Sociálna kontrola: Definícia, formy a prejavy

Sociálna kontrola je kľúčovým mechanizmom pre udržanie poriadku a stability v spoločnosti. V tomto článku sa budeme venovať definícii sociálnej kontroly, jej formám a prejavom, ako aj súvisiacim konceptom, ako sú deviácia, sociálna patológia a sociálna zmena.

Definícia sociálnej kontroly

Sociálnou kontrolou vo všeobecnosti označuje súhrn spoločenských mechanizmov, ktorých úlohou je zabezpečiť poriadok a stabilitu spoločnosti. Presnejšie ju môžeme definovať ako proces, ktorým si sociálne skupiny alebo spoločnosť vynucujú konformitu svojich členov - prispôsobovanie sa skupinovým či spoločenským očakávaniam a požiadavkám, respektíve uznávanie a dodržiavanie spoločenských noriem. Súčasťou tohto procesu sú aj sankcie, ktorými si sociálne skupiny (spoločnosť) dodržiavanie noriem vynucujú.

Väčšina členov spoločnosti sa vďaka procesu socializácie správa konformne - dodržiava spoločenské normy, správa sa podľa vzorov, ktoré si socializáciou osvojila, a uznáva spoločenské hodnoty aj bez vynucovania. Normy vlastnej spoločnosti totiž v procese socializácie prijali za svoje (internalizovali). Keďže však socializácia neprináša u každého člena spoločnosti optimálne výsledky, musí k dodržiavaniu sociálnych noriem prispievať aj sociálna kontrola.

Formy sociálnej kontroly

Sociálnu kontrolu môžeme rozdeliť na dve základné formy: neformálnu a formálnu.

Neformálna sociálna kontrola

Neformálna sociálna kontrola predstavuje neoficiálny sociálny nátlak, ktorý jednotlivcov núti rešpektovať sociálne normy, prispôsobovať sa vzorom správania rozšíreným v spoločnosti, uznávať spoločenské hodnoty atď. Základnými spôsobmi uskutočňovania neformálnej sociálnej kontroly sú sociálne odmeny (ocenenia, pochvaly), tresty (zahanbenie, pokarhanie, výsmech) a presviedčanie.

Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca žiadosťou o príspevok na auto

Zvláštnym spôsobom je redefinícia, čiže opätovné definovanie noriem, ku ktorému dochádza vtedy, keď deviantná osoba má v sociálnej skupine také postavenie a moc, že dokáže zmeniť existujúce normy alebo vzory správania.

Formálna sociálna kontrola

Formálna sociálna kontrola je oficiálny, formálny tlak, ktorého cieľom je vynútiť si konformitu osôb. Vyskytuje sa vo veľkých, najmä formálnych sociálnych skupinách (organizáciách) a spoločnostiach. Príkladom je oblasť kriminality, kde konformitu občanov, čiže v tomto prípade dodržiavanie zákonov v spoločnosti, sledujú a vynucujú najmä štátne orgány - polícia, prokuratúra, súdy a väzenský systém. Na formálnej sociálnej kontrole sa však podieľajú aj viaceré iné inštitúcie, napríklad dobrovoľné občianske združenia, priemyselné firmy, školy atď.

Deviácia a sociálna kontrola

Deviácia predstavuje určitý druh sociálneho správania a súčasne termín na označenie odchýlky od štandardizovaného (normálneho) správania, ktoré predpisuje sociálna norma platná v danej spoločnosti. To, čo je považované za abnormálne, možno pochopiť iba vtedy, ak máme jasno v tom, čo je normálne. To, čo považujeme za normálne, však nemožno stotožňovať s predstavou o priemernosti, teda s tým, čo v spoločnosti pokladáme za priemerné. Pojem normality sa skôr podarí vysvetliť prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich spoločenských rolí, postojov a kultúry.

Deviácia závisí od sociálneho definovania deviantného správania, od toho, čo je danou spoločnosťou či sociálnou skupinou pokladané za odchýlku v správaní (relativizmus). Deviácia vzniká ako dôsledok rozporu spoločensky uznávaných cieľov a platných noriem, vtedy keď jednotlivec chce dosiahnuť tieto ciele "inými" cestami ako stanovujú normy (krádež, násilie…). Deviácia vzniká aj ako dôsledok rozdielnych hodnôt dvoch sociálnych skupín (napr. Rómovia a ostatní občania).

V procese socializácie sa spoločnosť usiluje svojim členom vštepovať hodnoty, normy a vzory, ktoré majú usmerňovať ich správanie v súkromí i na verejnosti podľa očakávaní spoločnosti. Ak má proces socializácie dobré výsledky, jednotlivci sa tak naozaj správajú. V každej spoločnosti sa však nájde dosť ľudí, ktorí sa nesprávajú v súlade so spoločenskými či skupinovými očakávaniami.

Prečítajte si tiež: Príchod Sociálky po narodení dieťaťa?

Všeobecne je deviácia úchylka, odchýlka, odklon, vybočenie. Je to spôsob konania, ktorý nie je v súlade so všeobecne prijatými normami a hodnotami konkrétnej spoločnosti. Významovo sa spája aj so sexuálnou abnormalitou a pohlavnou úchylnosťou (sadizmus, homosexualita). Pohlavná úchylka sama o sebe nezbavuje trestnej zodpovednosti. Sociálna deviácia je odchýlka od očakávaného štandardizovaného a inštitucionalizovaného správania, ktoré určuje sociálna norma v určitom sociálnom útvare. Správanie môže byť tak konformné, záleží na tom, podľa akej sociálnej normy správanie hodnotíme, ktoré normy naň uplatňujeme. Všeobecne prijaté normy (majoritná populácia) sú v rozpore s minoritnými normami. Umenie sociálneho pracovníka spočíva v nájdení kompromisu pri hodnotení správania klienta a prijateľného usmerňovania.

Deviácia je teda také správanie jednotlivcov, ktoré spoločnosť či sociálna skupina pokladá za porušenie spoločenských či skupinových noriem, a preto vyvoláva reakcie jednotlivcov, sociálnych skupín alebo spoločnosti v podobe izolácie, liečenia, prevýchovy, nápravy alebo potrestania.

Opačným javom k deviácii je konformita, ktorá znamená zhodnosť, súhlas, poslušnosť či prispôsobenie sa sociálnym normám. Teda konformným je ten, kto sa správa v súlade s normami spoločnosti, resp. sociálnej skupiny, ktorej je členom. A takisto existuje v spoločnosti aj medzistupeň medzi konformitou a deviáciou, ktorým je nonkonformita. Nonkonformita je také správanie jednotlivcov, ktoré sociálna skupina alebo spoločnosť síce pokladá za odchýlku (porušenie) od svojich noriem, ale nepresahuje hranice tolerancie skupiny či spoločnosti, a preto nevyvoláva reakcie zamerané na nápravu a prispôsobenie.

Sociológia zdôrazňuje, že deviácia závisí od sociálneho definovania deviantného správania. Znamená to, že deviácia nie je absolútna, ale relatívna. Inými slovami, to, či sa určité správanie pokladá za deviantné, závisí od času, miesta a sociálnych okolností. Keďže v rôznych kultúrach, spoločnostiach a sociálnych skupinách i v rôznych obdobiach ich vývoja a za rôznych okolností platia (platili) rozdielne normy a vzory správania, odlišujú sa aj ich definície deviantného správania.

Deviácia nemusí byť pre spoločnosť vždy len dysfunkčná, v niektorých prípadoch býva aj funkčná. Napríklad ľudí prichádzajúcich s novými myšlienkami spoločnosť často pokladá za deviantov, zosmiešňuje ich , ba aj trestá, a akceptuje ich až po čase, keď sa (najmä zásluhou týchto ľudí) zmenia spoločenské normy a vzory správania. Niektoré druhy deviácie môžu prispieť k zmene sociálnych noriem a vzorov správania aj nepriamo. Napríklad zvyšovanie počtu narkomanov spoločnosť núti, aby hľadala príčiny tohoto javu a prijala opatrenia na jeho minimalizáciu, ako aj upresnila, či zmenila normy, ktoré sa vzťahujú na narkomániu.

Prečítajte si tiež: Dôležité kontakty: Sociálna poisťovňa, Nitra

Teórie deviácie

Príčiny vzniku a existencie deviácie v spoločnosti možno vysvetliť mnohými spôsobmi. Všetky tieto vysvetlenia sa rozdeľujú do troch hlavných kategórií: biologické, psychologické a sociologické teórie deviácie.

Biologické a psychologické teórie deviácie sa sústreďujú na deviantné osoby. Skúmajú individuálne charakteristiky a osobné skúsenosti, ktoré odlišujú deviantov od ostatných ľudí. Biologické teórie skúmajú fyziologické črty deviantných osôb a pokúšajú sa nájsť súvislosti medzi týmito črtami a deviantným správaním. Takéto vysvetlenia sa ukázali ako nedostatočné. Biologické faktory totiž môžu prispieť k vzniku deviantného správania len nepriamo - v kombinácii s psychologickými a sociálnymi faktormi. Takisto aj psychologické činitele majú dôležitú úlohu pri vzniku deviantného správania, hoci tiež len v kombinácii so sociálnymi faktormi.

Sociálne teórie deviácie sa sústreďujú na sociálne a kultúrne faktory, podmienky a okolnosti, ktoré spôsobujú deviáciu, prípadne, že spoločnosť niektorých svojich členov pokladá za deviantov, a tak aj s nimi zaobchádza. Teda okrem deviantných osôb sociologické vysvetlenia deviácie zohľadňujú aj normy, ktoré tieto osoby porušujú, ako aj sociálne skupiny, prípadne celú spoločnosť, ktorá na deviáciu istým spôsobom reaguje.

Klasickým sociologickým vysvetlením sociálnej deviácie je Durkheimova teória anómie - stav spoločnosti, v ktorej viac alebo menej prestávajú platiť sociálne normy a zákony, doslova znamená bezzákonnosť. Pôvodne sa tento termín používal v stredovekej teologickej literatúre a označoval nielen nezákonnosť, ale aj morálnu bezuzdnosť. V sociológii začal používať tento termín E. Durkheim, ktorému sa pripisuje i jeho autorstvo vo význame nedostatočnej sociálnej regulácie a sociálnej kontroly.

Teória sociálneho napätia, ktorej autorom je Robert K. Merton, tvrdí, že deviácia vzniká ako následok rozdielnosti, protikladnosti či nezlučiteľnosti spoločensky uznávaných cieľov a platných noriem. Podľa Mertona si každá spoločnosť stanoví určité ciele, ktorých dosahovanie od svojich členov očakáva, a zároveň stanoví spoločensky žiaduce cesty, spôsoby a prostriedky, ktorými možno tieto ciele dosahovať. Pre určitú časť spoločnosti sú však žiaduce spôsoby nedostupné, nezvládnuteľné či nepoužiteľné, a preto sa usiluje stanovené ciele dosiahnuť spôsobmi, ktoré spoločnosť považuje za deviantné (podvod, krádež,…).

Kultúrne teórie deviácie zdôrazňujú skutočnosť, že hodnoty istých sociálnych skupín s osobitou kultúrou a spôsobom socializácie ich členov prispievajú k výskytu deviantného správania v spoločnosti, ktorej hodnoty a normy sa odlišujú od noriem a hodnôt týchto skupín. Napríklad jednou z noriem správania časti Rómov žijúcich na Slovensku je, že okradnúť alebo oklamať Neróma nie je zakázané, naopak, je to dovolené, dokonca tým dotyčný získa úctu medzi ostatnými Rómami. Túto a aj iné normy a vzory správania naša spoločnosť považuje za deviantné.

Teóriu nálepkovania (z angl. Labeling theory - etiketizačná teória) nezaujímajú ani tak dôvody, prečo ľudia porušujú normy, ale skôr proces, ako niektoré sociálne skupiny vytvárajú pravidlá, podľa ktorých sú istí ľudia, povedzme príslušníci iných sociálnych skupín alebo kategórií, označení nálepkou deviant - napríklad fajčiari nefajčiarmi. Táto teória teda zdôrazňuje relativitu deviácie.

Existujú aj ďalšie teórie deviácie, ktoré si všímajú iné stránky tohoto spoločenského javu. Teoretici sociálneho konsenzu zdôrazňujú, že definovanie deviácie umožňuje spresniť a vyjasniť skupinové a spoločenské normy a tak upevňuje sociálny poriadok. Teoretici sociálneho konfliktu zdôrazňujú, že definovanie deviácie odráža mocenské usporiadanie, rozdelenie moci v spoločnosti a slúži záujmom vládnucich skupín.

Sociálna patológia

Sociálna patológia je súhrnný pojem pre označenie chorých, nenormálnych a všeobecne nežiaducich spoločenských javov. Ako prvý ho začal používať sociológ H. Spencer, ktorý sa pokúšal nájsť spojenie medzi biologickou a sociálnou patológiou. Naopak, jeden z najvýznamnejších sociológov Francúz E. Durkheim (1858-1917) považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách, nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní. Podľa neho nie je možné stavať proti sebe chorobu (sociálnu) proti zdraviu, pretože sú to dva vzájomne sa dopĺňajúce sa javy spoločenského i sociálneho života.

Začiatkom 20. storočia boli považované za sociálno-patologické javy samovražednosť, nezamestnanosť a vojna. Neskôr sa k týmto javom pridala narkománia, násilie, agresivita a drogové závislosti, ktoré v súčasnej dobe predstavujú najväčšiu hrozbu v spoločenskom živote, pretože si ich môžu začať osvojovať najmä mladí ľudia v období socializácie.

Príklady sociálno-patologických javov:

• Chudoba: Chudoba nie je okrajový jav v spoločnosti a dotýka sa približne tretiny obyvateľstva našej planéty. Najčastejšie ju chápeme ako sociálny jav, ktorý je charakteristický nedostatkom životných prostriedkov jednotlivca alebo skupiny. V tomto zmysle je považovaná za sociálno-patologický jav. Pojem bieda býva poväčšine považovaný v súvislosti s hladom, telesným alebo duševným utrpením. V porovnaní s chudobou je chudoba považovaná za menej drastickú situáciu, pričom hranice biedy a chudoby nie je možné presne stanoviť. Chudoba nadväzuje na všeobecne rozšírené predstavy o ľudskej dôstojnosti, solidarite a spravodlivosti ako i ochrane slabých. Tým sa pojem chudoba líši od pojmu sociálna nerovnosť, ktorá je všeobecne považovaná za dôsledok rozdielov v spoločnosti. Sociologické koncepcie chudoby vychádzajú najčastejšie zo životnej situácie tzv. západoeurópskych stredných vrstiev.

• Agresivita: Emócie, ktoré sprevádzajú ľudí po celý život, sa prejavujú aj v neobyčajne špecifickej spoločensky nebezpečnej podobe, ktorú nazývame agresia. Agresiou označujeme zvyčajne útočné správanie, ktoré nastupuje u jedinca ako reakcia na skutočné alebo zdanlivé ohrozenie vlastnej moci, najmä ako prejav hnevu. Sú známe tri skupiny teórií agresie: pudovo-inštinktívne teórie, frustračné teórie a teórie sociálneho učenia považujúce agresiu za naučenú odpoveď. Pojem hostilita sa používa na označenie všeobecne nepriateľského postoja voči ľuďom, pričom hostilita môže byť zložkou agresivity, ale nemusí nadobudnúť jej charakter. Hostilita sa najčastejšie prejavuje v tom, že jedinec sa negatívne vyjadruje o niekom, želá mu neúspech, ktorý si aj úprimne praje. Veľmi častým javom agresivity je aj týranie a zneužívanie detí, ktoré sa prejavuje najmä v školách a v rodinách. Osobitný druh násilia tvorí aj terorizmus, ktorý v nás budzuje strach a hrôzu. Spravidla máva provokatívny charakter. Teroristické skupiny však neraz mávajú aj skrytú podporu v štáte a sú do podrobna organizované.

• Kriminalita: Kriminalita je forma deviantného správania, ktorá je v rozpore s normami, uvedenými v trestnom zákone. Rozlišujeme kriminalitu zjavnú a latentnú. Základom zjavnej kriminality je, že dané činy sú registrované v orgánoch činných v trestnom konaní (súdy, prokuratúra, polícia), ktoré sa nimi ďalej zaoberajú. Keďže prostitúcia je stará ako ľudstvo samo, v rôznych vývinových obdobiach sa ju štát rôznym spôsobom snažil regulovať - buď ju zakazoval a trestal, alebo pripúšťal ako nutné zlo, pričom ju upravoval tak, aby nepoškodzovala spoločnosť, alebo sa o prostitúciu nestaral a zakročoval len v prípadoch, ak došlo k narušeniu verejnej mravnosti. Otázka legalizácie prostitúcie je veľmi citlivá - má totiž nielen právny, ale hlboký ľudský rozmer. Človek predsa nemôže byť predmetom obchodu. Je mylné sa domnievať, že ženy prostituujú dobrovoľne. Vždy ich k tomu prinútili okolnosti. Kriminalita spojená s prostitúciou je vysoko latentná, čo vyplýva z jej samotnej podstaty. Je však možno konštatovať, že prostitúcia sa stala nielen predmetom záujmu organizovaného zločinu, ale pre možnosť nekontrolovateľného koristenia z nej aj lukratívnym odvetvím medzinárodne organizovanej kriminality. Pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi ženy prevažne súhlasia s vykonávaním prostitúcie nielen na území štátu, ale aj v zahraničí. Ich pasáci môžu byť stíhaní za kupliarstvo. Zvyčajne si samy prostitútky nájdu pasáka, aby im svojím spôsobom zaručil akú-takú bezpečnosť, pretože prostitútky sú vystavované vysokému riziku, že sa stanú obeťou páchateľa. K trestnému oznámeniu na pasáka zvyčajne dôjde len vtedy, keď vzťah medzi ním a prostitútkou ovládne mimoriadna surovosť. Odborníci, ktorí pracujú so ženami, ktoré sú alebo boli prostitútkami, poukazujú na to, že príčinou prostitúcie je ekonomicky, právne, sociálne slabšie postavenie žien v spoločnosti a základným predpokladom dopyt mužov po ženách, ktorí považujú za svoje prirodzené právo kupovať si a sexuálne využívať ženy. Čím je chudobnejšia a zaostalejšia krajina, tým viac žien a detí je zneužívaných na prostitúciu doma, alebo vyvážaných s takýmto cieľom do zahraničia. Ďalšími cestami k prostitúcii sú nevhodné podmienky počas dospievania, diskriminácia, zneužívanie a nedostatočné vzdelanie v sociálnom zázemí týchto obetí. Prieskumy ukazujú, že 65-90 % prostitútok bolo v detstve vystavených sexuálnemu násiliu zo strany mužských príbuzných v rodine. V prípadoch obchodovania s ľuďmi obchodníci s bielym mäsom zlákajú svoje obete najmä do zahraničia na prácu iného druhu - ako hostesky, servírky a i.

• Homosexualita: Psychológovia, psychiatri a ďalší odborníci z oblasti duševného zdravia sa zhodujú v tom, že homosexualita nie je choroba, duševná porucha ani citový problém. Homosexualita bola v minulosti považovaná za duševnú chorobu, lebo spoločnosť i odborníci z oblasti duševného zdravia mali skreslené informácie o homosexualite, a to preto, že väčšina štúdií sa zaoberala len gejmi a lesbičkami v liečení. Keď výskumníci zhromaždili údaje o homosexuáloch, ktorí neboli liečení, myšlienka homosexuality ako duševnej choroby sa ukázala byť nepravdivá. Veľmi objektívny vedecký výskum za posledných 35 rokov ukazuje, že homosexuálna orientácia nesúvisí s citovými ani sociálnymi problémami. V roku 1973 potvrdila Americká asociácia psychiatrov význam nového výskumu vyškrtnutím termínu "homosexualita" z oficiálneho zoznamu duševných a citových porúch. V súčasnosti sa homosexualita stala meradlom, resp.

• Alkoholizmus: Zo všetkých negatívnych javov modernej ľudskej spoločnosti je alkoholizmus najnebezpečnejší vzhľadom na svoje masové rozšírenie. Počet chronických alkoholikov sa stále zvyšuje a v poslednom čase je medzi nimi aj dosť žien. Táto novodobá "narkománia" kultúrneho sveta zachvacuje ľudstvo celej zemegule a spôsobuje obrovské škody v oblasti psychickej, zdravotnej, spoločenskej i materiálnej. Za chronického alkoholika považujeme osobu, ktorá dlhodobo pije alkoholické nápoje, čím sa u nej vyvinula vystupňovaná chorobná psychosomatická závislosť, u ktorej pitie alkoholických nápojov vyvolalo niektoré psychické alebo rôzne pohybové poruchy. Nebezpečenstvo alkoholizmu spočíva v ľahkej návykovosti na pitie alkoholických nápojov, v ľahkej prístupnosti k "droge". V našich podmienkach k tomu v nemalej miere prispieva aj značná rozšírenosť domáckej výroby pálených liehových nápojov z rozličných surovín. Rozšírené je i pestovanie hrozna v malom, okolo domov, v záhradkách a výroba vína pre vlastnú potrebu. Alkoholizmus vyraďuje členov našej spoločnosti z pracovného procesu v najproduktívnejšom veku, spôsobuje obrovské škody v najrozličnejších oblastiach spoločenského života, najmä v manželských a rodinných vzťahoch, pri výchove detí a na pracoviskách. Alkohol psychicky degraduje osobnosť, u chronického alkoholika znižuje inteligenciu, ničí vôľu, ruinuje morálne i spoločenské zábrany a mravné hodnoty, znižuje ostražitosť a bdelosť. Spôsobuje mnoho dopravných nehôd, úrazov a tragédií. K tomu pristupujú mnohé trestné činy spáchané pod vplyvom alkoholu.

• Drogové závislosti: Problematika konzumácie drog a vzniku drogových závislostí predstavuje vážny sociálno-patologický jav s narastajúcou tendenciou a narastajúcim spoločenským významom. Drogová problematika už dávno nie je problémom ohraničenej skupiny konzumentov drog. Drogy a ich distribúcia predstavujú fenomén prekračujúci hranice krajín a kontinentov, ktorý vedie k výrazným medicínskym, sociologickým a ekonomickým dôsledkom s chabou a naivnou snahou na univerzálne riešenie. Jedinou možnosťou je poskytnúť širokej verejnosti čo najpravdivejšie informácie o márnom hľadaní chemického raja. To, že niekto berie drogy, nemusí byť, aspoň zo začiatku, vôbec nápadné. Napriek tomu existujú signály, ktoré naznačia, že niečo nemusí byť v poriadku. Dôvody ťažkostí môžu byť aj iné. Nemusí ísť práve o drogy. Napriek tomu je dobré o týchto veciach vedieť.

Sociálna situácia

Sociálna situácia je stav, ktorý vzniká v procese interakcie (vzťahu) jednotlivca a jeho sociálneho prostredia. Sociálna situácia má svoju dynamiku, vyvíja sa a mení vplyvom oboch interakčných partnerov, t. j. vplyvom a rozhodnutiami jednotlivca, ale aj vplyvom sociálneho prostredia. Sociálna situácia môže mať pre jednotlivca pozitívny, ale aj negatívny význam, ale môže byť pre neho aj bezvýznamnou situáciou. V prípade, že sociálna situácia má širší význam, t. j. presahuje osobný rámec jednotlivca a nadobúda význam pre blízke alebo širšie sociálne prostredie, hovoríme o spoločensky významnej sociálnej situácii. Ak je to situácia s negatívnym nábojom pre jednotlivca, hovoríme o sociálne negatívnej situácii, ktorá môže vytvoriť precedens vzniku sociálneho prípadu, prípadne sociálneho problému a ktorá vyžaduje spoločenskú intervenciu.

Sociálna zmena

Sociálna zmena je podstatná zmena sociálneho usporiadania spoločnosti, ide o zmeny v oblasti kultúry spoločnosti, zmeny jej sociálnej štruktúry, sociálneho správania ľudí, zmeny vzťahov medzi jednotlivcami, sociálnymi skupinami.

Druhy sociálnych zmien:

• Podľa zvolenej úrovne analýzy:
  • zmeny na mikroúrovni života spoločnosti
  • zmeny na makroúrovni života spoločnosti
• Podľa oblasti života spoločnosti:
  • zmeny politické
  • zmeny ekonomické
  • zmeny kultúrne
• Podľa kvality:
  • evolučné
  • revolučné

Zdroje sociálnej zmeny (faktory, determinanty):

• prírodné prostredie
• vývoj populácie
• vedeckotechnický pokrok a technologický rozvoj
• kultúrne zmeny (najmä ideológie)
• kolektívne správanie
• sociálne hnutie
• súťaženie, resp. konkurencia a konflikt

Príklady priebehu sociálnych zmien v spoločnosti:

• prírodné prostredie, vývoj populácie, vedecko-technický pokrok a technologický vývoj, kultúra, súťaženie, konkurencia a konflikty v spoločnosti i medzi spoločnosťami, kolektívne správanie.

Pojmy súvisiace so sociálnou zmenou:

• Evolúcia: postupný vývoj
• Revolúcia: hlboká kvalitatívna zmena v spoločensko-politických vzťahoch, prechod od starého politického usporiadania k novému, často násilnými prostriedkami.
• Pokrok: napredovanie, ktoré sa spočiatku chápalo neutrálne, t. j. ako postup k lepšiemu aj k horšiemu; s nástupom novoveku sa pokrok chápe čoraz viac ako zlepšovanie, stupňovanie a vývin k vyššiemu.
• Sloboda: možnosť slobodne sa rozhodovať a konať.
• Modernizácia: proces prechodu od tradičnej spoločnosti k modernej.

Komunita

Komunita (spoločenstvo) je prostredie alebo skupina ľudí, ktorí sú bez ohľadu na rozdielnosti schopní oceňovať rozdielnosti, čo im umožňuje účinne a otvorene komunikovať a spolupracovať na dosiahnutí spoločných cieľov. Slovo komunita býva často používané ako synonymum pre pospolitosť, teda protiklad pojmu spoločnosť. Výraz komunita pochádza z latinského slovného základu spoločného s communicare, komunikácia - komunikovať.

Fenomén komunity - spoločenstva umožňuje vytvoriť a zažiť nehierarchické, veľmi hlboké medziľudské väzby, ťažko realizovateľné v súčasnom sociálnom prostredí. Umožňuje ľuďom prijať, transcendovať a oslavovať ich rozdielnosti a odlišnosti, čo ich uschopňuje komunikovať efektívne, otvorene a spolupracovať na dosiahnutí cieľov, ktoré boli vytýčené pre spoločné dobro.

Extrémizmus

Extrémizmus je neštandardné správanie, prípadne ideológia, ktoré sa významným spôsobom odlišujú od všeobecne akceptovaných a zaužívaných stanov. Extrémizmus nemusí automaticky znamenať kriminálne konanie, často mu však je pripisované popieranie či porušovanie etických, právnych alebo iných významných spoločenských štandardov. Extrémizmus býva často spájaný s rasovou, národnostnou, prípadne náboženskou neznášanlivosťou. Medzi základné druhy extrémizmu patria politický a náboženský extrémizmus. Vyhranený extrémizmus je často sprevádzaný verbálnou alebo fyzickou agresivitou.

tags: #sociálna #kontrola #definícia