
Dedičské konanie po úmrtí blízkej osoby, najmä ak zahŕňa nehnuteľnosti, môže byť spojené s radom právnych a administratívnych komplikácií. Ak sa dedičia nevedia dohodnúť na rozdelení majetku, alebo ak existuje spor o to, či určitá nehnuteľnosť patrí do dedičstva, je potrebné riešiť situáciu prostredníctvom súdu. Tento článok sa zameriava na podmienky a proces určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, a objasňuje relevantné právne aspekty.
Dedenie predstavuje univerzálny prechod práv a povinností z poručiteľa na jeho dedičov v okamihu jeho smrti. Predmetom dedenia sú aktíva (majetok) aj pasíva (dlhy) poručiteľa. Majetok zahŕňa hnuteľné a nehnuteľné veci, práva (napríklad autorské) a iné majetkové hodnoty, najmä pohľadávky. Účastníkmi konania o dedičstve sú osoby, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, osoby, ktoré sa postarali o pohreb poručiteľa, veritelia poručiteľa a štát v prípade odúmrte.
V dedičskom konaní sa súd (notár ako súdny komisár) snaží zistiť všetok majetok a dlhy poručiteľa. Ak však medzi účastníkmi konania vznikne spor o tom, či určitá vec, právo alebo dlh patril poručiteľovi, ide o tzv. spornosť majetku. Dlh je sporný, ak niektorý dedič popiera jeho existenciu alebo tvrdí, že zanikol. V prípade spornosti majetku alebo dlhu, dedičský súd (notár ako súdny komisár) na ne neprihliadne a konštatuje spornosť.
V takomto prípade notár odkáže účastníkov na riešenie žalobou na súde mimo dedičského konania. Ak súd rozhodne, že sporná vec do dedičstva patrí, prejedná sa v "dodatočnom" dedičskom konaní. Pri majetku evidovanom vo verejných registroch (napr. kataster nehnuteľností) platí vyvrátiteľná domnienka správnosti zápisu. Ak poručiteľ nie je evidovaný ako vlastník, dedičský súd spravidla nemôže takúto vec pojať do súpisu majetku.
V prípadoch, keď sa dedič alebo skupina dedičov domnieva, že určitá vec, ktorá nebola predmetom dedičského konania po ich poručiteľovi, patrí do dedičstva, no táto vec je v súčasnosti užívaná alebo evidovaná ako vlastníctvo tretej osoby, je možné podať určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (C.s.p.).
Prečítajte si tiež: Vplyv vydržania na dedičstvo
Naliehavý právny záujem na určení toho, či tu právo je alebo nie je, je daný iba vtedy, ak by bez takéhoto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, a to za predpokladu, že toto ohrozenie alebo túto neistotu možno odstrániť rozhodnutím súdu.
Pre úspešnosť určovacej žaloby je nevyhnutné preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem bude spravidla daný vždy vtedy, ak vo veci nie je možné podať žalobu na plnenie podľa ust. § 137 písm. b) C.s.p..
Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy treba vychádzať z ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, podľa ktorého ak katastrálny úrad zistí, že právny úkon je neplatný, vyzve účastníkov, aby predložili listinu, ktorá spĺňa podmienky na zápis. Ak sa listina nepredloží, katastrálny úrad vyznačí spornosť zápisu. Ak bolo právo k nehnuteľnosti dotknuté ďalšou právnou zmenou, je naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy daný.
V konaní o žalobách o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, súd skúma, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Predmetom žaloby je určenie vlastníckeho práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací návrh, je okamih smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu.
Smrťou stráca poručiteľ spôsobilosť na práva a povinnosti, preto nie je možné určiť vlastnícke právo poručiteľa k okamihu po jeho smrti (keďže po smrti toto vlastnícke právo poručiteľ už nemá). Súd preto logicky uvádza, že vlastnícke právo poručiteľa sa určuje k okamihu jeho smrti (t. j. k poslednému možnému okamihu, kedy poručiteľ toto vlastnícke právo ešte mohol mať).
Prečítajte si tiež: Žaloba na určenie nehnuteľnosti v dedičstve
Závet (posledná vôľa poručiteľa) je jednostranný právny úkon pre prípad smrti, ktorý počas života závetcu nespôsobuje žiadne právne následky. Závet musí byť zriadený v písomnej forme, podpísaný poručiteľom a musí v ňom byť uvedený deň, mesiac a rok podpisu. Existujú tri formy závetu:
Neplatnosť závetu môže nastať, ak chýbajú jeho podstatné formálne náležitosti, ak závetca nemal v čase zriadenia závetu spôsobilosť na právne úkony, alebo ak bol prejav vôle urobený pod nátlakom či podvodom. Ak je závet spochybnený, je na súde, aby posúdil jeho platnosť.
V sporoch o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je dôležité venovať pozornosť aj trovám konania a ich náhrade. Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal otázkou, či pri výpočte náhrady trov konania advokáta je potrebné vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti alebo z paušálnej odmeny.
Ústavný súd judikoval, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí s majetkovým právom.
Prečítajte si tiež: Sprievodca žalobou o určenie dedičstva