Vyvlastnenie, podmienky a novela zákona vo svetle rozhodnutí Ústavného súdu

V posledných rokoch sa čoraz viac diskutuje o zodpovednosti štátu za škody spôsobené legislatívnou činnosťou. Konkrétne ide o otázku, či má poškodený nárok na náhradu škody od štátu, ak mu škoda vznikla priamo v dôsledku zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Tento článok sa zaoberá touto problematikou s ohľadom na novelu zákona a rozhodnutia Ústavného súdu.

Východiská

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR. Toto právo je implementované zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Dlhé roky sa viedli diskusie o tom, či legislatívnu činnosť možno považovať za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, a tým pádom založiť zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Zákonodarca novelou zákona č. 412/2012 Z. z. vložil do zákona č. 514/2003 Z. z. ustanovenia, ktoré vylučujú zodpovednosť štátu za legislatívnu činnosť Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy SR a vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy SR. Na zákonnej úrovni je teda nárok na náhradu škody spôsobenej legislatívnou činnosťou vylúčený.

Výnimky z výluky zodpovednosti

Výluka zodpovednosti sa nemôže aplikovať na situácie, keď legislatívnou činnosťou došlo k porušeniu práva EÚ. Súdny dvor EÚ judikoval, že zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva EÚ sa uplatní aj vtedy, "keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný orgán".

Prečítajte si tiež: Podmienky vyvlastnenia

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 2927/2010, je v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ vnútroštátny zákon o zodpovednosti štátu len podpornou úpravou. Samotné podmienky nároku vyplývajú z práva EÚ (konkrétne judikatúry SDEÚ). Zákon č. 514/2003 Z. z. v týchto prípadoch slúži len ako podporná procesná úprava, ale nemôže hmotnoprávne vylučovať nárok vyplývajúci z práva EÚ.

Potenciálne riešenia v prípade rozporu vnútroštátnych predpisov

Vráťme sa k situácii, keď je vnútroštátny všeobecne záväzný právny predpis v rozpore s vnútroštátnym predpisom vyššej právnej sily (typicky zákon s ústavou) a tento rozporný predpis spôsobil vznik škody. Existuje niekoľko potenciálnych riešení:

1. Žiadny nárok na náhradu škody: Toto bol zrejme zámer zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 412/2012 Z. z.
2. Paušálna výluka zodpovednosti je v rozpore s ústavou: Možno postulovať, že paušálna výluka zodpovednosti za legislatívnu činnosť je v rozpore s čl. 46 ods. 3 Ústavy. Tieto ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. doposiaľ neprešli prieskumom ústavnosti. Ak by otázka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou vyvstala v konaní pred súdom, súd by mohol iniciovať konanie o súlade ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vylučujúcich tento nárok s ústavou.
3. Zásah do práva na ochranu majetku: Zásah všeobecne záväzným právnym predpisom môže byť zásahom do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru. Poškodení by sa mohli obrátiť na ESĽP.
4. Nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie: Tento nárok možno kvalifikovať ako nárok na "primeranú náhradu" za "vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva" v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy.

Konanie o zákaze zisku zdravotných poisťovní

Konanie, v ktorom sa rieši otázka nároku na primeranú náhradu za vyvlastnenie v kontexte zákazu zisku zdravotných poisťovní, je zaujímavým príkladom. V konaní na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/180/2008 sa akcionár jednej zo zdravotných poisťovní domáha finančného nároku voči štátu.

Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom konštatoval, že základ nároku je daný. Odkazoval na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL. ÚS-st 27/09, podľa ktorého sú všeobecné súdy povinné posúdiť žaloby vlastníkov bytov na náhradu škody voči štátu z hľadiska ich práva na náhradu za nucené omezení vlastnického práva podľa čl. 11 odst. 4 Listiny základních práv a svobod (ekvivalent čl. 20 ods. 4 našej ústavy). K procesnému rámcu ÚS ČR podporne odkázal na zákon č. 82/1998 Sb. (ekvivalent nášho zákona č. 514/2003 Z. z.).

Okrem toho súd prvej inštancie citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 19/09, podľa ktorého ak už dôjde k nelegálnemu vyvlastneniu de facto, tak na základe čl. 20 ods. 4 ústavy vzniká povinnosť primeranej náhrady. Súd prvej inštancie odlíšil tento nárok od nároku na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zákona č. 514/200 Z. z. Právnym dôvodom tohto nároku je čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a § 25 Obchodného zákonníka.

Prečítajte si tiež: Obrana proti vyvlastneniu

Odvolací súd medzitýmny rozsudok zrušil (sp. zn. 8Co/66/2018), ale v kľúčovej otázke potvrdil jeho závery. Potvrdil existenciu právneho základu nároku na základe ôsmich argumentov:

1. Relevantná novela zasiahla priamo do súkromnoprávnych vzťahov.
2. Ústavný súd konštatoval jej protiústavnosť a nehrozí teda, že by protiústavnosť legislatívy posudzoval všeobecný súd.
3. Išlo o zásah do práva podľa čl. 20 ústavy.
4. Pri zásahu do práva podľa čl. 20 ústavy nemôže postačovať konštatovanie protiústavnosti.
5. Zásah nebol zanedbateľný, ale vyvodenie zodpovednosti by zároveň neohrozilo základné funkcie štátu.
6. Nejde o zodpovednosť v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy a zákona č. 514/2003 Z. z.
7. Paušálne odmietnutie reparácie za protiústavný zásah do práva na majetok by predstavovalo odopretie práva na súdnu ochranu.
8. Podľa ESĽP musí zásah do práva na ochranu majetku zohľadňovať spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom a ochranou jednotlivca.

Prečítajte si tiež: Vyvlastnenie pozemku - sprievodca

tags: #vyvlastnenie #podmienky #novela #rozhodnutia #ústavného #súdu