
Dedenie je proces prechodu majetku a dlhov po zosnulej osobe (poručiteľovi) na jej dedičov. Slovenský právny systém rozlišuje dva hlavné spôsoby dedenia: dedenie zo zákona a dedenie zo závetu. Je tiež možná kombinácia oboch týchto spôsobov. Dedenie zo závetu má prednosť pred dedením zo zákona. Ak poručiteľ zanechal platný závet, dedí sa podľa neho. Ak sa zo závetu dedí len časť dedičstva, zvyšok sa dedí zo zákona.
Zákon pri dedení rozlišuje dva právne dôvody, resp. tituly (spôsoby), podľa ktorých je možné dediť, a to dedenie zo závetu a dedenie zo zákona. Vyplýva to z § 461 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého:
(1) Dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov.(2) Ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšujúcu časť dedičia zo zákona.
Pokiaľ poručiteľ zanechal platný závet, potom sa dedí podľa neho a dedenie zo zákona neprichádza do úvahy. Ak sa zo závetu dedí len časť dedičstva, zvyšok sa dedí zo zákona.
Dedenie zo závetu je upravené v § 476 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na to, aby mohol dedič dediť podľa závetu, musí byť závet platný. Rozlišujeme formálne a obsahové náležitosti závetu, ktoré závisia aj od toho, o aký druh závetu sa jedná.
Prečítajte si tiež: Práca v Štúrove pre opatrovateľov
Podľa § 476 Občianskeho zákonníka:
(1) Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice.(2) V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.(3) Spoločný závet viacerých poručiteľov je neplatný.
Závet, ako každý právny úkon, musí obsahovať všeobecné náležitosti právneho úkonu podľa § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka, a teda musí byť určitý a zrozumiteľný, nemal by byť v rozpore so zákonom, ani ho obchádzať a mal by byť v súlade s dobrými mravmi. Ďalej by mal poručiteľ v závete ustanoviť dedičov, prípadne určiť ich podiely alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť z jeho majetku. Ak nie sú podiely viacerých dedičov v závete určené, platí, že podiely sú rovnaké.
Podľa zákona, akékoľvek podmienky pripojené k závetu nemajú právne následky; to však neplatí pre ustanovenie § 484 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka.
Závet ďalej musí rešpektovať ustanovenie § 479 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého:
Prečítajte si tiež: Pokrytie životných nákladov
Maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.
V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný!
Zákon pozná 3 druhy závetov:
Vo forme notárskej zápisnice môžu závet spísať napr. aj nepočujúce osoby, nie je to však povinnosť.
Áno, avšak len za sprísnených podmienok. Dieťa môže zriadiť závet len ak je staršie ako 15 rokov a môže tak urobiť len vo forme notárskej zápisnice. Nevidomé osoby môžu prejaviť poslednú vôľu tiež pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná.
Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty
Nepočujúce osoby, ktoré nemôžu čítať alebo písať, môžu prejaviť poslednú vôľu formou notárskej zápisnice alebo pred tromi súčasne prítomnými svedkami ovládajúcimi znakovú reč, a to v listine, ktorá sa musí tlmočiť do znakovej reči. V listine musí byť uvedené, že poručiteľ nemôže čítať alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Obsah listiny sa musí po jej spísaní pretlmočiť do znakovej reči; aj toto sa musí v listine uviesť. Listinu musia svedkovia podpísať.
Osoba, ktorá nemôže čítať alebo písať, prejaví svoju poslednú vôľu pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná a prítomnými svedkami podpísaná. Pritom musí pred nimi potvrdiť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Pisateľom a predčitateľom môže byť aj svedok; pisateľ však nesmie byť zároveň predčitateľom. V listine sa musí uviesť, že poručiteľ nemôže čítať alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Listinu musia svedkovia podpísať.
Svedkami môžu byť iba osoby, ktoré sú spôsobilé na právne úkony. Svedkami nemôžu byť nevidomé, nepočujúce, nemé osoby, tie, ktoré nepoznajú jazyk, v ktorom sa prejav vôle robí, a osoby, ktoré majú podľa závetu dediť.
Závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia.
Závet je možné zrušiť troma spôsobmi:
Fakt, že ak bol závet spísaný formou notárskej zápisnice, resp. listiny, chráni pred zničením závetu.
Dedenie zo zákona upravuje Občiansky zákonník a rozdeľuje pozostalých do 4 dedičských skupín. Určuje poradie, v ktorom sa dostávajú k možnosti dediť. Dedičské skupiny sú rozdelené tak, aby mali prednosť príbuzní v priamom rade - deti, vnuci a podobne. Dedenie v priamom rade má výhodu v podobe daňovej úľavy.
Ak sa nenájde nikto zo zákonných dedičov, dedí štát (ako tzv. odúmrť).
Jednou z najpodstatnejších častí dedičského práva je vydedenie. Vydedenie a závet sú dva úkony, ktoré môže poručiteľ spraviť za života pre prípad smrti. Vo všeobecnosti existuje obmedzenie možnosti rozhodnúť o veľkosti dedičského podielu detí a o tom, či vôbec budú dediť. Za potomkov, teda deti, považuje zákon všetky biologické deti, dokonca aj tie osvojené/adoptované.
Každé maloleté dieťa má právo na to, čo by zo zákona malo ako dedič právo. Ak sa jedná o plnoleté deti, tie majú nárok na polovicu zákonného podielu. Ak by ich chcel poručiteľ o tento podiel pripraviť, musel by ich vydediť, a to jedine vydedením zo zákonných dôvodov a zákonnou formou.
Podstatnou časťou vydedenia je aj, či sa toto vydedenie má vzťahovať aj na potomkov dieťaťa. Ak to vo vydedení neuvedieme, dedičský podiel vydedeného dieťaťa zdedia jeho deti. Podstatou vydedenia je okrem formálnych náležitostí, že dôvody musia byť skutočné.
Ak chce poručiteľ, aby sa vydedenie vzťahovalo aj na potomkov vydedeného dieťaťa, tzn. vnukov, je to potrebné priamo vo vydedení uviesť. Ak má zákonný dôvod na vydedenie svojho potomka, môže ho vydediť úplne, alebo iba čiastočne.
Ak chce poručiteľ svojich potomkov vydediť, a tak ich zbaviť nároku na dedičstvo, musí o tom spísať listinu o vydedení. Vydedenie môže uviesť aj priamo v závete. Dôležité je dodržať formu, ako máme vydedenie spísať.
Vydedenie musí obsahovať presné označenie potomka, ktorého chceme vydediť. Druhou podstatnou časťou je presné uvedenie jedného zo štyroch dôvodov vydedenia a popísanie skutočného stavu. Dôležité je, aby dôvod vydedenia reálne aj existoval v čase vydedenia. A netreba zabudnúť uviesť, či sa dôvod vydedenia vzťahuje aj na potomkov vydedeného dieťaťa.
Dátum je dôležitý na určenie času, kedy bol závet alebo vydedenie spisované a posúdenie okolností k tomuto dátumu. Tiež je dôležitý z dôvodu zmien vydedenia. Ak dieťa vydedíme, a o nejaký čas toto rozhodnutie prehodnotíme, bez najmenšieho problému vydedenie zrušíme. Napríklad tak, že listinu o vydedení fyzicky zničíme.
Závet alebo testament je jednostranný právny úkon pre prípad smrti a je právnym dôvodom, na základe ktorého možno nadobudnúť dedičstvo. Jeho podstata spočíva v tom, že poručiteľ pre prípad svojej smrti disponuje majetkom, ktorého je vlastníkom a ktorý je (bude) súčasne predmetom dedenia. Táto dispozícia spočíva v tom, že poručiteľ (závetca) určí kto sa má stať dedičom jeho majetku po jeho smrti, prípadne určí podiely dedičovi, alebo konkrétne veci a práva, ktoré mu majú pripadnúť. Poručiteľova vôľa je obmedzená inštitútom tzv. neopomenuteľných dedičov, ktorý slúži na ochranu potomkov poručiteľa a ich práva na veľkosť ich podielu na dedičstve.
Závet môže zriadiť vždy iba jeden poručiteľ a môže ním byť len fyzická osoba. Ako už je uvedené vyššie, závet je úkon pre prípad smrti. To znamená, že sa spisuje v inom momente, v akom nastáva jeho účinok. Dedičstvo sa nadobúda ku dňu smrti poručiteľa.
Zákon pripúšťa tri formy závetov, a to vlastnoručný závet (tzv. holografný závet), závet spísaný za prítomnosti svedkov (tzv. alografný závet) a závet spísaný vo forme notárskej zápisnice. Vzhľadom na význam závetu a jeho právne následky je vhodné a dokonca si myslím, že až nutné, aby závetca navštívil odborníka (právnika), ktorý mu vie vysvetliť súvislosti a prípadné riziká jeho závetu.
V prospech spísania závetu notárom hovorí, že notár má so závetmi najviac skúseností, denne prejednáva dedičstvá v konaní o dedičstve ako súdny komisár poverený súdom a je preto „špecialistom“ na dedičské právo. Ďalším nemenej dôležitým argumentom, prečo spísať závet u notára je to, že notár spisuje právne úkony (a teda aj závet) vo forme notárskej zápisnice, ktorá je verejnou listinou.
Závet musí mať písomnú formu, no nie je dôležité jeho označenie (v praxi sa väčšinou označuje ako závet, testament, posledná vôľa), a v každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je závet neplatný. V závete závetca ustanoví dedičov, prípadne určí ich podiely alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť. Závet môže byť univerzálny alebo sa môže týkať len časti majetku.
Súčasťou každého závetu je nezameniteľné určenie osoby závetcu a dedičov.
Okrem vydedenia existuje aj inštitút dedičskej nespôsobilosti. Dedičsky nespôsobilý je ten, kto sa dopustil činu, ktorý smeroval proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom.
K dedičskému konaniu dochádza po úmrtí človeka s cieľom rozhodnúť, ako sa naloží s jeho majetkom. Dedičské konanie je súdne konanie, ktoré sa riadi Civilným mimosporovým poriadkom. Návrh na začatie dedičského konania nepodáva potenciálny dedič. Otvorenie dedičského konania má na starosti súd. Začína ho na základe oznámenia o úmrtí z matriky. Riešením dedičstva poverí notára, ktorého rozhodnutia sú záväzné. Potenciálni dediči si nemôžu vyberať, kto konanie povedie.
Po právoplatnom uzavretí dedičského konania začínajú plynúť štandardné premlčacie lehoty.
K dodatočnému konaniu o dedičstve dochádza v prípade, že sa i po vydaní uznesenia o dedičstve objaví ďalší majetok zomrelého. Stať sa to môže aj s odstupom niekoľko desiatok rokov. Dodatočné konanie o dedičstve môže začať na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy. Žiadosť o začatie konania však často podáva dedič.
Keď sa povie dedenie, väčšina ľudí si predstaví dom, byt, peniaze či šperky. Ale dedia sa aj dlhy - napríklad hypotéka, úver alebo pôžička. Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.
Ak je dedičstvo predlžené, teda dlhov je viac ako majetku, môžu sa dediči s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov.