Krížová cesta: Hlboká pobožnosť s koreňmi v histórii a výzvami pre súčasnosť

Krížová cesta, známa aj ako Via Crucis alebo Via Dolorosa, je tradičná kresťanská pobožnosť, ktorá veriacich sprevádza cestou Ježiša Krista od jeho odsúdenia Pilátom až po jeho ukrižovanie a uloženie do hrobu. Táto cesta, pôvodne prechádzaná pútnikmi v Jeruzaleme, sa stala dôležitou súčasťou duchovného života kresťanov na celom svete.

História a vývoj Krížovej cesty

Už v raných dobách kresťanstva putovali veriaci do Svätej zeme, aby prešli po stopách Ježiša Krista. Pútnička Egéria, ktorá strávila tri roky na Východe v rokoch 381-384, vo svojom diele Peregrinatio Etheriae opisuje putovanie po Svätej zemi, liturgiu v Jeruzaleme počas pôstneho obdobia a Veľkej noci, vzdelávanie veriacich kázňami, nočné bdenia, pôsty a úctu sv. Krížu. Spomína chrám Anastasis, kostol Ad Crucem a chrám Martyrium na Golgote, kde veriaci putovali. Iste to ešte nebola dnešná Krížová cesta, ale procesie veriacich spievajúcich žalmy a blízkosť miest Kristovho umučenia možno považovať za praformu neskoršej Krížovej cesty. Podobne aj sv. Hieronym hlásal dôležitosť navštevovania týchto miest.

Po obsadení Svätej zeme moslimami v 7. storočí boli tieto aktivity obmedzené. Duchovné texty sv. Bernarda z Clairvaux, sv. Františka z Assisi a sv. Bonaventúru v 12. a 13. storočí pripravili pôdu pre spiritualitu Krížových ciest. Znovuobnovenie tejto duchovnej aktivity začalo s príchodom františkánov do Svätej zeme v roku 1342. Pod ich vplyvom sa začali stavať kaplnky v Jeruzaleme a po návrate rehoľníkov do Európy aj v mnohých katolíckych krajinách, aby sa veriaci mohli sústrediť na meditáciu o Kristovom umučení.

V roku 1686 povolil pápež Inocent XI. františkánom budovať krížové cesty aj vo vnútri kostolov a udeľovať odpustky pri modlitbe krížovej cesty v kostole namiesto púte do Svätej zeme tým, ktorí boli pričlenení k ich rádu. V roku 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril toto právo na všetkých veriacich vo františkánskych kostoloch a v roku 1731 pápež Klement XII. umožnil udeľovanie odpustkov aj v iných kostoloch, ak za ich stavbu zodpovedal františkánsky kňaz. V polovici 18. storočia zriadil sv. Leonard z Porto Maurizio takmer 600 krížových ciest.

Počas stáročí sa počet zastavení a ich znázornenie menilo. Dnešný počet 14 zastavení Krížovej cesty a ich znázornenie boli štandardizované v 18. storočí pápežským dekrétom.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Zastavenia Krížovej cesty

V súčasnosti sa Krížová cesta skladá zo 14 zastavení:

1. Pán Ježiš je odsúdený (Pilátom) na smrť.
2. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia.
3. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom.
4. Pán Ježiš sa stretáva so svojou Matkou.
5. Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž.
6. Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník.
7. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom.
8. Pán Ježiš napomína plačúce ženy.
9. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom.
10. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty.
11. Pána Ježiša pribíjajú na kríž.
12. Pán Ježiš na kríži zomiera.
13. Pána Ježiša skladajú z kríža.
14. Pána Ježiša pochovávajú.

Vo Svätom roku 1975 schválil pápež Pavol VI. úpravu, na základe ktorej Krížová cesta môže začať Poslednou večerou a skončiť Vzkriesením.

Krížová cesta v súčasnosti

Modlitba krížovej cesty je populárna najmä počas pôstneho obdobia a Veľkého týždňa a je spojená s možnosťou získania plnomocných odpustkov za určených podmienok: sviatostná spoveď, prijatie Eucharistie, modlitba na úmysel Svätého Otca, odklon od hriechu, pevné predsavzatie žiť podľa Božej vôle a vykonanie konkrétneho skutku, na ktorý sa viaže získanie odpustkov. Chorí môžu prežiť s duchovným úžitkom krížovú cestu tak, že vezmú do rúk kríž a rozjímajú o umučení Pána.

Kódex kánonického práva z roku 1983 pridáva, že ten, kto získava odpustky, musí byť pokrstený kresťan a nesmie byť exkomunikovaný, musí sa nachádzať v stave posväcujúcej milosti, musí mať úmysel odpustky získať a skutky vykonať v určenom čase a podľa predpísaného spôsobu.

Krížová cesta ako cesta pre matky

Krížová cesta môže byť pre matky, telesné i duchovné, modliace sa za svoje deti, zvlášť silným zážitkom:

Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku

1. Pán Ježiš je odsúdený na smrť: Matka prosí za svoje deti, aby ich životná púť nebola príčinou ich odsúdenia na večnú smrť.
2. Ježiš berie kríž: Matka prosí o odvahu a silu pre svoje deti, aby s ochotou niesli svoje kríže za Ježišom.
3. Ježiš padá prvý krát pod krížom: Matka prosí, aby pád jej detí nebol smrteľným pre ich duše, ale odrazovým mostíkom k väčšej sile do boja s hriechom.
4. Ježiš sa stretáva so svojou matkou: Matka prosí, aby Tvoja Matka umožnila mojim deťom stretnutie s Tebou v dobrej svätej spovedi a prijímaní Tvojho najsvätejšieho tela, aby poznali radosť z odpustenia.
5. Šimon pomáha niesť kríž: Matka prosí, aby deťom prišli na pomoc takí priatelia, ktorí by ich ešte viac pripútali k Tebe.
6. Veronika podáva šatku: Matka prosí, aby sa jej deti dostali k Ježišovi cez všetky prekážky a do duše im bol vtlačený Jeho obraz.
7. Ježiš padá druhý krát pod krížom: Matka sa bojí, či Ježiš ešte odpustí jej deťom a ďakuje Mu, že im odpustil.
8. Ježiš sa stretáva so ženami: Matka prosí o milosť vytrvalej modlitby, pôstov a sebazaprení, aby mohla napraviť, čo zavinila vo výchove svojich detí.
9. Ježiš padá tretí krát pod krížom: Matka prosí, aby Ježiš zachránil jej deti pri najťažšom páde.
10. Ježiš je vyzlečený zo šiat: Matka prosí, aby Ježiš ušetril jej deti, mládež, od straty svätej čistoty.
11. Ježiša pribíjajú na kríž: Matka prosí, aby deti skladali svoje ruky len k modlitbe a k poctivej každodennej práci a ich nohy kráčali za Ježišom, po cestách Jeho prikázaní.
12. Ježiš na kríži umiera: Matka prosí, aby Ježiš pritiahol jej deti k sebe tým najsilnejším putom milosrdnej lásky, aby umreli všetkému, čo nie je On.
13. Ježiša kladú do rúk matky: Matka prosí o silu, aby radšej videla svoje deti mŕtve, akoby mali svojím životom dozrievať pre večné zatratenie.
14. Ježiša ukladajú do hrobu: Matka prosí, aby s ňou bolo stále Ježišovo milosrdenstvo a aby mohla povedať: Vďaka Ti, Ježišu, nestratila som ani jedno, ktoré si mi dal.

Finančná podpora cirkví a jej budúcnosť

Ondrej Prostredník, slovenský teológ a odborník na cirkevné financovanie, kritizuje plánované zvyšovanie štátnej podpory pre cirkvi z 59 miliónov na takmer 80 miliónov EUR v čase verejných finančných problémov. Poukazuje na to, že počet veriacich v registrovaných cirkvách sa znižuje, zatiaľ čo počet veriacich hlásiacich sa k náboženstvám, ktoré nemajú šancu získať status registrovanej cirkvi, rastie. Podľa neho by cirkvi mali byť finančne sebestačné a platy zamestnancov by si mali zabezpečovať samy. Ak je nejaká organizácia pri financovaní svojej základnej činnosti závislá na externom subjekte, v tomto prípade na štáte, robí ju to extrémne závislou a zraniteľnou.

Prostredník navrhuje, aby sa členstvo viedlo k pocitu zodpovednosti za bežné prevádzkové náklady a aby prispievali pravidelne na mesačnej báze. Pokiaľ ide o výnosy z majetku cirkví, tam je to zložitejšie, niektoré farnosti majú majetku viac, iné žiaden. Je presvedčený, že ak sa cirkvi chcú zodpovedne postaviť k vlastnej budúcnosti v modernej sekulárnej spoločnosti, jediným riešením je finančná nezávislosť.

Myslí si, že v štáte, ktorý vo svojej vlastnej ústave deklaruje, že sa neviaže na žiadne náboženstvo, musíme dôsledne rozlišovať medzi tým, čo je verejný záujem a čo je záujem cirkví. Náboženské obrady, pastoračná starostlivosť o veriacich, misia za účelom získavania a výchovy veriacich sú činnosti, ktoré nie sú verejným záujmom v sekulárnom štáte. Samozrejme cirkvi majú právo vykonávať aj činnosti vo verejnom záujme, ako je činnosť sociálnych zariadení zriadených cirkvami, alebo krízová a humanitárna pomoc zabezpečovaná cirkevnými organizáciami.

Súčasný zákon sťažuje registráciu nových cirkví, čo Prostredník považuje za diskriminačný stav. Rád by zmenil podmienky registrácie cirkví tak, aby neboli diskriminačné pre menšie spoločenstvá veriacich. Myslí si, že cirkvi si už dlhšie uvedomujú potrebu posilňovať svoju sebestačnosť a najtransparentnejší model by boli priame členské príspevky veriacich na prevádzku cirkvi.

Nové pravidlá financovania cirkví od nového roka

Od nového roka budú cirkvi financované inak ako doteraz. Nový zákon, ktorý vznikal dva roky a je výsledkom diskusie expertov ministerstva kultúry a zástupcov cirkví, sa vzťahuje iba na registrované cirkvi a náboženské spoločnosti.

Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto

Podľa ministerky kultúry Ľubice Laššákovej odborná diskusia ukázala, že „optimálnym riešením je ponechanie systému priamej podpory cirkví zo štátneho rozpočtu, avšak v aktualizovanej podobe založenej na zásadách spravodlivosti, transparentnosti, solidarity a nezávislosti cirkví pri rešpektovaní ekonomických možností štátu“.

Podľa nových pravidiel sa od 1. januára zvýši doterajšia výška dotácie podľa valorizácie platov vo verejnej správe a miery inflácie v pomere 80:20. Zvýšenie dotácie sa jednotlivým cirkvám rozdelí podľa počtu ich veriacich zisteného pri sčítaní obyvateľov. Zákon súčasne štátu ponecháva právo vykonávať kontrolu hospodárenia s príspevkami a cirkvi musia každoročne predložiť správu o hospodárení s poskytnutým príspevkom štátu, ktorú ministerstvo kultúry zverejní na svojich webstránkach.

Cirkvi môžu použiť príspevok štátu na výdavky súvisiace s bohoslužbami, výchovnou, sociálnou a kultúrnou činnosťou, vrátane miezd a prevádzkových nákladov. Jednou z hlavných zmien tak je, že štát už nebude prispievať na platy duchovných podľa doterajších tabuliek. Po novom registrovaným cirkvám poskytne celkový balík peňazí podľa počtu veriacich. Väčší dôraz sa bude klásť na samostatné a nezávislé hospodárenie cirkví.

Krížová cesta Cirkvi

V dejinách Cirkvi nachádzame presvedčenie, že Nevesta Kristova prejde rovnakou životnou cestou ako jej nebeský Ženích. Pápež Pius XII. v encyklike Mystici corporis uvádza, že Kristus chce, aby sa mu podobali jednotlivé údy, tak chce, aby sa mu podobalo celé Telo Cirkvi.

Sv. Pius X. v encyklike E supremi poznamenáva, že človek sa s najvyššou opovážlivostí vedral na miesto Boha, vyvyšuje sa nade všetko, čo sa nazýva Boh. Ct. Mary Potterová mala za to, že Církev dospela do doby, kedy bude mysticky ukrižovaná so svojim Pánom. Bl. Anna Kateřina Emmerichová vo svojich viděních líčila utrpení Církve, na kterém se podílejí její členové. Mons. Fulton J. Sheen upozorňuje, že střet se světem, který vede Církev na křížovou cestu, je nevyhnutelný. Kardinál Henry Edward Manning uvádza niekoľko znakov „mystického umučenia“ Cirkvi, okrem iného ľahostajnosť k náboženským pravdám, prenasledovanie pravdy a takmer naprosté vymiznutie nejsvětější oběti.

Utrpenie Cirkvi je skúškou viery a vernosti. Boh má všetko pevne vo svojich rukách, všetko sa deje podľa neskonale múdrych úradkov jeho prozreteľnosti a má hlboký zmysel, ktorý bude plne odhalen pri Poslednom súde. Vzorom nám môže a má byť Matka Boží, ktorá zostala pod krížom až do konca.

Krížová cesta ako výzva k prevencii a zmene

Zasiahla nás epidémia, ktorá zmenila náš život. Brat Tomáš M. pripomína, že hriech je malý vírus, ktorého existenciu mnohí spochybňujú a podceňujú. A práve teraz je ten čas, kedy môžeme podniknúť preventívne opatrenia a pripraviť sa. Ani v boji proti koronavírusu, ani v boji proti hriechu sám nič nezmôžeme.

Krížová cesta Ježiša Krista, cesta jeho utrpenia je v ponímaní stroja „krizova cesta“ - a čo iné, ako kríza lepšie vystihuje aktuálny stav.

Mladí na Krížovej ceste

Mária vstala a začala kráčať. Ježiš sa to naučil od svojej matky: keď niesol kríž, musel vstať a znovu začať chodiť. Pane, nauč nás mladých vstať a ísť ďalej.

Pane, Pilát podpísal dekrét, ktorý zničil tvoju budúcnosť. Pane, toľko mladých ľudí dnes cíti, že nám berú budúcnosť. Aj keď ťa odsúdili na smrť, nenechal si sa zvrhnúť. S Otcom po svojom boku si kráčal vpred s dôverou v budúcnosť. Na plecia ti naložili kríž, ale ty si sa nevzdal.

Svet, v ktorom žijeme, možno nie je až taký odlišný. Prepáč, Pane, nie som zvyknutý vidieť svojich hrdinov ležať na zemi zašpinených od prachu. Prečo si sa podriadil? Dívam sa, ako padáš na zem. Predstavujem si, ako dvíhaš hlavu a pozeráš sa na mňa. Predstavujem si, ako hovoríš: „Padám s tebou, aby si vstal so mnou. Choď, vstaň a choď."

Možno si medzi výkrikmi davu počuli hlas svojej matky. Sladký, nezameniteľný hlas. „Syn môj, tu som.“ Hľadal si jej tvár. Našiel si ju, bola pokojná a kývla hlavou na znak súhlasu. „Áno.“ To bolo všetko, čo si chcel vidieť. Znamenie uistenia. Znamenie, ktoré pramenilo z čistej lásky. Akoby hovorilo: „Len do toho, konaj, konaj dobro.“

Šepkaj mi do ucha, matka Ježišova. Hovor mi o láske, hovor mi o oddanosti, aby som sa rozhodol pre dobro. Nenechaj ma sedieť a čakať. Čakať na „ideálnu chvíľu“, ideálneho človeka, ideálnu prácu, ideálnu Cirkev. Nenechaj ma sedieť a snívať, zatiaľ čo svet kráča ďalej bezo mňa a bez toho, čo mu môžem ponúknuť.

Vojaci prinútili muža menom Šimon, aby niesol Ježišov kríž. Nepýtali sa ho, ale prinútili ho. Násilím. Bol to muž z vidieka. Dokonca ani nebol Riman. Dnes je svet plný vylúčenia a netolerancie. Existujú menšiny, ktoré nemajú právo hovoriť, ba ani existovať. V mnohých krajinách dokonca nemožno praktizovať svoje náboženstvo. Mnohí ľudia nemôžu slobodne vyjadrovať vlastné myšlienky. Každá skupina chce presadiť svoj pohľad na vec a zapudiť každého, kto má iný názor. Občas aj v rámci Cirkvi. Pane, ty si sa stal obeťou netolerancie. Nedal si sa však strhnúť nenávisťou. A práve preto môžeš byť mostom medzi všetkými.

Pane, istá žena sa pretlačila zástupom, aby ti očistila tvár, a do jej ručníka sa odtlačil tvoj obraz. Milovať znamená práve toto, znamená nechať sa dojímať tvárou druhého, dokonca aj znetvorenou. Tvárou dieťaťa, ktoré človek miluje, priateľa, ktorého miluje, chudobného, ktorého miluje, manželky alebo manžela, ktorého miluje. Tvár Cirkvi, ktorú človek miluje, aj keď je znetvorená.

My mladí ľudia však žijeme v individualistickom svete. Tisíc ráz nám bolo povedané, že najdôležitejší je náš imidž a sebarealizácia. Že máme právo byť šťastní a že by sme mali myslieť predovšetkým na seba. A tak sme tu, egocentrickí, každý zameraný na svoj mobilný telefón, na svoje záujmy, každý na vlastnom ostrove, čakajúci na šťastie, ktoré neprichádza.

Opäť pád na zem, Pane? Keď sme spadli prvý raz, mysleli sme si, že to bola nehoda, že za to môžu okolnosti okolnosti. Keď padáme častejšie, máme strach. Obávame sa, že problém sa skrýva v nás. Pane, v dnešnej dobe máme my mladí neraz komplikovanú myseľ. Trpíme úzkosťou a depresiami, poruchami príjmu potravy, vyhorením. Niekedy sa pýtame, kto sme a či sa vôbec oplatí žiť. Niekedy sa cítime mizerne, na dne. Dívam sa, ako padáš na zem. Predstavujem si, ako hovoríš: „Padám s tebou, aby si vstal so mnou. Choď, vyhľadaj pomoc, postav sa na nohy a pokračuj ďalej."

Na ceste si, Pane, stretol ženy, ktoré ťa oplakávali. „Neplačte nado mnou,“ povedal si im, „ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“ Nechcel si ľahké slzy, ktoré by nič nezmenili. Aj my sa pýtame, aká budúcnosť nás čaká na tejto planéte. Sme svedkami nekontrolovanej spotreby zemských zdrojov, vymierania niektorých druhov, devastácie lesov. Desí nás zmena klímy a cítime sa veľmi neisto, pokiaľ ide o budúcnosť. Pane, nauč nás viesť jednoduchší životný štýl, aby sme boli solidárnejší a väčšmi si uvedomovali dôsledky svojich skutkov, aby sme boli bližšie k tomu, čo je podstatné.

Po tretí raz na zemi, Pane? Bojím sa o teba, bojím sa, že nedokážeš vstať. Možno sa chceš priblížiť k mladým ľud’om, ktorí pri každom pokuse vstať znova padnú. Mnohí nás tak obviňujú, že sme slabí, že neodoláme drogám, pornografii, alkoholu. Obviňujú nás z toho, že sa utiekame k obrazovkám až za hranicu závislosti. Jednoducho nechápu, že zdvihnúť sa zo zeme si môže vyžadovať silu, ktorú už človek nemá. Pozerám sa na teba ležiaceho na zemi. Predstavujem si, ako hovoríš každému mladému človeku so závislosťou: „Padám s tebou, aby si mohol vstať so mnou. Choď, vyhľadaj pomoc, vstaň a choď ďalej. So mnou to tentoraz zvládneš."

Vyzliekli ťa, Pane, obnažili ťa. Pozerám sa na teba pokojne a s dôverou v tvoju nahú pravdu. Ani bez šiat neprestávaš byť tým, kým si, lebo si sa nikdy nenamáhal vytvoriť obraz seba samého. Ty vo svojej pokore, ty vo svojej bezúhonnosti. Ale žijeme v krajine zrkadiel, kde je dôležitý vzhľad, imidž. Jedno selfie za druhým. Tyrania bezchybného tela a dokonalého úsmevu. Fotografie seba samých na sociálnych sieťach v starostlivo nacvičených pózach. Umelé príspevky čakajúce na lajky ostatných. Strašný pocit, že nemôžeme byť sami sebou, že sa musíme predávať, aby sme sa zapáčili ľuďom a neboli izolovaní. A ty nahý, taký, aký si, nehanbíš sa byť tým, čím si. Nežil si pre vzhľad, ale pre dobro. Nauč ma to, Pane.

V každom zápästí jeden klinec, v nohách tretí. Tak ťa pribili. Okrem toho na teba zdola kričali: „Nie si ty Boží Syn? Zostúp z kríža!“ Ale kríž nebola situácia, do ktorej si sa dostal náhodou; bol to nevyhnutný dôsledok toho, že si sa nezriekol lásky až do krajnosti. Dnes sa mnohí ľudia zúfalo snažia uniknúť z neľudských situácií. Utekajú pred vojnou, hladom, nedostatkom vody, politickým prenasledovaním. Ich domov prestal byť útočiskom a stal sa miestom možnej smrti. Pane, pribitý na kríž, vlej odvahu všetkým mladým ľud’om, ktorí musia utekať, aby neprišli o život.

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Odovzdal si sa do Otcovho náručia. Poslednýkrát si vydýchol a zomrel. Zdá sa to ako plytvanie, Pane! Koľko dobrých vecí si mohol urobiť za zopár ďalších desiatok rokov života! A predsa si povedal: „Je dokonané.“ Nebolo už viac čo urobiť. Dnes sú dôležití len tí, ktorí produkujú. Na starších nezáleží, na zdravotne postihnutých nezáleží, na nezamestnaných nezáleží, na tých, čo snívajú, nezáleží. Čo však zachraňuje, je láska. Pieta. Ježiš v Máriinom náručí. Syn na kolenách svojej matky. Najčistejšia pravda o nezištnej láske. Pane, nepotrebujem vedieť všetko, nechcem vedieť všetko. Chcem len pochopiť to, čo je dôležité vedieť, aby som bol lepším človekom a vytvoril humánnejší svet.

Cintorín. Koniec. Keď sa pri vchode do hrobky odvalil kameň, zdalo sa, že všetko sa definitívne skončilo. Zdalo sa, Pane, že ty a tvoj spôsob lásky sú len ilúzia, klamlivá nádej v neisté víťazstvo dobra nad zlom. Neraz sa nám zdá, že náš život nemá budúcnosť. Nevidíme nijaké svetlo na konci tunela. Bojíme sa pozerať dopredu. Práve tu musíme načúvať Máriinmu hlasu. Mária hovorí o cieli, ktorý sa stáva začiatkom cesty, o zdanlivej smrti stromu v zime, ktorý na jar opäť zakvitne, o hroboch, ktoré sú bránami vzkriesenia.

tags: #príspevok #cirkvi #cz #krížová #cesta