Sociálny pracovník ako terapeut povinností

Abstrakt: Vzájomné pôsobenie sociálnych pracovníkov a klientov je neoddeliteľnou súčasťou mocenských aspektov sociálnej práce. Tento článok sa zaoberá symptómom moci ako prirodzeným javom vo vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Cieľom je reflektovať negatívne alebo rozporuplné javy v profesionálnom pomáhaní, pričom sa na mocenský vzťah nepozeráme ako na odvrátenú stranu profesie sociálneho pracovníka.

Kľúčové slová: Kontrola, Moc, Pomoc, Sociálna práca.

Úvod

Na prvý pohľad sa môže zdať, že zaoberať sa problematikou mocenského vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom a používať pojem moc v takom odbore ľudskej činnosti ako je sociálna práca, nie je opodstatnené. Veď samotná povaha tohto odboru leží na princípoch rovnosti a solidarity s klientmi za účelom posilnenia ich plnoprávneho zapojenia sa do spoločnosti.

Psychologické pozadie sociálnej práce

To, prečo sa sociálny pracovník rozhoduje pre svoje ťažké a zodpovedné povolanie, má najrôznejšie psychologické príčiny, ktoré sú u každého iné. Napriek tomu je však možné nájsť určité, všetkým sociálnym pracovníkom spoločné dôvody, prečo sa chce niekto zaoberať sociálnou prácou a tiež v tomto povolaní vytrvá. Ide predovšetkým o horlivých, nadšených, až po samotné medze sa angažujúcich sociálnych pracovníkov, ktorí chcú pre svojich klientov niečo urobiť a ktorí opakovane prepadajú mocenskému tieňu. Ľahostajný sociálny pracovník zvyčajne svoje povinnosti vykonáva formálne a nie je zasiahnutý ani pozitívnou ani negatívnou stránkou svojej činnosti. Problém moci považujeme za jeden z najdôležitejších aspektov práce s klientmi, ktorý významným spôsobom formuje proces spolupráce sociálneho pracovníka a klienta. Je veľmi dôležité, aby boli sami sociálni pracovníci schopní o tomto probléme uvažovať a na jeho základných rovinách ho reflektovať.

Moc v pomáhajúcich profesiách

Uplatňovanie moci je v rôznych pomáhajúcich profesiách rôzne. Pohľad na jej uplatňovanie sa podľa Schmidbauera (2008) postupne mení, ale stále platí, že k niektorým profesiám patrí viac a k niektorým menej. Wildingovo (1982, s. 53) vyjadrenie, že „mnoho profesionálov disponuje priamou a bezprostrednou mocou nad ľuďmi“, nás vedie k záveru, že práve preto je jej skúmanie vo vzťahu k sociálnej práci významné. Psychologické pozadie činov všetkých ľudí, ktorí pracujú, aby pomáhali iným ľuďom, je veľmi rozpoltené. Oficiálne a vedome je ich hlavnou motiváciou ochota pomáhať, zároveň sa však v temnej hĺbke ich duše prebúdza opak - túžba vládnuť a nutkanie k moci. Zneužitie moci, zastreté argumentmi objektívneho a morálne správneho konania, viedlo v dejinách neraz ku krutým príbehom.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Zdroje moci sociálnych pracovníkov

V našom zamyslení budeme vychádzať z toho, že moc je veľmi podstatnou dimenziou vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Na začiatku je užitočné pozrieť sa na to, z čoho moc sociálnych pracovníkov vlastne vyplýva. Kopřiva (1997) rozlišuje dva základné zdroje moci - moc založená na autorite pracovníka a moc inštitucionálne pridelená.

Moc založená na autorite pracovníka

Moc založená na autorite pracovníka je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť. Disponuje totiž určitými informáciami, vedomosťami a skúsenosťami. Pracovník rozhoduje o tom, či a do akej miery použije tieto svoje schopnosti v prospech klienta a aký mu dá priestor vo vzťahu a v rozhodovaní. Sociálny pracovník kvalitou svojej práce a svojou angažovanosťou rozhoduje o budúcnosti klienta.

Moc inštitucionálne pridelená

Moc inštitucionálne pridelená premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. K zdroju inštitucionálne pridelenej moci sociálnych pracovníkov Hejná (2000) uvádza, že existujú niektoré „objektívne skutočnosti“, ktoré robia sociálneho pracovníka „mocnejším“ než je jeho klient. Jedná sa o to, že sociálny pracovník je väčšinou zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a tiež reprezentantom väčšinovej kultúry. Sociálny pracovník je ten, kto predstavuje kritériá normality a kto rozhoduje o občianskych právach klienta. Inštitucionálna moc sociálneho pracovníka je v tomto prípade vnímaná skôr negatívne. Úlehla (1999) vyslovuje domnienku, že je to iste dané i faktom, že pomáhajúci ako zástupca spoločnosti a prostredník medzi potrebami klientov a potrebami spoločnosti stojí na strane toho mocnejšieho, na strane zákona a štátu. To ho síce zaväzuje k dodržiavaniu noriem, ale na druhej strane to sťažuje jeho kontakt s klientmi.

Negatívny vplyv moci

Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne i na samotného sociálneho pracovníka. Tohto nežiaduceho vplyvu si v prevažnej miere nie je ani vedomý. Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný. Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok a rozhodnutie ovplyvňuje nielen dobré a čisté úmysly, ale tiež motívy, ktoré sú odrazom jeho „temnej“ stránky. Guggenbühl-Craig (2007, s. Vedomie tejto duality je prvým krokom pomáhajúceho k úprimnému a skutočnému prístupu ku klientovi a jeho problémom.

Mechanizmus manipulácie

Mechanizmus manipulácie si najskôr vyžaduje určenie cieľov, ku ktorým chce sociálny pracovník klienta priviesť. Trojan (1993) uvádza, že tie sú výlučne projekciou vôle aktéra manipulácie, „obeť“ nemá priamy podiel na ich určení. Manipulant očakáva zo strany manipulovaného povoľnosť. Pozícia oboch strán totiž nie je rovnovážna, moc je na strane pomáhajúceho. Ten môže pri jednaní s klientom využívať k presadzovaniu svojich zámerov autoritu spojenú s jeho funkciou. Klient sa tak ľahko dostáva do podriadenej roly, pretože mu chýbajú dostatočné informácie i právomoc, ktorou vládne pomáhajúci. Keď sa však nad týmto problémom zamyslíme dôkladnejšie, zisťujeme, že manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny. Je nutné si uvedomiť, že moc pomáhajúceho je daná určitým všeobecným súhlasom, ktorý jej zaisťuje legitimitu. V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Potvrdzuje to Guggenbühl-Craig (2007, s. 9) keď pripomína, že „v sociálnej práci je treba často konať proti vôli klienta, ktorý nebýva vždy schopný sám rozoznať, čo je pre neho dobré. Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta. Odhaliť takéto motívy je úloha neľahká. Sociálny pracovník môže predstierať, niekedy celkom úprimne, že mu nejde o manipuláciu klienta. Toto zastretie podľa Trojana (1993) umožňuje sloboda človeka a duchovný rozmer jeho existencie, jeho schopnosť vysvetliť si čokoľvek po svojom v nespočetných alternatívach a variáciách.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Postup proti vôli klienta

Na otázku, kedy je teda postup proti vôli klienta oprávnený, nám odpovedá Guggenbühl-Craig (2007, s. 10): „Postup proti vôli klienta vyžaduje presvedčenie. Človek musí byť presvedčený, že to, čo chce, je správne.“ Musíme si však uvedomiť, že vždy dochádza k zložitým dilemám. Základnou otázkou, ktorú si má sociálny pracovník položiť pri riešení dilemy, zostáva otázka, či má právo zasahovať do slobody klienta. V nadväznosti na myšlienku, že moc je v pomáhajúcom vzťahu sociálneho pracovníka a klienta neoddeliteľná, je zrejmé, že moc je v takomto vzťahu obojstranná.

Efektívna sociálna práca a ovplyvňovanie klientov

Aby bola sociálna práca efektívna a vykazovala výsledky, musí podľa Epsteinovej (1999, s. 8) „ovplyvňovať ľudí, motivovať ich k prijatiu normatívnych pohľadov vlastných zámerom sociálnych pracovníkov.“ To znamená, že sociálny pracovník na to, aby dosiahol svoje ciele, musí byť vo vzťahu ku klientovi dominantným. A to aj napriek tomu, že teórie interpersonálnych vzťahov s klientmi požadujú demokratické a rovnostranné vystupovanie. Zároveň s tým však musí sociálny pracovník konať bez použitia sily a nepriamo kvôli zachovaniu dobrovoľnosti klientov. V cieľoch je badateľná zrejmá dvojzmyselnosť a nejednoznačnosť.

Normalizácia klienta

Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať v podaní Epsteinovej (1999) znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie. Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia. Foucault (2000) hovorí o moci normy, ktorou moderná spoločnosť doplnila a ohraničila moc zákona, moc slova a textu, moc tradície. Normalizácia a spolu s ňou dozeranie sa stáva jedným z veľkých nástrojov moci. Foucault (2003) sa však nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samé osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby ďalší z predsudkov v chápaní moci. Foucault nehovorí, že moc nie je vôbec represívna alebo že by sa represívna stránka moci z modernej spoločnosti navždy vytratila. Svojim tvrdením o pozitívnosti moci chcel Foucault jednak poukázať na príliš zjednodušený a jednostranný pohľad všetkých tých, ktorí pristupujú k moci výlučne z negatívneho hľadiska, a jednak ním chcel upriamiť pozornosť na jej tvorivý potenciál. Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná, ak má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a ak ich má meniť, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie. Podľa Kappla (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008) sa sociálna práca priamo podieľa na udržaní chodu spoločnosti. Jej úlohou je v súlade s postmodernou „normalizácia“ tých klientov, ktorých životné dráhy sa odchyľujú od priemeru, pričom tento priemer je vopred zadefinovaný. Cieľom je prostredníctvom procesu normalizácie uskutočňovaného skrze disciplinárnu stratégiu priviesť klienta ku konformite s normou. Potvrdzuje to Chambonová (1999, s. V tomto môžeme vidieť Foucaultovu myšlienku o pozitívnom či produktívnom charaktere moci. Normalizačný priestor modernej spoločnosti bol vytvorený ako priestor pre nápravu správania jednotlivcov a ich formovanie podľa rovnakého vzoru. Na druhej strane však musíme pripomenúť, že tie isté predpoklady, z ktorých sa zrodilo disciplinovanie, dovolili rozvinúť aj procesy individualizácie. Foucault stavia proti sebe právom zakotvenú suverenitu každého jednotlivca a dôslednú kontrolu, ktorú vykonávajú donucovacie disciplíny a ktorá fakticky zaisťuje súdržnosť spoločenského útvaru. Práve medzi právom založeným na suverenite a disciplinárnymi technikami prebieha výkon moci. Foucault (2005, s. 49) tu hovorí o tzv. diskurze disciplíny, ktorý nemá nič spoločné s diskurzom zákona. „Disciplinárne postupy sú síce nositeľmi diskurzu pravidla, avšak nie juristického, ktoré je odvodené od suverenity, ale prirodzeného pravidla, to je normy. Definujú kódex, ktorý nebude kódexom zákona, ale kódexom normalizácie, a budú sa nutne odkazovať k nejakému teoretickému horizontu, ktorý nebude právnym zdôvodnením, ale poľom vied o človeku.“

Dohľad a disciplinácia

Van der Laan (1998, s. Podľa názorov priaznivcov Foucaulta smeruje používanie aplikácie sociálno-vedných názorov v sociálnej práci k rozličným druhom hierarchického dohľadu. Sám Foucault v tejto súvislosti často hovorí o tzv. „vševidiacom pohľade“ rôznych profesijných skupín, najčastejšie práve z odboru medicíny a sociálnej práce. Foucault (2001) pokladá disciplináciu za mechanizmus regulácie správania jedincov, ktorý sa vyznačuje organizáciou priestoru, času a ľudského konania. Snahou disciplinácie je poskytnúť jedincovi zručnosti a vedomosti k rozvoju jeho schopnosti sebakontroly. Ľudia rozvíjajú formy autocenzúry a sebakontroly.

Pomoc a kontrola

Pomoc a kontrola patria medzi základné postoje sociálneho pracovníka ku klientovi. Patria do registra spôsobov práce sociálneho pracovníka a majú v ňom svoje stabilné miesto. Takéto vysvetlenie nám napovedá, že oba spôsoby sú dôležité, sociálny pracovník ich môže vzájomne kombinovať tak, aby bola výsledná pomoc pre klienta čo najefektívnejšia. Možnosť ich vzájomnej kombinácie nás zasa smeruje k domnienke, že pomoc a kontrola nie sú totožné, ale odlišné pojmy. Rozlíšenie pomoci a kontroly je však zásadné tým, že nie je možné pomáhať a kontrolovať súčasne. Podľa Úlehlu (1999, s. 20) je kontrola „nevyhnutná, účelná a potrebná.“ Od pomoci sa líši tým, že uprednostňuje záujmy iných ľudí pred záujmami klienta, o ktorého sa sociálny pracovník stará, i keď sociálny pracovník tvrdí, a väčšinou tomu aj verí, že je to v záujme klienta a je to nevyhnutné, účelné a potrebné. Preberanie kontroly je charakteristické tým, že sociálny pracovník sa riadi svojimi normami, väčšinou totožnými s normami spoločnosti, ktorú zastupuje. Cieľom je zmeniť nežiaduce na žiaduce, nedovolené na prijímané. Oproti kontrole charakterizuje Úlehla (1999, s.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Princíp hľadania pomoci

Rozlíšenie medzi pomocou a kontrolou môžeme podoprieť pohľadom Ludewiga (1994), ktorý sa zmieňuje o tom, že existencia pomoci principiálne predpokladá hľadanie pomoci. Rozhodujúca úloha pri určovaní povahy spolupráce s klientom, alebo aspoň nejakého čiastkového kroku spolupráce, spočíva na sociálnom pracovníkovi. Úlehla (1999, s. V tomto zmysle je dôležité spresniť, akým spôsobom môže sociálny pracovník určovať či ovplyvňovať povahu spolupráce s klientom. Celkom prakticky a konkrétne sa na túto otázku môžeme pozrieť z hľadiska spôsobu, akým sociálny pracovník s klientom komunikuje, čiže z hľadiska typu intervencie. Ako už bolo uvedené vyššie, sociálny pracovník má oprávnenie pomáhať aj oprávnenie kontrolovať. Potvrdzuje to aj Ševčíková (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008, s. Na tomto mieste je potrebné vrátiť sa k Foucaultovmu pohľadu na moc a mocenské vzťahy. Podľa neho je výkon moci možné chápať ako spôsob, ktorým niekto štruktúruje pole možných konaní niekomu inému. Zmenu v správaní klienta môže sociálny pracovník dosiahnuť vplyvom autority. Potvrdzuje to Yelaja (1971), ktorý vníma autoritu ako moc sociálneho pracovníka pôsobiť na správanie klienta, pričom táto moc by mala byť klientom uznaná. Súčasne sa vyjadruje k pojmu moc, ktorú v tejto súvislosti opisuje ako schopnosť spôsobiť takú zmenu v správaní klienta, ktorá zodpovedá zámerom sociálneho pracovníka. Musil (2004) uvádza, že sociálny pracovník môže v mocenskom vzťahu uplatňovať dva typy autority - pridelenú autoritu svojho úradu a prirodzenú autoritu svojej osoby.

Definícia sociálnej práce

Pre pochopenie a určenie náplne sociálneho pracovníka je mimoriadne dôležité vymedzenie pojmu sociálna práca. Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje ku zlepšovaniu vzájomného prispôsobenia jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov schopností osôb a s využitím medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je to činnosť v prospech klientov, ktorú je možné charakterizovať pojmami pomoc a podpora. Sociálna práca vedie od sociálnej pomoci k sociálnemu rozvoju človeka. Vo vyspelých krajinách má sociálna práca status profesie so všetkým, čo k tomu patrí a opakovane sa presviedčame, že sociálna práca to nie sú len sociálno-technické opatrenia, ale najmä metóda práce s klientom. Množstvo klientov sociálnych pracovníkov vyžaduje pri riešení svojich problémov aj pomoc ďalších odborníkov. V súčasnosti sa síce proklamuje spolupráca sociálnych pracovníkov a iných odborníkov pri riešení viacerých sociálnych problémov (vznikajú okrem iného aj viaceré špecificky zamerané komisie, či iné orgány, ktoré majú túto spoluprácu koordinovať), ale jej konkrétne efekty sú diskutabilné.

Osobnosť sociálneho pracovníka

Osobnosť sociálneho pracovníka je jedným z najdôležitejších nástrojov, ktoré má k dispozícii. Sociálny pracovník by mal byť poctivý, spravodlivý, pravdovravný, pracovitý a mal by vzbudzovať dôveru. Dôležitá je schopnosť komunikovať s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami. Strieženec definuje, že osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od kvalitného vzdelania, sociálneho rozhľadu a integrovaného súhrnu povahových čŕt.

Rozlišujeme niekoľko typov sociálnych pracovníkov:

• Pomáhajúci pracovník neangažovaný: Poníma svoju prácu iba ako výkon zverených právomocí.
• Pomáhajúci pracovník angažovaný: Táto profesia má veľkú príťažlivosť, a preto ju zodpovední pracovníci často vykonávajú aj za menší príjem.
• Angažovaný pracovník, ktorý sa príliš obetuje: Pre svojho klienta.

Etický kódex sociálnych pracovníkov vyjadruje poslanie tejto profesie: „Sociálny pracovník, ktorý sa v úlohe pomáhajúceho stretáva s ľuďmi v núdzi, s ľuďmi v závislom postavení, s ľuďmi v kolízii a strese, ktorí potrebujú viac než neosobnú profesionálnu slušnosť, potrebujú prijatie, spoluúčasť (nie súcit), empatiu, porozumenie neodsudzujúci postoj, pocit dôvernosti informácií, akceptovanie jedinečnosti aj inakosti.“

Profesionálne role sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník pri výkone svojej práce zastáva niekoľko rolí. Funkčné zaradenie a náplň sociálneho pracovníka závisí od požiadaviek a predstáv konkrétneho zamestnávateľa.

Podľa Režníčka existujú viaceré typy rolí sociálneho pracovníka:

• Opatrovateľ alebo poskytovateľ sociálnych služieb: Pomáha klientom v ich bežnom živote pri zabezpečovaní dôležitých činností.
• Sprostredkovateľ služieb: Pomáha klientom získať kontakt s potrebnými sociálnymi zariadeniami, prípadne s inými zdrojmi pomoci.
• Učiteľ sociálnej adaptácie: Pomáha klientom modifikovať ich správanie tak, aby mohli účinnejšie riešiť svoje problémy.
• Poradca alebo terapeut: Pomáha klientom získať vhľad na ich postoje, pocity, spôsoby konania so zámerom napomôcť ich osobnostnému rastu alebo adaptabilnejšiemu správaniu.
• Prípadový manažér: Usiluje sa o zaistenie, koordináciu, vhodný výber a súvislé poskytovanie služieb, najmä u klientely s väčším množstvom sociálnych a zdravotných potrieb.
• Manažér pracovnej náplne v zariadení: Organizuje a plánuje prácu, načasovanie a dávkovanie intervencie, sleduje kvalitu poskytovania.

Sociálny pracovník v našich podmienkach musí preberať zodpovednosť za riešenie prípadu, pričom je obmedzovaný vo svojich kompetenciách a možnostiach aj nedostatkom času, či množstvom klientov.

Psychologická príprava sociálnych pracovníkov

Psychologická príprava sociálnych pracovníkov je nevyhnutná pre efektívny výkon ich povolania. Zahŕňa rôzne aspekty, ako:

• Sociálny pracovník ako osobnosť
• Sociálny pracovník ako odborník v interakcii s inými
• Sociálny pracovník ako psychoterapeut
• Sociálny pracovník ako pedagóg
• Sociálny pracovník ako manažér
• Sociálny pracovník ako vedec

Sociálny pracovník ako odborník v styku s inými by mal byť teda aj sociálno - psychologickými poznatkami, zručnosťami a vedomosťami.

Sociálny pracovník ako psychoterapeut a poradca

Poradenstvo sociálneho pracovníka je jedna z možných ciest pomoci človeku, ktorý má problémy. V tejto súvislosti psychologická literatúra doporučuje 6 typov stratégií pomoci sociálnych pracovníkov:

• Poskytovanie rád v akejkoľvek oblasti, ktorej sa sociálny či psychologický problém týka
• Poskytovanie informácií v oblasti sociálnej, právnej, pracovnej a pod. na zorientovanie klienta v danej problematickej oblasti
• Usmerňovanie správania za účelom získania možných sociálnych výhod zo strany rôznych organizácií, nadácií, bánk a pod.
• Učenie s cieľom získať novú kvalifikáciu, nové vedomosti, zručnosti za účelom znovuzaradenia sa do spoločnosti a získania nového zamestnania
• Zmena systému práce klienta
• Poradenstvo, ktorého podstata spočíva vo vysvetlení problému, postihnutia jeho jadra, vysvetlenia úlohy klienta pri riešení daného problému a v spoločnom hľadaní samotného riešenia problému

Sociálny pracovník ako pedagóg

Sociálny pracovník v styku klientom je veľmi často nútený vystupovať ako odborník, ktorý, vo všeobecnosti vzaté, učí klienta žiť po novom. Ide hlavne o získanie nových zručností a návykov, ktorých zákonitosti zmien a nadobúdania by mal sociálny pracovník poznať. Často táto časť práce predstavuje to najťažšie, z hľadiska neviditeľnosti, čo musí sociálny pracovník urobiť nakoľko odstránenie starých problematických návykov trvá dlho a je často málo efektívne.

Sociálny pracovník ako manažér

Každý z nás, ktorý chce postupovať vo svojej profesionálnej kariére, potrebuje a stať v priebehu svojho pracovného života manažérom, resp. ovládať určité manažérske postupy s cieľom zvýšiť možnosti svojho odborného rastu.

Sociálny pracovník ako vedec a výskumník

Sociálny pracovník počas svojej praxe musí uskutočniť prieskumy, resp. výskumy určitých sociálnych alebo dokonca psychologických faktov, ktoré mu majú dopomôcť k získaniu širšej poznatkovej základni o určitých sociálnych problémoch.

Komplexnosť prípravy sociálneho pracovníka prekračuje možnosti jednej vednej disciplíny. Pripraviť kvalitného sociálneho pracovníka je úloha pre nás všetkých, ktorým nám záleží na pomoci ľuďom, ktorí nás potrebujú.

Etika sociálnej práce

Etika je súhrn pravidiel o spoločenskom správaní, ktoré sa týkajú vonkajšieho prejavu, vzťahu k ľuďom. Etický kódex sociálnej práce je systematicky usporiadaný súbor noriem, zbierka predpísaných spoločenských noriem.

Formy sociálnej práce

• Práca s jedným klientom: Z rešpektovaním komplexnosti a individualizácie prístupu k jednotlivcovi. Je realizovaná vo všetkých etapách sociálnej práce.
• Skupinová sociálna práca: Je realizovaná s väčším počtom klientov, pri ktorej sa využívajú špecifické skupinové práce v prospech jednotlivcov.
• Komunitná sociálna práca: Je to práca s regionálnou komunitou (obec, región, osada) t.j. spoločenstvom v rámci ktorého spoločne nažívajú ľudia konkrétneho územného celku.

Metódy sociálnej práce

• Preventívna: Metódy a aktivity sú zamerané na predchádzanie nežiadúcim, negatívnym prípadne sociálno patologickým javom.
• Kuratívna (terapeutická) sociálna práca: Zaoberá sa liečbou zmierňovaním a odstraňovaním vzniknutých nepriaznivých sociálnych javov.

Cieľové skupiny sociálnej práce

Nie je veľa profesií v ktorých sa dá zaobísť bez vysokej odbornosti ale aj dokonalého poznania ľudí, ktorým je profesia určená. Takto orientovaným profesiám patria napríklad popri lekároch, psychológoch, pedagógoch aj sociálny pracovníci.

• Rodina: Je základnou bunkou spoločnosti ktorá plní viaceré spoločensky významné funkcie.
• Nezamestnaní: Väčšina ľudí prežíva nezamestnanosť ako vlastné ohrozenie a frustráciu.
• Starí ľudia: Občania v dôchodkovom veku sú početnou cieľovou skupinou sociálnej práce.
• Osoby sociálne deviantné: Pojmom soc. deviácia sa označuje porušenie alebo podstatná odchýlka od niektorej soc. normy správania alebo od skupiny noriem t. j.
• Osoby počas výkonu trestu odňatia slobody a po skončení výkonu trestu: Predmetom práce sú zákonitosti špecifického sociálneho výchovného pôsobenia sa všetky kategórie odsúdených počas výkonu trestu a po ňom.
• Drogovo závislí občania: Miesto soc. práce je najmä v prevencii drogových závislostí.
• Minoritné skupiny (menšiny): V každej spoločnosti sa nachádzajú zoskupenia občanov, ktoré sa svojou históriou, kultúrou, zvykmi, správaním odlišujú od spôsobu života väčšinovej populácie.
• Utečenci: Každý človek má právo na sebaurčenie, na voľbu svojej životnej cesty.

Intervenčné centrum pre rodiny

Účelom Intervenčného centra pre rodiny (ďalej len ICpR) je vykonávanie opatrení v zmysle § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona 305/2005 Z. z. Ambulantné a terénne opatrenia sa vykonávajú na základe vopred identifikovaných potrieb orgánov SPODaSK.

Podprogramy ICpR:

1. podprogram sociálnej diagnostiky pod názvom: „V čom je problém 1?“ (§ 12 ods. 1, písm. b) a § 11 ods. 3, písm. b), bod 5.)
2. podprogram zameraný na riešenie konfliktov v rodine a to pred rozvodom/ rozchodom, v priebehu rozchodu a po rozvode/ rozchode pod názvom: „Dieťa v centre záujmu“ (§ 11 ods. 2, písm. a), b), c))
3. intervenčno - sanačný podprogram pod názvom: „Moja rodina“ (§ 12 ods. 1, písm. d a § 11 ods. 3, písm. a), písm. b), bod 1.-4., písm.
4. výchovný podprogram pod názvom: „Cesta za slnečným dobrodružstvom“ (§ 12 ods. 1 písm. d) a § 11 ods. 3, písm.
5. podprogram zameraný na identifikáciu sy CAN pod názvom: „V čom je problém 2?“ (§ 12 ods. 1 písm. b) a § 11 ods. 3 písm.
6. podprogram: „Intervenčno-sanačný“ (§ 12 ods. 1, písm. d) a §11 ods. 3 písm. c), a písm.
7. podprogram: „Psychologické poradenstvo pre obete sy CAN a CSA“ (§ 11 ods. 3 písm.

Odborné metódy v ICpR

V ICpR budú v priebehu jednotlivých programov používané viaceré odborné metódy, prostredníctvom ktorých budú vykonávané jednotlivé ciele a opatrenie pre vybrané cieľové skupiny. V rámci poskytovaných opatrení vychádzajúc zo skúseností z praxe pri riešení situácie cieľovej skupiny sa stretávame s poskytovaním krízovej intervencie. Ide o špeciálnu pomoc osobám v kríze. Býva kratšia ako klasická intervencia. Zvláda akútny problém.

tags: #sociálny #pracovník #ako #terapeut #povinnosti