Veriteľ: Definícia a Práva v Právnom Kontexte

Úvod

Pojem veriteľ je základným kameňom záväzkového práva. Veriteľ zohráva kľúčovú úlohu v rôznych finančných a právnych transakciách, od bežných pôžičiek medzi jednotlivcami až po komplexné obchodné úvery. Pochopenie definície a práv veriteľa je nevyhnutné pre každého, kto sa pohybuje vo svete financií a práva.

Definícia Veriteľa

Na stránke „Wikipédia.sk“ sa dočítame, že pohľadávka je „právo osoby (alebo osôb), tzv. veriteľa, požadovať od inej osoby (alebo osôb), tzv. dlžníka, určité konanie či nekonanie, tzv. plnenie“. Veriteľom a dlžníkom môžu byť fyzické alebo právnické osoby.

Základ slova je odvodený od slovesa „veriť“. Pretože veriteľ verí (dúfa), že dlžník svoj záväzok splní. Pojem vznikol zo starorímskej schémy pôžičky, najmä peňazí, kde veriteľ šiel do záväzku s dlžníkom pretože mu veril, že je schopný záväzok splniť.

Práva Veriteľa

Veriteľ je voči dlžníkovi vo výhode. Veriteľ má právo žiadať od dlžníka splnenie dlhu. Ak dlžník neplní, veriteľ má právo na úrok z omeškania a právo vymáhať dlh súdnou cestou (žaloba, exekúcia). Okrem svojho majetku by mal dostať aj niečo navyše, a dlžník mu je „zaviazaný“. Majetok späť a úžitok z neho (úrok) však dostane veriteľ len v tom prípade, ak ho dlžník vráti.

Vymáhateľnosť Pohľadávky

Vymáhateľnosť pohľadávky znamená, že pohľadávka je vynútiteľná proti vôli povinného subjektu (napríklad a možno aj najčastejšie z nezaplatenia dlžnej sumy). Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí definoval pojem „vymáhateľná pohľadávka“ ako: „Pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nevznikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj „pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde“ - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka), alebo - ako stanovuje § 358 Obchodného zákonníka - ktoré možno uplatniť na súde.

Prečítajte si tiež: Ak veriteľ odmietne plnenie

Príslušenstvo Pohľadávky

Súčasťou pohľadávky môže byť aj jej príslušenstvo, ktoré predstavujú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky.

Vznik Pohľadávky

Podľa Občianskeho zákonníka môže pohľadávka vzniknúť „z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Najčastejšie pohľadávky vznikajú na základe zmluvy. V praxi ide predovšetkým o zmluvy medzi dvoma podnikateľmi, kde na jednej strane vystupuje kupujúci a na strane druhej predávajúci. Často sa však zmluvy uzatvárajú aj medzi viacerými účastníkmi.

Občiansky zákonník ustanovuje, že záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Na záväzky vznikajúce zo zmlúv v Občianskom zákonníku neupravených je potrebné použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. Na záväzky zo zmiešanej zmluvy treba primerane použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce záväzky, ktoré sa zmluvou zakladajú, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. Ustanovenia o záväzkoch, ktoré vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností upravených v zákone, ak niet osobitnej úpravy.

Obchodno-záväzkové Vzťahy

Pojem obchodno-záväzkový vzťah nie je v Obchodnom zákonníku definovaný. Obchodný zákonník v ustanovení § 261 a nasledovne upravuje, kedy sa záväzkové vzťahy riadia podľa Obchodného zákonníka. V prvom rade, medzi obchodné záväzkové vzťahy sa riadia vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Vyplýva teda, že musí ísť o podnikateľov, a to na oboch stranách a súčasne právna úprava vyžaduje súvis s ich podnikateľskou činnosťou. Hovoríme preto o relatívnych obchodných záväzkoch. V ďalších odsekoch ustanovenia § 261 Obchodný zákonník definuje, ktoré ďalšie záväzkové vzťahy a aké subjekty sa riadia Obchodným zákonníkom. Odsek 6 ustanovenia § 261 zakladá tzv. absolútne obchodné záväzky patriace do pôsobnosti Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka je kogentné, teda je to prikazujúce ustanovenie, od ktorého sa nemožno odchýliť. Toto ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka definuje kritériá, kedy sa záväzkové vzťahy spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Veriteľ verzus Majiteľ

Pri zhodnocovaní majetku sú teda zásadné dva pojmy - majiteľ (vlastník) a veriteľ. Oblasť práva, ktorá upravuje vzťahy k veciam (majetku), nazývame vecné (majetkové) právo. Z majetkových práv je vlastnícke právo najsilnejšie a najznámejšie. Vlastník veci môže svoj majetok držať (mať), užívať, požívať jeho plody a užívať plody a nakladať s ním. Vlastník a majiteľ nie sú z pohľadu práva totožné pojmy. Vlastník je komplexnejší pojem, zahŕňa viac možností (vlastník má právo vec zničiť, pri vlastníctve ide väčšinou o možnosť vec uchopiť a pod.). Peniaze môžeme mať, dostávame ich napr. za prácu. Môžeme ich používať na kúpu tovaru. Môžeme ich požičať niekomu a mať z nich úžitok vo forme úroku získanom na tejto pôžičke. Náš majetok sa ľahšie kontroluje, máme možnosť na jeho dispozíciu. Ak nám ho odcudzia alebo poškodia, máme právo na náhradu, prípadne „páchateľ“ dostane osobitnú sankciu.

Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri konkurze

Na rozdiel od vlastníctva, ktoré je ako právo rovné a žiaden vlastník nie je podľa práva „vyššie“, záväzok má rôznu silu.

Banky a Poisťovne ako Veritelia

Keď sa pýtam počas stretnutí na skúsenosti záujemcov ohľadom zhodnocovania peňazí, väčšina mi odpovie, že má skúseností z bánk a poisťovní. V bankách väčšinou ide o sporiace účty, bežné účty alebo termínované účty. V poisťovniach zasa o kapitálové životné poistenie a investičné životné poistenie. Čo je však všeobecne rozšírený omyl je práve to, že v týchto inštitúciách nejde už o náš majetok, a teda o zhodnocovanie našich peňazí. Inak povedané, peniaze „odovzdané“ bankám a poisťovniam neostávajú našim majetkom, stáva sa z nich záväzok v náš prospech. Pri týchto peniazoch sa meníme z majiteľov na veriteľov. Dobrovoľne oslabujeme našu pozíciu za vidinou zhodnotenia v týchto inštitúciách. Vzdávame sa slobody dispozície majetku v prospech tých, ktorí to spravia za nás na (ich) vlastný účet. Ide najmä o zmluvu o bežnom účte, zmluvu o sporiacom účte, zmluvu o vklade (termínovaný vklad), zmluvu o stavebnom sporení a akúkoľvek poistnú zmluvu so sporením.

Pevne úročené vklady v bankách sú v podstate lacným výkupom kapitálu od obyvateľstva. Vkladáte peniaze do banky, výnos máte napr. 3% ročne (brutto). Banka vkladá peniaze do vás (úver), výnos má 12% ročne. Pri hypotékach možno menej, ale tam obmedzujete dispozíciu nehnuteľnosti v prospech banky. Obsahom týchto zmlúv sú služby, ktoré môžu mať aj náplň zhodnocovania kapitálu. Avšak nie na účet veriteľa. Vždy v prospech majiteľa (napr. banka), ktorý potom plní záväzok v prospech veriteľa (napr.

Vecné Práva verzus Záväzky

Abstrakt: Príspevok sa venuje teoretického rozlíšeniu pojmov vecné práva a záväzky. Oba tieto inštitúty patria do skupiny majetkových práv. Zatiaľ čo vecné práva sú právami absolútnymi a pôsobia erga omnes, záväzky pôsobia inter partes, a zaraďujú sa preto medzi práva relatívne. V rámci úvodnej časti príspevku sa venujeme aj rímskoprávnemu pôvodu oboch inštitútov.

Pojem vecných práv je stredovekého pôvodu a na rozdiel od pojmu záväzok (obligácia), ktorý bol známy už aj v klasickom období rímskeho práva, sa vytvoril až pomerne neskoro po zániku Západorímskej ríše. Vecné práva možno charakterizovať ako oblasť súkromného práva, ktoré zabezpečuje absolútne právo vykonávať panstvo nad vecami, ktoré môžu byť predmetom právnych vzťahov. Záväzok (obligácia) je právny pomer, ktorého podstatou je že určitá osoba (dlžník) je z povinná zo zvláštneho dôvodu voči inej osobe k určitému konaniu alebo opomenutiu. Vecné práva ako aj záväzky patria do skupiny majetkových práv a preto tvoria základné piliere súkromného práva.

Prečítajte si tiež: Všetko o zmluve o pôžičke

Najvýznamnejším obdobím pre vytvorenie ucelenej a modernej systematiky súkromného práva vychádzajúcej z rímskoprávnej tradície bolo obdobie 19. storočia vďaka pôsobeniu nemeckej historickoprávnej školy. Pojmológia tzv. pandektnej vedy je výsledkom vedeckého spracovania rímskoprávnych prameňov, čím došlo k systematizácii abstraktných kategórii vecných práv a záväzkov. Predmetom skúmania pandektnej vedy bolo rímske súkromné právo, pokiaľ bolo v strednej Európe prijaté za právo všeobecné. Pandektistika priniesla, resp. rozšírila a detailne rozpracovala pojmový aparát súkromného práva a prispela k vytvoreniu dnešnej systematiky súkromného práva.

Záväzok (obligatio) je právny pomer, spočívajúci v tom, že jedna osoba (veriteľ, creditor) má právo od určitej druhej osoby (dlžník, debitor) žiadať určité plnenie. Obligatio znamená teda jednak právo veriteľa - pohľadávku, vzájomnú povinnosť dlžníka, a tiež aj celkový právny pomer oboch strán (záväzok). Výraz obligatio bol známy už v klasickom rímskom práve. Na ochranu obligačných subjektívnych práv slúžili osobné žaloby actiones in personam. Obligatio teda predstavovala hmotnoprávny korelát k actiones in personam. Prostredníctvom osobnej žaloby (actio in personam) žalujeme podľa Gaia niekoho, ktorý je nám zaviazaný z kontraktu alebo deliktu a vznášame nárok, že má povinnosť dať, vykonať alebo poskytnúť. Výraz obligatio poznala aj justiniánska kodifikácia, ktorá obsahuje klasifikáciu záväzkov (obligácii) na štyri druhy, ktorými sú kontakty, delikty, kvázi-kontrakty a kvázi-delikty.

Pandektná veda toto delenie podrobila kritike, najmä z toho dôvodu, že nie všetky obligácie je možné pod niektorú z uvedených tried subsumovať, a tiež z dôvodu, že výrazy kvázi-kontrakty a kvázi-delikty sú do veľkej miery neurčité, čo spôsobuje problém pri vymedzení spoločných klasifikačných znakov. Prekonanie tejto klasifikácie možno vidieť aj v slovenskom systéme civilného práva. Slovenský občiansky zákonník uvádza v § 489 OZ, že záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone, t. j. priamo alebo na základe konštitutívneho rozhodnutia štátneho orgánu. Uvedený výpočet je však len demonštratívny a pripúšťa možnosť existencie ďalších záväzkov nesubsumovateľných ani pod jednu z kategórií. Obdobný prístup k vnímaniu obligácii je aj v angloamerickom právnom systéme.

Ako sme už uviedli, rímski právnici v klasickej dobe nepoznali všeobecný pojem vecných práv (ius in re). Tento pojem bol vytvorený až neskoršími školami rímskeho práva pri spracovaní justiniánskych právnych zbierok, ktoré novým spôsobom právneho nazerania, a tiež zjednotením niektorých typov majetkových práv absolútnej povahy umožnili formulovanie tohto zastrešujúceho pojmu. Jednotlivé práva, ktoré boli neskôr klasifikované do kategórie vecných práv však boli známe už starému ius civile (dominium ex iure Quiritium, servitutes, ususfructus. Vzhľadom na „procesualistické“ nazeranie na právo, a teda aj na práva vecné, bolo najdôležitejšie určiť aká žaloba je potrebná na ochranu príslušného vecného práva. Východiskom sa stali vecné žaloby (actiones in rem). Vecné žaloby Gaius definoval ako: „Vecná žaloba je tá, ktorou vznášame nárok, že buď (nejaká) hmotná vec je naša, alebo že nám prislúcha nejaké právo, napr. užívacie a požívacie“.

Ani justiniánska kodifikácia nepriniesla pojem vecných práv. Vytvorenie samotného pojmu vecné právo (ius in re) je dielom školy glosátorov, čím vznikol hmotnoprávny korelát k vecným žalobám a došlo tak k prekonaniu oddelenia práva (ius) a žaloby (actio). Bolo to prirodzeným dôsledkom toho, že glosátori prijali tézu, v zmysle ktorej muselo každej žalobe zodpovedať právo. Priame právo k hmotnej veci označovali glosátori výrazom dominium. Oprávnený z vecného práva k nehmotnej veci však nemal vo vzťahu k nej dominium ale ius in re aliena. Vecným právom (ius in re) sa v subjektívnom zmysle rozumie priame právne panstvo nad vecou. Vecné práva sa od ostatných majetkových práv odlišujú najmä tým, že ich predmetom je bezprostredne určitá vec, ktorá je podľa týchto práv podrobená vláde (panstvu) určitej osoby. Panstvo nad vecou môže byť obmedzené právom iných osôb, ktorými je rovnaká vec „podrobená“ na základe určitých právnych vzťahov. V angloamerickom právnom systéme je definícia vecných práv veľmi podobná kontinentálnemu systému. Vecné práva sú definované ako „oblasť práva, ktorá sa zaoberá právnymi vzťahmi medzi osobami vo vzťahu k určitej veci. “ Táto oblasť práva (t. j. law of property) zahŕňa pravidlá ako môže určitá osoba nadobudnúť, zbaviť sa alebo stratiť práva k veciam, a tiež iné druhy práv k veciam a spôsoby akými ich možno nadobudnúť, spôsoby akými možno takéto práva držať a tiež v akom rozsahu sú práva k prístupu a nakladaniu s vecou vynútiteľné voči tretím osobám.

Spoločným pojmový znakom vecných práv a obligácii je panstvo určitej osoby nad určitou časťou vonkajšieho sveta. Popredný predstaviteľ historickoprávnej školy F.C. von Savigny zastával názor, že vlastnícke právo ako úplne panstvo nad vecou je ústredným pojmom majetkových práv. Vecné práva môžu byť vnímané buď ako následok obligácie alebo obligácia môže byť vnímaná ako spôsob nadobudnutia vecných práv. Ďalší predstaviteľ nemeckej pandektnej vedy, G. F. Puchta, zase vyjadril vzťah obligácii a vecných práv tým spôsobom, že obligácia predstavuje pre veriteľa rozmnoženie majetku, a to aj keď táto špecifická časť majetku je ešte súčasťou majetku dlžníka a pre dlžníka to znamená zmenšenie majetku, aj keď ešte nebola táto časť z jeho majetku odobratá. Odlíšenie vecných práv od záväzkov zhrnul významný profesor rímskeho práva L. Vecné práva patria medzi práva absolútne, ktoré pôsobia voči všetkým. S tým súvisí povinnosť každého iného subjektu nerušiť oprávneného pri výkone jeho práv k veci. Naproti tomu, záväzky patria medzi práva relatívne. Ich predmetom je relatívny právny vzťah medzi dvoma (prípadne viacerými) subjektami, ktorý pôsobí iba voči týmto subjektami.

Toto základné odlíšenie vecných práv a záväzkov vhodne vymedzuje rakúsky všeobecný občiansky zákonník v § 307, kde je uvedené: „Práva, ktoré prislúchajú osobe nad vecou, nehľadiac na určité osoby, sa nazývajú vecnými právami. Práva, ktoré vznikajú k veci len proti určitým osobám priamo zo zákona alebo zo zaväzujúceho konania, sa nazývajú osobné práva k veciam“. Absolútnosť vecných práv znamená, že vecné právo oprávňuje vždy konkrétny subjekt a zaviazanými sú všetky ostatné subjekty, ktoré sú povinné toto absolútne právo oprávneného subjektu rešpektovať. Ochrany svojho vecného práva sa môže oprávnený subjekt domáhať voči každému. Naproti tomu, záväzkovo právny vzťah má relatívny charakter. To znamená, že záväzkové vzťahy a povinnosti z nich vyplývajúce pôsobia výlučne medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu (inter partes). Ochrany svojich práv sa môžu domáhať len voči druhému subjektu záväzkovoprávneho vzťahu a nie voči komukoľvek ako je to pri vecných právach.

Z uvedeného vplýva aj logické pravidlo podľa ktorého je pri záväzkoch na plnenie povinná vždy len určitá osoba, zatiaľ čo pri právach vecných nie je povinná osoba určená individuálne ale naopak, povinný je každý, kto nie je oprávnený. Zároveň platí, že pri záväzkoch plynie oprávnenie prevažne z osobitného zaväzovacieho dôvodu (zmluvy, spôsobenej škody a pod.). Naopak, pri vecných právach ide o všeobecný dôvod, ktorý sa netýka špeciálne osoby oprávneného a povinného. Skutočnosť, že vecné práva pôsobia voči všetkým (erga omnes) nevyhnutne viedla k vytvoreniu uzavretého výpočtu vecných práv (numerus clausus). A aj keď vymedzenie druhov vecných práv (so zachovaním rozdelenia vecných práv k veci vlastnej a vecných práv k cudzej veci) sa postupným vývojom menil, ich výpočet bol vždy obmedzený. Naproti tomu, záväzky sú charakteristické otvoreným výpočtom a neobmedzenosťou druhov záväzkovoprávnych vzťahov. Koncept numerus clausus vecných práv oproti otvorenému výpočtu práv záväzkových platí aj v angloamerickom právnom systéme. Tento princíp bol v Anglicku a Walese judikovaný v rozhodnutí Hill v Tupper z roku 1863, kde sa žalobca pokúsil vytvoriť nové subjektívne právo v nehmotných statkoch (tzv. incorporal hereditaments, typ vecných práv podľa common law) spočívajúce vo výlučnom práve umiestniť výletné člny na riečny kanál. Súd judikoval, že aj keď majiteľ veci sa môže zmluvne zaviazať k strpeniu výkonu ľubovoľného práva nad svojou vecou, nemôže tým vytvoriť oprávnenie nadobúdateľa žalovať vo vlastnom mene [tretie osoby] za porušenie takéhoto práva.

S uzavretosťou výpočtu vecných práv súvisí aj zásada, že nový druh vecného práva môže vzniknúť len na základe zákona. Nový druh vecného práva teda nemôže vzniknúť na základe zmluvy. Pre účastníkov zmluvných vzťahov neplatí princíp numerus clausus. Záväzkovoprávne vzťahy vznikajú jednak na základe zákona, no zmluvné strany si môžu vytvoriť aj nový druh záväzkového právneho vzťahu, ktorý nie je uvedený ako zmluvný typ v zákone. V našom systéme civilného práva je vyjadrením toho pravidla § 51 OZ, ktorý upravuje inominátne zmluvy pokiaľ neodporuje obsahu a účelu zákona. S absolútnym charakterom vecných práv súvisí úzko aj zásada publicity. V našom právnom poriadku platí, že vecné práva k nehnuteľnostiam podliehajú evidencii v katastri nehnuteľností. Naproti tomu, záväzkovoprávne vzťahy evidencii nepodliehajú a zásada publicity sa na ne nevzťahuje.

Pokiaľ ide o samotnú úpravu vecných práv a záväzkov v našom právnom poriadku, tak rozdiel spočíva aj v charaktere noriem, ktoré tieto práva upravujú. Vecné práva sa vyznačujú prevahou kogentných noriem, zatiaľ čo úprava záväzkov má prevažne dispozitívny charakter. Rozdiel vecných práv a záväzkov v našom právnom poriadku je aj v úprave premlčania týchto práv. Zatiaľ čo nároky zo záväzkov sa premlčujú, z vecných práv sa nepremlčuje vlastnícke právo. Zároveň platí, že vecné právo je silnejšie ako právo záväzkové. Vyjadrením tohto pravidla je napríklad zákaz dojednania prepadného zálohu.

Hranice medzi Vecnými Právami a Záväzkami

Uvedené rozlíšenie vecných práv a záväzkov vedie k oprávnenej predstave, že hranica medzi týmito právami by mala byť pomerne jasne stanovená. Oddelenie vecných a záväzkových práv rešpektuje aj systematika nášho občianskeho zákonníka. Pri niektorých inštitútoch je však deliaca hranica medzi vecným právom a záväzkom pomerne tenká. Takýmto prípadom sú najmä inštitúty, ktoré môžu mať povahu aj vecného práva aj záväzku (predkupné právo, vecné bremená pôsobiace in rem a in personam). Ďalším prípadom stierania rozdielov medzi vecným právom a obligáciou je záložné právo. Zaujímavým prípadom, ktorý presnú kategorizáciu vecných práv a záväzkov taktiež čiastočne narúša, je nájomná zmluva. Nájomná zmluva sa samozrejme tradične zaraďuje medzi záväzkovoprávne vzťahy. Za istých okolností však má nájom čiastočne vecnoprávnu povahu. Tá sa prejavuje, v súčasnom právnom poriadku najmä v dvoch prípadoch. Prvým prípadom je úprava obsiahnutá v ustanovení §680 OZ, ktorý upravuje situáciu ak dôjde k zmene vlastníka predmetu nájmu.

Ustanovenie §680 ods. 3 OZ uvádza: „Ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú; výpoveď však musí podať v najbližšom výpovednom období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou ustanovené. Pri zmene vlastníctva k hnuteľnej veci môže zmluvu vypovedať aj nadobúdateľ.“ Je teda zrejmé, že ak dôjde k zmene vlastníctva predmetu nájmu, vstupuje nadobúdateľ veci do postavenie prenajímateľa. Nájomný vzťah teda „prežíva“ aj po prevode (prechode) vlastníctva veci, nakoľko sa v našom právnom poriadku uplatňuje zásada „Kauf bricht Miete nicht“. Navyše, ak je predmetom nájmu nehnuteľná vec, nemôže prenajímateľ nájomnú zmluvu vypovedať. To, či mal prenajímateľ vedomosť o existencii nájmu je irelevantné. V tomto prípade teda nájom nemá účinok výlučne inter partes ale pôsobí aj voči nadobúdateľovi predmetu nájmu, t. j. voči tretej osobe. Nájomný vzťah sleduje „osud“ veci, čo je typickým prvkom práv vecných a nie záväzkov. Pre tento jav vytvorila rakúska právna veda označenie „Verdinglichung“, teda akési „zvecnoprávnenie“. Nájom preto predstavuje inštitút, ktorý demonštruje ako tenká vie byť hranica medzi vecným právom a záväzkom. Súvisí to aj s ustanovením § 126 OZ, ktorý upravuje ochranu vlastníckeho práva prostredníctvom vlastníckych žalôb. Ustanovenie § 126 ods. 2 OZ uvádza: „Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.“ Za osobu oprávnenú mať vec u seba je podľa nášho názoru možné považovať aj nájomcu. Nájomca sa teda môže ochrany svojho práva domáhať nielen voči prenajímateľovi ale aj voči akejkoľvek tretej osobe.

Súvis obligačného práva s právom vecným výstižne popisuje profesor Boháček tým spôsobom, že na vyššom stupni hospodárskeho vývoja prestávajú byť hospodárske subjekty vzhľadom na deľbu práce sebestačné. Sú preto odkázané na výmenu statkov a zabezpečovanie práce (pracovnej sily) v rozsahu akom si tieto statky a prácu nie sú schopné zabezpečiť vlastnými silami. Vzhľadom na to „se nemůže právní řád spokojiti prostředkem mocenských práv majetkových (práv věcných, kterým se uskutečňuje trvalé přidělení statků k přímému uplatnění hospodařících subjektů. Užívá proto právních účinků obligace tím způsobem, že činí uspokojení nově vznikajících potřeb nebo odčinění právní újmy předmětem obligačního plnění.“ Obligácie preto slúžia predovšetkým tomu, aby vytvorili „právní základ přechodu statků z jednoho hospod…

Plnenie Záväzku

Akým má dlžník splniť záväzok, môže byť rôzny. Plnenie musí byť vymedzené čo do obsahu (jednotlivo alebo druhovo), čo do akosti, čo do množstva, čo do subjektov, spôsobu, času a miesta. Požiadavka určitosti plnenia vyplýva z ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon musí byť určitý, inak je absolútne neplatný. Plnenie je určité aj vtedy, ak sa účastníci záväzkového právneho pomeru dohodnú iba na údajoch, pomocou ktorých sa dodatočne môže vykonať následné presné vymedzenie plnenia. Neurčitosť plnenia bude možné v niektorých prípadoch napraviť použitím subsidiárnych ustanovení Občianskeho zákonníka, najmä vykladacích pravidiel.

Na to, aby plnenie spĺňalo požiadavku dovolenosti, nesmie byť v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, to znamená, že plnenie nesmie byť v rozpore so zákonom, plnenie nesmie zákon obchádzať, či nesmie byť v rozpore so zásadou dobrých mravov. Nikto sa nemôže platne zaviazať na nemožné plnenie. Podľa Občianskeho zákonníka, platí že ak je plnenie nemožné už v čase vzniku záväzku, hovoríme o počiatočnej nemožnosti plnenia, ktorá spôsobuje neplatnosť takého právneho pomeru.

tags: #veritel #definícia #právo