Ubytovanie verzus Prenájom: Rozdiely a Definície

Možnosti a podmienky krátkodobého a dlhodobého prenájmu nebytových a bytových priestorov, ich častí a iných nehnuteľností určených na ubytovanie sú v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené vo viacerých právnych predpisoch. V praxi ide o veľmi často využívané služby, ktoré sa svojím obsahom a dôsledkami týkajú širokého okruhu osôb. Z hľadiska osobného statusu sa uvedená problematika týka rovnako špecializovaných subjektov, ako aj početného okruhu dotknutých osôb vlastniacich nehnuteľnosti rôzneho druhu, obcí, záujmových združení, osôb pôsobiacich na úseku cestovného ruchu, hotelierov, občanov poskytujúcich svoje priestory na bývanie, na ubytovanie v súkromí a pod. Pri prenechávaní nehnuteľných priestorov na prenájom i na ubytovanie nejde ani o ucelenú právnu úpravu, ktorá by jednotným spôsobom upravovala možnosti a podmienky ich poskytovania. Z hľadiska právnej zodpovednosti a istoty je preto pre oba okruhy osôb dôležité poznať informácie, ktoré spočívajú v rozdielnom spôsobe a formách regulácie prenechávania nehnuteľných priestorov na prenájom a na ubytovanie, a tým aj v rozdielnych postupoch a v povinnostiach dotknutých osôb voči príslušným orgánom verejnej správy i voči samotným priestorom určeným na prenájom alebo ubytovanie. Pri prenechávaní uvedených priestorov iným tretím osobám treba vychádzať z viacerých právnych rámcov, ktoré na seba nadväzujú a ktoré treba posudzovať vo vzájomnej spojitosti a regulačnej prepojenosti.

Právne rámce regulácie

Na občianskoprávny rámec regulácie nadväzuje živnostensko-právny rámec, ktorý bližšie upravuje postup prenajímateľov nehnuteľností a poskytovateľov ubytovania pred živnostenskými (obvodnými) úradmi na základe a za podmienok ustanovených živnostenským zákonom; za týmto zámerom sa osobitne rozlišujú najmä podmienky prenajímania podnikateľským a nepodnikateľským spôsobom v právnom rámci zákona č. 455/1991 Zb. Živnostensko-právny rámec prenajímania nehnuteľných priestorov je v uvedenom reťazení kľúčovým právnym východiskom pre daňovú reguláciu, ktorá v závislosti od predchádzajúcej kvalifikácie na konci tohto reťazca upravuje povinnosti a postup prenajímateľov pred orgánmi daňovej správy, osobitne na účely (vecne i časovo diferencovanej) registrácie dane z príjmovv právnom rámci zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, osobitne na účely rozdielneho spôsobu zdaňovania príjmov nadobudnutých z prenajímania nehnuteľností v právnom rámci zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (osobitne treba rozlišovať príjmy z prenajímania nehnuteľností alebo ich častí podľa § 6 ods. 2 a osobitne podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov v platnom znení).

Východiskom na účely správneho určenia regulácie nakladania s nehnuteľnosťami v medziach uvedeného občianskoprávneho, živnostenského a daňového rámca je správna kvalifikácia a rozlíšenie skutočnosti, či ide v danom prípade o prenajímanie bytových priestorov, nebytových priestorov, prípadne o prenájom iného druhu nehnuteľností alebo o poskytovanie ubytovacích služieb. Na účely súčasnej regulácie nakladania s nehnuteľnosťami ide o fundamentálnu otázku postavenia osoby, ktorá prenajíma nehnuteľnosť alebo poskytuje ubytovanie.

Pokiaľ ide o rôznorodosť okolností prenajímania nehnuteľností a ubytovania, treba rozlišovať rôznorodosť okolností, za ktorých k nemu dochádza, čo sa navonok prejavuje najmä tým, že prenájom nehnuteľností možno vykonávať buď podnikateľským, alebo nepodnikateľským spôsobom. iného (nehnuteľného) priestoru,ďalej špecifikovaného podľa toho, či ide o odstavné plochy pre motorové vozidlá (parkoviská) alebo iné účelové priestory (napr. športoviská) a zariadenia (napr. Pokiaľ ide o diferencovanie statusu osoby prenajímateľa alebo poskytovateľa ubytovania, treba rozlišovať to, v akom právnom postavení osoba prenajímateľa alebo poskytovateľa ubytovania prenecháva nehnuteľnosť do užívania. Podľa platnej právnej úpravy to môže mať pre rôzne kategórie osôb veľmi závažné dôsledky na možnosť obmedzenia alebo dokonca zákazu prenajímania nehnuteľnosti.

Súkromné právo a prenájom

V tomto význame ide o súkromné právo fyzickej alebo právnickej osoby (vlastníka) prenajať predmet svojho vlastníctva v súkromnoprávnom vzťahu tretím osobám bez toho, aby k tomu potrebovala osobitný súhlas alebo povolenie autorizovaného orgánu verejnej správy. Principiálne platí, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má vo vlastníctve nejakú nehnuteľnosť, má právo ju prenajať iným osobám na ľubovoľný čas aj opakovane, pričom takto charakterizovaná činnosť nemá ešte (zo zákona) charakter podnikateľskej činnosti, s ktorou náš právny poriadok viaže určité podmienky a povinnosti, predovšetkým povinnosť vopred získať oprávnenie na podnikanie. Dostačujúcim právnym dôvodom, na základe ktorého môže vlastník alebo iná oprávnená osoba prenechať nehnuteľnosť do dočasného alebo trvalého nájmu tretej osobe, je nájomná zmluva alebo na roveň nájomnej zmluvy postavená tzv. nepomenovaná zmluva. V tomto chápaní ide o prenájom bytových alebo nebytových priestorov oprávnenou fyzickou alebo právnickou osobou výlučne za podmienok dohodnutých v (súkromnom) zmluvnom vzťahu a za prípadných podmienok ustanovených neopomenuteľnými ustanoveniami (súkromno-právnej) úpravy Občianskeho zákonníka.

Prečítajte si tiež: Ubytovanie zamestnancov na Slovensku

Rozdielna úprava ubytovania

Na rozdiel od úpravy možného prenajímania nehnuteľností alebo ich častí bez toho, aby k tomu oprávnená osoba potrebovala osobitný súhlas alebo povolenie autorizovaného orgánu verejnej správy, právny poriadok SR pri úprave možného prenechávania určených priestorov na prechodné ubytovanie vychádza z odlišnej úpravy. v oboch prípadoch s odlišnými podmienkami a povinnosťami ich prenajímateľov, vyplývajúcimi tak zo súkromnoprávnej, ako i z platnej verejnoprávnej úpravy. Na prenajímanie priestorov určených na bývanie platí predovšetkým súkromno- právna úprava, ktorá vymedzuje právny rámec, v medziach ktorého možno prenajať priestor určený na bývanie. v ustanoveniach § 685 a nasl. v ustanoveniach § 717 a § 718 upravuje podmienky, podľa ktorých možno prenajať obytné miestnosti určené na trvalé bývanie; na rozdiel od nájmu bytov alebo ich častí ide o priestory, ktoré nemajú charakter bytov (projektovo) určených na bývanie rodín s deťmi. Osobitným právnym predpisom, ktorý upravuje problematiku prenajímania nebytových priestorov fyzickými a právnickými osobami, je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov). Ide o právny predpis, ktorý má nielen súkromno-právny charakter, ale je zároveň významným predpisom verejno-právnej povahy.

História súhlasu obce

Povinnosť prenajímateľa nebytového priestoru nadobudnúť predchádzajúci súhlas obce (jej samosprávneho orgánu, ktorým je starosta obce alebo primátor mesta) na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru nachádzajúceho sa na jej území upravoval zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov (pôsobnosť obce na výkon tohto práva upravoval zákon č. 500/1991 Zb. o pôsobnosti obcí vo veciach nájmu a podnájmu nebytových priestorov v znení zákona č. 98/1993 Z. z.). Podmienkou pritom bolo, aby išlo o nebytové priestory, ktoré sú určené na prevádzkovanie obchodu a poskytovanie služieb. V prípade chýbajúceho súhlasu s uzatvorením nájomnej zmluvy alebo v prípade vyjadreného nesúhlasu obce s prenajatím predmetných nebytových priestorov išlo o neplatný právny akt. Uzatvorená nájomná zmluvu bola v takomto prípade, aj keď bola inak formálne (z občianskoprávneho hľadiska) správna, od samotného počiatku neplatná. V praxi to znamenalo, že miestnosti určené na prevádzku obchodu a služieb, ktoré boli umiestnené na území príslušnej obce, bolo možné prenajímať vždy iba po jej predchádzajúcom súhlase.

Za súčasného právneho stavu sa už súhlas obce nevyžaduje (nemôže vyžadovať). Pri prípadnom posudzovaní relevantnosti naďalej existujúcich zmluvných vzťahov podnikateľského subjektu na užívanie prenajatých nebytových priestorov je potrebné postupovať obozretne s ohľadom na diferencovaný právny stav, ktorý platil do 30. júna 2004, dokedy bol súhlas obce podmienkou platnosti zmluvy, a po tomto dátume, odkedy nemôžu obce vyžadovať súhlas s prenajímaním priestorov na území dotknutej obce.

Súkromnoprávna úprava ubytovania

Rovnako ako v prípade prenajímania bytových a nebytových priestorov platí aj na poskytovanie priestorov využívaných na ubytovanie súkromnoprávna úprava, ktorá vymedzuje východiskový právny rámec, v medziach ktorého možno poskytnúť priestory určené na ubytovanie. Touto úpravou je Občiansky zákonník, ktorý v ustanoveniach § 754 a nasl. upravuje podmienky poskytovania prechodného ubytovania v zariadeniach na to určených, tzv. hotelového typu, za ktoré nemožno považovať iba hotelové zariadenia, ale aj ubytovacie zariadenia inej kategórie s menším vybavením a nižšou úrovňou a rozsahom poskytovaných služieb (nocľahárne, útulky a iné obdobné zariadenia). Podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (§ 43c) platí, že v prípade ubytovacích zariadení hotelového typu ide o priestory, ktoré sa nachádzajú v tzv. nebytových budovách, za ktoré treba považovať stavby, v ktorých je viac ako polovica ich využiteľnej podlahovej plochy určená na nebytové účely.

Rozlišovanie priestorov a právny režim

V súvislosti s posudzovaním a rozlíšením podmienok regulácie priestorov využívaných na poskytovanie (krátkodobých) ubytovacích služieb a bytových a nebytových priestorov využívaných na (trvalé alebo dočasné) prenajímanie je osobitne dôležité ich kvalifikované rozlíšenie, s poukazom na to, že na odlišný charakter týchto priestorov sa vzťahuje odlišný právny režim. V nedostatočnom alebo v nekvalifikovanom posúdení tejto prednostnej otázky vznikajú aj v praxi najväčšie problémy. V praxi sa možno stretnúť s prípadmi, kedy obec v snahe vyhnúť sa porušovaniu živnostenského zákona, podľa ktorého je živnosťou prenájom nehnuteľností, ak sa popri ich prenájme poskytujú (zároveň) aj iné ako základné služby (pozri k tomu text v ďalšej časti príspevku), uzatvára so záujemcami o krátkodobý pobyt v priestoroch spravovaných zariadení zmluvy u prenájme (časti) nehnuteľností obvykle formou tzv. nepomenovaných zmlúv (podľa § 51 Občianskeho zákonníka) v právnom rámci Hlavy VII Občianskeho zákonníka, namiesto zmlúv o poskytovaní ubytovania v právnom rámci Hlavy XI Občianskeho zákonníka (podľa § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka). Obdobne sa s takouto požiadavkou možno stretnúť pri kontrolných zisteniach niektorých kontrolných a dozorných orgánov. Ide o nesprávny postup, ktorý nevyhnutne vyvoláva viacero nesprávnych následných právnych krokov. Predovšetkým na úrovni živnostenského zákona, zákona o správe daní a poplatkov a zákona o dani z príjmov. Najväčšie nedostatky na úrovni živnostenského zákona spočívajú najmä v tom, že uvedený postup zamieňa dve živnosti s možnými odlišnými požiadavkami na odbornú spôsobilosť (voľnú a viazanú živnosť). Na úrovni daňových predpisov ide najmä o rozdielnu kvalifikáciu uvedenej činnosti aj pri plnení (diferencovanej) registračnej povinnosti, aj pri (diferencovanom) zdaňovaní príjmov nadobudnutých osobitne z prenájmu bytových a nebytových priestorov poskytovaných podnikateľským a nepodnikateľským spôsobom, ako aj z ubytovacích služieb poskytovaných podnikateľským spôsobom.

Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca ubytovaním pre seniorov v Prahe

Poskytovanie doplnkových služieb

Ako je ďalej bližšie objasnené, za predpokladu, že sa s poskytovaním prenájmu bytového alebo nebytového priestoru, prípadne nehnuteľných priestorov iného charakteru poskytujú aj iné ako základné služby, ktorými sú v takýchto prípadoch najmä doplnkové upratovacie služby, poskytovanie a výmena posteľnej bielizne, poskytovanie stravy a pod., neznamená to, že ide v týchto prípadoch (z občianskoprávneho hľadiska) automaticky o prenajímanie bytových alebo iných nehnuteľných priestorov. Nech nemýli dotknuté ustanovenie živnostenského zákona (§ 4 ods. 1), ktoré by mohlo zvádzať k tomu, že o prenájom nehnuteľných priestorov ide vždy, ak sa s prenájmom konkrétneho priestoru viaže aj poskytovanie iných ako základných (doplnkových) služieb. Účelom tohto ustanovenia je iba určiť to, či ide o živnosť alebo o nepodnikateľskú činnosť. Nejde o úpravu, ktorá by určovala na živnostenské alebo daňové účely kvalifikáciu priestoru - či a kedy ide o priestory určené na prenajímanie a kedy ide o priestory určené na ubytovanie tretím osobám. Z okolností (účelu a doby) ich poskytovania a charakteru priestorov je zrejmé, že v tomto prípade ide o poskytovanie ubytovacích služieb.

Problémy pri poskytovaní ubytovacích služieb obcami

V uvedenej súvislosti, najmä v prípade menších obcí, dochádza pri poskytovaní ubytovacích služieb, či už formou zmlúv o ubytovaní alebo formou nepomenovaných zmlúv, k zásadným nedostatkom. Tie spočívajú v tom, že zmluvnou stranou (prenajímateľom alebo poskytovateľom ubytovania) nie je obec, ale obecný úrad. V takomto prípade nejde iba o formálno-právne nedostatky zmluvného vzťahu, ale o nelegitímny právny stav, ktorý robí každý takýto zmluvný vzťah neplatným. Je to dané tým, že obecný úrad v právnom rámci zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov nemá postavenie právnickej osoby (ani výkonného orgánu obce), a tým ani spôsobilosť na právne úkony, za ktoré treba uzavretie takejto zmluvy považovať. Právne spôsobilým na uzatváranie takýchto i akýchkoľvek iných záväzkov je sama obec v postavení samostatnej právnickej osoby, za ktorú koná starosta príslušnej obce (primátor mesta) v postavení najvyššieho výkonného orgánu.

Prenajímanie častí nehnuteľností

Osobitné problémy s rozlíšením právnej kvalifikácie priestorov majú občania pri prenechávaní časti bytov, rodinných domov alebo iných druhov nehnuteľných priestorov na dočasné užívanie tretím osobám. V praxi sa možno stretnúť veľmi často s problémami právnej kvalifikácie priestorov pri prenechávaní časti bytov, rodinných domov alebo iných druhov nehnuteľných priestorov na dočasné užívanie tretím osobám najmä v rá… 31. 7.

Krátkodobý prenájom cez platformy

Ak sa chystáte prenajímať svoj byt, dom alebo chatu prostredníctvom populárnych ubytovacích platforiem ako Airbnb či Booking, je dôležité mať na pamäti niekoľko kľúčových aspektov. Prenájom nehnuteľnosti nie je iba o poskytnutí priestoru na spanie; ide o poskytovanie ubytovacích služieb, ktoré podliehajú určitej legislatíve.

Ubytovacie služby verzus prenájom

Pri prenájme cez uvedené platformy nesmiete zabúdať, že nejde len o bežný nájom. Poskytujete služby, ktoré môžu zahrňovať aj upratovanie alebo výmenu posteľnej bielizne. Z toho dôvodu je potrebné mať živnostenské oprávnenie. Od začiatku roka 2023 majú platformy ako Airbnb a Booking povinnosť nahlasovať príjmy prenajímateľov finančnej správe. To znamená, že úrady môžu ľahko skontrolovať, či ste správne uviedli svoje príjmy vo vlastnom daňovom priznaní. Do budúcnosti, konkrétne od januára 2025, sa plánuje zavedenie sadzby DPH vo výške 5 % pre krátkodobé ubytovanie. Pokiaľ ide o daň z príjmu, vaše príjmy z prenájmu musíte uviesť v daňovom priznaní do 31. marca nasledujúceho roka. Je veľmi dôležité poznať svoje daňové povinnosti a dodržiavať ich, aby ste sa vyhli vysokým pokutám a finančným komplikáciám.

Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o ubytovaní v Nitre

Nájom, prenájom a podnájom: Rozdiely

Pojmy ako „nájom“, „prenájom“ a „podnájom“ sú pre mnohých ľudí na prvý pohľad rovnocenné a zameniteľné. Rozdiely medzi nimi sú však priepastné.

Príbeh na ukážku

Pán Slovák je vlastníkom bytu v Bratislave na Račianskej ulici a chystá sa ho prenajať. Po pridaní inzerátu sa mu do niekoľkých dní ozve pani Bežná a dohodnú sa na prenajatí bytu. Pani Bežná sa nasťahovala do bytu na Račianskej ulici a tým pádom sa stala nájomníčkou pána Slováka. Po pol roku sa však nájomníčka, pani Bežná, rozhodne, že by potrebovala väčší byt. Dohodne sa s majiteľom, pánom Slovákom, že ho bude ďalej „podnajímať” a ponúkne nájom aj pánovi Kováčovi.

Všetko prebieha v poriadku do doby, kedy pán Slovák na konci roku nepredĺži pani Bežnej nájomnú zmluvu. Spolu s ukončením jej nájmu však zaniká aj podnájomná zmluva pánovi Kováčovi.

Toto je len jedna zo situácií, ktoré môžu pri vzťahu prenajímateľ - nájomník - podnájomník nastať. Tieto pojmy môžu byť svojou podobnosťou veľmi zavádzajúce. Nájom a podnájom sú právne názvy definované zákonom. Pojem prenájom bytu či prenájom domu je medzi ľuďmi zaužívaný, avšak z právneho hľadiska nemá vymedzenie.

Z uvedeného príbehu môžeme vidieť, že nájom a podnájom sú na sebe vzájomne závislé. Hlavný rozdiel je v tom, kto prenecháva byt alebo dom na užívanie ďalšej osobe. Nájom môžeme chápať ako zapožičanie nehnuteľnosti na dobu určitú, a to priamo jej vlastníkom. Podnájom je síce podobný, rozdiel je však v tom, že prenajímateľ danej nehnuteľnosti nie je jej majiteľom, ale iba nájomcom, ktorý postupuje právo na bývanie ďalšej osobe, tzv. „podnájomníkovi“.

Nájomné bývanie si môžete podrobne preštudovať v zákone č. 98/2014 Z.z. Obsahuje všetky potrebné náležitosti nájomnej zmluvy a práva a povinností oboch zúčastnených strán. Obe strany si vopred určia podmienky zapožičania nehnuteľnosti, ktoré sa svojím podpisom zaväzujú dodržiavať počas trvania platnosti zmluvy.

Nájomná zmluva a rozdiely medzi nájmom a prenájmom

Prehľad podmienok pre nájomcov a podnájomcov vám taktiež môže pomôcť lepšie pochopiť rozdiely medzi jednotlivými pojmami:

• Zmluva o prenájme vs. podnájomná zmluva: Nájomný vzťah medzi majiteľom a nájomcom upravuje nájomná zmluva, ktorej obsah, práva a povinnosti definuje Zbierka zákonov. Podnájomná zmluva presné vymedzenie nemá. Jej štruktúru a obsah si definuje prenajímateľ s podnájomcom.
• Doba trvania: Nájom môže byť dohodnutý na vopred určenú dobu alebo na dobu neurčitú. Podnájom sa dohaduje maximálne na dobu, ktorá je uvedená v nájomnej zmluve, teda na dobu stanoveného nájmu.
• Výpoveď z nájmu: Nárok na využívanie nehnuteľnosti nájomcom zaniká predovšetkým uplynutím doby, na ktorú bolo zapožičanie nehnuteľnosti dohodnuté zmluvnými stranami, alebo písomnou výpoveďou z nájmu na základe dôvodov uvedených v Zbierke zákonov. Od podania výpovede začína plynúť výpovedná lehota, ktorá má spravidla dĺžku tri mesiace, a je platná od prvého dňa nasledujúceho mesiaca. Prenajímateľ však môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Podnájom zaniká spolu s trvaním nájmu. Nezáleží na tom, na akú dobu bol podnájom vopred dohodnutý. Je však aj možnosť vypovedania nájmu bez uvedenia dôvodu.
• Nájom, podnájom a prihlásenie na trvalý pobyt: Nájomník má možnosť mať trvalé bydlisko v nájomnom byte alebo dome, a to dokonca aj bez súhlasu majiteľa. Podnájomník má iné podmienky, ten ku zmene trvalého bydliska potrebuje aj súhlas majiteľa nehnuteľnosti.
• Prenájom so zvieraťom: V prípade nájmu nie je možné chov zvierat zakázať. Majiteľ nemá právo prostredníctvom nájomnej zmluvy zakazovať prítomnosť domáceho miláčika v byte alebo dome, môže však navýšiť kauciu, prípadne požadovať vymaľovanie. V prípade podnájmu platí to, čo si obe strany vopred dohodnú v podnájomnej zmluve.
• Je možné podnikanie v prenájme? Aj tu sú odlišné podmienky. Nájomník môže podľa zákona v byte vykonávať podnikateľskú činnosť a majiteľ mu to v nájomnej zmluve nemôže zakázať. Podnájomník má opäť iné podmienky, pretože podnájomná zmluva je benevolentnejšia a platí to, na čom sa zmluvné strany dohodli. Zákaz fajčenia si majiteľ v tomto prípade vyžiadať môže.
• Spolubývajúci v nájme a podnájme: Pri nájme sa počet obyvateľov uvádza v nájomnej zmluve, ktorú je možne ľubovoľne upravovať. V prípade podnájmu je potrebný pri väčších zmenách súhlas majiteľa nehnuteľnosti. Existuje však výnimka, kedy nájomník a podnájomník bývajú v byte súčasne. Vtedy súhlas majiteľa nie je potrebný.
• Majiteľ nehnuteľnosti ako prenajímateľ - na čo všetko potrebujem jeho súhlas? V prípade, že zamýšľate dať byt do podnájmu a neplánujete v ňom bývať, je potrebné mať súhlas priamo od majiteľa nehnuteľnosti. Vlastník má právo vyjadriť sa svojím súhlasom alebo nesúhlasom k podnájmu do 30 dní. V prípade, že ako nájomník budete v byte naďalej bývať, súhlas nepotrebujete.
• Podnájom družstevného bytu: Pri družstevnom byte je dôležité si uvedomiť, že vlastníkom nehnuteľnosti je družstvo. Znamená to teda, že si byt prenajímate a vy ho môžete ďalej iba „podnajímať“. Poskytnúť byt ďalej podnájomníkovi síce nie je nemožné, vie to však potrápiť nejedného nájomcu. V prvom rade je dôležité naštudovať si stanovy družstva a samotnú nájomnú zmluvu. Ak dokumenty neobsahujú ustanovenia týkajúce sa podmienok podnájmu, nie je možné byt poskytnúť podnájomníkovi.
• Pozor na zneužitie podnájmu: Ako sme už spomínali, podnájomný vzťah je v porovnaní s nájomným voľnejší. Môžu sa s ním však spájať aj nekalé praktiky, ako napríklad obohatenie na úkor podnájomníka, kedy prenajímateľ nastaví na podnájom vyššiu čiastku ako platí na nájme on sám. Podnájomník sa môže brániť iba tak, že pred uzatvorením zmluvy požiada o nahliadnutie do nájomnej zmluvy prenajímateľa.

Prenájom a daň z príjmov

Podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov príjmami z podnikania sú príjmy zo živnosti. Podľa § 6 ods. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. Z uvedenej úpravy zákona o dani z príjmov je zrejmé, že kľúčom pre správne uplatnenie zákona o dani z príjmov je prednostná kvalifikácia právneho režimu prenajímania nehnuteľných a hnuteľných vecí v rámci legislatívy Slovenskej republiky a pri súčasnom zohľadnení legislatívy Európskych spoločenstiev. S poukazom na to, že možné prenajímanie nehnuteľností na území Slovenskej republiky je spojené s viacerými podmienkami a okolnosťami, za ktorých dochádza k ich prenajímaniu, účelom tohto príspevku je objasniť diferencované možnosti a podmienky, za ktorých môžu slovenské i zahraničné fyzické osoby a právnické osoby vykonávať tieto aktivity na území SR a zároveň určiť ich právnu kvalifikáciu na účely živnostenského zákona a tým aj na účely zákona o dani z príjmov. Právny poriadok SR, predovšetkým v právnom rámci Občianskeho zákonníka (§ 123 a nasl.), vychádza z úpravy, podľa ktorej je vlastník nehnuteľnosti oprávnený v medziach zákona nakladať s nehnuteľnosťou, ktorá zahŕňa okrem iného aj možnosť jej prenájmu tretím osobám. osobitného zákona č. 116/1990 Zb. Principiálne platí, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má vo vlastníctve nejakú nehnuteľnosť, má právo ju prenajať iným osobám na ľubovoľný čas, a to aj opakovane, pričom takto charakterizovaná činnosť nemá ešte (zo zákona) charakter podnikateľskej činnosti, s ktorou náš právny poriadok viaže určité podmienky a povinnosti, predovšetkým povinnosť vopred získať oprávnenie na podnikanie. Dostačujúcim právnym dôvodom, na základe ktorého môže vlastník alebo iná oprávnená osoba prenechať nehnuteľnosť do dočasného alebo trvalého nájmu tretej osobe, je nájomná zmluva.

Verejnoprávna úprava prenájmu nehnuteľností

Všeobecný občiansko-právny princíp súkromného práva, týkajúci sa nakladania so svojím majetkom, a teda aj možnosti tento majetok prenajať, je prelomený verejnoprávnou úpravou zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, ktorá vyžaduje na prenájom nehnuteľnosti osobitné živnostenské oprávnenie.

#

tags: #ubytovanie #a #prenajom #rozdiel #definicia