Rehoľný život na Slovensku: Stav, výzvy a prínos rehoľných sestier a bratov

Rehoľný život má na Slovensku bohatú históriu, ktorá prešla obdobiami rozkvetu i útlmu. Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) pravidelne predkladá štatistiky, ktoré poskytujú prehľad o aktuálnom stave reholí na Slovensku. Tieto štatistiky slúžia ako inšpirácia pre uvedomenie si reality, v ktorej sa rehole nachádzajú, a zároveň ako dôvod na vďačnosť voči Bohu za povolania a charizmy.

Aktuálny stav reholí na Slovensku

Na Slovensku aktuálne pôsobí 72 rehoľných inštitútov (RI). Členmi KVRPS sú vždy jedna osoba z každého inštitútu, a to právoplatne zvolený alebo menovaný vyšší predstavený. Z celkového počtu 2 736 rehoľných osôb žije 46 % iba v 8 najväčších reholiach, ktoré vykazujú už desiatky rokov svoje počty nad 100 členov na jeden inštitút. Najviac - až 34 - je na Slovensku prítomných maličkých jedno- či dvojkomunitných reholí, v ktorých žije celkom 268 rehoľníkov, t. j. 10 % zo všetkých. Všeobecne možno konštatovať, že mužské rehole sú mladšie ako ženské. Rehoľníci a rehoľníčky žijú celkom v 419 rehoľných komunitách na Slovensku, aj mimo neho. Mnohým slovenským vedeniam reholí podliehajú do kompetencie aj ich organizačné jednotky v Čechách, Maďarsku, na Ukrajine, v Kazachstane, na Sibíri a inde.

Minulosť a prítomnosť

Počas komunistickej totality v minulom storočí čelili rehole na Slovensku silnému útlaku. Mocní tohto sveta mali plán zničiť rehoľnú formu života. Bola to naplánovaná úloha, že do roku 2000 tu nebude nikoho z týchto čudných osôb, ktoré sú nepohodlné vládnucej ideológii. Vďačnosť za to, že napriek prenasledovaniu prežili s pomocou Božej milosti až dodnes, sa snažili zvlášť vyjadriť najmä v minulom roku, keď si pripomenuli 70 rokov od snahy mocných zlikvidovať všetky rehole vo vtedajšom Československu (1950) a najmä to, že tu stále vďaka hrdinom vernosti stále sú, ba naviac - dnes aj tí, ktorí vstúpili a rozhodli sa pre rehoľný život už v časoch náboženskej slobody. Tí, čo prežili, zažili boom rehoľných povolaní v 90-tych rokoch, potom sa to ustálilo. Takmer 10 rokov prežívajú rehole stav, kedy je prirodzená úmrtnosť v reholiach vyššia, než je počet nových povolaní. Za posledných 30 rokov však na Slovensko prišli mnohé nové rehole, ktoré tu v 50-tych rokoch neboli a ktorých sídla sú roztrúsené po celom svete, tieto založili svoje komunity aj tu. Vzaté optikou cirkevného členenia územia je najviac mužských a ženských komunít v Bratislavskej a Košickej arcidiecéze, silné zastúpenie majú tiež v Nitrianskej a Spišskej diecéze. Niečo vyše 330 osôb žije roztrúsených v zahraničí, z toho 153 ako misionári na skutočných misijných územiach na 55 miestach v Európe a 15 miestach mimo Európy.

Pôsobenie reholí a ich prínos pre spoločnosť

Rehoľníci a rehoľníčky pôsobia na rôznych poliach, kde ich posiela Boh a vytvára podmienky Cirkev - cez vlastné rehoľné inštitúty, ktoré sa snažia verné dôvodom svojho založenia rozvíjať vlastné diela, alebo posielať svojich členov tam, kde svojím poslaním môžu slúžiť pre dobro iných a spoločnosti, no hlavne pre Boha a s jeho pomocou. Ich činnosť je zameraná na službu pre Boha a pre blížneho.

Školstvo, vzdelávanie a výchova

V školstve, vo vzdelávaní a výchove sa deťom, mládeži i dospelým venuje 1050 občanov SR, ktorí majú status „rehoľná osoba“. Viac ako polovica z tohto počtu to robí bez príjmu, popri inej práci, jednoducho grátis. Rehoľné inštitúty zriadili spolu 42 rôznych inštitúcií, v ktorých sa venujú vzdelávaniu a výchove - sú medzi nimi školy všetkých druhov, internáty, aj iné organizácie. Rehole sú oficiálnym zriaďovateľom 27 škôl a školských zariadení.

Prečítajte si tiež: Mzdy praktických sestier v domovoch dôchodcov

Zdravotníctvo

V zdravotníctve je činných spolu 127 rehoľných osôb. Dve najväčšie zariadenia zriadili alžbetínky - Onkologický ústav v Bratislave a milosrdní bratia so svojou Univerzitnou nemocnicou a poliklinikou v Bratislave. Záujmu presahujúcemu kapacity sa však tešia aj priekopníčky mobilného hospicu v Bratislave - sestry vincentky, ako aj sestry satmárky, ktoré zriadili prvý rehoľný kamenný hospic pre pacientov v terminálnom štádiu ochorenia v Trenčíne.

Sociálna oblasť

V sociálnej sfére je činných 326 rehoľníkov a rehoľníčok, takmer polovica z nich dobrovoľníckou neplatenou formou. Desiatka z nich sa venuje utečencom a asi 35 osôb Rómom. Kvôli poskytovaniu sociálnych služieb zriadili rehoľné inštitúty spolu 19 osobitných organizácií, v ktorých zaostrili na rôzne cieľové skupiny: núdznych, deti, ľudí bez domova, no najviac na seniorov, chorých a zdravotne postihnutých. Sociálnu službu rozvíjajú rehole aj vo vlastných radoch - s pomocou KVRPS sa na 24 miestach na Slovensku, v konkrétnych rehoľných komunitách venujú vlastným odkázaným členom. Celkovo dnes ide o opateru 395 starých a chorých rehoľných sestier (z celkového počtu cca 733 sestier v dôchodkovom veku).

Pastorácia

Podstatná činnosť mužských reholí sa realizuje ako pastorácia v rôznych podobách. V nej je zapojených 545 rehoľných kňazov. Títo poskytujú rôzne duchovné služby cez zverené farnosti, ale aj v ďalších 25 zariadeniach zriadených mužskými rehoľami a spolu so sestrami v ďalších 7 zariadeniach, prevažne zameraných na rôzne duchovné pobyty alebo vydavateľskú činnosť. Nezabúdame ani na misijnú činnosť, kde sú zapojené mužské i ženské rehole. Najviac misionárov vyslali zo Slovenska na misijné územia bratia verbisti a misijné sestry, saleziáni, tiež jezuiti a sestry CJ.

Kríza duchovných povolaní a budúcnosť reholí

Nie je žiadnym tajomstvom, že na Slovensku je v posledných rokoch veľká kríza duchovných povolaní. Mladých chlapcov už neláka vstup do seminárov tak ako kedysi a ináč tomu nie je ani pri reholiach. Keď sa pozeráme na situáciu na Slovensku, síce môžeme povedať, že počet duchovných povolaní v seminároch a reholiach klesá, avšak pozrime sa na krásne laické kresťanské spoločenstvá. Možno je teda problém v našom pohľade na veci a je konečne načase, aby sme naplno žili na Slovensku synodalitu a nevnímali Cirkev cez klerikálnu optiku. Verím, že ak mladí budú na nás vidieť, že sme v našom povolaní - či už manželskom, kňazskom, rehoľnom, alebo laickom - šťastní, Pán si ich už povolá tam, kde budú môcť pre tento svet vykonať veľa dobra. V dnešnej rýchlej dobe, kedy máte informácie za pár sekúnd na stole, je náročné byť trpezlivým a vedieť čakať - čo je veľmi dôležité pri rozlišovaní duchovného povolania. Mladí často túžia po senzačných, emočne nabitých zážitkoch, avšak trvalý vzťah s Bohom je o kráčaní v každodennosti, čomu sa treba učiť. Niekedy majú mladí veľa informácií a vedomostí, ale chýba im ľudská zrelosť a schopnosť budovať zdravé medziľudské vzťahy.

Financovanie reholí

Rehole sa financujú z rôznych zdrojov. Okrem sponzorov a darov od veriacich, rehole získavajú príjmy aj z vlastnej činnosti, ako je napríklad prevádzkovanie škôl, zdravotníckych zariadení či sociálnych služieb. Samostatne, alebo prostredníctvom iných organizácií a firiem, pomáhajú podnikaním, napr. výrobou a predajom devocionálií, a pod. u nás. Toto všetko však na financovanie reholí nepostačuje. Takzvané „financovanie Cirkvi štátom“ sa rehoľných inštitútov týka len v malej miere. zamestnancami biskupských úradov a poberajú platy podobne, ako diecézni kňazi. poberať dôchodok. z nehnuteľností, podobne nie sú zdanené ani príspevky veriacich na činnosť reholí. môžu sa uchádzať o podporu štátu (napr. života.

Prečítajte si tiež: Tipy pre komunikáciu so sluchovo postihnutými

Rehoľný život ako povolanie

Rehoľné povolanie je podľa mňa celé o vzťahoch. O mojom osobnom vzťahu s Pánom, ktorý ma svojou láskou priťahuje k sebe a zároveň mení moje srdce, aby som jeho láskou túžila milovať moju komunitu a moje sestry, ktoré mi dal. Tiež, aby som sa spolu so sestrami darovala mladým a ľuďom, ktorých mi Pán posiela. Je to cesta dobrodružstva, ktorú si sám človek nevymyslí. Jednoznačne som veľmi vďačná za svoje rehoľné saleziánske povolanie, lebo úplne harmonizuje s mojím srdcom.

Život rehoľnej sestry: Príklad sestry Hermany Matlákovej

Nedávno som stretla jednu špeciálnu žienku. Usmiata, múdra, rozumná, príjemná, vtipná …všetko, čo vás napadne. Sestra Hermana Matláková. Už 28 rokov je členkou Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta - satmárok. Každá rehoľná spoločnosť má iné podmienky, ale všeobecne platí, aby malo dievča ukončené vzdelanie. Aspoň teda to učňovské. Rehoľná sestra nemá prácu. Jej život sám o sebe je jej prácou. Všetko ostatné je bonus. A tak sa stetávame s rehoľnými sestrami, ktoré sú učiteľky, prekladateľky, zdravotníčky, lekárky… Znamená to, že hlavne pracujú s ľuďmi. Ich život je potom neustále ďakovanie Bohu za život každého človeka, s ktorým sa počas dňa stretli. A to je to najdôležitejšie. Mať pripravené srdce. Byť dobrá vo svojom odbore. To znamená v prvom rade, byť odborníčkou v modlitbe, v komunikácii s Bohom a ľuďmi. Ako je to s pracovným časom? Vo svojom pracovnom správaní musíme mať pracovný čas, chodíme do práce, normálne nás kontrolujú, či máme odrobené toľko, koľko ostatní zamestnanci. Čo sa týka samotného rehoľného života, od toho voľno neexistuje. Všetky tieto záležitosti za nás rieši Zákonník práce. Sestry, ktoré pracujú, majú samozrejme nárok na zaslúžený dôchodok. Ale ich život sa nemení, len prechádza do inej formy služby. Zväčša je to viac služba modlitby. Väčšina spoločností na Slovensku má svoje domy, kde sa postarajú o svoje staré a choré sestry. Pracovný život a komunitný život je tiež potrebné zosúladiť. Aj my potrebujeme poprať, požehliť, pripraviť sa do práce a nájsť si čas na modlitbu, ktorá by mala byť dlhšia a hlbšia. Každý človek potrebuje nejako zrelaxovať. Niekto ide bicyklovať, niekto má kolieskové korčule. Iná sestra rada kreslí, iná vyrezáva z dreva. Ak by mala tendenciu potešiť sa náušnicami, modernými slnečnými okuliarmi, bižutériou, topánkami na trošku inom podpätku… čo je predpísané, čo je dovolené a čo zakázané vo svete módy.. Kedy môže rehoľná sestra chodiť oblečená v civile? Táto otázka, aj keď sa môže zdať smiešna, vôbec takou nie je. Ale aby som bola pravdivá, tak prvé a základné pravidlo v našom oblečení je jednoduchosť. Niečo, čo nevyčnieva. Napr. keď mám čierny habit, nedám si k nemu červené doplnky (sandále, remienok na hodinkách). Každá ženská kongregácia má určené, aká miera je ešte únosná a ktorá už nie. A to je aj s tzv. Už som povedala, že asi každá rehoľa má tzv. slávnostné oblečenie (sv. omša, pohreb, slávnostné udalosti) a pracovné oblečenie (práca na pracovisku, v záhrade, …). Ale je to veľmi rozličné. Aj sestričky túžia byť štíhlejšie a mladšie vyzerajúce. Osobne som to nikdy neriešila, ale keď mi vybehol jeden zdravotný problém, tak som aj ja zmenila jedálniček. Celkovo som zástanca zdravého stravovania a zdravého pohybu. Pred nedávnom sa ma moja najmladšia neter opýtala, či si farbím vlasy. Ukázala som jej vlasy, ktoré mi vyliezajú spod závoja a spýtala som sa, čo na to hovorí. Povedala, že vidí, že si nefarbím. Zaujala ma jej otázka. Tak som sa ja opýtala, prečo mi položila takú otázku. Mykla plecami, tak ako to šesť ročné deti vedia a povedala, že videla, ako si mama farbí, tak preto sa na to opýtala. Deti sú všímavé.

Príbeh sr. Justíny Tukovej

Na prešovskú stanicu nosili židom pred deportáciou jedlo, komunisti ju zatkli za vlastizradu, šesť rokov si odsedela. Napriek všetkému zostala verná rehoľnému životu. Sr. Justína Tuková sa narodila ako Terézia Tuková dňa 23. januára 1922 v Nižnej nad Oravou. Narodila sa ako druhé z desiatich detí rodičov Jozefa Tuku a Terézie rodenej Čeperovej. Po skončení ľudovej školy v Nižnej nad Oravou začala navštevovať meštiansku školu v Tvrdošíne. Počas jediného školského roka sa jej podarilo absolvovať všetky tri triedy. Stále intenzívnejšie v nej rastie myšlienka vydať sa v živote touto cestou. Krátko po svojom príchode do kláštora však vážne ochorie. Po približne dvoch rokoch sa jej zdravotný stav konečne stabilizuje. Noviciát absolvuje v kláštore v Raslaviciach, kde sa pre nedostatok potravín musia sestry živiť obrábaním farských polí a podobnou manuálnou prácou. Neskôr pracuje v Spišskej Kapitule v kuchyni aj práčovni. Po čase nastupuje na službu v prešovskej nemocnici, kde robí pomocnú ošetrovateľku. Vnútorná i kresťanská povinnosť ju stále nabáda nejakým spôsobom pomôcť, preto sa snaží spolu s inými spolusestrami aspoň nosiť jedlo a iné drobnosti židom, ktorí boli vtedy koncentrovaní na prešovskej stanici pred odchodom do táborov. Justína si však čoraz viac všíma hromadiace sa správy o ľuďoch, ktorí boli v Prešove zatknutí či odvlečení do Sovietskeho zväzu na nútené práce. Niektorí sa po rokoch vrátia, iní, naopak, už nikdy. V roku 1950 sa začína hlavná vlna represií proti kláštorom a reholiam. Justína, ktorú potrebujú v nemocnici, sa vyhne prvej vlne perzekúcií. Spolu s ostatnými sestrami, čo zostali v prešovskej nemocnici, sa snaží pomáhať prenasledovaným kňazom. Po približne polroku Štefan Sninčák zmizne. Množia sa reči o tom, že sa mu podarilo emigrovať. Po dvoch rokoch dostáva od Štefana Sninčáka anonymný list z USA. Prosí ju v ňom, či by bolo možné sprostredkovať stretnutie a oboznámenie kňazov s možnosťou emigrovať. Nakoniec sa podarí skontaktovať len kňaza Karola Kuchára, ktorý však na základe obavy z dôsledkov s touto možnosťou taktiež nesúhlasí. Agent, ktorý má veci sprostredkovať, prichádza 27. januára a 3. februára 1954. Oficiálnym dôvodom bola listová komunikácia Justíny so Štefanom Sninčákom, ktorý bol už v tom čase v zahraničí. Rovnako pomáhanie ďalším osobám v úmysle emigrovať a pomáhanie agentovi zo zahraničia. Situácia vyvrcholí 4. februára 1954, keď Justínu zatknú. Spolu s Justínou sa snažia zatknúť aj sestru predstavenú Fabiolu Kokovú, čo vyvoláva búrlivú odozvu, pri ktorej sa ostatné sestry postavia na jej obranu. V prešovskej väznici Justína zažíva skutočnú tvár režimu a premyslený psychologický nátlak vyšetrovateľov. Zoblieka cirkevný odev, ktorý odteraz nahrádza otrhaná väzenská uniforma. Jeden z vyšetrovateľov mi nervózne na výsluchu povedal: ‚Tak čo, bijeme vás? Dokonca dostáva ponuku spolupracovať so štátnymi orgánmi a dodávať im patričné informácie za odmeny, ktorú, samozrejme, v zmysle svojich kresťanských i ľudských zásad odmietne. Justínu odsúdili na 10 rokov väzenia. Na Pankrác si dobre pamätá, rovnako na atmosféru väznice. Od ďalších spoluväzenkýň dostáva informácie o najvyšších trestoch, ktoré dostali ich príbuzní. Odvolací súd nakoniec 21. septembra 1954 rozsudok potvrdil. V cele sa môže konečne zapájať do pracovných povinností, manuálnej väzenskej práce, ktorá ju teší po dlhých mesiacoch bezcieľneho premýšľania. V septembri 1955 sa Justína dostáva konečne do Pardubíc. Tu na ňu čakajú veľké cely pre 30 väzenkýň, ako aj nedostatočné sociálne a hygienické podmienky. Väčšinu roka je na celách zima. Zúčastní sa jej 700 žien, medzi inými aj Justína. Počas pracovného zaradenia vyrába súčiastky do televízorov, šije či pracuje na úprave kondenzovaného ovocia. Na základe amnestie vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného ju nakoniec 13. Prepúšťanie prebieha po etapách. Justína dostáva staré civilné šaty a lístok domov na Oravu. Vracia sa domov do Nižnej nad Oravou, kde ju čaká zvítanie sa s rodičmi i so súrodencami, teší sa z domova, stále však má pred očami svoju duchovnú službu a poslanie. Ako bývalá väzenkyňa je však stále pod dohľadom úradov. Posiela Justínu do tehelne v Rabči. Našťastie prichádza ponuka od miestnej doktorky, ktorá chce, aby opatrovala jej ročnú chorú dcéru. Medzitým režim rozhoduje, že bude rozumnejšie opäť umožniť sestrám návrat do kláštorov, kde budú od spoločnosti viac izolované, a teda menej ideologicky škodlivé. Stará sa o ošípané, ktoré boli súčasťou miestneho hospodárstva. Potravy je však žalostne málo. Je ťažké postarať sa o ľudí, tobôž o zvieratá. Justína v roku 1964 nastupuje do služby, ani tu však neboli podmienky vyhovujúce, a to predovšetkým pre chorých a imobilných pacientov. Na tomto mieste prežíva dlhý úsek svojho života. V roku 1982 Justína odchádza do dôchodku do Levoče, kde slúži ako kostolníčka. Tu v roku 1989 prežíva spolu s ostatnými sestrami radosť z uvoľňovania pomerov a vytúženej zmeny počas Nežnej revolúcie. Kongregácie začínajú fungovať novým, slobodným životom. Prebieha koncilová obnova v katolíckej cirkvi. Tu Justína využíva svoje zručnosti z väzenia, keď pomáha pri šití nových cirkevných odevov. V roku 1994 si ju dokonca napriek pokročilému veku vyžiadajú na košické oddelenie geriatrie, a to na žiadosť samotného riaditeľa. Po dvanástich rokoch v Levoči sa teda Justína vyberá na svoje ďalšie pôsobisko. Snaží sa byť nápomocná chorým a umierajúcim po duchovnej stránke. Tu zostáva až do roku 2008, keď prichádza do kláštora Matky Alfonzy Márie vo Vrícku, kde žije sr. Justína Tuková doteraz. Som vďačná Pánu Bohu, že mi dal tento smer a silu zotrvať na svojej ceste.

Príbeh sestry Júlie

Sestra Júlia sa na Liptov veľmi ísť nechcelo. Pôsobila ako rehoľná sestra a sprevádzala dievčatá prípravou na rehoľný život. Na Liptov však predsa len prišla 1. septembra 1995 postarať sa o chorých, starých a zomierajúcich. „Katolícka charita nemala také zázemie ako dnes. Sociálna pomoc bola ešte v plienkach. Rehoľné sestry Svätého Františka z Assisi už bývali v Liptovskom Mikuláši odkiaľ vyrážali do domácností k chorým. Spočiatku ľuďom pomáhali s varením, upratovaním, zabezpečovali nákupy. Sociálnu službu sme poskytovali do roku 2000. Potom sme pribrali ďalšiu, a to zdravotnú službu. Bola to už kompletná ADOS-ka, teda Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorú zastrešovala Spišská katolícka charita. Dostala som auto, chodili sme do terénu, starali sme sa o rehabilitácie, preväzovanie, napájali infúzie. Mali sme aj svojho lekára. Keď sme fungovali už aj ako a zdravotná služba, prijali sme zdravotné sestry s praxou. Srdce sestry Júlie, ktoré bolo zapálené pre prácu s problémovými dievčatami však nikdy nevyhaslo a dvere sa otvárali aj tam, kde to nečakala. Boh mi poslal do cesty mladé dievčatá, ktoré potrebovali pomoc. Prvou klientkou bolo moje krstné dieťa. Potom prichádzali ďalšie a ďalšie dievčatá s pohnutými osudmi, závislosťami. Pomáhal mi kamarát Janko z Pálkovho centra. Pribúdalo nás, tak sme si prenajali jednoizbový byt. Aj ten nám bol za chvíľku malý, preto sme sa presťahovali do väčšieho podnájmu. V tom čase som dostala povolenie žiť s dievčatami mimo komunity rehoľných sestier.“ Počet dievčat okolo sestry Júlie sa zvyšoval, v byte im čoskoro bolo pritesno. Sestra sa teda rozhodla pohľadať nejaké iné bývanie, ideálne dom, v ktorom by mali dosť priestoru. Oslovila niekoľko známych, primátora aj poslancov, ale prvý pokus o hľadanie nového bývania bol neúspešný. Po niekoľkých premodlených dňoch i nociach sa sestre Júlii ozvala kamarátka s informáciou, že z okna svojho bytu pozerá na opustený dom. Tak sa charizmatická sestra hneď pustila do pátrania kto je vlastníkom, koľko dom stojí a za akých podmienok by ho mohla charita odkúpiť. Druhý pokus sa podaril, Spišská katolícka charita v roku 2001 tento dom kúpila. Bol síce v zúboženom stave, ale keď sa chce, všetko sa dá a v lete kúpený opustený dom už na Vianoce hýril životom. „Zo začiatku sme boli zaregistrovaní ako krízové stredisko a útulok pre dievčatá vo veku od 15 do 25 rokov. Prichádzali deti z detských domovov, vtedy ešte nefungovalo bývanie na pol ceste. Zariadenie sme pomenovali Dom Svätej Kláry. Svätá Klára bola žena viery a modlitby a práve takúto sme v našom domčeku potrebovali.“ Tri roky po nasťahovaní boli potrebné ďalšie úpravy, aby dom mohol poskytnúť ešte viac priestoru na bývanie. Zhodila sa strecha a urobila nadstavba s bytom. Sestra Júlia bývala v dome ako dobrovoľníčka spolu s dievčatami. „Nemohla som tu ešte naplno pracovať, stále som mala na starosti Agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti. V dome sv. Kláry som začínala s dvanástimi deťmi. Dnes sa nad tým pousmejem, pretože sa mi splnil dávny sen do detailu. Túžila som sa vydať a mať dvanásť detí. Dnes v dome svätej Kláry bývajú dievčatá, ktoré prichádzajú na dobrovoľný pobyt. Môžu to byť aj dievčatá, ktorým pobyt nariadil súd alebo úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako výchovné opatrenie. Úrady zasahujú v prípade, ak je dieťa z problémového prostredia, rodičia nezvládajú svoje úlohy.„V rodinách sú teraz väčšie problémy ako keď sme začínali. Nie je to o tom, že je problematické dieťa. Dnes má už problémy celá rodina, nežije harmonicky. Rodičia nie sú jednotní. Poukazujem aj na to, že deti dnes nemajú pravidlá a potom sa dostávajú do problémov. Dieťa musí vedieť, že má hranicu, tú majú držať obaja rodičia. Na pozemku vedľa domu sv. Kláry stojí ešte jeden dom, ktorým sa naplnila túžba sestry Júlie po pomoci týraným ženám, telesne alebo duševne hendikepovaným. „Chcela som pomôcť ženám, ktoré sa ocitli na ulici, dať im strechu nad hlavou. Vtedy som ju pre ne ešte nemala. Aj vďaka mojej húževnatosti, ktorá ma sprevádza od začiatku, sa mi podarilo vyzbierať polovicu peňazí na kúpu domčeka v priamom susedstve Domu svätej Kláry. Zvyšnú polovicu splácala Spišská katolícka charita dva roky. Dom Božej prozreteľnosti sme otvorili v roku 2015 a spojili sme ho aj s denným stacionárom pre telesne a mentálne postihnutých. Tým sa splnilo to, čo som pred vyše dvadsiatimi rokmi nakreslila na veľký papier. S problémovými dievčatami a týranými ženami som chcela vždy aj žiť. Začala som okolo seba vytvárať súkromné zhromaždenie veriacich, ako to dovoľuje cirkevné právo. V spoločenstve sa stretávajú veriace rodiny, vdovy, vdovci, rozvedení.“„Dievča moje to nie je na rok ale na celý život, to si dobre rozmysli, tieto otcove slová, ktoré mi hovoril ešte na začiatku, mi aj dnes znejú v ušiach a preto aj keď som odišla od mojich sestier túžim žiť s Bohom, pre Boha a pre ľudí, ktorí moju pomoc potrebujú. Toto nové spoločenstvo som pomenovala Spoločenstvom svätej rodiny. Biskup nám schválil kňaza, duchovného správu Spišskej katolíckej charity, Vladislava Sanigu, ktorý nás duchovne sprevádza. Cieľom nášho spoločenstva veriacich je služba ľuďom v oblasti ich duchovných potrieb, osvetová činnosť a charitatívna činnosť. Zvýšená starostlivosť o rodiny a pomoc viacdetným rodinám, rodinám v ťažkostiach, opusteným a týraným matkám, sirotám a ľuďom v akejkoľvek núdzi. Celé naše spoločenstvo sa stretáva štyrikrát do roka, aby sme prežili deň s Bohom a vo vzájomnej spoločnej láske. Ďakujem za Božiu aj ľudskú vernosť a lásku. To nebola moja myšlienka, ale Božia túžba. To Boh chcel, aby som práve takto slúžila. Aj dnes chcem len to, čo chce len môj Boh, pokiaľ mi dá na to silu, v službe lásky túžim pokračovať. Krista.

Prečítajte si tiež: Komplexný sprievodca starostlivosťou o dieťa s hnačkou

tags: #radove #sestry #dochodok #podmienky