Jazyk zmluvy na Slovensku: Práva, povinnosti a úskalia

Slovenská republika, ako štát s rôznorodou kultúrnou a jazykovou štruktúrou, venuje osobitnú pozornosť otázke používania jazykov v rôznych oblastiach života, vrátane právnych vzťahov a zmluvných dohôd. Táto pozornosť sa prejavuje v ústavných garanciách, zákonoch a vykonávacích predpisoch, ktoré upravujú používanie štátneho jazyka, jazykov národnostných menšín a iných jazykov v Slovenskej republike. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na problematiku jazyka zmluvy na Slovensku, s dôrazom na práva a povinnosti, ktoré z toho vyplývajú pre občanov, podnikateľov a orgány verejnej správy.

Ústavné a zákonné základy používania jazykov

V. Ústava v čl. 34 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zaručuje občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny za podmienok ustanovených zákonom okrem iného právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku a právo používať ich jazyk v úradnom styku. Používanie jazykov národnostných menšín v zmysle ústavnej úpravy dopĺňajú ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy, a to najmä zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 184/1999 Z. z.), ako aj zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 270/1995 Z. Ďalšie zákony upravujúce používanie jazykov národnostných menšín sa zaoberajú rôznymi oblasťami, ako napr. Ochrana práv príslušníkov národnostných menšín je predmetom úpravy medzinárodných zmlúv a dokumentov v rámci rôznych organizácií a na rôznych úrovniach (OSN, Rada Európy a OBSE).

Zákon č. 184/1999 Z. z. upravuje používanie jazykov národnostných menšín občanov Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným menšinám a ustanovuje pravidlá používania jazyka menšiny v úradnom styku a v ďalších oblastiach v obciach, v ktorých podiel občanov patriacich k národnostnej menšine dosahuje zákonom požadovanú percentuálnu hranicu. Zákon č. 184/1999 Z. z. teda upravuje predovšetkým používanie jazykov národnostných menšín v úradnom styku, označenia v jazyku národnostných menšín, miestne referendum o zmene označenia obce v jazykoch menšín, informovanie v jazykoch národnostných menšín, právomoci úradu vlády na úseku používania jazykov národnostných menšín a správne delikty na úseku používania jazykov národnostných menšín. V niektorých ďalších ustanoveniach zákon č. 184/1999 Z. z.

Zákon č. 270/1995 Z. z. upravuje používanie štátneho jazyka, ktorým je v Slovenskej republike slovenský jazyk ako základný dorozumievací prostriedok, ako aj pravidlá používania ostatných jazykov vo vzťahu k štátnemu jazyku vrátane jazykov národnostných menšín. Zákon č. 270/1995 Z. z. a zákon č. 184/1999 Z. z.

Vykonávacím predpisom k zákonu č. 184/1999 Z. z. je nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 535/2011, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 184/1999 Z. z. Novela zákona č. 184/1999 Z. z. účinná od 1. júla 2011, zrušila zákon č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín (tzv. tabuľový zákon), ktorý obsahoval zoznam označení obcí v jazykoch národnostných menšín. Používanie označení obcí v jazykoch národnostných menšín upravuje od 1. júla 2011 zákon č. 184/1999 Z. z. a od 1. januára 2012 nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 221/1999 Z. z., ktorým sa vydáva zoznam obcí, v ktorých občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine tvoria najmenej 20 % obyvateľstva v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 534/2011 Z. z. (ďalej len „ nariadenie vlády č. 221/1999 Z. z.“).

Prečítajte si tiež: Dôchodkový systém na Slovensku

Predmetnou novelou nariadenia vlády č. 221/1999 Z. z. sa k jednotlivým názvom obcí pripojili ich označenia v jazykoch národnostných menšín. Označenia obcí v jazykoch národnostných menšín uvedené v nariadení vlády č. 221/1999 Z. z. sa v oblasti verejného styku používajú v rozsahu vymedzenom zákonom č. 184/1999 Z. z. v § 4 ods. 1 až 3. Znamená to, že podľa platnej právnej úpravy sa označenia obcí v jazykoch národnostných menšín umiestňujú na osobitných dopravných značkách pod dopravnými značkami s úradným názvom obce v štátnom jazyku, ktoré označujú začiatok a koniec obce. Okrem toho zákon č. 184/1999 Z. z. umožňuje zobrazenie označenia obce v jazykoch národnostných menšín spolu s úradným názvom obce aj v týchto presne vymedzených prípadoch: pri označení železničnej stanice, autobusovej stanice, letiska a prístavu, ak sa nachádzajú v obci patriacej pod pôsobnosť zákona č. 184/1999 Z. z. Zákon č. 184/1999 Z. z. má územne obmedzenú pôsobnosť, väčšina jeho ustanovení sa vzťahuje na územie obcí, ktoré sú uvedené v nariadení vlády č. 221/1999 Z. z.

Aplikačná prax zákona o používaní jazykov národnostných menšín

Úrad vlády poskytuje v zmysle § 7a ods. 1 č. 184/1999 Z. z. odbornú a metodickú pomoc orgánom verejnej správy, ako aj organizačným zložkám bezpečnostných a záchranných zborov pri vykonávaní tohto zákona. Úrad vlády v zmysle § 7a ods. 1 zákona č. 184/1999 Z. z. poskytuje prostredníctvom úradu splnomocnenca odbornú a metodickú pomoc orgánom verejnej správy aj v oblasti zabezpečenia starostlivosti o odbornú terminológiu v jazykoch národnostných menšín prípravou odborných terminologických slovníkov. Odborné terminologické slovníky majú slúžiť na zjednodušenie, uľahčenie a zefektívnenie používania menšinových jazykov v úradnom styku. Určené sú predovšetkým zamestnancom orgánov verejnej správy, ktorí v každodennej komunikácii používajú jazyky národnostných menšín, ďalej pre tlmočníkov a prekladateľov, ktorí pracujú s odbornými textami z oblasti verejnej správy, ako aj pre občanov, ktorí pri vybavovaní svojich záležitostí potrebujú používať odborné terminologické výrazy v menšinových jazykoch. Slovensko-rusínsky terminologický slovník. Slovníky vypracovali uznávaní odborníci, ktorí pôsobia ako právnici a jazykovedci v uvedených menšinových jazykoch. Dôležitým príspevkom v oblasti starostlivosti o odbornú terminológiu v ukrajinskom jazyku v zmysle § 7a ods. 1 zákona č. 184/1999 Z. z. bola v roku 2015 príprava Slovensko-ukrajinského odborného terminologického slovníka z iniciatívy splnomocnenkyne. Vypracovali ho uznávaní odborníci, ktorí pôsobia ako právnici a jazykovedci v ukrajinskom jazyku.

Správne delikty na úseku používania jazykov národnostných menšín prerokúva v zmysle § 7b zákona o používaní jazykov národnostných menšín úrad vlády. V mene úradu vlády koná v tejto oblasti vedúca služobného úradu v I. stupni a vedúci úradu vlády v II. stupni. V súvislosti s uplatňovaním zákona č. 184/1999 Z. z. Kancelária vedúcej služobného úradu v roku 2015 prijala 2 podania fyzických osôb pre podozrenie z porušenia § 2 ods. 5 zákona č. 184/1999 Z. z. a 1 podanie právnickej osoby pre podozrenie z porušenia § 2 ods. 6 a § 4 ods. 1 zákona č. 184/1999 Z. z v 68 rusínskych obciach. Za účelom zistenia skutočného stavu veci sa vo vybraných rusínskych obciach uskutočnila v decembri 2015 kontrola namietaných skutočností. V rámci vykonanej kontroly boli obce metodicky usmernené vo vzťahu k realizácii povinností vyplávajúcich zo zákona č. 184/1999 Z. z.

V zmysle § 7a zákona o používaní jazykov národnostných menšín úrad vlády predkladá vláde SR raz za dva roky správu o stave používania jazykov menšín na území Slovenskej republiky (ďalej len „jazyková správa). K jazykovej správe pred jej predložením zaujíma stanovisko rada vlády. S cieľom získať informácie k príprave správy je úrad vlády oprávnený vyžadovať od orgánov verejnej správy informácie a písomné podklady o používaní jazyka menšín v oblasti ich pôsobnosti. Jazyková správa za obdobie rokov 2013 - 2014 bola prerokovaná 10.

Proces uznania ruského a srbského jazyka za menšinové jazyky v Slovenskej republike v zmysle jazykovej charty, ktorý opätovne inicioval v roku 2014 úrad splnomocnenca po schválení návrhu na ich zaradenie výborom, intenzívne pokračoval aj v roku 2015. Úrad splnomocnenca viedol viacero rokovaní s relevantnými subjektmi a podnikol ďalšie kroky pre úspešnú finalizáciu celého procesu. Návrh na uznanie ruského jazyka a srbského jazyka za menšinové jazyky v SR v zmysle časti II jazykovej charty rada vlády schválila na svojom 22. zasadnutí 15. októbra 2015. Následne bol predmetný materiál schválený vládou SR 18. novembra 2015 uznesením č. 618/2015. Týmto uznesením bolo podpredsedovi vlády a ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky uložené notifikovať generálnemu tajomníkovi Rady Európy uznanie ruského jazyka a srbského jazyka za menšinové jazyky v Slovenskej republike v zmysle časti II jazykovej charty. V zmysle uvedeného uznesenia bola táto skutočnosť notifikovaná generálnemu tajomníkovi Rady Európy listom stáleho predstaviteľa SR pri Rade Európy 25. novembra 2015. Vyhlásenie Slovenskej republiky bolo zaregistrované Sekretariátom generálneho tajomníka Rady Európy 27. novembra 2015.

Prečítajte si tiež: VW a nový príspevok pre zamestnancov

Jazyk v súdnom konaní

V zmysle zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky sa súdne konania v Slovenskej republike vedú v štátnom jazyku, ktorým je podľa čl. V praxi sa však často stáva, že nie každá osoba, ktorá uplatňuje svoje práva v konaní pred slovenskými súdmi, slovenský jazyk ovláda alebo mu rozumie. Je teda prirodzené, aby bolo osobe, ktorá neovláda slovenský jazyk, umožnené konať pred súdom v takom jazyku, ktorý táto osoba pozná.

Právne postavenie tlmočníka a prekladateľa upravuje zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (ďalej aj „zákon č. 382/2004 Z. Tlmočníkom a prekladateľom podľa zákona č. 382/2004 Z. z. V prípade súdneho konania však zákon vždy nevyžaduje, aby tlmočníkom či prekladateľom bola osoba, ktorá je zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Súd môže za tlmočníka alebo prekladateľa ustanoviť aj takú osobu, ktorá nie je zapísaná v tomto zozname. S týmto ustanovením však musí daná osoba súhlasiť. V prípade, ak bude táto osoba ustanovená za tlmočníka alebo prekladateľa, úkon v súdnom konaní môže vykonať až vtedy, keď pred súdom zloží sľub podľa § 5 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z.

Tlmočník alebo prekladateľ je povinný vykonávať tlmočnícku činnosť alebo prekladateľskú činnosť (i) osobne, (ii) riadne a v určenej lehote, (iii) účelne a hospodárne a (iv) nestranne. Tlmočníckou činnosťou je podľa zákona č. 382/2004 Z. z. špecializovaná odborná činnosť vykonávaná tlmočníkmi pre potreby zadávateľa. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z. z. Prekladateľskou činnosťou je zase špecializovaná odborná činnosť vykonávaná prekladateľmi pre potreby zadávateľa. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z. z.

V článku sa budeme ďalej venovať najmä dvom právnym predpisom, ktoré upravujú právo konať pred súdom vo svojom jazyku, a to konkrétne Ústave SR a zákonu č. 160/2015 Z. z. Ústava SR garantuje právo konať vo svojom jazyku v článku 47 ods. Podľa názoru Ústavného súdu SR sa právom na tlmočníka nezaručuje dotknutej osobe tlmočenie výhradne v materinskom jazyku. Samotný pojem jazyk nie je možné vnímať iba v intenciách hovoreného slova. Nevyhnutnou podmienkou vzniku práva na tlmočníka je vyhlásenie osoby, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie súdne konanie. Ak oprávnená osoba takého vyhlásenie v súdnom konaní neurobí, nemôže sa následne domáhať porušenia práva vyplývajúceho z článku 47 ods.

„(1) Každý má právo konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie. Súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že každá strana musí mať rovnaké možnosti uplatnenia svojich práv, aj keď nie je spôsobilá dorozumieť sa v slovenskom jazyku. Podobne ako v prípade ústavnoprávnej úpravy, aj podľa CSP znamená právo konať vo svojom jazyku právo konať (i) v materinskom jazyku alebo aspoň (ii) v jazyku, ktorému strana rozumie. Strane teda nemusí byť umožnené konať výlučne v jej materinskom jazyku.

Prečítajte si tiež: Sprievodca dôchodkom zo Švajčiarska

Právo strany na tlmočníka je realizované takým spôsobom, že pri jej vystupovaní počas súdnych pojednávaní je prítomný tlmočník, ktorý zabezpečuje dvojsmerné tlmočenie zo slovenského jazyka do jazyka, ktorému strana rozumie a spätne z jazyka, ktorému strana rozumie do jazyka, v ktorom sa vedie konanie. Za účelom realizácie práva strany na tlmočníka musí súd najskôr tlmočníka do konania pribrať uznesením. Na druhej strane, znenie § 155 CSP súdu umožňuje rozhodnúť taktiež aj o tom, že vzhľadom na povahu a okolnosti veci tlmočníka do konania nepriberie, a to aj vtedy, ak to strana navrhne. Voči uzneseniu súdu o tom, či priberie alebo nepriberie tlmočníka, nie je prípustné odvolanie. Táto skutočnosť vyplýva zo znenia § 357 CSP, ktorý taxatívne uvádza, voči akým uzneseniam súdu je strane umožnené podať odvolanie. Avšak v prípade, ak by súd rozhodol, že tlmočníka do konania nepriberie, ale povaha a okolnosti veci by takýto postup súdu neodôvodňovali, tento postup súdu by neskôr zakladal dôvod na podanie odvolania dotknutej strany voči rozsudku súdu vo veci samej. Konkrétne by sa jednalo o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

Za predpokladu, že súd priberie tlmočníka do konania, je tlmočník povinný (okrem ďalších povinností v zmysle zákona č. 382/2004 Z. Ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti, je tlmočník v zmysle § 59 CSP vylúčený z tlmočenia v danom konaní. Povinnosť zabezpečiť preklad týchto písomností zaťažuje súd. Táto povinnosť súdu vyplýva zo znenia § 155 CSP ods. 1, v zmysle ktorého je súd povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv a umožniť strane konať vo svojom jazyku.

V súvislosti s právom strany na preklad písomností v civilnom konaní je otázne, či toto právo zahrňuje aj právo strany na preklad písomností súdu, teda tých písomností, ktoré vypracoval súd. Najvyšší súd SR ešte v roku 2008 vyjadril nasledovný právny názor: „Z Ústavy SR ani O. s. p. (ktoré v časti právnej úpravy práva strany konať vo svojom jazyku boli totožné s právnou úpravou podľa CSP - pozn. aut.) nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť súdov, aby zabezpečovali preklad písomností, ktoré sú výsledkom ich konania, do jazyka účastníka konania, ktorý neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pokiaľ v priebehu konania súd konal s účastníkom konania v prítomnosti tlmočníka, resp. Z vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súd je povinný doručiť strane, ktorá neovláda slovenský jazyk alebo mu nerozumie, súdne rozhodnutie v takom jazyku, ktorý strana ovláda alebo ktorému strana rozumie. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd SR v danom rozsudku použil výraz písomností, ktoré sú výsledkom ich (súdov -pozn. Dňa 18.10.2017 občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu ČR totiž schválilo zverejnenie rozhodnutia Mestského súdu v Prahe, sp. zn. „Z ustanovení § 18 odst. 1 věty druhé o. s.

S právom strany konať vo svojom jazyku súvisí aj otázka hradenia trov, ktoré v konaní vzniknú tým, že strana koná vo svojom jazyku. Tlmočník a prekladateľ totiž vykonávajú svoju činnosť podľa zákona č. 382/2004 Z. z. za odmenu s tým, že im patrí aj náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času - tzv. Ak išlo o tlmočenie ústnych prednesov strany, trovy, ktoré s týmto právom strany konať vo svojom jazyku vznikli, hradil štát. V prípade písomného podania alebo listinného dôkazu zaťažovala povinnosť hradiť tlmočné za preklad písomnosti tú stranu, v prospech ktorej bol preklad písomnosti zabezpečený. Na základe tejto skutočnosti bola prijatá prvá novela CSP, a to zákonom č. 87/2017 Z. V praxi sa stáva, že v civilnom konaní predloží cudzojazyčný listinný dôkaz aj tá strana, ktorá neuplatňuje právo konať v inom ako slovenskom jazyku. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 51 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. Štát totiž hradí trovy jedine vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje, čo však v tomto prípade neplatí. CSP ale ani vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z.

Jazyk v pracovnoprávnych vzťahoch

Oboznamovanie a informovanie zamestnancov

Oboznamovanie a informovanie zamestnancov je upravené v ustanoveniach § 7 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 124/2006 Z. z.“). Zákon č. 124/2006 Z. z. ukladá v § 7 ods. V prípade zahraničných zamestnancov je nutné zdôrazniť, že oboznamovanie a informovanie zamestnancov musí byť pre nich zrozumiteľné. Ak zamestnanci neovládajú slovenský jazyk, oboznamovanie týchto zamestnancov v slovenskom jazyku nemôže byť riadnym splnením povinnosti zamestnávateľa. Je preto potrebné, aby oboznamovanie a informovanie prebiehalo v jazyku, ktorému daný zamestnanec rozumie (nemusí to byť jeho rodný jazyk), resp. Z pohľadu zákona č. 124/2006 Z. z. je dôležité naplnenie jeho cieľa. Cieľom ustanovenia § 7 zákona č. 124/2006 Z. z. je, aby zamestnanec získal od zamestnávateľa všetky informácie, ktoré sú dôležité pre ochranu jeho zdravia a bezpečnosti pri práci, a aby im aj skutočne porozumel. Teda z pohľadu zákona č. 124/2006 Z. z. nie je rozhodujúce, či bude obsah školenia preložený alebo priamo tlmočený úradným prekladateľom alebo tlmočníkom podľa zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov alebo bude obsah školenia tlmočený akoukoľvek inou osobou, ktorá ovláda slovenský jazyk a jazyk, ktorému zamestnanec rozumie. Rozhodujúce je, aby zamestnanci porozumeli informáciám, ktoré im boli poskytnuté, a túto skutočnosť mal zamestnávateľ aj preukázateľne potvrdenú, napr.

Jazyk pracovnej zmluvy

Pracovná zmluva musí podľa § 43 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce obsahovať: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma (a jeho stručná charakteristika), b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky (ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve). ZP však už neurčuje, v akom jazyku musí byť pracovná zmluva vyhotovená, čo môže byť otázkou pri zamestnávaní štátneho príslušníka inej krajiny alebo zamestnávateľa a zamestnanca, ktorí obaja patria k národnostnej menšine, alebo nadnárodného zamestnávateľa pôsobiaceho aj na Slovensku, pre ktorého slovenčina nie je pracovným jazykom. Riešenie sa nachádza v § 8 ods. 2 zákona č. 270/1995 Z. z.

Zmluvy so zahraničnými partnermi

Ak sa chystáte uzatvoriť zmluvu so zahraničným obchodným partnerom, treba mať vždy na pamäti, že právo žiadneho iného štátu nie je totožné s tým slovenským. Možno preto očakávať, že zmluvný vzťah so zahraničným podnikateľom bude vykazovať určité špecifiká v porovnaní so zmluvou so slovenským podnikateľom.

Rozhodné právo

Pokiaľ uzatvárate zmluvu so zahraničným podnikateľom, zmluva sa pravdepodobne bude riadiť právom jedného zo štátov, v ktorom máte sídlo vy alebo váš obchodný partner. Platí preto, že aj otázky ohľadom reklamácie, odstúpenia od zmluvy, prípadných sankcií a pod. budú upravené týmto právom (pravidlá stanovené slovenskými zákonmi sa neuplatnia). Príklad: Slovenský dodávateľ nemôže platne vylúčiť svoju zodpovednosť za škodu, český dodávateľ však áno. Obvykle platí, že zmluva sa riadi právom krajiny:

• v ktorej má sídlo predávajúci alebo poskytovateľ služieb;
• v ktorej sa nachádza nehnuteľnosť, ak ide o kúpnopredajnú zmluvu alebo zmluvu o krátkodobom nájme ohľadne tejto nehnuteľnosti;
• v ktorej má sídlo poskytovateľ franšízy (franšízant);
• v ktorej má sídlo distribútor, ak ide o zmluvu o distribúcii.

Tieto pravidlá však neplatia bezpodmienečne. Odporúčame vám preto konzultáciu s právnikom, ktorý zohľadní všetky aplikovateľné medzinárodné zmluvy a európske predpisy.

Voľba rozhodného práva

Jednoduchším riešením je, ak si priamo v zmluve určíte tzv. rozhodné právo, teda právo, ktorým sa vaša zmluva bude riadiť. V takomto prípade si ako rozhodné právo môžete určiť právo ktoréhokoľvek štátu. Najčastejšie si však účastníci zmluvy vyberú právo štátu, v ktorom má jeden z nich sídlo. Voľbu rozhodného práva stačí upraviť v zmluve v nasledujúcom znení: „Táto zmluva a všetky práva a povinnosti založené touto zmluvou sa riadia slovenským právom.“

Príslušnosť súdu

Súd, ktorý bude rozhodovať vaše prípadné spory zo zmluvy, si môžete určiť priamo v zmluve. V takom prípade si určíte nielen štát, v ktorom bude váš spor súdený, ale aj konkrétny súd, ktorý bude spor rozhodovať (teda súd konkrétneho mesta), a to dokonca bez ohľadu na to, v ktorom meste máte sídlo vy alebo váš zmluvný partner. Rovnako si môžete v zmluve upraviť, že spory plynúce zo zmluvy bude rozhodovať rozhodcovský súd. Voľbu súdu môžete upraviť nasledujúcim ustanovením: „Pre rozhodovanie všetkých sporov vyplývajúcich z tejto zmluvy je výlučne príslušný Okresný súd v Žiline.“

Pozor! Ak je podľa zákona príslušný okresný súd, nemôžeme si v zmluve dohodnúť, že spor bude rozhodovať krajský súd. Môžeme si však dohodnúť, že spor bude rozhodovať okresný súd v inom meste (napr. miesto Okresného súdu v Bratislave I, kde by rozhodnutie sporu trvalo pravdepodobne o niečo dlhšie, bude rozhodovať Okresný súd v Trenčíne). Pokiaľ túto otázku nebude upravovať priamo zmluva, odporúčame vám konzultáciu s právnikom, ktorý zohľadní všetky aplikovateľné právne predpisy a medzinárodné zmluvy. Obchodného partnera totiž nie je možné zažalovať na Slovensku, ak ste si to nedohodli v zmluve a európske nariadenia pritom stanovia, že príslušným je súd v zahraničí.

Zároveň upozorňujeme, že aj v prípade, že bude spor rozhodovať slovenský súd, nemusí zmluvu nutne posudzovať podľa slovenského práva, ale bude aplikovať právo, ktorým sa riadi zmluva (v zmluve sa dohodne príslušný súd, nedohodne sa však rozhodné právo). Pri použití cudzieho práva slovenským súdom neplatí pravidlo, že súd pozná právo. Preto existenciu všetkých ustanovení cudzích právnych predpisov, na ktoré budete odkazovať, musíte súdu aj dokázať. Odporúča sa preto jednotná voľba rozhodného práva ako i súdu pre riešenie prípadných sporov zo zmluvy.

Jazyk zmluvy

Pokiaľ vám bude zahraničný obchodný partner predkladať návrh zmluvy, pravdepodobne bude spísaná v ním používanom jazyku. V prípade, že znalosť jazyka štátu jeho sídla nie je u nás príliš rozšírená, zmluvu môže predložiť v angličtine. Použitie angličtiny odporúčame aj v prípade, že návrh zmluvy pripravuje slovenský podnikateľ a jeho zahraničný obchodný partner nerozumie slovenčine (teda vo väčšine prípadov s výnimkou českých podnikateľov).

Aj v prípade, že ovládate konkrétny cudzí jazyk, je nevyhnutné si uvedomiť, že právnický jazyk je odlišný od bežného jazyka a výraz, ktorý možno poznáte, môže v právnickom texte znamenať niečo úplne iné. Je preto vhodné konzultovať túto otázku s prekladateľom a právnikom. V prípade akýchkoľvek pochybností o význame pojmu v zmluve túto otázku vždy prekonzultujte so zmluvným partnerom a prípadne doplňte text zmluvy, aby bol dostatočne zrozumiteľný pre obe strany bez potreby ďalších vysvetlení.

Ak budete zmluvu uzatvárať vo viacerých jazykoch, odporúčame Vám priamo v zmluve upraviť, ktorá jazyková verzia bude rozhodujúca v prípade rozdielnych výkladov v jednotlivých zmluvách. V opačnom prípade sa uplatní ten výklad, ktorý sa bude viac blížiť úmyslu, s ktorým zmluvné strany uzatvárali zmluvu.

#

tags: #jazyk #zmluvy #na #Slovensku