Vada Výrobku a Dôkazné Bremeno pred Súdom: Komplexný Prehľad

Úvod

V oblasti práva a ochrany spotrebiteľa zohráva dôležitú úlohu zodpovednosť za vady výrobkov a s ňou spojené dôkazné bremeno. Tento článok sa zameriava na analýzu tejto problematiky v kontexte slovenského právneho systému, pričom vychádza z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a relevantných právnych predpisov. Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o rozložení dôkazného bremena v sporoch týkajúcich sa vád výrobkov a poukázať na dôležité aspekty, ktoré súdy a správne orgány musia zohľadňovať pri rozhodovaní.

Základné Princípy Právnej Zodpovednosti

Zo základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľsko-odberateľskom vzťahu. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k.: I. ÚS 259/2022-37 z 12. 11.

Dôkazné Bremeno v Daňovom Konaní

Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva často náročné a pomerne nejednoznačné. Dôkazné bremeno sa v daňovom konaní presúva medzi daňovým subjektom a správcom dane, pričom v určitej fáze konania ho vždy môže niesť iba jeden z nich. Dôkazné bremeno najprv zaťažuje daňový subjekt a až potom správcu dane. Táto špecifická koncepcia dokazovania priamo nadväzuje na podstatu daňového konania, v ktorom je skutkovým základom tvrdenie daňového subjektu o jeho daňovej povinnosti.

Neprimerané Prenášanie Dôkazného Bremena

Neúmerné prenášanie dôkazného bremena na daňový subjekt zo strany orgánov finančnej správy je potrebné považovať za ústavne neudržateľný postup. Neprimerané dôkazné bremeno sa môže prejavovať v dvoch rovinách, a to (i) zaťažením daňového subjektu predkladaním dôkazov nad rozsah nevyhnutne postačujúci na preukázanie rozhodujúcich skutočností alebo (ii) požiadavkou na preukazovanie takého okruhu skutočností, ktoré netvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Dôkazné bremeno by mal daňový subjekt znášať v rozumne akceptovateľnom rámci, resp. do tej miery, do ktorej to od neho možno rozumne požadovať. Od daňového subjektu možno na daňové účely požadovať štandardné a v obchodnej praxi obvyklé dôkazy, pri ktorých je rozumné predpokladať, že ich daňový subjekt bude uchovávať; samozrejme, musí ísť o dôkazy, ktoré sú postačujúce na preukázanie skutočného dodania tovaru, ktoré sa javí ako dostatočne pravdepodobné.

Miera Pravdepodobnosti

Pri posudzovaní miery dôkazného bremena daňového subjektu je potrebné vychádzať z toho, že dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje povinnosť preukázania tvrdených skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti. Tá bude spravidla naplnená, ak bude možné z vykonaných dôkazov urobiť daný záver bez vážnych pochybností, pričom treba zohľadniť aj čas, ktorý uplynul od doby, keď preukazované skutočnosti nastali (podobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 8 Afs 23/2018 zo 16. januára 2020, ktorého závery sú aplikovateľné aj vo vzťahu k slovenskej právnej úprave).

Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o záložných zmluvách

Existencia Materiálneho Plnenia

Ak daňový subjekt preukázal existenciu materiálneho plnenia a predložil všetky zákonom požadované doklady viažuce sa na neho, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno. Správca dane nemôže daňovému subjektu pričítať existenciu dôkaznej núdze týkajúcu sa skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Z hľadiska teórie dôkazného práva nemožno požadovať predloženie takých dôkazov, ktorých predloženie je z pohľadu daňového subjektu objektívne nemožné (tzv. probatio diabolica). Rozsah dôkaznej povinnosti sa logicky môže vzťahovať len na tie dôkazy, ktorými reálne môže disponovať daňový subjekt. Dôkazné bremeno teda nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek, skutočností, t. j. vrátane tých, ktoré je povinný predložiť iný subjekt.

Pochybnosti Správcu Dane a Dôkazné Bremeno

Ak u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie alebo iných daňovo významných dokladov, alebo podvodného konania dodávateľov alebo odberateľov daňového subjektu, ktoré mu nemožno s poukazom na judikatúru súdneho dvora pripísať, táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na úkor kontrolovaného daňového subjektu, ktorý na to nemá vplyv. Kontrolovaný daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov alebo odberateľov by si mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude dokumentácia riadne vedená, prípadne že ide o karuselový podvod, o ktorom nemohol mať vedomosť.

Reálne Dodanie Tovarov a Služieb

Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže takýto výklad by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. Bez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je na správcovi dane, aby bol skutkový stav zistený presne a úplne, a od neho závisí, aké dokazovanie na tento účel vykoná. Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať tiež na to, že hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné (rozsudok najvyššieho súdu č. k. 10 Šzfk 44/2019 z 24. novembra 2020; rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1 Sžfk 22/2019 z 26. mája 2020; rozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Sžfk 40/2018 z 3. septembra 2019; rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1 Sžfk 16/2018 z 13. septembra 2019). Ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený nad dodržiavaním a rešpektovaním práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom (I. ÚS 241/07).

Spochybnenie Založené na Relevantných Dôkazoch

Z už uvedeného vyplýva, že až preukázateľným spochybnením založeným na relevantných dôkazoch dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu tovarov od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru.

Procesnoprávny Pohľad na Aplikáciu Daňového Poriadku

Je potrebné pripomenúť procesnoprávny pohľad na správnu aplikáciu § 46 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého ak správca dane vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, bolo jeho povinnosťou svoje závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie, či tieto plnenia sú fiktívne. Iba samotné spochybnenie deklarovaných plnení bez reálne existujúceho reálneho základu vytvoreného správcom dane je nutné považovať za neakceptovateľné. V rámci postupu podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku teda správca dane nesmie pred daňovým subjektom tajiť „zdroje“ svojich pochybností (NAĎ, P. Poznámka k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Šzfk/44/2019 z 24. novembra 2020. In: Bulletin Slovenskej komory daňových poradcov. 2021, č. 2, s. 41.).

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na dôkazné bremeno

Skutočnosti Mimo Sféry Vplyvu Daňového Subjektu

Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že daňové orgány vo veci sťažovateľa zamerali svoju pozornosť najmä na skutočnosti mimo sféry jeho vplyvu (personálne a technické kapacity jeho dodávateľa), pričom podľa tvrdenia sťažovateľa nezohľadnili predložené dôkazy týkajúce sa priamo deklarovanej dodávky tovaru medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom. K tomuto rozporu sa najvyšší súd nevyjadril. Správne súdy sa stotožnili s obyčajným konštatovaním daňových orgánov, že dodávateľ sťažovateľa nemal potrebné personálne a pracovné kapacity na zabezpečenie fakturovaného plnenia, na základe čoho dospeli k záveru o nedodaní tovaru.

Dôkazná Povinnosť a Presúvanie Dôkazného Bremena

Ústavný súd k otázke rozloženia dôkazného bremena pri preukazovaní nároku na odpočet DPH v kontexte pochybností správcu dane judikoval, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (I. ÚS 377/2018).

Kvalita Spochybnenia Dôkazov

Kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných daňových subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane. Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť preukázateľné vo forme relevantného dôkazu, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predkladaných daňovým subjektom. V tejto súvislosti ústavný súd označil za ústavne konformné také východisko, podľa ktorého dôkazné bremeno prechádza na daňový subjekt v prípade, ak správca dane preukázateľným spôsobom spochybní uskutočnenie zdaniteľných plnení. Súdy v správnom súdnictve sú v takom prípade oprávnené verifikovať dôkazy vykonané v procese správy daní z toho hľadiska, či dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal pri spochybnení dôkazov daňového subjektu (a teda reálnej existencie zdaniteľného plnenia), nie sú pochybné a či umožňujú učiniť skutkový záver, ku ktorému dospel orgán finančnej správy (m. m. II. ÚS 705/2017).

Limity Dôkazného Bremena

Na tomto mieste je potrebné nadviazať na východiská, ktoré majú korene v „staršej“ judikatúre najvyššieho súdu a ktorých aktuálnosť pretrváva, podľa ktorých je dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt, jasne limitované § 24 ods. 1 daňového poriadku (pôvodne § 29 ods. 8 predchádzajúceho daňového poriadku, pozn.), ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval (rozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Sžf 10/2012 z 28. novembra 2012).

Sledovanie a Kontrola Výrobných Procesov

Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti explicitne argumentoval judikatúrou najvyššieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru krajský súd odchýlil. Z pohľadu ústavného súdu sú relevantné závery z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010, podľa ktorého v otázke obstarania tovaru dodávateľom daňového subjektu, resp. subdodávateľmi jeho dodávateľa ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu a za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt. V zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či kontrolovaný daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane.

Prečítajte si tiež: Podmienky reklamácie tovaru

Plnenie Subdodávateľov

Sťažovateľ označil aj rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf 1/2011 z 15. marca 2011, v ktorom sa najvyšší súd odmietol stotožniť so záverom o neunesení dôkazného bremena daňovým subjektom, ktorý bol vyvodzovaný z toho, že daňový subjekt nepreukázal skutočnosti týkajúce sa samotného plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov, teda osôb, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral. Podľa najvyššieho súdu skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia…

Dôkazné Bremeno v Anglickom Systéme Správneho Súdnictva (Judicial Review)

V anglickom systéme judicial review sa niektoré inštitúty, ktoré sú v podmienkach Slovenskej republiky dlhodobo v teoretickej, resp. právnej rovine neriešené, objavujú už niekoľko desaťročí až storočí a predstavujú tak dobrú platformu na získavanie informácií a formovanie ich výkladu aj v podmienkach Slovenskej republiky. Medzi takéto otázky patria aj otázky týkajúce sa dôkazného bremena a procesných prezumpcií v režime správneho súdnictva.

Anglický Systém Správneho Súdnictva ako Dvojštádiový Proces

Vo všeobecnosti pre anglický systém správneho súdnictva platí jednoduchá premisa: dôkazné bremeno je na žalobcovi, t. j. Ako uvádzame v iných štúdiách tohto zamerania, systém správneho súdnictva (judicial review) je v Anglicku dvojštádiovým procesom. Dvojštádiovosť spočíva v tom, že v prvom štádiu konania musí žalobca súd presvedčiť o pravdepodobnosti svojho úspechu v rámci konania vo veci samej, pričom primárne musí existovať právny základ, ktorý by mohol znamenať meritórny úspech žalobcu v konaní (konanie o udelení povolenie/súhlasu na meritórne konanie o žalobe). Až v druhej etape dochádza následne k tomu, čo by bolo možné označiť ako konanie o podanej žalobe vo veci samej (t. j. v užšom zmysle). Aj keď je uvedený model v súčasnosti často kritizovaný, naďalej platí a postupuje sa podľa neho, resp. v súlade s ním.

Náročnosť Prvého Štádia Súdneho Prieskumu

Práve prvé štádium súdneho prieskumu je mimoriadne náročné, keďže nepresvedčivosť argumentácie žalobcu vedie k neúspechu (neudeleniu súhlasu s konaním vo veci samej). Nemenej procesne náročnou okolnosťou pri rozhodovaní súdu o tom, či bude vec meritórne preskúmavaná je to, že prípadné pochybnosti sa vykladajú v prospech žalovaného.

Kontradiktórnosť Konania a Rovnosť Účastníkov

Z uvedeného vyplýva, že v rámci konania pred správnym súdom platí takmer identicky - ako v prípadoch „klasických“ sporov - kontradiktórnosť konania a rovnosť účastníkov konania. Dôkazné bremeno, ktoré musí žalobca v konaní uniesť sa ale v rámci bipolárneho vnímania procesov: „súkromného procesu“ a „trestného konania“ približuje k tzv. deliktuálnemu (trestnému) konaniu, kedy dôkazné bremeno, resp. jeho uznesenie je interpretované spôsobom, že „pochybnosti sa vykladajú v prospech žalovaného“ (a akoby in dubio pro reo v prospech obžalovaného v trestnej veci). Paradoxne ale samotný systém správneho súdnictva v Anglicku sformuloval, že keďže konanie o správnej žalobe v rámci súdneho prieskumu je konaním civilným, v týchto konaniach sa uplatňuje občianskoprávny dôkazný štandard, resp.

Dôkazné Bremeno vo Veciach Týkajúcich sa Ľudských Práv

Otázka dôkazného bremena, resp. dôkazných štandardov však nie je v právnej úprave Anglicka jednotná (a ani jednoznačná). Síce platí režim opísaný vyššie (t. j. dôkazné bremeno je primárne na žalobcovi), v rámci určitých druhov konania o správnej žalobe, resp. v rámci niektorých procesných úkonov a parciálnych otázok/tvrdení, je koncepcia dôkazného bremena budovaná na iných pilieroch. dôkazné bremeno vo veciach týkajúcich sa ľudských práv.

Súladný Zásah do Ľudských Práv

Právna úprava, resp. rozhodovacia prax správnych súdov SR predpokladá súladný zásah do ľudských práv (orgánmi verejnej moci - správy), ak boli tieto vykonané podľa zákona (a v súlade s ním).

Dôkazné Bremeno vo Veciach Týkajúcich sa Národnej Bezpečnosti

Dôkazné bremeno vo veciach týkajúcich sa národnej bezpečnosti.

Preukazovanie Okolností Relevantných pre Rozhodnutie

Preukazovanie okolností relevantných pre rozhodnutie v štádiu po vydaní súhlasu/povolenia na ďalšie riešenie správnej žaloby - v tejto etape sa dôkazné bremeno fakticky presúva na správny orgán. Ak totiž žalobca v tzv. povoľovacej etape preukázal, že je opodstatnené pokračovať v konaní o správnej žalobe, je na správnom orgáne, aby preukázal okolnosti a podklady, z ktorých vychádzal v rámci rozhodovania vo veci a vyvrátil tak (predbežne preukázané) tvrdenia žalobcu. Správny orgán je teda povinný tvrdiť a preukázať listinami správnosť svojho postupu a negovať tak tvrdenia (príp. dôkazy) produkované v konaní žalobcom.

Dedukcie a Preukazovanie Skutočností

Dedukcie - jedná sa o taký právny stav, kedy rozhodnutie správneho orgánu vychádza z neúplného zistenia stavu veci, ktorý je kompenzovaný dedukciami (najmä v dôsledku nedostatku dôkazov, resp. podkladov vo veci), príp. z nesprávneho vyhodnotenia existujúcich podkladov.

Pochybenie Správneho Orgánu

Preukazovanie skutočnosti, že pochybenie správneho orgánu nebolo podstatné a že by rozhodnutie vo veci samej - aj keby došlo k odstráneniu prípadných vád konania/rozhodnutia v novom konaní - nebolo iné ako preskúmavané rozhodnutie. Ide o situáciu, ktorá je vyjadrená napr. V podmienkach Slovenskej republiky sa zatiaľ javí, že to je práve súd, kto posudzuje, ako by vo veci vyzeralo nové správne rozhodnutie (ak by sa vec vrátila správnemu orgánu na nové konanie), t. j. je to súd, kto skúma, či povaha identifikovanej vady (nezákonnosti) je taká, že to má/mohlo mať vplyv na správnosť/zákonnosť výroku preskúmavaného rozhodnutia. Tento postup je zrejme aplikovaný aj v kontexte zásady iura novit curia. V kontexte rovnosti procesných strán (žalobca/žalovaný) však máme za to, že by bolo žiaduce, aby sa táto otázka presunula do sféry tvrdenia a dokazovania žalovaným (správnym orgánom) - podobne, ako je tomu v Anglicku. Ak totiž na strane jednej žalobca v konaní preukáže nezákonnosť správneho konania, resp. rozhodnutia správneho orgánu, splnil si povinnosť tvrdenia aj preukázania ním tvrdeného stavu. Predmetné bremeno sa následne presúva na žalovaného, ktorý by mal súdu preukázať, že identifikované vady (nezákonnosti) nemajú, resp. nemali vplyv na vecnú správnosť výroku rozhodnutia správneho orgánu. Súd by v tomto smere nemal nahrádzať aktivity žalovaného správneho orgánu (ako strany v súdnom konaní) cez prizmu, že sa jedná o „právnu otázku“, keďže uvedené by mohlo indikovať neopodstatnené narušenie princípu rovnosti strán pred súdom.

Povinnosti Predávajúceho a Výrobcu

Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, definuje povinnosti predávajúceho a výrobcu, ktoré sú relevantné pri posudzovaní vady výrobku a dôkazného bremena pred súdom. Medzi tieto povinnosti patrí:

• Bezpečnosť výrobku: Výrobca je povinný uvádzať na trh len také výrobky, ktoré sú bezpečné a neohrozujú zdravie alebo majetok spotrebiteľov.
• Informácie o výrobku: Predávajúci a výrobca sú povinní pravdivo a úplne informovať o vlastnostiach výrobku, jeho použití a údržbe.
• Reklamácie: Predávajúci je povinný prijať reklamáciu a určiť spôsob jej vybavenia. Reklamácia musí byť vybavená v zákonom stanovenej lehote.

Dôsledky Porušenia Povinností

Porušenie povinností predávajúceho alebo výrobcu môže mať za následok:

• Uloženie pokuty: Orgán dozoru môže uložiť predávajúcemu alebo výrobcovi pokutu za porušenie povinností stanovených zákonom.
• Náhrada škody: Spotrebiteľ má právo na náhradu škody spôsobenej vadným výrobkom.

Judikatúra Ústavného Súdu Slovenskej Republiky

Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky zdôrazňuje dôležitosť správneho rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní a ochrany práv daňových subjektov. Ústavný súd opakovane konštatoval, že neúmerné prenášanie dôkazného bremena na daňový subjekt je ústavne neudržateľné a že správca dane musí preukázateľne spochybniť dôkazy predložené daňovým subjektom, aby mohol preniesť dôkazné bremeno na daňový subjekt.

tags: #vada #výrobku #a #dôkazné #bremeno #pred