Určovacia žaloba v dedičskom konaní: Riešenie sporov o vlastníctvo majetku

V súdnej praxi sa pomerne bežne vyskytujú konania, v ktorých sa žalobca ako dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Žalobca pri podaní žaloby, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nie je obmedzený časovo, takúto žalobu môže podať kedykoľvek, keď nastane spor o tom, či určitá vec do dedičstva patrí alebo nie, a to aj bez ohľadu na to, či táto spornosť bola alebo nebola známa už počas základného dedičského konania. Článok sa zameriava na problematiku určovacích žalôb v kontexte dedičského práva, s dôrazom na aktuálnu judikatúru a praktické aspekty týchto konaní.

Úvod do problematiky určovacích žalôb v dedičskom konaní

Dedičské konanie je často zložitý a citlivý proces, ktorého cieľom je spravodlivo rozdeliť majetok zosnulého (poručiteľa) medzi jeho právnych nástupcov, dedičov. V slovenskom právnom poriadku sa dedenie zakladá na princípe univerzálnej sukcesie. To znamená, že smrťou poručiteľa vstupuje dedič do všetkých jeho práv a povinností, ktoré jeho smrťou nezanikli a neprechádzajú na iné subjekty inak ako dedením. Dedičské právo je majetkovým právom, avšak samo o sebe nemôže byť predmetom právneho obehu. V dedičskom konaní, ktoré vedie notár ako súdny komisár poverený súdom, je primárnou úlohou súdu zistiť všetok majetok poručiteľa a jeho dlhy. Notár koná z úradnej povinnosti a nie je viazaný len vyjadreniami účastníkov konania o rozsahu majetku.

Čo sa však stane, ak sa po skončení dedičského konania ukáže, že určitý majetok, ktorý mal patriť poručiteľovi, nebol zahrnutý do dedičstva, alebo sa dokonca ocitol v rukách osoby, ktorá naň nemala právny nárok? Práve v takýchto situáciách prichádza do úvahy podanie žaloby o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Využitie tohto typu žaloby je typické pre situácie, keď sa dedič alebo skupina dedičov domnieva, že určitá vec, ktorá nebola predmetom dedičského konania po ich poručiteľovi (z rôznych dôvodov), patrí do dedičstva po poručiteľovi (a teda môže byť predmetom dodatočného dedičského konania), no táto vec je v súčasnosti (v čase podania žaloby) užívaná alebo evidovaná ako vlastníctvo tretej osoby. Pôjde napríklad o situáciu, keď sa dedičia domnievajú, že určitá nehnuteľnosť tvorí súčasť dedičstva po ich poručiteľovi, hoci v katastri nehnuteľností je ako vlastník tejto nehnuteľnosti evidovaná tretia osoba (odlišná od poručiteľa aj dedičov), ktorá trvá na svojom vlastníctve.

Právoplatné rozhodnutie súdu o dedičstve (vydané notárom) je kľúčové. Týmto rozhodnutím sa definitívne určí, kto sa stal dedičom poručiteľovho majetku alebo jeho jednotlivých častí. Na základe tohto rozhodnutia je následne zrejmý rozsah zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa. Toto rozhodnutie je zároveň exekučným titulom pre pohľadávky medzi dedičmi (ak sa vzájomne vyplácajú), pre náhradovú pohľadávku z bezpodielového spoluvlastníctva manželov a pre súdny poplatok a odmenu súdneho komisára. Dedičské konanie je mimosporové konanie. To znamená, že nie je jeho cieľom riešiť hlboké spory o tom, či určitá vec alebo právo patrilo poručiteľovi, alebo či určitý dlh skutočne existuje. Ak je majetok alebo dlh medzi dedičmi sporný, súdny komisár túto spornosť iba konštatuje a na spornú položku pri výpočte čistej hodnoty dedičstva neprihliada. Dlhom sa rozumie sporný dlh, ak niektorý dedič popiera, že dlh vôbec existoval alebo zanikol. O spornosť dlhu nejde, ak bol potvrdený právoplatným rozsudkom.

Právny základ a podstata určovacej žaloby

Žaloba o určenie, či vec patrí do dedičstva, je žalobou určovacou podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Určovacou žalobou možno v zmysle citovaného ustanovenia žiadať, aby súd rozhodol o „určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.“

Prečítajte si tiež: Viac o neplatnosti úverov

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2011, sp. zn. s predplateným prístupom. Právna veta: V sporoch o určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnej veci sa predovšetkým vychádza z procesného predpokladu, že žalobca má na takomto určení naliehavý právny záujem, súčasne s tým musí platiť, že sporiace sa strany majú vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia k podaniu určovacej žaloby sa musí nutne opierať o zápis v katastri nehnuteľnosti, ale môže sa odvíjať aj od faktickej držby spornej nehnuteľnosti. Základnou podmienkou úspechu žalôb na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, prípadne aj vlastníckeho práva jeho právnych predchodcov.

Naliehavý právny záujem

Nevyhnutnou podmienkou pre úspešnosť každej určovacej žaloby je práve preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu. Samozrejme nie je to jediná podmienka úspešnosti žaloby. V tomto ohľade sa už vyjadril aj Ústavný súdu SR v uznesení zo dňa 06.10.2017, sp. zn. II. Z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že predpokladom rozhodnutia súdu o určovacej žalobe je preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na tomto určení. Samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu bez preukázania naliehavého právneho záujmu na určení (ne)existencie práva pre úspech v spore nestačí. Ako bolo uvedené vyššie naliehavý právny záujem na určení toho, či tu právo je alebo nie je, je daný iba vtedy, ak by bez takéhoto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, a to za predpokladu, že toto ohrozenie alebo túto neistotu možno odstrániť rozhodnutím súdu. Aby sme mohli tvrdiť, že právny záujem je naliehavý, musí vykazovať dostatočnú intenzitu. Naliehavosť spočíva v skutočnosti, že rozhodnutie súdu je pre žalobcu užitočné podstatným spôsobom.

Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je v zásade daný vtedy, keď existuje rozpor medzi údajmi v evidencii katastra nehnuteľností a žalobcami tvrdeným skutočným stavom vlastníctva, resp. v prípade duplicitného zápisu vlastníckeho práva v prospech viacerých vlastníkov, a teda existuje spor, kto je vlastníkom. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nemôže byť daný vtedy, keď sa žalobca domáha určenia vlastníctva, ktoré už je evidované v katastri nehnuteľností presne tak, ako požaduje. Podľa uznesenia NS SR, sp. zn. 3Cdo/154/2010 „Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Pre posúdenie opodstatnenosti žaloby teda nemôžu byť relevantné tie skutkové okolnosti, ktoré nastali až po smrti poručiteľa (napr. spísanie notárskeho osvedčenia, vyznačenie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, užívanie nehnuteľnosti v čase po spísaní notárskeho osvedčenia a pod.).“

Právny záujem však naliehavý nie je, ak sa žalobca môže domáhať svojho práva prostredníctvom iných prostriedkov ochrany práva. To sú napríklad prípady, kedy katastrálny odbor Okresného úradu zo zákona zapíše právo k nehnuteľnosti záznamom na podklade verejnej listiny, ktorou môže byť v prípade aplikácie zákonnej nevyvrátiteľnej právnej domnienky vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj rozsudok o rozvode manželstva. V takomto prípade, nie je možné podať žalobu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorou by sa jeden z manželov domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, nakoľko v tomto prípade spoluvlastníkom uvedenej nehnuteľnosti už je, pričom zosúladenie skutočného stavu so stavom v katastri nehnuteľností je možné vykonať aj inak ako podaním žaloby. Pri určení existencie vlastníckeho práva je daný naliehavý právny záujem vždy vtedy, ak cieľ, ktorý sa sleduje podaním určovacej žaloby je dosiahnutie zosúladenia skutočného stavu so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Ide napríklad o žalobu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žalobca má v takomto prípade naliehavý právny záujem na tom, aby bol zapísaný ako vlastník pozemku v katastri nehnuteľností, nakoľko bez takéhoto zápisu nie je oprávnený pozemok predať.

Účastníci konania

O žalobe na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (*v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo podľa § 78 CSP) v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5MCdo/15/2007 z 22. Žaloba o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva, musí smerovať voči tomu, kto je vlastníkom tejto veci. Ak ide napr. o nehnuteľnosť, žaloba smeruje proti tomu, kto je ako jej vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností (rozhodnutie Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1C/32/2023 z 28.

Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o určovacej žalobe

Dodatočné konanie o dedičstve

V zmysle § 211 CMPZákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok. (rovnako v minulosti podľa § 175x OSPZákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.) platí, že ak sa po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa skončilo konanie o dedičstve, objaví ďalší poručiteľov majetok, súd na návrh (resp. v odôvodnených prípadoch aj bez návrhu) vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. V dodatočnom konaní o dedičstve nejde o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov pôvodného konania o dedičstve, a teda nijakým spôsobom nejde o nápravu vád pôvodného konania o dedičstve. Ako uviedol Najvyšší súd SR v uznesení z 26. mája 2015, sp. zn. 3 Cdo 168/2014: „V konaní o dodatočnom prejednaní ,novoobjaveného majetku´ nemá ísť ani o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov skoršieho konania o dedičstve, ani o nové, odlišné rozhodnutie o tom istom. Začatím konania o dodatočnom prejednaní dedičstva sa neobnovuje dedičská vec ako taká.“ Dodatočné konanie o dedičstve je namieste vtedy, keď v pôvodnom konaní o dedičstve nebol prejednaný celý majetok poručiteľa buď kvôli tomu, že sa o ňom nevedelo, alebo kvôli tomu, že bol sporný.

Podľa § 198 ods. 1 CMP (v minulosti § 175k ods. 3 OSP), ak sú majetok alebo dlhy poručiteľa medzi účastníkmi sporné, súd sa v dedičskom konaní obmedzí len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada. Podľa § 212 ods. 1 CMP (v minulosti § 175y ods. 1 OSP) nezaradenie sporného majetku alebo dlhov do dedičstva nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. Práve na vyriešenie toho, čo patrí do dedičstva, slúži sporové konanie o určenie, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva. Táto žaloba nie je osobitným typom žaloby, ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP [resp. v minulosti podľa § 80 písm. c) OSP]. Ak sa konanie o dedičstve skončilo, na základe určenia súdu v sporovom konaní o tom, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva, možno začať dodatočné konanie o dedičstve.

Žaloba na vydanie dedičstva

Žaloba na vydanie dedičstva od nepravého dediča je upravená v § 485 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého:„Ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.“Ide teda o prípad, keď prebehlo a právoplatne skončilo dedičské konanie, v ktorom však nebol účastníkom dedič, ktorý mal právo dediť, hoci jeho účastníkom byť mal. Namiesto neho dedila iná osoba. V takom prípade môže takýto oprávnený dedič využiť právo na podanie žaloby na vydanie dedičstva od nepravého dediča. Takúto žalobu možno podať aj voči štátu, v prípade ak mu dedičstvo pripadlo ako odúmrť. Žalovať možno aj vydanie časti dedičstva.

Podmienky podania žaloby na vydanie dedičstva od nepravého dediča

• Dedičské konanie musí byť právoplatne skončené
• Oprávnený (pravý) dedič nebol účastníkom dedičského konania
• Oprávnenému dedičovi svedčí niektorý dedičský titul (dedenie zo zákona, alebo dedenie zo závetu)
• Tento dedičský titul (dedičské právo) je „silnejšie“ než dedičské právo nepravého dediča
• Oprávnený dedič nebol vydedený, dedičstvo neodmietol a nie je ani dedičsky nespôsobilý
• Právo na podanie žaloby na vydanie dedičstva od nepravého dediča sa premlčuje v lehote 3 rokov (§ 101 a § 105 Občianskeho zákonníka).
• Žaloba sa podáva voči nepravému dedičovi, teda tomu, kto bol ako dedič označený v rozhodnutí o dedičstve. Nepodáva sa voči osobám, ktoré z dedičstva niečo nadobudli (napr. prevodom).

Rozsah vydania dedičstva

Vydať by sa mal majetok, ktorý nepravý dedič nadobudol, a to v rozsahu dedičského podielu, ktorý prináleží oprávnenému dedičovi (ktorý by mu prináležal, ak by bol riadnym účastníkom dedičského konania). Predmetom konania (žaloby) však nemusí byť celé dedičstvo, ale aj jeho časť, prípadne konkrétna vec. Nepravý dedič však môže tiež požadovať určitú náhradu. Podľa § 485 ods. 2 Občianskeho zákonníka: Nepravý dedič má právo, aby mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

Časový okamih rozhodujúci pre určenie vlastníctva

Názorové rozpory medzi súdmi sa týkali konkrétne toho, k akému časovému okamihu sa má určovací výrok súdu v týchto prípadoch viazať. Riešenie zdanlivo jednoduchej otázky, ktorej zodpovedanie by vzhľadom na viazanosť súdu žalobným návrhom nemalo spôsobovať väčšie ťažkosti, skomplikovalo najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16.12.2010, na ktoré následne odkazuje rad ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako aj súdov nižšieho stupňa. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci.

Prečítajte si tiež: Podmienky určovacej žaloby

V predmetnom rozhodnutí tak Najvyšší súd SR v zásade vyslovil záver, že v konaní o určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd skúmať to, či určitá vec v súčasnosti (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ale to, či predmetná vec bola vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Najvyšší súd tak citovaným judikátom determinoval, že predmetom žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je (napriek zneniu žalobného návrhu) určenie vlastníckeho práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací návrh, je okamih smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu. O skutočnosti, že citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v tomto smere zásadné a nemožno ho ignorovať, pritom svedčí to, že bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.

Prirodzene, keďže smrťou stráca poručiteľ spôsobilosť na práva a povinnosti, nie je možné určiť vlastnícke právo poručiteľa k okamihu po jeho smrti (keďže po smrti toto vlastnícke právo poručiteľ už nemá). Súd preto logicky uviedol, že vlastnícke právo poručiteľa sa určuje k okamihu jeho smrti (t. j. k poslednému možnému okamihu, kedy poručiteľ toto vlastnícke právo ešte mohol mať).

tags: #urcovacia #zaloba #dedicstvo