Ručenie za Dlh: Kompletný Sprievodca pre Ručiteľov

V trhovom hospodárstve, kde zmluvná voľnosť a sloboda podnikania dominujú, rastie riziko nesplnenia záväzkov. Právny systém preto vytvára mechanizmy na posilnenie postavenia veriteľa a zabezpečenie uspokojenia jeho pohľadávok, ak dlžník nie je schopný alebo ochotný splniť svoj záväzok. Medzi tieto mechanizmy patrí aj ručenie, ktoré je predmetom tohto článku.

Zabezpečovacie Inštitúty v Právnom Poriadku

Medzi najznámejšie zabezpečovacie inštitúty patria: záložné právo, ručenie, zmluvná pokuta, prevod práv, výhrada vlastníctva, rôzne druhy akreditívov či zmenka. Výber inštitútu závisí od veriteľa, ktorý zohľadňuje bonitu dlžníka a tretích osôb. Dôkladná analýza a komplexné posúdenie z právneho, ekonomického, účtovného a daňového hľadiska sú predpokladom správneho rozhodnutia.

Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, spôsobenej škody, bezdôvodného obohatenia alebo z iných právnych skutočností. Už pri uzatváraní zmluvy je potrebné počítať s možnosťou, že dlžník nebude schopný svoj záväzok splniť. Právny poriadok preto poskytuje veriteľovi inštitúty na posilnenie jeho postavenia. Špecifikácia daného právneho inštitútu môže byť zahrnutá priamo do textu zmluvy alebo môže byť riešená samostatnou zabezpečovacou zmluvou. Účastník obchodno-právneho záväzkového vzťahu, ktorý je stranou oprávnenou domáhať sa splnenia konkrétnej povinnosti, si zabezpečuje splnenie tohto hlavného záväzku záväzkom vedľajším. Obvykle právny osud vedľajšieho záväzkového vzťahu nasleduje právny osud hlavného právneho vzťahu a zánik hlavného záväzku má za následok zánik vedľajšieho záväzku. Neplatí to však naopak, teda zánikom vedľajšieho záväzku nezaniká automaticky aj záväzok hlavný.

Základná právna úprava zabezpečovacích inštitútov je obsiahnutá v Občianskom zákonníku. V niektorých prípadoch je úprava doplnená či modifikovaná pre oblasť obchodno-právnych vzťahov úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Obchodný zákonník je špeciálnou právnou normou vo vzťahu k Občianskemu zákonníku.

Ručenie: Garancia Splnenia Dlhu

Ručenie je definované ako právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom, kde ručiteľ sa zaväzuje uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju dlžník nesplní. Právna úprava ručenia je obsiahnutá v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku.

Prečítajte si tiež: Ochrana osobných údajov a s.r.o.

Dilema Ručenia

Možno tú situáciu poznáte. Obráti sa na vás priateľ s otázkou: „Nepôjdeš mi ručiť na úver?" Pokiaľ je dotazovaný človek zodpovedný, vzniká mu dilema, či má riskovať priateľstvo, ak by odpovedal, že nepôjde alebo svoj majetok, ak by priateľovi ručiť išiel. Taký závažný krok, ako je vziať na seba garanciu splnenia dlhu, si treba veľmi dobre zvážiť. Nezriedka sa totiž stáva, že ručiteľ sa za „svoju dobrotu" skutočne dostáva „na žobrotu". O čo ide v prípade ručenia? Ručenie je spôsob zabezpečenia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi resp. zabezpečovací prostriedok, ktorého podstata spočíva v tom, že ručiteľ sa veriteľovi zaviaže, že mu uhradí určitý záväzok, napríklad vráti poskytnutú pôžičku, pokiaľ tento záväzok nebude riadne splnený dlžníkom.

Ručenie ako zabezpečovací inštitút sa však už v praxi bánk vyskytuje zriedkavejšie ako v minulosti, nakoľko bonitný ručiteľ (t. j. Keďže dlžník v snahe získať určité plnenie od veriteľa spravidla presvedčivo ubezpečí potenciálneho ručiteľa o tom, že ručenie je len „formalita" a že má resp. Pozor, tvrdenia ručiteľov v tomto štádiu o tom, že ich dlžník uviedol do omylu, keďže im tvrdil, že dlh určite splní, alebo tvrdenia o tom, že od veriteľa predsa neobdržali žiadne protiplnenie, ktoré obdržal dlžník, či poukazovanie na to, že dlžník disponuje majetkom, z ktorého by mohol svoj záväzok splniť on alebo napríklad tvrdenia ručiteľa o tom, že záväzok bol zabezpečený aj inými prostriedkami (napríklad záložným právom) spravidla už nemajú žiadnu váhu. Zároveň treba dodať, že veriteľ môže odporovať aj právnym úkonom ručiteľa, teda domáhať sa, aby súd určil, že právne úkony ručiteľa, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči veriteľovi právne neúčinné! Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol v rozsudku sp. zn.

Smrť Dlžníka a Ručenie

Na záväzok ručiteľa voči veriteľovi nemá v zásade žiadny vplyv smrť dlžníka. Uvedený záver je v judikatúre súdov nemenný a bol vyslovený už v rozhodnutí R 62/1973. Častou je však argumentácia ručiteľov ako procesná obrana v rámci súdnych konaní iniciovaných veriteľom proti ručiteľovi, v tom smere, že pokiaľ dediči dlžníka zodpovedajú za jeho dlhy len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, možno z toho vyvodiť aj obmedzenú zodpovednosť ručiteľa za dlh zomretého dlžníka do výšky úmernej zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa, ale tiež aj argumentácia ručiteľov, že pokiaľ dlžník zomrel a dedič nezodpovedá za dlhy poručiteľa pre jeho nemajetnosť, dochádza k zániku dlhu a zániku ručiteľského záväzku. Ručitelia sa tiež v prípade smrti dlžníka zvyknú brániť splneniu svojej povinnosti s argumentom o nemožnosti následného vymoženia náhrady za plnenie, ktoré by veriteľovi poskytli, od dedičov dlžníka.

Podľa ustanovenia § 546 ObčZ berie na seba ručiteľ voči veriteľovi povinnosť, že uspokojí pohľadávku ak ju neuspokojí dlžník. Pritom nezáleží na tom, prečo dlžník nemôže či nechce plniť, nakoľko podmienkou povinnosti ručiteľa splniť dlh je len to, že ho dlžník nesplnil, napriek tomu, že bol na to veriteľom písomne vyzvaný § 548 ods. 1 ObčZ. Nie je teda rozhodujúce, či a v akom rozsahu môže ručiteľ vymôcť od dlžníka náhradu za plnenie, ktoré veriteľovi za neho poskytol, nakoľko ustanovenie § 550 ObčZ stanovuje len toľko, že ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.

Povinnosť ručiteľa má akcesorickú povahu. Túto akcesoritu však treba chápať, ako to vyplýva aj z ustanovenia § 548 ods. 2 ObčZ, len vo vzťahu k pohľadávke (ručiteľ môže rovnako ako dlžník namietať napríklad, že pohľadávka je premlčaná, že povinnosť plniť zanikla a podobne), nie však vo vzťahu k osobe dlžníka. Ak nezaniká teda smrťou dlžníka, okrem prípadu uvedeného v ustanovení § 579 ObčZ, povinnosť plniť, potom nemôže zaniknúť ani záväzok ručiteľa. Na tom nemôže nič zmeniť ani ustanovenie § 470 ObčZ, nakoľko toto ustanovenie upravuje len zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie prechod dlhov na nich. Nemožno preto z neho vyvodiť ani to, že smrťou dlžníka zanikajú jeho dlhy, pokiaľ nie sú kryté aktívami a ani to, že sa vzťahuje aj na iné osoby než dedičov dlžníka. Ustanovenie § 470 ObčZ je špeciálnym ustanovením, ktoré obmedzuje zodpovednosť dedičov dlžníka, takže len tí môžu uplatniť voči veriteľom obmedzenú zodpovednosť. Nemožno preto námietku dediča, že zodpovedá za dlh zomretého len v rozsahu danom týmto ustanovením, považovať za námietku uvedenú v ustanovení § 548 ods. 2 ObčZ, podľa ktorého ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, nakoľko nejde o námietku vyplývajúcu z postavenia dlžníka, práve tak ako nemožno, ako už bolo uvedené, vyvodiť z neho obmedzenú zodpovednosť ručiteľa za dlh zomretého dlžníka len do výšky úmernej zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa (k danej problematike pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 26. januára 1973, sp. zn.

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na rušenie záložného práva

Aj v roku 2008 riešil Najvyšší súd SR situáciu, keď dlžník zomrel a jeho dedič za jeho dlhy nezodpovedal pre nemajetnosť dlžníka. Súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 1 M Obdo V 8/2007 uviedol, že samotný fakt, že dlžník zomrel a jeho dedič za jeho dlhy nezodpovedá pre nemajetnosť poručiteľa sa však nedá označiť za zánik dlhu a zánik platného ručiteľského záväzku ručiteľa. Dôsledky vyplývajúce z ustanovenia § 470 ods. 1 ObčZ nič nemenia na existencii záväzku ručiteľa po smrti dlžníka, lebo uvedené ustanovenie upravuje iba zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie prechod dlhov poručiteľa na dedičov. V danom spore nebolo sporné, že ručiteľský záväzok žalovaného v 2. rade ako ručiteľa sa na záväzok dlžníka vzťahoval, a preto aj keď tento záväzok smrťou žalovaného v 1.

Práva Ručiteľa po Splnení Záväzku

Pozrime sa najprv na obchodné záväzkové vzťahy. Ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi. Tým, že ručiteľ splní veriteľovi dlžníkov dlh, zaniká právo veriteľa domáhať sa ďalej úhrady tejto pohľadávky, a to nielen voči dlžníkovi, ale (prípadne) aj voči ďalším osobám, ktoré túto pohľadávku svojím majetkom zabezpečovali. Inak povedané, zaniká tým veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi. Od iných spôsobov prechodu alebo prevodu pohľadávky sa zákonná cesia veriteľových práv na ručiteľa, založená tým, že ručiteľ uspokojí veriteľovu pohľadávku namiesto dlžníka, líši práve tým, že pohľadávka pôvodného (priameho) veriteľa týmto uspokojením zaniká (inak by sa ručiteľ svojho záväzku plniť nezbavil a k zákonnej cesii predpokladanej ustanovením § 308 ObchZ by nedošlo). Na tom nič nemení ani skutočnosť, že prípadný iný prechod alebo prevod pohľadávky sa uskutoční (napr. zmluvou o postúpení pohľadávky podľa ustanovenia § 524 a nasl. ObčZ) za odplatu (takáto odplata nie je plnením poskytnutým na úhradu resp. uspokojenie pohľadávky, ktorá je predmetom cesie). Preto sa tiež právna teória v rámci výkladu ustanovenia § 308 ObchZ o práve ručiteľa založeného tým, že splnil dlh za dlžníka, vyslovuje tak, že ručiteľ, ktorý uhradil záväzok dlžníka, sa stáva namiesto „uspokojeného" veriteľa „novým" veriteľom dlžníka v rozsahu, v akom uhradil záväzok; súčasne „vzniká ručiteľovi nové právo voči veriteľovi". Tomu napokon nasvedčuje aj vlastná dikcia ustanovenia § 308 ObchZ, spojenie, podľa ktorého ručiteľ splnením záväzku „nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa", totiž podporuje úsudok, že ide o nadobudnutie „nového" nároku na náhradu plnenia poskytnutého veriteľovi. Pokiaľ ručiteľ veriteľovi neplní, nemá žiadny peňažný nárok voči dlžníkovi (porovnaj závery citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9. júna 2005, sp. zn.

V občianskoprávnych vzťahoch je situácia obdobná, ustanovenie § 550 ObčZ ustanovuje, že ručiteľovi, ktorý splnil dlh, vzniká právo požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Aj tu teória a prax hovoria o tzv.

Ručenie a Manželstvo

V súvislosti s ručením a manželstvom vznikajú otázniky hlavne pri problematike prevzatia ručiteľského záväzku jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela. K odpovedi na otázku, či je takéto ručenie prípustné, resp. či je takýto ručiteľský záväzok platný je treba analyzovať predovšetkým ustanovenia § 145 ods. 1 ObčZ a § 147 ods. 1 ObčZ. V zmysle prvého z nich bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Z ustanovenia § 145 ods. 1 ObčZ vyplýva záver, že právny úkon, ktorým niektorý z manželov disponoval spoločnou vecou alebo vykonával jej správu a zároveň ak nešlo o bežnú záležitosť, je bez súhlasu druhého manžela neplatný.

Je teda neplatný právny úkon, ktorým prevzal jeden z manželov ručiteľský záväzok bez súhlasu druhého z manželov? Súdy zaujali k danej problematike taký názor, že podpisom ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká tento záväzok iba tomuto jedinému manželovi a veriteľ v prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil, hoci bol na to vyzvaný, môže sa domáhať jej splnenia na ručiteľovi. Nemôže sa však domáhať splnenia voči ručiteľovej manželke, a to ani v tom prípade, keby táto bola dala na prevzatie ručiteľského záväzku súhlas. Prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je teda právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na tomto nemení nič ani ustanovenie § 147 ObčZ. Aj v tomto ustanovení sa totiž naďalej považuje za zaviazaného z pohľadávky voči jednému z manželov iba tento manžel, upravuje sa iba spôsob uspokojenia tejto pohľadávky pri výkone rozhodnutia, a to tak, že sa pripúšťa jej uspokojenie aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov, nie však z výlučného osobitného majetku druhého manžela.

Prečítajte si tiež: Podmienky študentských pôžičiek pre SZČO

Právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká teda v žiadnom prípade spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale dotyčný manžel sa stáva samostatným individuálnym ručiteľom práve tak, ako je samostatným dlžníkom, ak si napr. vypožičal peniaze na akýkoľvek účel alebo ak spôsobil niekomu škodu a pod. Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného z manželov bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie eventuálne predajom vecí, ktoré nepatria výlučne veriteľovi, ale sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva ručiteľa a jeho manželky, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá - ako nie bežná - vyžaduje pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa však podľa ustanovenia § 145 ods. 2 ObčZ spoluručiteľom. K danej problematike odkazujeme na konštantnú slovenskú a českú judikatúru, napríklad citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. mája 1973, sp. zn. 1 Cz 43/73 publikované pod číslom R 61/1973, alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 1997, sp. zn. 3 Obo 44/97 publikovaný pod číslom R 1/1998, či uznesenie Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 30. augusta 2005, sp. zn.

V poslednom uvádzanom rozhodnutí súd dodal, že prevzatím (podpisom) ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká záväzok len tomuto manželovi, pričom nejde o právny úkon, ktorý by bolo možné charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo výkon správy spoločných vecí obidvoch manželov. Na platnosť ručiteľského záväzku nemá vplyv tá okolnosť, že dlžníkovi bola vyplatená len časť pôžičky a jej druhá časť bola použitá na krytie doposiaľ neuhradenej predchádzajúcej pôžičky, aj keď táto okolnosť nebola ručiteľovi známa. Je vecou ručiteľa, aby si zadovážil informácie o tom, aké povinnosti mu vyplynú z ručiteľského záväzku. Veriteľovi v tomto smere nie je zákonom uložená žiadna poučovacia povinnosť. (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 19. augusta 1971, sp. zn.

Náležitosti Ručiteľského Vyhlásenia

Pre platné prevzatie ručiteľského záväzku zákon vyžaduje splnenie náležitostí ručiteľského vyhlásenia. V právnej praxi nastávajú prípady, keď je potrebné posúdiť, či ručiteľský záväzok vôbec vznikol. Ručenie v obchodnoprávnej oblasti predstavuje dôležitý inštitút. Právnu úpravu ručenia v rámci obchodnoprávnych vzťahov komplexne upravuje Obchodný zákonník. Poukaz na konkrétne ustanovenia zákona v ručiteľskom vyhlásení, napríklad „Ručiteľské vyhlásenie podľa § 546 a nasl. ObčZ" v situácii, ak ide o zabezpečenie plnenia záväzku z obchodného záväzkového vzťahu spravidla nerobí ručiteľské vyhlásenie neplatným (pozri odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR z 18. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 115/99, publikované pod č.

Do pozornosti dávame v tejto situácii ustanovenie § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého treťou časťou Obchodného zákonníka sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov (t. j. § 261 ods.

Ručiteľské vyhlásenie pre svoju platnosť okrem všeobecných požiadaviek na platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. bolo urobené v písomnej forme (nedodržanie písomnej formy je sankcionované neplatnosťou ručiteľského vyhlásenia podľa § 40 ods. obsahovalo konkretizáciu záväzku dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený (a to najčastejšie špecifikáciou zmluvy veriteľa s dlžníkom, z ktorej záväzky sú ručením zabezpečené, resp. aj uvedením konkrétnej výšky záväzku a i. bolo podpísané konajúcou osobou, t. j. ručiteľom resp. osobou oprávnenou konať za ručiteľa (§ 40 ods.

Súdna prax riešila aj situáciu, kedy sa v ručiteľskom vyhlásení ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe špecifikovanej úverovej zmluvy, v prípade, ak ich neuhradí dlžník.". Riešilo sa predovšetkým to, či je takéto vyhlásenie, t. j. „všetky záväzky…" určité, a či v takomto prípade ručí ručiteľ aj za záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v súvislosti s odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy. Najvyšší súd ČR v konaní sp. zn. 32 Odo 629/2006 dňa 28. mája 2008 v zmysle konštantnej judikatúry tohto súdu zaujal názor, že ručiteľské vyhlásenie, podľa ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe konkrétnej úverovej zmluvy", pokiaľ by ich neuhradil dlžník, je určité a vzťahuje sa na všetky finančné záväzky dlžníka voči veriteľovi, ktoré pre neho vyplývajú z úverovej zmluvy ako aj na záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v budúcnosti (§ 304 ods.

V obchodných právnych vzťahoch je častou situácia, že veriteľ svoj záväzok zabezpečený ručením postúpi zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom s postúpenou pohľadávkou prechádzajú aj práva súvisiace so zabezpečením tejto pohľadávky. Natíska sa nutne otázka, či nevylučuje právna úprava ručenia takúto štylizáciu ručiteľského vyhlásenia? Nejde o nedovolenú rozväzovaciu podmienku? Aplikačná prax sa už vysporiadala aj s týmto problémom. V konaní Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 667/2001 sa posudzovalo ručiteľské vyhlásenie, ktoré ustanovovalo, že „Ručiteľ sa zaväzuje zabezpečovať záväzok dlžníka po dobu, po ktorú bude veriteľom K. b. P., s. p. ú." Najvyšší súd Českej republiky skonštatoval (podotýkame, že za identickej právnej úpravy aká je v Slovenskej republike), že t…

Ručenie - Čo Je To?

Ručenie je záväzok ručiteľa uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí sám dlžník. Inými slovami ak dlžník sám nezaplatí svoj dlh veriteľovi, zaplatí ho zaňho ručiteľ. Ručiteľ sa stáva akoby náhradným dlžníkom. Ručením vzniká vzťah medzi ručiteľom, veriteľom a dlžníkom.

Kedy Vzniká Ručenie?

Ručenie alebo záväzok ručiteľa zaplatiť dlh vzniká za týchto predpokladov:

1. existencia platného hlavného záväzku, ktorý sa ručením zabezpečuje napr. zmluva o pôžičke,
2. písomné vyhlásenie ručiteľa, ktorým berie na seba povinnosť uspokojiť veriteľovu pohľadávku,
3. veriteľov súhlas, ktorý môže byť písomný, ústny alebo aj konkludentný (napr. veriteľ nič nenamieta).

Na vznik ručenia nie je potrebný súhlas dlžníka!

Práva a Povinnosti Veriteľa a Ručiteľa

Veriteľ má niekoľko práv a povinností v rámci ručiteľského záväzku:

• právo požadovať plnenie od ručiteľa,
• povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť ručiteľovi na požiadanie výšku svojej pohľadávky (tzv. informačná povinnosť veriteľa),
• povinnosť zachovať všetky právne prostriedky na uplatnenie nároku ručiteľa voči dlžníkovi napr. dlžobné úpisy, notársku zápisnicu a pod.,
• povinnosť svoju pohľadávku vymáhať riadne a včas.

Ručiteľ má tiež niekoľko práv a povinností v rámci ručiteľského záväzku:

• právo uplatniť voči veriteľovi všetky námietky, ktoré má aj dlžník napr. námietku premlčania dlhu,
• právo, po zaplatení dlhu veriteľovi, požadovať od dlžníka to, čo za neho plnil,
• povinnosť splniť dlh veriteľovi ak ho nezaplatil dlžník,
• povinnosť plniť to, čo je predmetom veriteľovej pohľadávky napr. dlh 1000 € podľa zmluvy o pôžičke.

Zánik Ručenia

Ručenie zaniká:

• zánikom hlavného zabezpečovaného záväzku (napr. zaplatením pôžičky);
• plnením zo strany ručiteľa v prospech veriteľa alebo odoprením plniť zo strany ručiteľa;
• uplynutím doby, na ktorú bolo ručenie obmedzené;
• dohodou veriteľa a ručiteľa;
• vzdaním sa práva zo strany veriteľa voči ručiteľovi;
• odpustením plnenia dlhu zo strany veriteľa;
• smrťou ručiteľa ak za jeho života nevznikla povinnosť plniť namiesto dlžníka.

Rozdiely Úpravy Ručenia Podľa Občianskeho a Obchodného Práva

Aký Záväzok Je Možné Ručením Zabezpečiť

• Obchodný zákonník (§ 304): Ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka alebo jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel. Ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.
• Občiansky zákonník: Podľa Občianskeho zákonníka možno zabezpečiť len existujúcu, platnú a určitú pohľadávku.

Právo Ručiteľa na Vrátenie Plnenia

• Obchodný zákonník (§ 308): Ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi. Jedná sa o tzv. subrogáciu (získanie veriteľských práv).
• Občiansky zákonník (§ 550): Ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. V tomto prípade sa nejedná o subrogáciu ale o regres (požadovanie toho, čo ručiteľ zaplatil za dlžníka).

Potreba Súhlasu Veriteľa

• Obchodný zákonník: Na vznik ručenia stačí jednostranné, písomné vyhlásenie ručiteľa veriteľovi. Súhlas veriteľa sa nevyžaduje.
• Občiansky zákonník: Na vznik ručenia je potrebný aj súhlas veriteľa.

Predchádzajúca Výzva Dlžníkovi

• Obchodný zákonník: Ak je zrejmé, že dlžník nebude plniť svoj dlh (napr. pri vyhlásení konkurzu), nie je potrebná predchádzajúca výzva.
• Občiansky zákonník: Písomná výzva je potrebná v každom prípade.

Zánik Ručenia

• Obchodný zákonník: Ručenie zaniká zánikom hlavného záväzku, to však neplatí ak záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a je splniteľný ručiteľom alebo z dôvodu zániku právnickej osoby ako dlžníka.
• Občiansky zákonník: Takúto úpravu nemá.

Solidarita

• Obchodný zákonník: V prípade, ak je viac ručiteľov každý z nich ručí za celý záväzok pokiaľ niektorý z nich neobmedzil rozsah ručenia v písomnom vyhlásení. Ak ručiteľ plní, viacerí ručitelia sú v postavení solidárnych ručiteľov, ich solidarita platí len medzi sebou navzájom - a nie voči dlžníkovi. Dohodnúť však možno aj solidaritu s dlžníkom.
• Občiansky zákonník: V prípade, že existuje viac ručiteľov, je rozhodujúce, akým spôsobom je koncipovaný záväzok v zmluve, či sa zaviazali spoločne a nerozdielne alebo nie. Ak si to strany výslovne neupravili, každý zo spoluručiteľov zodpovedá iba za pomernú časť dlhu.

Právna Úprava Ručenia

Právnu úpravu ručenia pre občianske záväzkové vzťahy tvorí ustanovenie § 546 až 550 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, pre obchodné záväzkové vzťahy tvorí právnu úpravu ručenia ustanovenia § 303 až 312 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Okrem toho v Obchodnom zákonníku je ručenie upravené napr. aj v častiach o ručení spoločníkov v obchodných spoločnostiach.

tags: #rucenie #za #dlh #prehlásenie #ručiteľa #vzor