
Sociálno-patologické javy, ako ich študuje sociálna patológia, predstavujú pre spoločnosť výzvu, ktorá si vyžaduje komplexné prístupy. Medzi ne patrí resocializácia a sociálna rehabilitácia, ktoré majú za cieľ integrovať jednotlivcov späť do spoločnosti, avšak každá z nich sa zameriava na trochu iný aspekt.
Sociálna patológia skúma nezdravé, nenormálne a nežiadúce spoločenské javy, ktoré predstavujú spoločensky nebezpečné a negatívne sankcionované formy deviantného správania. Hľadá príčiny ich vzniku a existencie. Pojem zaviedol H. Spencer, ktorý hľadal paralely medzi biologickou a sociálnou patológiou. E. Durkheim vnímal sociálnu patológiu ako vedu o javoch, ktoré sa odchyľujú od sociálnych noriem, ale zároveň sú súčasťou života spoločenských celkov.
Je dôležité si uvedomiť, že definovanie "patologického" je zložité, pretože je ťažké definovať "normalitu". Faktory, ktoré podmieňujú sociálno-patologické javy, zahŕňajú sociálne normy, vlastnosti jednotlivca, zvláštnosti týchto javov a okolnosti miesta a času. Príčiny vzniku týchto javov často spočívajú v disharmónii týchto prvkov.
Sociálne normy definujú očakávané spôsoby správania, charakter vzťahov a spôsoby dosahovania cieľov. Zahŕňajú právo, morálku, obyčaje, tradície, estetické, politické a náboženské normy. Ak proces nie je kontrolovaný a nevyvoláva reakciu, norma prestáva fungovať, čo vedie k narušeniu fungovania sociálnych inštitúcií a rastu sociálnych rozporov.
Sociálne deviácie, teda odchýlky od noriem, môžu byť pozitívne alebo negatívne. Delia sa na primárne (porušenie pravidla na základe prvotného impulzu) a sekundárne (reakcia na označenie správania za deviantné). Deviácia je relatívna a závisí od sociálneho definovania deviantného správania v danej spoločnosti, od času, miesta, kultúry, tradícií a sociálnych okolností.
Prečítajte si tiež: Sociálna rehabilitácia
Boj so sociálnymi deviáciami zahŕňa rôzne prístupy: sociálno-profylaktický (odstraňovanie príčin), použitie sankcií, lekársko-biologický (zameranie sa na biologické faktory) a komplexný prístup a sociálne plánovanie (upevňovanie mravných noriem a zlepšovanie životnej úrovne).
Závislosť je vzájomný vzťah, v ktorom nejaký objekt alebo jav nemôže existovať bez iného objektu alebo podmienok. Najčastejšie sa spája s drogami, ale môže mať rôzne podoby. Drogová závislosť predstavuje súbor príznakov, ktoré vznikajú v dôsledku pôsobenia podnetu na organizmus alebo psychiku.
Príznaky závislosti sa aktivizujú pri oslabení alebo absencii podnetu. Závislosť môže byť necesitná (nevyhnutná), posibilná (možná) alebo obsedantná (nutkavá). Môže sa meniť s vekom, pričom niektoré závislosti pretrvávajú, pribúdajú alebo ubúdajú.
Na základe sociálnych noriem môže byť závislosť želaná, odporúčaná alebo vynucovaná. V každej kultúre sa ustálili prejavy závislého a nezávislého správania podľa veku, pohlavia a spoločenského postavenia. Závislosť a nezávislosť sú koexistujúce pojmy. Človek nemôže byť charakterizovaný absolútnou závislosťou ani absolútnou nezávislosťou.
Závislosť je vzťah medzi subjektom, ktorý je nositeľom závislosti, a objektom, ktorý je predmetom závislosti. Výsledkom je správanie, ktoré sa môže prezentovať v norme alebo subnorme. Pri správaní v norme je subjekt schopný kontrolovať svoje závislé správanie. Subnormné (patologické) závislé správanie je založené na chorobnej túžbe, ktorá je mimo autoregulácie.
Prečítajte si tiež: Psychiatrická rehabilitácia
Medzi najzávažnejšie subnormné závislosti patria drogová závislosť, hráčska závislosť, závislosť na práci, závislosť na internete a kultová závislosť. Tieto závislosti majú negatívne sociálne dôsledky.
Resocializácia je sociálny zásah, ktorého cieľom je integrovať bývalých alebo súčasných problémových užívateľov drog do spoločenstva. Tri piliere resocializácie sú bývanie, vzdelávanie a zamestnanie. Cieľom je odstrániť alebo minimalizovať dôsledky dlhodobo pretrvávajúcej nepriaznivej situácie.
Resocializačná činnosť sa zameriava na pomoc pri riešení sociálnych situácií, v ktorých sa občan ocitne z dôvodu drogovej závislosti, alkoholizmu, páchania trestnej činnosti a iných sociálno-patologických javov. Ide o akýkoľvek sociálny zásah s cieľom integrovať občana do spoločnosti.
Sociálna rehabilitácia je komplexné a koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca s cieľom jeho začlenenia alebo znovuzačlenenia do spoločnosti. Zahŕňa habilitáciu (prvotné začlenenie) a rehabilitáciu (opätovné začlenenie).
Svetová zdravotnícka organizácia definuje rehabilitáciu ako komplexné využívanie prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie alebo znovu začlenenie do spoločnosti. Príkladom je sociálna rehabilitácia ženy po materskej dovolenke.
Prečítajte si tiež: Vzájomné prepojenia rehabilitácie, resocializácie a špeciálnej pedagogiky
Princípy sociálnej rehabilitácie zahŕňajú orientáciu na potreby klienta, orientáciu na klienta ako individualitu, orientáciu na zachovanie suverenity klienta a podporovanie jeho kompetencií.
Dôležité oblasti sociálnej rehabilitácie:
U dospelých je nutné zamerať sa na oblasti, ktoré môžu spôsobovať napätie a dysfunkčné správanie, ako zmena v pracovnom zaradení, postavenie v rodine, životného režimu, vzťah k iným ľuďom a životného prostredia.
Formy sociálnej rehabilitácie zahŕňajú sociálne poradenstvo (bazálne a odborné) a diskusiu. Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru núdze a poskytovanie informácií o možnostiach riešenia. Diskusia je forma práce, ktorá musí byť prítomná počas celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom.
Hoci resocializácia a sociálna rehabilitácia majú spoločný cieľ - integráciu jednotlivca do spoločnosti - líšia sa v prístupe a rozsahu. Resocializácia sa zameriava predovšetkým na osoby, ktoré sa ocitli v ťažkej sociálnej situácii v dôsledku závislostí alebo kriminálnej činnosti. Jej cieľom je pomôcť im prekonať tieto problémy a nájsť si bývanie, vzdelanie a zamestnanie.
Sociálna rehabilitácia je širší pojem, ktorý zahŕňa komplexnú pomoc jednotlivcom s cieľom zlepšiť ich funkčné schopnosti a kvalitu života. Zameriava sa nielen na osoby so závislosťami, ale aj na osoby so zdravotným postihnutím, dlhodobo nezamestnaných alebo inak sociálne vylúčených.
V praxi sa resocializácia a sociálna rehabilitácia často prelínajú a dopĺňajú. Napríklad, osoba, ktorá prešla resocializačným programom po liečbe závislosti, môže následne potrebovať sociálnu rehabilitáciu, aby si osvojila nové zručnosti a začlenila sa do pracovného procesu.
Úspešná integrácia jednotlivcov do spoločnosti vyžaduje komplexný prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a okolnosti. Je dôležité, aby resocializačné a rehabilitačné programy boli flexibilné, prispôsobené konkrétnym potrebám jednotlivých klientov a aby zahŕňali úzku spoluprácu medzi rôznymi odborníkmi, ako sú sociálni pracovníci, psychológovia, lekári a pedagógovia.
tags: #resocializácia #a #sociálna #rehabilitácia #rozdiely