestného stíhania sa prerušuje oznámením uznesenia o vznesení obvinenia a až po ňom nasledujúcimi úkonmi (teda samotné vznesenie obvinenia a úkony, ktoré boli vykonané do jeho oznámenia obvinenému by premlčanie neprerušovali), čo evidentne nie je možné vyvodiť zo znenia § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák. K uvedenému je potrebné uviesť, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok a preto je takéto uznesenie vykonateľné (§ 184 ods.2 Tr. por.) dňom jeho vydania a účinok prerušenia premlčania trestného stíhania nastane aj napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je ešte právoplatné.

V tejto súvislosti je však potrebné dodať, že účinky vydania uznesenia o vznesení obvinenia sú len „predbežné“, nakoľko predpokladom ich ďalšieho trvania je to, aby uznesenie o vznesení obvinenia zostalo aj naďalej v platnosti. Ak oprávnený orgán, buď na podklade sťažnosti alebo postupom podľa § 230 ods.2 písm. e) Tr. por. (prípadne generálny prokurátor postupom podľa § 363 Tr. por. a nasledujúce), zruší uznesenie o vznesení obvinenia pôjde, z hľadiska procesno-právneho, už o neexistujúce uznesenie, ktoré naďalej nemôže mať a ani nemá žiadne právne účinky. V takomto prípade bude potrebné vychádzať z toho, že premlčacia lehota plynula bez prerušenia, akoby k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia nikdy nebolo došlo.

Napriek uvedenému môžu nastať situácie, keď vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nespôsobí prerušenie plynutia premlčacej doby (prípadne keď premlčacia doba začne v podstate plynúť až oznámením uznesenia o vznesení obvinenia). Ide o situácie, keď je vznesené obvinenie bezprostredne po spáchaní trestného činu (začiatok plynutia premlčacej doby a vydanie uznesenia o vznesení obvinenia tu v podstate splynú do jedného okamihu), prípadne ide o pokračovanie v trestnej činnosti a trestný čin ešte nebol dokončený. Prerušenie plynutia premlčacej doby totiž môže zásadne nastať len vtedy, ak premlčacia doba začala aj skutočne plynúť. V tomto smere treba pripomenúť, že Trestný zákon síce vôbec nestanovuje okamih, od ktorého začína plynúť premlčacia doba (je chybou, že zákonodarca opomenul v novom Trestnom zákone upraviť takú podstatnú otázku), avšak súdna prax a právna veda vychádzajú z názoru, že premlčacia doba začína plynúť od spáchania trestného činu, teda od okamihu, kedy bol trestný čin dokonaný, respektíve v prípade pokračujúcich, trvajúcich a hromadných trestných činov, od okamihu, kedy bola trestná činnosť dokončená.

Prečítajte si tiež: Dôsledky premlčania trestného činu podvodu

Vplyv novely Trestného zákona z roku 2024

Dňa 6.8.2024 nadobudla účinnosť zásadná novela Trestného zákona, ktorá významným spôsobom mení doterajšiu trestnú politiku štátu. Novela prináša zmeny v premlčacích dobách, vrátane ich skrátenia pre určité trestné činy.

Podľa starej trestnoprávnej zásady všeobecne akceptovanej v európskom priestore a vyjadrenej u nás v § 2 ods. 1 TZ: „Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“

V aplikačnej praxi vznikla otázka, ako postupovať v prípadoch, ak novelou č. 40/2024 Z. z došlo k zníženiu trestných sadzieb pri vybraných trestných činoch a zároveň došlo k skráteniu premlčacej doby. Hlavnou otázkou, ktorá má byť zodpovedaná je, či vydanie uznesenia o vznesení obvinenia má za následok prerušenie premlčacej doby v prípade, ak bolo toto uznesenie vydané za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy.

Z hľadiska ochrany základných ľudských práv a slobôd je potrebné dospieť k jednoznačnému záveru, že podmienky trestnosti treba z hľadiska priaznivejšej právnej úpravy podľa vyššie citovaného § 2 ods. 1 Trestného zákona aplikovať k akémukoľvek dátumu posudzovania trestného činu, a preto sa nové kratšie premlčacie doby vzťahujú aj na činy, za ktoré už bolo vznesené obvinenie (nie však ak bol niekto právoplatne odsúdený, to ostáva v platnosti). Nevyhnutnosť vyššie uvedenej interpretácie vyplýva z ústavného zakotvenia zásady lex mitior v článku 50 ods.

Retrospektívny účinok novely navyše spôsobuje, že ak premlčacia doba už uplynula, prípad môže byť zastavený - aj keď páchateľ bol formálne obvinený pred novelou.

Časová pôsobnosť trestného zákona

Osobitnou kategóriou je časová pôsobnosť trestného zákona. Uvedené pravidlo je zdôraznené predovšetkým v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 6: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“ Uvedené pravidlo je ešte konkretizované v § 2 ods. 1 TZ: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.

Dôležitá je aj textácia Ústavy a Trestného zákona, ktorá uvádza, že trestnosť činu a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší (lex mitior). Uvedená textácia teda neznamená, že OČTK majú poskladať nový Trestný zákon, zo všetkých účinných znení Trestného zákona, ktoré nadobudli účinnosť od spáchania trestného činu po odsudzujúci rozsudok, ale majú sa sústrediť len na zákon ako celok.

Zásada in dubio pro reo

Dôležitou zásadou v tomto prípade je aj zásada in dubio pro reo, ktorá by mala mať (okrem svojho procesného významu) aj svoj interptretačný charakter. Určuje nám, že v prípade ak sú pochybnosti v rámci aplikácie výkladu, má sa použiť výklad pre páchateľa najpriaznivejší. Táto zásada má aplikáciu aj v rámci trestného práva hmotného a je odvodená zo zásady zákonnosti (Nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege ). V rámci zásady je obzvlášť dôležitá podzásada nullum crimen sine lege certa. V tomto atribúte je vyjadrená požiadavka určitosti a zrozumiteľnosti právnej normy. Je dôležité, aby každý občan Slovenskej republiky mohol zhodnotiť a posúdiť všetky trestnoprávne následky svojho vlastného konania. V prípade, ak táto určitosť nie je celkom zrejmá, je nutné právnu úpravu vykladať v prospech páchateľa trestného činu.

Výnimky z premlčania

Podľa § 88 sa trestné činy uvedené v dvanástej hlave osobitnej časti Trestného zákona nepremlčujú.

Premlčanie výkonu trestu

Premlčanie výkonu trestu je upravené v Trestnom zákone, konkrétne v ustanovení § 90 a nasl. Trestného zákona. Pokiaľ ide o nenastúpenie na výkon trestu odňatia slobody, je potrebné vychádzať u ustanovenia § 90 ods. Podľa ustálenej súdnej praxe, ak páchateľ absolvuje v cudzine napríklad pracovný alebo študijný pobyt bez úmyslu vyhnúť sa trestu, nedochádza k spočívaniu premlčacej doby. Ak by ale mal vedomosť o tom, že je povinný nastúpiť na výkon trestu odňatia slobody a odcestuje do cudziny, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, premlčacia doba bude spočívať, teda nebude plynúť.

tags: #premlcanie #trestneho #cinu #podmienky