
Právny rámec Slovenskej republiky upravuje zmluvu o pôžičke v Občianskom zákonníku a zmluvu o úvere v Obchodnom zákonníku. Pri úverovej zmluve je nevyhnutné, aby konkrétna zmluva zahŕňala podstatné časti v zmysle základných ustanovení.
Pre komplexné posúdenie úverovej zmluvy je nevyhnutné mať na zreteli, že sa líši od zmluvy o pôžičke. Rozdiel je ten, že pri zmluve o pôžičke nie je podstatnou náležitosťou zmluvy dojednanie úroku. Zmluva o pôžičke nemá konsenzuálnu povahu, ale predstavuje reálny záväzkový vzťah, čo znamená, že pre vznik zmluvy o pôžičke musia byť splnené dve kumulatívne podmienky: existencia dohody zmluvných strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky.
Pre zmluvu o úvere je typické, že strany si môžu určiť peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom zmluvy, aj v inej mene ako je euro, ak to neodporuje devízovým predpisom platným na území Slovenskej republiky. Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, dlžník má povinnosť vrátiť peňažné prostriedky v tej mene, v ktorej mu bol úver poskytnutý. Pred zavedením eura boli úvery v cudzej mene najčastejšie poskytované v amerických dolároch a nemeckých markách.
Podľa Obchodného zákonníka je možné za poskytnutie úveru dojednať odplatu, ak má veriteľ v predmete podnikania poskytovanie úveru. Zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod a spravuje sa výlučne podľa Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Pre vyššie uvedené je podstatné, aby veriteľ, ktorý poskytuje úver, mal v predmete činnosti poskytovanie úverov, keďže jedine takýto podnikateľ môže za poskytnutie úveru žiadať aj odplatu.
Pri aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere sa v praxi vyskytuje situácia, keď fyzická osoba - podnikateľ pri svojej platobnej neschopnosti vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, v rámci svojej obrany na súde poukazuje na to, že úverovú zmluvu uzatvoril nie v postavení dlžníka - podnikateľa, ale v pozícii dlžníka - fyzickej osoby - spotrebiteľa. Byť spotrebiteľom je pre obranu dlžníka na súde priaznivejšie, keďže v takom prípade môže byť poskytnutá vyššiu mieru ochrany pred veriteľom podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Prečítajte si tiež: Ochrana osobných údajov a s.r.o.
V súvislosti s vyššie uvedeným konceptom obrany dlžníka je možné tvrdiť, že postavenie veriteľa sa predmetnou obranou nezhoršilo, keďže fyzická osoba - nie podnikateľ (fyzická osoba - podnikateľ, napr. živnostník) ručí za záväzky celým svojím majetkom, ale v aplikačnej praxi boli prípady, keď okresné súdy prisúdili veriteľovi iba výšku istiny bez zmluvného úroku a príslušenstva pohľadávky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch konštatoval, že v prípade zmluvy o úvere ide o absolútny obchod, takže nie je relevantné, že žalovaná nie je podnikateľkou. Medzi podstatné náležitosti zmluvy patrí vymedzenie zmluvných strán, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky, dohoda o výške úveru a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť z nich úroky. Zmluvu o úvere môžu dojednať aj strany, ktoré nie sú podnikateľmi. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka riadiť Obchodným zákonníkom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na to, že právne vzťahy založené zmluvou o úvere reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod vylučuje dohodou strán o voľbe Obchodného zákonníka. Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Možno preto uzavrieť, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným zákonom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3, písm. d/ Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na to, že ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom. Na tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazujú aj na to, že pri záväzkových vzťahoch zo zmluvy o úvere nie je možné pristúpiť k argumentácii, ktorá poukazuje na dohodu zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle ust.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na rušenie záložného práva
Žiadny podnikateľský subjekt sa však nemôže efektívne rozvíjať bez využívania cudzích zdrojov. Ďalšou osobitnou formou cudzích zdrojov sú preddavky od odberateľov. V niektorých odboroch podnikania sú bežne používaným zdrojom. Úver od banky je najčastejším cudzím zdrojom financovania podnikateľov.
Okrem tzv. „klasických“ uvedených úverov poskytujú banky aj rôzne účelovo zamerané úverové programy - úverové programy pre malé a stredné podnikanie. Tieto úvery sú poskytované bankami v rámci spoločných úverových programov s rôznymi inštitúciami podporujúcimi podnikateľské aktivity malých a stredných podnikateľov ako sú Národná agentúra pre rozvoj malého a stredného podnikania, Slovenská záručná a rozvojová banka a iné tuzemské alebo zahraničné inštitúcie. Poskytnutie týchto úverov vyžaduje spolufinancovanie rozvojových zámerov aj z vlastných zdrojov podnikateľov. Ide napr. Podporný úverový program, ktorý slúži na nákup strojov a zariadení, nákup základných zásob surovín a materiálu, nákup a rekonštrukciu prevádzkových priestorov. Podmienky úverového programu Podpora zohľadňujú priority a podporu malého a stredného podnikania na Slovensku.
Ťažiskom hodnotenia podnikateľa je pri žiadosti o úver hodnotenie jeho ekonomickej situácie. Jej cieľom je posúdiť skutočné ekonomické pomery podnikateľa, zistiť prečo žiada o úver, zhodnotiť, či mu môže byť úver poskytnutý a za akých podmienok. V súvislosti s tým požaduje od podnikateľa súvahu a výkaz ziskov a strát v prípade PÚ alebo výkaz o majetku a záväzkoch a príjmoch a výdavkoch v prípade JÚ obyčajne za posledné obdobia, zoznam majetku, stav pohľadávok a záväzkov, stav a vývoj zákaziek, podnikateľský plán, prípadne ďalšie podklady. V prípade požiadavky na investičný úver musí podnikateľ predložiť banke podnikateľský zámer, ktorý by mal obsahovať súhrnnú predstavu o podnikateľskom zámere, na ktorý sa podnikateľ snaží získať úver, predstavenie výrobku alebo služby, údaje o trhu, predaj a marketing, charakteristiku budúcej výroby.
Napriek tomu, že banka si podnikateľa pri žiadosti o úver dôkladne zhodnotí, požaduje naviac zabezpečenie úveru, čím sa snaží riziko z poskytnutia úveru čiastočne preniesť na podnikateľa. Znamená to, že banka si v prípade nesplácania úveru dlžníkom pripravuje možnosť uplatniť nárok voči dlžníkovi alebo tretej osobe, a to odpredaním zábezpeky úveru dosiahnuť úhradu úverovej a úrokovej pohľadávky. V prípade zabezpečenia úveru majetkom požaduje banka spravidla nehnuteľný majetok - stavby a pozemky. Väčšinou je to majetok existujúci. V určitých prípadoch môže banka akceptovať aj majetok, ktorý vznikne z poskytnutého úveru. Podnikateľ musí pri nehnuteľnosti preukázať vlastníctvo listom vlastníctva. Ak banka uzná majetok ako zábezpeku, táto musí byť zhmotnená v záložnej zmluve registrovanej na notárskom úrade. Záložné právo v prospech banky musí byť poznačené v liste vlastníctva. Úver môže byť zabezpečený aj hnuteľným majetkom, napr. strojmi, dopravnými prostriedkami a zásobami. Úver môže byť zabezpečený aj iným majetkom napr. V prípade ručenia majetkom sa od podnikateľa požaduje jeho ocenenie znaleckým posudkom. V niektorých prípadoch si banky dávajú oceniť majetok vlastným znalcom. Za úver je možné sa zaručiť aj - ak ide o ručenie treťou osobou. Môže to byť právnická alebo fyzická osoba. V tomto prípade banka skúma príjmy ručiteľa a jeho možnosti ručenia hnuteľným alebo nehnuteľným majetkom. Ako jednu z foriem zabezpečenia úveru banky využívajú aj tzv. biankozmenku. V praxi je možné sa stretnúť aj s tzv. osobitným ručením. Môže to byť záruka štátu alebo štátom na to poverená organizácia, alebo záručná banka, ktorá sa poskytuje za vopred určených podmienok na podporu určitých aktivít regiónov alebo subjektov.
Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Poskytnutím úveru vzniká medzi veriteľom a dlžníkom záväzkový vzťah. Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu. Obchodný zákonník poskytuje veriteľovi právo na poskytnutie odplaty za to, že poskytol v prospech dlžníka peňažné prostriedky. V praxi ide o poplatok za uzatvorenie úverovej zmluvy. Je obyčajne vyjadrený percentuálnou sadzbou z výšky poskytnutého úveru ako jednorazová platba. Veriteľovi naň vznikne právo na odplatu bez ohľadu na to, či dlžník úver vyčerpá alebo nie. Dlžník je oprávnený uplatniť nárok na poskytnutie peňažných prostriedkov v lehote určenej zmluvou. Zmluvné strany sa obyčajne v úverovej zmluve dohodnú na presnom čerpaní peňažných prostriedkov alebo na lehote, do ktorej môže dlžník požadovať poskytnutie peňažných prostriedkov.
Prečítajte si tiež: Podmienky študentských pôžičiek pre SZČO
Čerpanie úveru môže byť realizované:
Veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť, ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v čase a výške určenej v zmluve. Ak zmluva určuje, že úver možno použiť iba na určený účel (tzv. účelov úver), môže veriteľ obmedziť čerpanie úveru iba na plnenie záväzkov dlžníka vzniknutých v súvislosti s týmto účelom. Spôsob splatenia úveru je obyčajne dohodnutý v úverovej zmluve. Splátky úveru je možné realizovať mesačne, štvrťročne, prípadne polročne, dlhšie obdobie splátok je skôr výnimočné. Ak sa zmluvné strany dohodnú, splátky úveru je možné odložiť, obyčajne najviac na obdobie jedného roka od prvého čerpania úveru.
Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške. Výška úroku sa v úverovej zmluve obyčajne dohodne na ročné obdobie (p. a. - per annum). Úroková sadzba môže byť stanovená v úrokovej zmluve jedným číslom alebo ako základná sadzba + marža banky. Úroky predstavujú odplatu za to, že veriteľ poskytol dlžníkovi finančné prostriedky na základe úverovej zmluvy. Platia sa len za skutočne poskytnuté peňažné prostriedky a len od momentu ich skutočného čerpania, nie od uzatvorenia úverovej zmluvy, ak v čase jej uzatvorenia neboli peňažné prostriedky poskytnuté. Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie peňažných prostriedkov je dlhšia ako jeden rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky aj pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Dlžník by mal požadovať túto možnosť zakotviť do úverovej zmluvy.
V úverovej zmluve sú obyčajne stanovené podmienky poskytnutia úveru a jeho splácania. Ak zanikne alebo sa zhorší zabezpečenie záväzku vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, dlžník je povinný doplniť zabezpečenie na pôvodný rozsah. Môže tak urobiť formou ďalšej záložnej zmluvy, prípadne inou formou ručenia. Podmienky výpovede sú obyčajne dohodnuté v úverovej zmluve. Ak zmluva neurčuje výpovednú lehotu, môže poskytnutie úveru vypovedať dlžník s okamžitou platnosťou a veriteľ ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená dlžníkovi.
Na účtovanie úveru v podvojnom účtovníctve má vplyv najmä dohodnutá dĺžka trvania úverového vzťahu. Krátkodobé bankové úvery účtujeme na účte 231 - Krátkodobé bankové úvery. Dlhodobé bankové úvery účtujeme na účet 461 - Bankové úvery. Pri účtovaní bankového úveru v jednoduchom účtovníctve nie je rozhodujúce, či ide o krátkodobý úver alebo dlhodobý. Ak banka poskytne podnikateľovi úver formou priamej úhrady záväzkov podnikateľa z úverového účtu, zriadenie úverového účtu a poskytnutie úveru podnikateľ zaznačí v knihe účtov v banke. Čerpanie úveru bude podnikateľ účtovať v peňažnom denníku do výdavkov podľa charakteru úhrady záväzku.
Poskytnutý úver je príjmom podnikateľa. V zmysle zákona o dani z príjmov prijatý úver nie je predmetom dane z príjmov. Platba úveru je výdavkom podnikateľa. Platenie úrokov z úveru je daňovým výdavkom daňovníka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení vyjadril právny názor, že fyzická osoba, ktorá ako konateľka a spoločníčka má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľku v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi.
Podnikateľ nemusí všetky právne úkony realizovať osobne. Obchodný zákonník a Občiansky zákonník umožňujú, aby za podnikateľa konal aj jeho zástupca. Vo všeobecnosti rozlišujeme dva druhy zastúpenia, a to zákonné zastúpenie a zmluvné zastúpenie. V obchodnoprávnych vzťahoch existujú dva druhy zmluvného zastúpenia - t.j. na základe plnomocenstva a udelenie prokúry.
Prokúra je osobitným inštitútom zmluvného zastúpenia podnikateľa. Ide v podstate o druh zmluvného plnomocenstva, ktoré je možné udeliť výlučne fyzickej osobe. Nie je vylúčené, že ako prokuristi budú konať aj viaceré osoby súčasne, pričom je úlohou podnikateľa, aby určil, aký bude spôsob ich konania t.j.
V zmysle Obchodného zákonníka sa „prokúrou splnomocňuje podnikateľ prokuristu na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, aj keď sa na ne inak vyžaduje osobitné plnomocenstvo.“ Osobitné plnomocenstvo sa vyžaduje napr. podľa zákona o obchodnom registri, zákona o cenných papieroch a investičných službách atď. Vyššie uvedené neplatí v prípade scudzovania a zaťažovania nehnuteľností. Na to, aby bol prokurista oprávnený aj na scudzovanie (čiže napr. predaj, darovanie, výmena) a zaťažovanie nehnuteľností (napr. záložným právom) je potrebné výslovné oprávnenie v udelení prokúry. Podotýkame však, že vymedzený rozsah oprávnenia nie je možné zúžiť.
Prokurista môže byť pri konaní obmedzený vnútornými pokynmi. Takéto obmedzenia však nemajú právne účinky voči tretím osobám. Znamená to, že aj keby bola osoba prokuristu obmedzená internými predpismi napr.
Prokúru udeľuje štatutárny orgán spoločnosti. V prípade spoločnosti s rušením obmedzeným sa pôsobnosť rozhodovať o udelení prokúry zveruje do pôsobnosti valného zhromaždenia, ak spoločenská zmluva neustanovuje inak. Pre udelenie prokúry nepredpisuje Obchodný zákonník žiadnu špeciálnu formu, keďže ide o plnú moc, ktorá sa netýka iba konkrétneho právneho úkonu. Je však nutné, aby bola udelená písomne. Okruh osôb, ktoré možno vymenovať do funkcie prokuristu nie je zákonom stanovený, v zásade platí, že prokuristom nemôžu byť len osoby, ktorým oprávnenie zaväzovať podnikateľa vyplýva z iných dôvodov (napr.
Udelenie prokúry je účinné od zápisu do obchodného registra. Môžeme teda povedať, že vznik prokúry má konštitutívny účinok. Návrh na zápis prokúry do obchodného registra musí obsahovať meno a bydlisko prokuristu a spôsob, akým sa za podnikateľa podpisuje.
Prokurista podpisuje tým spôsobom, že k obchodnému menu podnikateľa, za ktorého koná, pripojí dodatok označujúci prokúru a svoj podpis.
Dôsledky prekročenia rozsahu oprávnenia obsiahnutého v prokúre neupravuje Obchodný zákonník. Je preto potrebné postupovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V prípade, ak prokurista prekročí svoje oprávnenia obsiahnuté v prokúre, uplatní sa § 33 Občianskeho zákonníka.
Obchody zákonník neobsahuje ustanovenie, ktoré by sa vzťahovali výslovne na ukonćenie prokúry a výmaz prokuristu z obchodného registra. Ak bol prokurista odvolaný, ale výmaz prokuristu z obchodného registra ešte nebol vykonaný, bude podnikateľ zaviazaný z konania prokuristu s treťou osobou. Ak sa chce sám prokurista vzdať funkcie prokuristu a byť vymazaný z obchodného registra, odporúčame písomnú výpoveď prokuristu zaslať tak spoločnosti ako aj spoločníkovi (majiteľovi) spoločnosti.
Zo zákona priamo nevyplýva oprávnenie prokuristu konať v pracovnoprávnych vzťahoch. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že prokúra nezahŕňa žiadnu z činností, ktoré vykonáva štatutárny orgán smerom dovnútra spoločnosti. Záverom teda možno zhrnúť, že prokurista nie je bez ďalšieho oprávnený v mene zamestnávateľa podpísať výpoveď z pracovného pomeru. Pre zamestnávateľov je daný Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôležitý z hľadiska platnosti nimi daných výpovedí z pracovného pomeru. Nie je pritom vylúčené, aby išlo o prokuristu spoločnosti. V takom prípade však prokurista musí disponovať platne udeleným plnomocenstvom od zamestnávateľa v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, na základe ktorého bude oprávnený daný úkon uskutočniť.
Rôzne právne systémy pristupujú k tomuto inštitútu diferencovane. V anglickom práve sa úver poníma tak, že ho je možné nadobudnúť iba jednou z dvoch foriem. Buď ako pôžičku peňazí, alebo ako odklad platenia, pričom pôžička peňazí sa charakterizuje ako výplata dlžníkovi alebo tretej strane na dlžníkovu žiadosť.
Pojmovo veľmi jasne vymedzuje úver taliansky Občiansky zákonník, ktorý v čl. 1842 a nasl. obsahuje úpravu úverovej zmluvy. Otvorenie bankového úveru zakladá záväzok banky pripraviť a uchovávať pre druhú zmluvnú stranu určitú peňažnú čiastku na určitý čas alebo na dobu neurčitú.