
Článok sa zameriava na analýzu súdneho zmieru v kontexte rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, s dôrazom na rozdielnosti v prístupoch a potenciálne dopady na sporové konania.
Po zavedení Civilného sporového poriadku (CSP) sa objavili prvé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa dovolaní. Jedným z nich je uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Obdo/53/2016, ktoré sa zaoberalo dovolaním odmietnutým súdom. Dovolateľ oprel svoju prípustnosť o ust. 421 ods. 1 písm. a) CSP, argumentujúc odchýlením sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Prvoinštančný súd neschválil zmier, ktorý mal previesť vlastníctvo nehnuteľností na žalobcu, čo potvrdil aj odvolací súd. Dovolateľ sa odvolával na uznesenie NS SR, sp.zn. 5 M Cdo 11/2009, ktoré pripúšťalo schválenie zmieru o vlastníctve nehnuteľností.
Najvyšší súd dovolanie odmietol s odôvodnením, že súdy rozhodovali ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (OSP) a neboli viazané rozhodnutím NS SR v inej veci. Toto odôvodnenie vyvoláva otázky, či Najvyšší súd správne interpretoval § 421 ods. 1 písm. a) CSP a či sa nevysporiadal s rozdielnosťou právnych názorov.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo kritizované za to, že sa nevysporiadal s argumentom dovolateľa o odchýlení sa od ustálenej rozhodovacej praxe. Taktiež sa poukazuje na to, že ak už raz dovolací súd vyslovil, že dovolanie nie je prípustné, tak sa nemal púšťať do obsahového preskúmavania napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
Prečítajte si tiež: Riziká príspevkov online
Podľa Milana Hlušáka, komentátora k článku, je otázne, či obe rozhodnutia NS SR skutočne zastávajú rozdielny prístup k možnosti usporiadania vzťahov k nehnuteľnosti formou zmieru. Nazdáva sa, že NS SR bol síce proti zmieru, avšak nie preto, že ním vôbec nemožno upravovať vlastníctvo k nehnuteľnosti, ale preto, lebo jeho navrhnuté znenie (uznanie vlastníctva) nebolo v kontexte prejednávanej veci správne.
Súdny zmier je dohodou účastníkov súdneho konania, ktorí sa rozhodli upraviť svoje práva a povinnosti sami, namiesto čakania na rozhodnutie súdu. Je to efektívny spôsob riešenia sporov, ktorý prináša výhody obom stranám.
Súdny zmier musí byť v súlade s právnymi predpismi a schválený súdom. Nie je možné ho uzavrieť vo všetkých typoch sporov, napríklad v konaniach o osobnom stave.
Návrh na uzavretie súdneho zmieru je možné podať kedykoľvek počas súdneho konania, alebo aj pred jeho začatím.
Častým problémom je klamstvo na súde, ktoré môže ovplyvniť rozhodnutie. Na rozdiel od krivej prísahy na polícii, na súde klamstvo nie je priamo postihnuteľné, hoci môže viesť k neúspechu v konaní.
Prečítajte si tiež: Humanitárne víza a rozhodnutie ESD
Žaloby na vyhlásenie vôle sa vždy považovali za žaloby na plnenie. Súdne rozhodnutie musí ukladať povinnosť prejaviť vôľu, aby bolo schopné nahradiť vyhlásenie vôle.
Najčastejšie sa zmierom končia spory ohľadom duševného vlastníctva, vecných práv, rodinného a pracovného práva. Najmenej sa využíva v obchodnoprávnych sporoch a sporoch zo zodpovednosti za škodu.
Nová úprava Civilného sporového poriadku nešpecifikuje formu schválenia zmieru, čo vyvoláva nejasnosti, či sa má schvaľovať rozsudkom alebo uznesením.
Rozdiel v forme schválenia zmieru (rozsudok vs. uznesenie) má vplyv na možnosť odvolania a dovolania. Ak sa zmier schváli rozsudkom, strany majú možnosť odvolať sa.
V rozhodovacej činnosti súdov sme identifikovali dva spôsoby posudzovania. Prvý prístup spočíva v skúmaní a posudzovaní náležitostí právneho úkonu vo všeobecnej rovine, t. j. bez zohľadnenia tej skutočnosti, že ide špecificky o dohodu o vyporiadaní BSM, čím sa súd de facto obmedzuje na skúmanie všeobecných náležitostí platnosti právneho úkonu. Pri druhom prístupe súd posudzuje tento právny úkon v širšom kontexte, ktorý zahŕňa nielen základné náležitosti právnych úkonov, ale rozširuje sa o posudzovanie otázky jeho nerozpornosti so zásadami obsiahnutými v § 150 OZ (t. j.
Prečítajte si tiež: Podmienky nároku na súdny poplatok
tags: #sudny #zmier #rozhodnutie #rozdiel