Telesné postihnutie, cvičenia a rehabilitácia: Cesta k nezávislejšiemu životu

Ľudí často trápia rany osudu, choroby a postihnutia ich samotných alebo ich blízkych. Veľmi často sa na ne sťažujú a pýtajú sa: „Prečo práve mňa toto muselo postihnúť?!“ „Aká v tom je spravodlivosť?“ Pýtajú sa na riešenie svojho problému. Hľadajú cesty, ktoré by ich dostali von z tohto ich bolestivého stavu. Pýtajú si pomoc, pretože sami si nevedia poradiť. Svoje zdravie si väčšinou začneme vážiť až vtedy, keď nás pritlačí nejaký stály zdravotný neduh - postihnutie. Ak už raz chorobu získame, musíme s chorobou žiť. Znamená to, keď už raz chorobu kúpim, musím sa s ňou naučiť žiť. Pre telesne postihnutých existuje jediná ces­ta - urobiť pre svoje zdravie všetko, vyrovnať sa s osudom a naučiť sa s handicapom - so svojou chorobou žiť.

Tento článok sa zameriava na komplexný pohľad na telesné postihnutie, s dôrazom na cvičenia a rehabilitáciu ako kľúčové prvky na ceste k zlepšeniu kvality života a dosiahnutiu čo najvyššej miery samostatnosti.

Úloha pracoviska rehabilitácie

Úlohou pracoviska rehabilitácie je uplatňovanie preventívnych, diagnostických a liečebných opatrení. Pracovisko disponuje školeným odborným personálom - lekármi, fyzioterapeutmi, sestrami, masérmi a inými zdravotníckymi pracovníkmi.

Klinika FBLR a moderné metódy liečby

Klinika FBLR využíva v liečbe pacientov najmodernejšie metódy liečebnej telesnej výchovy. Reflexné cvičenie podľa Vojtu, NDT Bobath, metódu p. Kabata, SM systém, dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu podľa Kolářa, školu chrbta zameranú na správnu pohybovú životosprávu a ergonomiku pracovných činností, cvičenie vestibulárneho aparátu pri poruchách rovnováhy, cvičenia na liečbu inkontinencie, proprioceptívne neuromuskulárne techniky na zlepšenie koordinácie a stability, orofaciálnu stimulácia pri poruchách reči a hltania.

Lôžková a ambulantná časť

Pracovisko disponuje:

Prečítajte si tiež: Ako sa starať o dieťa s telesným postihnutím

• Lôžková časť - s 30 lôžkami na l. poschodí. Všetky izby poskytujú pacientom vyšší štandard (samostatné soc. zariadenie, balkón, trezor). Oddelenie disponuje dvoma novozrekonštruovanými nadštandardnými izbami s polohovateľnou posteľou. Procedúry pre hospitalizovaných pacientov je priamo na lôžkovej časti.
• Ambulantná časť - poskytuje služby všetkým ambulantným pacientom. Ambulancie sú umiestnené na prízemí a prvom poschodí XXVIII. pavilónu - Pavilónu zdravia. Pacienti sa objednávajú na vyšetrenie osobne alebo telefonicky, na základe odporúčania všeobecného lekára alebo špecialistu. Všetky ambulancie sú zamerané na diagnostiku, liečbu a prevenciu porúch pohybového systému (chrbtice, kĺbov a svalov končatín) rôznej príčiny, stavov po úrazoch a neurologických ochorení pacientov, liečbu detí predškolského a školského veku, dorastu a adolescentov. V liečbe sa využívajú elektroliečebné, teploliečebné, svetloliečebné procedúry, hydrokinezioterapia a v neposlednom rade metódy liečebnej telesnej výchovy. Liečba je zostavovaná individuálne podľa potrieb pacienta. Ambulancie sa venujú aj liečbe lymfedému rôznej príčiny, ako aj prevencii jeho vzniku, edukácii pacientov vrátane inštruktáže na kompresívnu liečbu pomocou bandážovania alebo iných pomôcok, v nadväznosti na podávanie manuálnej a prístrojovej lymfodrenáže a zameriavajú sa na špeciálnu pohybovú liečbu. Predpísané procedúry vykonávajú pracovníci pracoviska na prízemí XXVIII.

Komplexná rehabilitácia: Viacrozmerný prístup

Komplexná rehabilitácia je vzájomne previazaný, koordinovaný a cielený proces, ktorého základnou náplňou je čo najviac minimalizovať priame i nepriame dôsledky trvalého alebo dlhodobého zdravotného postihnutia jedinca. Realizácia komplexnej rehabilitácie si vyžaduje využívanie liečebných, sociálnych a pedagogických nástrojov a nástrojov aktívnej politiky zamestnanosti.

Zložky komplexnej rehabilitácie

Komplexná rehabilitácia zahŕňa niekoľko kľúčových zložiek:

1. Liečebná rehabilitácia: Súbor včasných, diagnostických, terapeutických a organizačných opatrení, ktoré smerujú k optimálnej funkčnej zdatnosti a vytvoreniu podmienok pre jej dosiahnutie. Jej súčasťou sú fyzioterapia, ergoterapia, psychológia, logopédia a zaisťovanie zdravotníckej techniky. Cieľom liečebnej rehabilitácie je obnova, alebo náhrada porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu.
2. Sociálna rehabilitácia: Proces, v ktorom osoba s dlhodobým, či trvalým zdravotným postihnutím absolvuje nácvik potrebných zručností, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálnej možnej miere s ohľadom na jej zdravotné postihnutie, s cieľom dosiahnuť čo najvyšší stupeň spoločenskej integrácie. Ide o aktívne nástroje a väčšinou služby, ktoré majú pôsobiť na znižovanie miery závislosti osoby vyplývajúcej z jej zdravotného postihnutia a následného handicapu.
3. Pedagogická rehabilitácia: Súhrn špecifických pedagogických činností zameraných na rozvoj osobnosti a podporu vzdelávania detí a ľudí so zdravotným postihnutím. Ide tu zároveň aj o prevenciu vzniku a odstraňovanie negatívnych dôsledkov zdravotného postihnutia v procese vzdelávania. Zahrňuje výchovu a vzdelávanie ľudí so zdravotným postihnutím realizovanú za pomoci špeciálno - pedagogických činností pri rešpektovaní individuálnych možností a potrieb smerujúcich k dosiahnutiu čo najvyššieho stupňa vzdelania a vedomostí, ako predpokladu samostatnosti, spoločenského a pracovného uplatnenia.
4. Pracovná rehabilitácia: Zložka komplexnej rehabilitácie, ktorej úlohou je na základe individuálnych plánov realizovaných s klientmi so zdravotným postihnutím, umožniť nácvik pracovných návykov a zručností, potrebných na získanie vhodného pracovného miesta, udržanie si pôvodného zamestnania. Pracovná rehabilitácia môže byť zmysluplnou dennou činnosťou pre klientov s ťažkým zdravotným postihnutím v zariadeniach sociálnych služieb. Pracovná rehabilitácia je činnosť, ktorá by mala viesť k vhodnému pracovnému uplatneniu osôb s postihnutím, a preto je významným prostriedkom integrácie ľudí s postihnutím do väčšinovej spoločnosti.

Sociálna rehabilitácia: Kľúč k nezávislému životu

Jedna z vhod­ných foriem pomoci osobám telesne a ťažko telesne postihnutým, vrátane vozičkárov, je program sociálnej rehabilitácie, uskutočňovaný jednodňovým a viac dňovým programom. Cieľom aktivít zameraných na sociálnu rehabilitáciu ľudí s telesným a s ťažkým telesným postihnutím rôzneho veku je aktivizovať ich vnútorné schopnosti na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Cieľom aktivít je dosiahnuť čo najvyšší možný stupeň samostatnosti osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím, pretože sociálna rehabilitácia je jednou z ciest, ktorá prispieva k nezávislejšiemu životu (independent living) týchto osôb. Umožňuje im ľahšie sa integrovať do spoločnosti a participovať aktívnejšie na jej živote.

Sociálna rehabilitácia je služba, ktorá podporuje rozvoj tých schopností človeka s telesným a ťažkým telesným postihnutím, ktoré bude nevyhnutne potrebovať k samostatnému životu. Použitím metódy a programov sociálnej rehabilitácie klienti budú môcť rozvíjať svoje schopnosti a získavať potrebné pracovné návyky.

Podľa zákona o sociálnej pomoci 195/1998 Z.z. NRSR, rehabilitačná činnosť v sebe zahŕňa postupy na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa osobnostného vývinu, fyzickej výkonnosti a pracovnej výkonnosti občana. Jed­nou z vynikajúcich príležitostí sú spoločné stretnutia na sociálno-rehabilitačných pobytoch, kde postihnutí nielen získajú kondičku, posilnia svalstvo, získajú informácie, ale zároveň aj psychicky pookrejú.

Prečítajte si tiež: Závažné telesné postihnutie: komplexný prehľad

V snahe pomôcť pri organizovaní kurzov sociálnej rehabilitácie pre telesne a ťažko telesne postihnutých v rámci Slovenska, krajov, či okresov je nutné zhromaždiť témy najdôležitejších prednášok a praktických cvičení, ktoré by mali byť zaradené do programu kurzov. Témy majú slúžiť ako podklad pre prednášajúcich v jednotlivých oblastiach. V prvej fáze je nutné zamerať sa na problematiku osôb imo­bilných. Niektoré témy možno použiť, prípadne s urči­tými úpravami, pre celú skupinu osôb ťažko telesne postihnutých. Musia sa získať podklady i pre ďalšie pred­nášky a praktické cvičenia týkajúce sa napr. Komu smeruje sociálna rehabilitácia? Kto je osoba s telesným postihnutím? Sú tu zahrnuté tri skupiny postihnutých jedincov.

Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť - primeranú pomoc svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia.

Oblasti sociálnej rehabilitácie

Zákon č. 448/2008 o sociálnych službách v paragrafe 21 definuje sociálnu rehabilitáciu. Sociálna rehabilitácia sa zabezpečuje rozvojom a nácvikom zručností alebo aktivovaním schopností a posilňovaním viacerých návykov, najčastejšie pri sebaobsluhe či pri úkonoch starostlivosti o domácnosť. Ak je klient odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby, sociálna rehabilitácia je zameraná na konkrétne činnosti. Ide najmä o nácvik používania pomôcky, nácvik prác v domácnosti, nácvik priestorovej orientácie a samostatného pohybu.

Poslaním sociálnej rehabilitácie je poskytovanie podpory pri získavaní čo najvyššej miery sebestačnosti a integrácie do spoločnosti. Tento výcvik je potrebné rozdeliť na dve samostatné činnosti, ktoré sú rovnako dôležité. V interiéri zabezpečujeme nácvik samostatnej chôdze po vopred stanovenej trase, ktorá sa dá obmieňať. Vždy je však potrebné klienta vopred informovať o všetkých prekážkach, aby nebol dezorientovaný. Výcvik v exteriéri je viacvrstvový. Začíname s výcvikom samostatného pohybu po blízkom okolí. V prípade presunu viacerých osôb poverujeme vybraného klienta, aby viedol skupinu. Samozrejme pod dohľadom sociálneho pracovníka.

Rozvoj a tréning poznávacích schopností

Rozvoj a tréning poznávacích schopností je komplexná činnosť zasahujúca do všetkých sfér bežného života. Zabezpečovať sa musí kontinuálne počas celého dňa, mnohokrát neformálnym spôsobom. Do tejto kategórie patrí aj poznávanie farieb, určovanie množstva, miery a váhy či charakteristika počasia a obliekanie sa podľa toho. Sem zaraďujeme aj riešenie jednoduchých matematických úloh či hospodárenie s peniazmi.

Prečítajte si tiež: Telesné postihnutie a odškodnenie: Právna analýza

Drvivú väčšinu vonkajších vnemov prijímame prostredníctvom zraku, sluchu a hmatu. Vekom tieto orgány strácajú svoju kvalitu. Pri zdravotnom postihnutí do tohto procesu môžu vstupovať aj ďalšie negatívne faktory, a to bez ohľadu na vek. Konkrétne ide o to, aby mal klient správne okuliare a s ich pomocou dokázal efektívne spracovávať zrakové vnemy.

Komunikácia a emocionálna podpora

Komunikácia nie je len hovorené slovo, ľudia môžu svoje myšlienky vyjadrovať aj inými spôsobmi. „Rozprávať“ sa dá aj s pomocou rôznych predmetov, obrázkov a symbolov. Jednou z podôb komunikácie je aj písomný prejav, preto nácvik písma či tréning písomného prejavu je tiež žiaducou aktivitou.

Duševné pohnutie (vzrušenie) môže mať pozitívnu i negatívnu podobu, takže tú prvú treba zvýrazňovať a tú druhú utlmovať. A to je úloha cvičení, ktoré sa v rámci sociálnej rehabilitácie v tejto oblasti uplatňujú. Autoagresia, zlosť, ale aj prejavy smútku nie sú žiaduce emócie. No hlavne u časti starších ľudí je to bežná forma správania sa, pretože sa urážajú, durdia aj pri bežnej komunikácii. Podporovanie citovej väzby k rodičom, súrodencom, k členom rodiny môže vyvolávať kladné i záporné emócie.

Sociálne správanie a budovanie vzťahov

Tú rozdeľujeme na sféru osvojovania si návykov spoločenského správania a na oblasť budovania vzájomných vzťahov. Ide o veľmi blízke prejavy vzájomných kontaktov, no z určitého pohľadu sú to samostatné kategórie. Budovanie dvojstranných vzťahov má všeobecný rozmer spoločenského správania sa na verejnosti. Osobnostný rozmer má budovanie vzájomných vzťahov s rodinnými príslušníkmi, známymi, medzi klientmi, vo vzťahu k pracovníkom domova. Nácvik v tejto oblasti je súčasťou každodenného života v zariadení sociálnych služieb.

Sebaobsluha a praktické zručnosti

Konkrétne totiž ide o samostatnosť pri zabezpečovaní osobnej hygieny, úprave lôžka, príprave stolovania, pri chystaní nápojov. Nakupovanie patriace do tejto oblasti budovania aj nových návykov si vyžaduje kooperáciu viacerých postupov. V prvom rade je potrebné vedieť, čo daný obchod ponúka, potom nasleduje výber tovaru a nakoniec jeho zaplatenie.

Fyzický vývin a pohyb

Cvičenie je základom aktivít, ktoré súvisia s oblasťou fyzického vývinu. Azda najčastejšie sú plánované zdravotné prechádzky, ktoré môžu byť kombinované s krátkymi poklusmi. Dôležité je v tejto súvislosti uvedomiť si kategóriu klientov, s ktorými sociálna pracovník rieši dané úlohy. V čase, kedy sa nedá chodiť vonku (dážď, zima), sú veľmi atraktívne skupinové cvičenia. Ich obsahová charakteristika sa môže upravovať podľa jednotlivých cvičencov. Pre tých, ktorí radšej posilňujú individuálne, sú k dispozícii trenažéry chôdze a stacionárne bicykle.

Práva osôb so zdravotným postihnutím

Pri osobách so zdravotným postihnutím ide hlavne o ich integrácie do spoločnosti. Vychádzať musíme z Ústavy SR, ktorá v čl. 12 ods. 2 zaručuje všetkým rovnaké práva a slobody bez ohľadu na pohlavie, rasu alebo iné postavenie. Na spomínané ústavné princípy nadväzujú viaceré ďalšie legislatívne normy slovenského vnútroštátneho práva. Zákon 448/2008 o sociálnych službách upravuje právne vzťahy pri ich poskytovaní. Rieši tiež financovanie sociálnych služieb a dohľad nad ich poskytovaním. Spomeňme aj Zákon č. 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia.

Slovensko ako súčasť Európskej únie musí dodržiavať aj právne normy schválené jej orgánmi. Jednou z najdôležitejších je Charta základných práv Európskej únie, ktorá bola prijatá v decembri roku 2009. Podľa čl. 21 ods. 1 Charta zakazuje akúkoľvek diskrimináciu, včítane dôvodu zdravotného postihnutia. Slovensko rovnako musí akceptovať aj medzinárodné normy, zmluvy ktorých ratifikovalo. Medzi ne patrí aj Dohovor o právach ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý Organizácia spojených národov prijala v roku 2006. Slovensko ho ratifikovalo v roku 2010. Avšak mnohé jeho ustanovenia ani po desiatich rokoch Slovensko nedodržiava a poškodzuje tak mnohé oprávnené nároky ľudí so špecifickými potrebami. Rovnako je v niektorých častiach ignorovaná aj legislatíva Európskej únie.

Psychologické aspekty a podpora rodiny

Psychologické dopady na rodinuNarodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov determinujúcich rodinné fungovanie, pričom stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.

Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa.

Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takéhoto dieťaťa.

S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz.

Fázy vyrovnávania sa s realitou narodenia dieťaťa s postihnutím:

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu.
2. Fáza popretia reality: Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
3. Fáza viny a hnevu: Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov, mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj : „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny.
6. Zmeny fungovania rodiny: Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodinne, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevok alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku.
7. Fáza dozretia: V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov.
8. Fáza rozvratu: Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
9. Fáza slobody a samostatnosti: V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie.

Šport a telesné postihnutie

Šport má nezastupiteľné miesto v živote ľudí a najmä v živote človeka telesne postihnutého. Veď k tomu, aby sa človek nejakým spôsobom telesne postihnutý dopracoval k určitému stupňu sebaobsluhy a sebestačnosti, musel cvičiť, nech už ako pacient v niektorom rehabilitačnom ústave, v kúpeľoch alebo doma. Miera sebestačnosti je priamo úmerná dávkam a povahe rehabilitačných úkonov a vnímavosti každého jedinca. Z jedných takých rehabilitačných cvikov je aj športová činnosť.

Šport je taká svojím spôsobom spoločenská záležitosť, lebo sa ľudia stretávajú, komunikujú, v rámci spoločnosti športovcov sa zúčastnia aj iných než športových akcií, čo ocení najmä človek, vyradený zo zdravotných dôvodov z pracovného pomeru.

Moderné metódy fyzioterapie a rehabilitácie

Česká republika patrí medzi svetovú špičku v oblasti fyzioterapie a rehabilitácie. A to vďaka celému radu významných osobností, ktoré spolupracovali a spoločne rozvíjali fyzioterapiu na najvyššiu úroveň. Nezanedbateľný podiel má aj v Česku tradičný a veľmi rozšírený odbor lázeňstva, ktorý ide ruka v ruke s rehabilitáciou. Hlavnou odbornou skupinou českej rehabilitácie je tzv. Pražská škola (www.rehabps.cz), ktorá vznikla v 50. rokoch minulého storočia. Hlavnými predstaviteľmi boli lekári neurologickej kliniky prof. Hennera, prof. Karel Lewit, prof. Václav Vojta, prof. Vladimír Janda a doc. František Véle. Na práci týchto velikánov nadväzuje svojím dielom svetovo uznávaný a jednoznačne najznámejší český fyzioterapeut prof. Pavel Kolář.

Metóda DNS podľa Kolářa

Dynamická neuromuskulárna stabilizácia podľa Kolářa je terapeutický koncept založený na vývojovej kineziológii. To znamená, že vychádza z pozorovania pohybov a vývoja zdravých detí. Deti sa medzi 3. a 12. mesiacom postupne zo zadnej (brušnej) polohy dostávajú cez pozíciu na štyroch do stoja. Medzi 12. a 18. mesiacom začnú samostatne chodiť. Jednotlivé pohybové míľniky, ktoré deti dosahujú nielen v 3.-6. mesiaci, ale aj v ďalších obdobiach, terapeuticky využívame pri rehabilitácii, v športe a bežnom živote nielen detí, ale aj dospelých.

Metóda DNS podľa Kolářa je univerzálne využiteľná pre široké spektrum diagnóz, najčastejšie je spájaná s liečbou vertebrogénnych ťažkostí, teda bolestí chrbta. S metódou prof. Kolářa sa tiež spája pojem hlboký stabilizačný systém chrbtice (HSSP). Tento pojem označuje hlavné svaly, ktoré spoluvytvárajú vnútrobrušný tlak - bránica, panvové dno, priečny brušný sval a krátke svaly medzi stavcami. Ak tieto svaly nespolupracujú, chrbtica sa začína preťažovať a bolí.

#

tags: #telesné #postihnutie #cvičenia #rehabilitácia