Trovy konania pri dovolaní: Kompletný prehľad

Tento článok, spracovaný na základe podnetov JUDr., sa zaoberá problematikou trov konania pri dovolaní v slovenskom civilnom procese. Nadväzuje na príspevok uverejnený v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2019 s názvom „Prípustnosť dovolania proti trovám“ a zohľadňuje uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2021 z 29. septembra 2021, ktoré prinieslo dôležité doplnenie do oblasti civilného procesu.

Rozhodovanie o trovách konania odvolacím súdom

Odvolací súd má procesnú právomoc rozhodovať o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou v dvoch prípadoch:

• Potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie: Ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie.
• Zmena rozhodnutia súdu prvej inštancie: Ak odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvej inštancie, sám rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (§ 396 ods. 2 CSP).

V oboch prípadoch odvolací súd súčasne rozhoduje aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.

Dovolací prieskum a jeho obmedzenia

Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania je prípustné odvolanie podľa § 357 písm. m) CSP. Z tohto dôvodu je následný dovolací prieskum v zmysle § 421 ods. 1 CSP vylúčený samotným znením § 421 ods. 2 CSP.

Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania možno teda skúmať iba z hľadiska § 420 CSP, teda z dôvodu vád zmätočnosti, ktoré sú zároveň aj dovolacími dôvodmi podľa § 431 ods. 1 CSP.

Prečítajte si tiež: Rozhodnutie súdu: protinávrh zamietnutý

Negatívne stanovisko Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR

Najvyšší súd SR pôvodne zaujal k tejto otázke negatívne stanovisko, reprezentované judikátom R 73/2018: „Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“ Podobné závery obsahujú aj iné rozhodnutia dovolacieho súdu, napr. 5 Cdo 12/2017.

Ústavný súd SR sprvoti takisto judikoval v neprospech prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania, a to vrátane vád zmätočnosti v zmysle § 420 CSP. Slovné spojenie „sa konanie končí“ interpretoval v tom zmysle, že musí ísť o meritórne konanie resp. konanie vo veci samej, čo v prípade rozhodovania o nároku na náhradu trov konania nie je splnené. Ide napr. o rozhodnutia pod sp. zn. I. ÚS 204/2017, I. ÚS 334/2017, I. ÚS 456/2017, II. ÚS 604/2017.

Názorový odklon Ústavného súdu SR a jeho vplyv

K názorovému odklonu viedli až závery Ústavného súdu SR v uznesení zo dňa 15. 8. 2018 sp. zn. I. ÚS 275/2018, ktoré bolo v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR zverejnené pod č. 74/2018 s nasledujúcou právnou vetou „(…) Podľa § 357 písm. m) CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.“.

Tento právny názor bol nasledovaný nielen v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ale navzdory R 73/2018 (bez postúpenia veci veľkému senátu) aj v niekoľkých rozhodnutiach dovolacieho súdu, napr. 3 Cdo 170/2018.

Rozhodnutie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2021

Aktuálnemu rozhodnutiu veľkého senátu predchádzalo postúpenie veci v zmysle § 48 ods. 1 CSP. Samotný prípad, ktorého sa rozhodnutie veľkého senátu týka, si taktiež zasluhuje zvýšenú pozornosť. Jeho podstatou je aplikácia § 257 CSP, ktorý z dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania procesne úspešnej strane. V tomto prípade nebol plne procesne úspešnej žalovanej priznaný nárok na náhradu trov konania súdom prvej inštancie z dôvodu, že má právnické vzdelanie. Tento absurdný argument síce odvolací súd negoval, avšak náhradu trov konania žalovanej nepriznal z (iného) dôvodu, že povaha sporu a jeho predmet odôvodňujú výnimočné uplatnenie § 257 CSP. Išlo pritom o procesne neprípustnú žalobu o určenie, že konkrétne pohľadávky v rámci konkurzného konania nie sú pohľadávkami proti podstate.

Prečítajte si tiež: Trosky konania a premlčacia doba

Pokiaľ ide o analyzovanú prípustnosť dovolania, z odôvodnenia rozhodnutia veľkého senátu (ods. 26 až 32) vyplýva zaujímavý záver, že pod vplyvom zmeny rozhodovacej praxe ÚS SR zaujali všetky pripomienkujúce subjekty podľa § 48 ods. 2 CSP zhodné stanovisko v prospech prípustnosti dovolania. Aj v nadväznosti na to formuloval veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR v uvedenom rozhodnutí (ods. 49) tento záver „(…) rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, je aj rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania.“. K tomu je nevyhnutné dodať, že formulovaný záver platí iba ak pôjde o konečné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Definitívne potvrdenie prípustnosti dovolania proti trovám

Prípustnosť „dovolania proti trovám“ pre zmätočnosť možno teda považovať za definitívne potvrdenú, prinajmenšom z hľadiska ustálenej rozhodovacej praxe. Z pohľadu civilnej procesualistiky síce nejde o rýdze a dokonalé riešenie, plne súladné s teoretickými východiskami; na druhej strane je však pragmatický prístup Ústavného súdu SR pochopiteľný (ÚS SR by nemal byť akousi záchytnou opravnou inštanciou pre rozhodnutia odvolacích súdov o nároku na náhradu trov konania; čo navyše v podmienkach SR už vykonáva napr. Generálna prokuratúra SR prostredníctvom mimoriadneho dovolania).

Istým nedostatkom je skutočnosť, že aktuálne rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2021 nebolo ani po viac než polroku publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. A to napriek skutočnosti, že čl. 6 ods. 2 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (č. 200/2016 Z. z.) ukladá povinnosť zabezpečiť uverejnenie rozhodnutia v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky bez zbytočného odkladu po jeho vydaní.

Vyčíslenie trov odvolacieho konania a notifikačná povinnosť súdu

V právnej spisbe už bola pomerne intenzívne diskutovaná otázka náhrady trov odvolacieho konania, ktoré neboli vyčíslené najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia odvolacieho rozhodnutia. Komplikácie rozhodovacej praxe odvolacích súdov sa týkajú náhrady trov civilného konania, kde advokát zastupoval procesne úspešného účastníka v odvolacom konaní. Je štandardným procesným postupom každého advokáta, že v záujme ochrany svojho klienta sa po doručení odvolania protistrany v zmysle § 209a ods. 1 OSP písomne vyjadrí v mene svojho klienta v súdom stanovenej lehote k tomuto odvolaniu. V rámci vyjadrenia k odvolaniu sa spravidla advokát domáha okrem zamietnutia odvolania a potvrdenia prvostupňového rozsudku aj náhrady trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktoré však nie vždy predbežne vyčísli.

Pre náhradu trov odvolacieho konania totiž platia v zmysle § 224 ods. 1 OSP obdobne ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa. V súlade s § 151 ods. 1 OSP rozhoduje súd o povinnosti nahradiť trovy konania na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací súd je povinný vyzvať účastníka na vyčíslenie trov konania iba v prípade, ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách (§ 151 ods. 4 OSP v nadväznosti na § 224 ods. 1 OSP). Samotný rozsudok odvolacieho súdu ale predstavuje rozhodnutie, ktoré musí súd vždy verejne vyhlásiť (§ 156 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 211 OSP). Vzhľadom na dikciu § 151 ods. 4 OSP však už nie je povinný vyzvať účastníka konania na vyčíslenie trov, a to ani vtedy, ak rozhoduje bez pojednávania. V týchto prípadoch odvolací súd nenariaďuje na vyhlásenie rozsudku pojednávanie, iba oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 OSP). Účastník resp. jeho advokát sa môžu o termíne verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu dozvedieť - v značne krátkej lehote - iba z úradnej tabule súdu, čo v mnohých konkrétnych prípadoch predstavuje z praktického hľadiska značnú prekážku náležitej informovanosti a kladie neprimerané bremeno na advokáta.

Prečítajte si tiež: Podmienky a postupy vymáhania trov exekúcie

Dňom nasledujúcim po vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu, t. j. dňom, kedy začína plynúť lehota na vyčíslenie trov, je sobota, nedeľa alebo sviatok, lehota sa predlžuje až do najbližšieho pracovného dňa. V tejto súvislosti možno poukázať na prax niektorých odvolacích súdov, ktoré napriek súčasnému stavu platného práva zvyknú ad hoc vo vzťahu k advokátom realizovať osobitné oznamovacie úkony. Je možné sa stretnúť s výzvami odvolacieho súdu na vyčíslenie trov odvolacieho konania pre prípad, ak súd rozhoduje o odvolaní bez pojednávania, resp. s oznámeniami o tom, že v určitý deň bude vyhlásený odvolací rozsudok. Z uvedeného dôvodu možno vrelo odporučiť, aby advokát trovy odvolacieho konania vyčíslil vopred z vlastnej iniciatívy. V opačnom prípade je klient vystavený reálnemu riziku nepriznania náhrady trov odvolacieho konania. Druhou alternatívou je pravidelné monitorovanie úradných tabúľ odvolacích súdov, príp. webovej stránky Ministerstva spravodlivosti SR a vyčíslenie trov v nadväznosti na obsah verejne vyhláseného rozsudku.

Analyzovaný problém je výsledkom súčasnej právnej úpravy, podľa ktorej pri rozhodovaní súdu o odvolaní prichádza totiž bežne do úvahy verejné vyhlásenie rozsudku bez pojednávania, pričom odvolací súd o tomto úkone „informuje“ v zmysle § 156 ods. 3 OSP v nadväznosti na § 211 ods. 2 OSP iba prostredníctvom oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní vopred. Nakoľko so zmeškaním lehoty na vyčíslenie trov odvolacieho konania spája zákon významné negatívne dôsledky (§ 151 ods. 2 OSP v nadväznosti na § 224 ods. 1 OSP), je vhodné trovy vyčísliť v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, resp. požiadať o predĺženie lehoty na ich vyčíslenie.

Za pozitívum v tomto kontexte možno označiť rozšírenie notifikačnej povinnosti odvolacieho súdu o povinnosť súdu upovedomiť o verejnom vyhlásení odvolacieho rozsudku účastníka alebo jeho zástupcu vopred, a to elektronickými prostriedkami, t. j. e-mailom. Túto povinnosť má odvolací súd podľa § 214 ods. 3 OSP v prípade, ak účastník konania alebo jeho advokát požiadali o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami v zmysle § 45 ods. 4 OSP. Notifikačná povinnosť odvolacieho súdu o verejnom vyhlásení rozsudku je teda jedným z typických úkonov súdu, pri ktorom nájde doručovanie elektronickými prostriedkami svoje praktické opodstatnenie. Ak účastník konania alebo jeho advokát nevyužijú možnosť doručenia oznámenia o verejnom vyhlásení odvolacieho rozsudku elektronickými prostriedkami, ostáva jediným zdrojom informácií úradná tabuľa odvolacieho súdu, na ktorej je súd v zmysle § 21 ods. 2 vyhl. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov povinný zverejniť oznámenie o verejnom vyhlásení odvolacieho rozsudku v elektronickej podobe (spravidla formát pdf) aj na webovej stránke súdu, a to v deň vyvesenia písomnosti na úradnej tabuli súdu.

Prístupnosť informácií o verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v konkrétnej veci bola prostredníctvom § 45 ods. 4 OSP výrazným spôsobom posilnená, čo umožňuje advokátovi pružnejšie a efektívnejšie reagovať, pokiaľ ide o vyčíslenie trov odvolacieho konania do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací súd je po stanovení termínu verejného vyhlásenia rozsudku povinný skúmať, či účastník alebo jeho advokát požiadali o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami podľa § 45 ods. 4 OSP a v prípade kladného zistenia zaslať včas oznámenie o termíne elektronickými prostriedkami v zmysle § 214 ods. 3 OSP. V nadväznosti na § 156 ods. 3 OSP musí byť toto oznámenie odoslané najmenej päť dní vopred.

Pri vyčíslení trov odvolacieho konania má tak advokát možnosť buď vyčísliť výšku trov už pri ich uplatnení (v odvolaní resp. vo vyjadrení k odvolaniu protistrany), alebo náležite zabezpečiť svoju včasnú informovanosť o mieste a čase plánovaného verejného vyhlásenia odvolacieho rozsudku bez nariadenia pojednávania. V prvom prípade budú trovy evidentne vyčíslené ešte pred verejným vyhlásením rozsudku, čo zabezpečí jednoznačné splnenie zákonnej lehoty troch pracovných dní v súlade s § 151 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 224 ods. 1 OSP a vylúčenie negatívnych účinkov omeškania s vyčíslením resp. úplného opomenutia tohto úkonu podľa § 151 ods. 2 OSP. Ak advokát v mene klienta nárok na náhradu trov odvolacieho konania riadne uplatní, avšak bez konkrétneho vyčíslenia, nemožno uvažovať o obligatórnej povinnosti súdu vyzvať účastníka na vyčíslenie trov v súlade s § 151 ods. 4 OSP v nadväznosti na § 224 ods. 1 OSP.

Účelnosť vynaložených trov a jej posudzovanie

Pokiaľ ide o otázku účelnosti vynaložených trov, v aplikačnej praxi som sa stretol s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd nepriznal trovy odvolacieho konania úspešnému žalobcovi za vyjadrenie k odvolaniu žalovaného (ktorým bol mimochodom štát) s odôvodnením, že toto vyjadrenie neobsahuje nové skutočnosti, preto trovy nemožno považovať za účelne vynaložené. Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone bližšie precizovaná. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť v spojitosti s uplatňovaním práv a obranou účastníka. Táto otázka je vecou úvahy súdu, ktoré však musí byť vždy dostatočným spôsobom odôvodnené.

Domnievam sa, že všetky náklady vynaložené účastníkom na právne zastúpenie advokátom, na ktoré má advokát podľa právneho poriadku nárok, je potrebné považovať z pohľadu zastúpeného účastníka za účelné vynaložené (s výnimkou opakovaného vykonania rovnakého úkonu - napr. podanie toho istého vyjadrenia opätovne). Neúčelnosť možno považovať len z hľadiska výšky týchto nákladov. Pokúsim sa to ozrejmiť na konkrétnom prípade. Príslušné právne predpisy (vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci) priznávajú advokátovi právo na odmenu, náhradu cestovných výdavkov, náhradu za stratu času, tzv. režijný paušál a pod. V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodného dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesného úkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej dopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku náhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného prostriedku (napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy) v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy. Touto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že výklad vylučujúci náhradu cestovného a straty času len z toho dôvodu, že sídlo advokáta sa nenachádza v obvode sídla konajúceho súdu je rozporný s cieľom sledovaným zákonom a zároveň protiústavný (bližšie pozri uznesenie NS SR, sp.zn. 5 M Cdo 7/2008 zo 3. februára 2010).

Z toho nepochybne vyplýva, že samotné trovy právneho zastúpenia sú účelné vynaložené vždy, pričom sa posudzuje iba ich účelnosť čo do výšky za daný úkon, resp. výdavok. Napríklad odmena advokáta v prípade právneho zastúpenia je sama osebe účelne vynaloženým nákladom v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva, avšak môže byť vynaložená vo výške, ktorá už účelne vynaložená nie je (napr. ak advokát účtuje odmenu za úkon, ktorý reálne nevykonal, resp. vykonal ho len čiastočne).

A teraz späť k vyššie uvedenému konkrétnemu prípadu. Odvolací súd odmietol priznať náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu neboli uvedené žiadne nové skutočnosti oproti konaniu na prvom stupni. V danom prípade tomu tak ale nebolo, pretože žalobca vo svojom vyjadrení reagoval na novú a rozvetvenú právnu argumentáciu žalovaného, ktorá obsahovala námietky hmotnoprávneho ako aj procesného charakteru týkajúce sa skutkových a právnych vád prvostupňového konania a rozhodnutia. Nadnesene možno povedať, že keď nové skutočnosti neobsahovalo vyjadrenie žalobcu, tak potom v podstate nič nové neprinieslo ani odvolanie proti rozsudku - prečo by bolo potrebné podať vyjadrenie k odvolaniu, keby odvolanie iba kopírovalo stanoviská žalovaného pred súdom prvého stupňa, ku ktorým mal žalobca už možnosť sa raz vyjadriť.

Okrem pocitových argumentov je potrebné sa obhliadnuť aj po pozitívno-právnych argumentoch. Podľa článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Podľa § 25 ods. 1 OSP ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Imanentnou súčasťou týchto práv je aj to, že splnomocnený advokát bude vykazovať určitú činnosť (k čomu ho okrem iného zaväzujú advokátske predpisy), za ktorú má nárok na odmenu a iné náhrady priznané právnymi predpismi. Nakoľko má účastník právo zvoliť si advokáta a tento advokát má podľa právneho poriadku nárok na odmenu za jednotlivé úkony, ktoré realizuje v záujme ochrany práv klienta, je nepochopiteľné z akého dôvodu tieto trovy právneho zastúpenia považuje súd za neúčelne vynaložené. To že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania judikoval Ústavný súd SR v náleze, sp.zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004.

V popisovanom prípade bolo podanie vyjadrenia o to nevyhnutnejšie, že žalovaný poukazoval na odlišnú judikatúru akú si osvojil súd prvého stupňa, v rámci čoho predniesol aj precíznejšie a novoformulovanú právnu argumentáciu, ktorú v takomto rozsahu v prvostupňovom konaní neinterpretoval. Na túto argumentáciu bolo preto potrebné náležitým spôsobom reagovať a predniesť odvolaciemu súdu presvedčivejší právny výklad a poukázať na nedostatky a nesprávnosti odvolacích dôvodov. Navyše je potrebné zdôrazniť, že žalobca bol súdom vyzvaný, aby sa k odvolaniu vyjadril v stanovenej lehote. V tomto kontexte je nepochopiteľné z akého dôvodu súd žalobcu vyzýval na vyjadrenie sa k odvolaniu, ak k veci nebolo možné uviesť nové skutočnosti. Pokračujúc v intenciách naznačených odvolacím súdom je potom § 209a ods. 1 OSP, podľa ktorého sa odvolanie doručuje ostatným účastníkom, ktorí sa majú k nemu vyjadriť, iba zbytočnou literou zákona. V tomto smere nemožno nespomenúť, že aj v konaní na prvom stupni po tom ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná strana, predniesol prvostupňový súd svoj právny názor, ktorý bol pre žalobcu nepriaznivý a nakoniec bol tento názor zmenený po tom, čo žalobca podal stanovisko k vyjadreniu žalovaného. V tomto stanovisku žalobcu bol predložený právny názor a argumentácia žalobcu aj s poukazom na judikatúru, o ktorej prvostupňový súd nemal vedomosť. Až pričinením žalobcu napriek existencii zásady iura novit curia došlo k zmene právneho posúdenia prvostupňovým súdom.

Dovodením názoru odvolacieho súdu do dôsledkov ad absurdum možno povedať, že trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu sú vo všeobecnosti vynaložené neúčelne, pretože v odvolacom konaní nemožno prísť s ničím novým. Podľa tejto argumentačnej línie je potom úplne zbytočné zastúpenie advokátom a obrana práv účastníkov prostredníctvom procesných vyjadrení. Samozrejme s týmto názorom nemožno súhlasiť, pretože je právom každého účastníka nechať sa zastúpiť advokátom a v záujme uplatnenia práva a jeho obrany vyjadrovať sa k podaniam protistrany popierajúcej práva účastníka. Z uvedených dôvodov je potrebné považovať vyjadrenie protistrany učinené na výzvu súdu k podanému odvolaniu za trovy účelne vynaložené. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru Ústavného súdu SR, ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy rozhodnutia vo veci a tento úkon je všeobecný súd povinný zohľadniť pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 454/2010 zo 7. decembra 2010).

Opravné prostriedky proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách

Za danej situácie je zaujímavá otázka možných opravných prostriedkov proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté aj o trovách odvolacieho konania. V tomto prípade odvolanie neprichádza do úvahy, pretože nejde o rozhodnutie prvostupňového súdu a dovolaniu bráni § 239 ods. 2 OSP. Jediným dostupným prostriedkov nápravy bude podanie ústavnej sťažnosti, nakoľko podľa Ústavného súdu SR súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj nárok na náhradu trov konania, pričom odvolací súd pri rozhodovaní o časti odvolania o trovách konania nemôže rozhodnutím o odvolaní nepriznať nárok na náhradu trov konania iba na základe všeobecného odôvodnenia bez konkretizácie dôvodov, na ktorých je založené (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 12/05 z 13. januára 2005, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 144/2010 z 25. mája 2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 454/2010 zo 7. decembra 2010).

tags: #trovy #konania #pri #dovolaní