Vznik a vývoj pedagogiky mentálne postihnutých na Slovensku

Úvod

Starostlivosť o mentálne postihnutých má na Slovensku dlhú a zložitú históriu, ktorá prešla rôznymi fázami vývoja. Od prvotných foriem pomoci v kláštoroch a charitatívnych spolkoch až po moderné špeciálne pedagogické inštitúcie, starostlivosť o túto skupinu obyvateľov sa neustále vyvíjala. Významným medzníkom v tomto procese bolo založenie Zemského spolku pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku v roku 1932. Tento článok sa zameriava na históriu tohto spolku a na širší kontext vývoja starostlivosti o mentálne postihnutých na Slovensku.

Počiatky starostlivosti o postihnutých vo svete

Už v staroveku sa ľudia zamýšľali nad osudom postihnutých jednotlivcov. Starovekí myslitelia ako Platón a Aristoteles sa vyjadrovali k otázkam starostlivosti o postihnutých, no ich názory boli často ovplyvnené dobovým vnímaním a spoločenskými normami. Platón napríklad odporúčal usmrcovať slabé a choré deti, čo odrážalo vtedajší utilitaristický pohľad na spoločnosť.

V stredoveku sa starostlivosť o postihnutých často spájala s kresťanskou charitou. Kláštory a cirkevné rády poskytovali útočisko a základnú pomoc ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia. Rozširovaním humanizmu sa začali objavovať požiadavky na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí. Z ľudského vzdelávania sa nevyníma nič, len nečlovek!

V novoveku, najmä v 18. storočí, sa vplyvom priemyselnej revolúcie a myšlienok osvietenstva začali v Európe otvárať prvé ústavy pre postihnutých. Medzi prvé zariadenia, v ktorých sa postihnutí vyučovali, patrili ústavy pre nepočujúcich a pre nevidiacich. Vznikli v 2. polovici 18. storočia vo Francúzsku a potom v ďalších krajinách. Prvé ústavy pre nevidiacich a nepočujúcich vznikli v Paríži v poslednej tretine 18. storočia. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z francúzskych a nemeckých krajín. Osobitné právne normy pre ne však neexistovali a tieto deti neboli školopovinné.

Vývoj špeciálnej pedagogiky a starostlivosti o mentálne postihnutých v Európe

Vývoj špeciálnej pedagogiky v Európe bol ovplyvnený prácou mnohých priekopníkov. Karel Herford, zakladateľ pražského ústavu Ernestínum, sa venoval štúdiu mentálneho postihnutia a usiloval sa viesť chovancov k práci prostredníctvom ručných prác a pracovnej výchovy. Významné miesto v európskej pedagogike patrí aj Marii Montessori, ktorá nadviazala na práce Itarda a Seguina a zostavila rozsiahly súbor pedagogických pomôcok, známy ako ,,Montessoriovej výchovný materiál.´´ Tento materiál je určený pre zmyslovú výchovu, rečovú výchovu, vyučovaniu matematiky a vyučovaniu pre praktický život.

Prečítajte si tiež: Podmienky povinného nemocenského poistenia

Špeciálna pedagogika ako veda

Špeciálna pedagogika ako veda sa začala utvárať pomerne neskoro; až na prelome 19. až 20. storočia. Jej vznik podmienila úroveň vedeckých poznatkov z oblasti medicíny, psychológie, sociológie, pedagogiky. Starostlivosť o postihnuté osoby sa však datuje už od vzniku ľudskej spoločnosti. Spočiatku prevažovali represívne prístupy, ktoré časom stratili svoje opodstatnenie. Neskôr postihnutí vykonávali ťažké pracovné činnosti. Nástupom kresťanstva sa začali uplatňovať charitatívne prvky starostlivosti o postihnutých. Renesancia hľadala ľudský prístup k postihnutým.

Terminológia v špeciálnej pedagogike

Mudr. Ludvig Strumpel 1812-1899 vydal v roku 1890 Pedagogická patológia - tento odb. termín sa však neujal -začali používať /západoeurópske krajiny/ Liečebná pedagogika. Začiatkom 20. str. v Čechách Ján Mauer 1878-1937 rozlišoval 2 základné pojmy: pedopatológia - teoretická veda o postihnutých deťoch a nápravná pedagogika - praktická náuka, vysvetľuje čo sa akými metodami a prostriedkami má vykonať. Táto terminológia až do r. 1948 - potom podľa sovietskeho vzoru - Defektológia. V roku 1953 - Reforma Vysokoškolského štúdia - nový názov odboru - Špeciálna pedagogika používa sa až dodnes.

Starostlivosť o sociálne odkázaných

Podobne, ako v ostatnej časti Európy, aj na Slovensku sa postupne začína vytvárať akási sieť zariadení poskytujúcich starostlivosť pre sociálne odkázaných. Táto činnosť sa zameriavala predovšetkým na najcitlivejšie skupiny obyvateľstva a tými sú deti, zdravotne postihnutí, chorí, starí ľudia ako aj ľudia žijúci na okraji spoločnosti.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa aj na Slovensku začína rozvíjať špecializovaná starostlivosť o ľudí so zdravotným postihnutím. Táto skupina obyvateľov, vrátane detí a starcov, bola predtým odkázaná na milosrdenstvo kláštorov, majetných jednotlivcov atď. Veľká časť z nich sa živila žobraním. Preto na otváranie špecializovaných zariadení pre ľudí s postihnutím môžeme pozerať aj ako na výraznú zmenu vo vedomí spoločnosti k tejto skupine občanov. Tieto zariadenia boli otvárané pre deti a mládež, ale aj pre dospelých.

Počiatky starostlivosti o postihnutých na Slovensku

Na Slovensku sa počiatky starostlivosti o postihnutých líšili od podmienok v Čechách. V Rakúsko-Uhorsku platili odlišné zákony. Po vzniku ČSR v roku 1918 prešlo z Uhorska do československej správy na Slovensku iba 5 ústavov pre postihnutých, všetky s vyučovacím jazykom maďarským. Inštitucionálna starostlivosť o jedincov so špeciálnymi výchovnými potrebami sa začala na území Slovenska realizovať v 1. polovici 19. storočia. Týkala sa ťažko zmyslovo postihnutých. Koncom 19. storočia sa inštitucionálna starostlivosť sústreďovala na mentálne postihnutých a psychosociálne narušených a v 1. polovici 20. storočia na telesne a zdravotne postihnutých.

Prečítajte si tiež: Faktory ovplyvňujúce kriminalitu

V starostlivosti o postihnutých na Slovensku zohrali dôležitú úlohu dobročinné spolky ako Spolok pre pečlivosť o hluchonemých na Slovensku (1919), Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku (1925) a Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932).

Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku

Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku bol zriadený v roku 1932 v Žiline. Jeho sídlom bola Trenčianska pomocná škola. Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom Vladimír Predmerský. Spolok vznikol ako praktický prejav snáh pomôcť postihnutým a udržat ich pri živote.

Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1.1.1951 prevzal starostlivosť o spolky štát. V r.1969 bola založená „Spoločnosť pre špeciálnu a liečebnú výchovu na Slovensku“-organizácia odborníkov v oblasti špec.a liečebnej pedagogiky.

Rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých po 2. svetovej vojne

Po 2. svetovej vojne nastal na Slovensku rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. V roku 1946 bolo na Slovensku 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Neskôr sa premenovali na Špeciálne základné školy. Vznikali výskumné, teoretické a metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika.

V roku 1947 vzniklo aj oddelenie Špeciálnej pedagogiky, oddelenie Defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave. Vzdelávanie pedagógov pre mentálne postihnutých zohrávalo významnú úlohu. Od roku 1967 to bolo riadne vysokoškolské vzdelávanie dennou aj externou formou. Organizovalo sa na Filozofickej fakulte v Bratislave, od roku 1972 v Trnave, a od roku 1986 opäť v Bratislave a až dodnes.

Prečítajte si tiež: Vznik starobného dôchodku na Slovensku

Vývoj špeciálneho školstva na Slovensku

Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch. Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne, ktorú založil a viedol Vladimír Predmerský. Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl. Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60tych rokov.

Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon 86/zn o pomoc.skolach). Jestvovali len Učebne osnovy a vychovne smernice škol pre deti úchylne (r.1928-minister.školstva).

Časopisectvo v špeciálnej pedagogike

Časopisectvo sa u nás rozvinulo za vzniku prvej ČSR - celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“, „Nápravná pedgogika“. Za 1 Slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha soc. zdrav. časopisu Sociálne rozhledy. V roku 1957 - 1958 časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec.péče“ . Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „ Otázky defektológie“. Zmenil sa na Teorie a praxe špec.pedagogiky.

Príprava špeciálnych pedagógov

Príprava špeciálnych pedagógov sa v priebehu 19. a najmä 20. storočia výrazne menila. Spočiatku sa musel ten, kto pracoval s postihnutými v ústave, či ako učiteľ pomocnej školy, vzdelávať sám, na vlastné náklady a prevažne samoštúdiom.

V Rakúsku, v r. 1875 a v Uhorsku v r. 1877 ministerstvo školstva uložilo školským radám urobiť opatrenia, aby sa kandidáti učiteľstva poučili o výchove abnormálnych detí. Neskôr absolvovali školenia - kurzy, ktoré mali charakter nadstavbového štúdia, až dvojročného, ktoré zabezpečoval budapeštiansky Liečebno-pedagogický učiteľský ústav a pripravoval poslucháčov pre spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, slabomyseľných a naprávať chyby reči (začiatkom 20. storočia). Tu študovali aj niektorí slovenskí špeciálni pedagógovia.

V Čechách sa učitelia pomocných škôl školili v kurzoch organizovaných prevažne spolkami. Skladali odborné skúšky z pedopatológie a nápravnej pedagogiky. Aj na Slovensku však spolky realizovali rôzne kurzy, napr. „Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku" uskutočnil 10. - 16. 10. 1932 prvý kurz pre učiteľov pomocných škôl v Trenčíne. Druhý kurz sa konal o rok neskôr v Banskej Bystrici.

Učitelia vyučujúci postihnuté deti museli od r. 1886 vykonávať skúšky učiteľskej spôsobilosti na základe platnosti Skúšobného poriadku učiteľskej spôsobilosti. Do nich boli zahrnuté aj špeciálne skúšky pre vyučovanie slepých, hluchonemých, slabých na duchu a mravne spustlých. Významným opatrením pre skvalitnenie práce učiteľov bol učebný poriadok pre odborné skúšky spôsobilosti učiteľstva v školách (ústavoch) pre úchylnú mládež z r. 1937.

Po vojne v r. 1946 bola do zväzku Univerzity Komenského v Bratislave inkorporovaná Pedagogická fakulta UK ako prvá povojnová pedagogická fakulta na Slovensku. Pedagogická fakulta UK v Bratislave (rovnako ako fakulta v Prahe) zabezpečovala najskôr vzdelávanie pre učiteľov škôl pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť ako 2-semestrové nadstavbové štúdium. Toto štúdium sa ale otvorilo až v akad. roku 1949/1950. Štúdium sa realizovalo ako štúdium defektológie zamerané v jednej skupine na prípravu učiteľov škôl pre mládež duševne alebo sociálne chybnú; v druhej skupine pre mládež telesne alebo zmyslovo chybnú.

Významným medzníkom v príprave špeciálnych pedagógov bolo zriadenie Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dňa 1. 10. 1967. Štúdium špeciálnej a liečebnej pedagogiky v Bratislave sa od akad. r. 1967/68 realizovalo ako 5-ročné denné štúdium v špecializáciách: somatopédia, tyflopédia, surdopédia, logopédia, psychopédia, liečebná pedagogika (pre ťažkovychovateľných, mala učiteľský a terapeuticko-výchovný smer).

V súčasnosti sa podľa zákona NR SR č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov zabezpečuje príprava špeciálnych pedagógov v tzv. trojstupňovom štúdiu - v bakalárskom stupni, v magisterskom stupni a v doktorandskom stupni štúdia, ktoré môže mať charakter denného prezenčného, alebo externého dištančného štúdia.

Významné osobnosti slovenskej špeciálnej pedagogiky

Z osobností, ktoré pomohli rozvoju slovenskej pedagogiky mentálne postihnutých v druhej polovici 20. storočia možno okrem už vyššie uvedených Gaňa či Predmerského menovať prof. J.Brťku, CSc, prof. Š.Vašeka, CSc, doc. I. Baja, CSc, Dr. I. Jakabčica, CSc, prof. I.Drobného, DrSc. (a ostatných pracovníkov katedry špeciálnej pedagogiky) - pracovali, resp. pracujú na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Ďalej Dr. G. Rehuša, Dr. M. Gažiho, CSc, Dr. I. Učňa, MUDr. L. Kvasničku, Dr. O. Matušku, Dr. A. Pajdlhausera, CSc, Mgr. J. Hučíka a mnoho iných.

Viliam Gaňo (1893-1966)

Viliam Gaňo bol zakladateľom ŠP na Slovensku. Študoval na učiteľskom ústave Blatný Potok, pôsobil v Rumunsku, v Budapešti - tam študoval na Vysokej škole pre vzdelávanie profesorov lieč. pedagogiky. Získal spôsobilosť učiť hluchonemých, slepých, slabomyseľných, naprávať chyby reči. Pôsobil v Budapešti,, Komárne, Dubnici nad Váhom, Kremnici. 1947 nastupuje do štátneho pedagogického ústavu v Bratislave, tu rozvinul všestrannú pedagogickú organizátorsku a vedeckú činnosť. 1947 zriadil Pedagogickú kliniku - vykonával vedecký defektologický výskum a bola tiež diagnostickým centrom. Tvoril učebné osnovy a plány pre jednotlivé typy škôl. Presadzoval vysokoškolskú prípravu špeciálnych pedagógov. 1957 založil časopis Špeciálna škola - 1959 sa spojil s českým časopisom a vznikli Otázky defektológie. Gaňo bol vedúci Slovenskej sekcie. Publikoval veľa: Úvod do Liečebnej pedagogiky, Defektné deti a náčrt základného problému ich výchovy a Z teórie a praxe vyučovania nepočujúcich. V roku 1960 získal vysoké štátne vyznamenanie medaila J.A. Komenského.

Doc. PhDr. Vladimír Predmerský, CSc. (1902-1991)

Po maturite na učiteľskom ústave pôsobil v Modre ako učiteľ a riaditeľ Ľudových škôl v Trenčianskom okrese. V období 1930-1954 bol učiteľom a riaditeľom Pomocnej školy a ústavu (PŠ) „Spolok pre liečebnú nápravu v Trenčíne“ v Trenčíne, neskôr ústredný inšpektor špeciálnych škôl. V roku 1932 bol spoluzakladateľom Zemského spolku pre slabomyseľných na Slovensku. Od 1961 pôsobil vo Výskumnom ústave BA. V roku 1967 sa stal vedúcim katedry ŠP pri FF UK v BA, neskôr vedúci celého inštitútu. Zaoberal sa najmä výchovou a vzdelávaním MR detí. Ako vysokoškolský učiteľ sa zaoberal dejinami ŠP, organizáciou a riadením ŠP škôl a výchovných zariadení. V roku 1969 sa stal predsedom Spoločnosti pre špec.a lieč. výchovu. Medzi jeho práce patria: Defektologický slovník, Náprava chybnej výslovnosti a Školy pre mládež vyžadujúcu osobnú starostlivosť. Tiež bol držiteľ medaile Komenského.

PhDr. Gabriel Rehuš (1909-1993)

Maturoval v Trenčíne, pôsobil na osobitných školách - skúšky - Spôsobilosť pre vyučovanie slabomyseľných a ťažkovychovávateľných. Učiteľ PŠ v Trenčíne (tu sa stretol s Predmerským). 1941 - Špiská Nová Ves - Ústav pre liečebnú nápravu s pomocnou školou. 1950 ŠPÚ tu sa s Gaňom podieľal na budovaní centra špec. - ped (odd. a kliniky). Od roku 1970 učiteľ na katedre ŠP. Prekladal zo zahraničia ŠP, sám publikoval. Medzi jeho práce patria: K aktuálnym otázkam ŠPŠP a príprava defekt. mládeže pre spoločenský život a Metodiky vyučovania v osobitných školách.

Zmeny v špeciálnej pedagogike po roku 1990

Špeciálna pedagogika ako pomerne rozsiahla a obsiahla vedná oblasť prešla v poslednom období výraznými kvalitatívnymi aj kvantitatívnymi zmenami, najmä v roku 1990 zmenami paradigmy špeciálnej pedagogiky, rozširovaním jej pôsobnosti na javy a procesy, s ktorými sa predtým nezaoberala.

Vývoj sociálnej práce a legislatívy

Vývoj sociálnej práce bol ovplyvnený aj legislatívnymi normami, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú sociálnej problematiky obyvateľstva. Medzi najstaršie patrí napríklad Chamurapiho zákonník, ktorý obsahoval informácie o úsilí kráľa Chamurapiho zlepšiť postavenie najchudobnejších vrstiev slobodného obyvateľstva Asýrie.

V novoveku patrili k dôležitým krokom vo vývoji sociálneho zákonodarstva napríklad zákony obmedzujúce prácu detí vo Veľkej Británii (1833) a zákony o verejnom zdraví (1848). Významným krokom bol aj vznik Úradu pre sociálnu politiku v r.

Systém špeciálnej pedagogiky (ŠPP)

ŠPP sa zaoberá teóriou a praxou výchovy detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, porúch učenia, správania, ale aj výnimočne nadaných. Sústreďuje sa na takých jedincov, ktorí nezapadajú do pásma normality.

Predmet ŠPP

Predmet ŠPP je skúmanie podstaty zákonitosti výchovy, edukácie/vzdelávania postihnutých ľudí.

Oblasti ŠPP

• Somatopédia: pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených;
• Tyflopédia: pedagogika zrakovo postihnutých;
• Surdopédia: pedagogika sluchovo postihnutých;
• Logopédia: pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou;
• Etopédia: pedagogika psychosociálne narušených;
• Psychopédia: pedagogika mentálne postihnutých;
• Pedagogika nadaných a talentovaných.

Vznik poškodenia z hľadiska ontogenézy

Z ontogenetického hľadiska môžeme hovoriť o troch obdobiach vzniku možného defektu:

• Prenatálne: pred narodením, obdobie vnútromaternicového vývinu, príčinou poškodenia a plodu, napr.: infekčné ochorenia matky, muns, rubeola, TBC, osýpky, extrémne hladovanie, zlá životospráva- tabakizmus, alkoholizmus, drogová závislosť, stres.
• Perinatálne: počas pôrodu/kliešťový pôrod, rôzne komplikácie pri pôrode/.
• Postnatálne: po narodení/úrazy, nehody, pády…/.

Príčiny vzniku postihnutia

• Endogénne príčiny: vnútorné- ide predovšetkým o dedičné ochorenia, ktoré môžeme rozdeliť na familiárne výskyt podobného respektívne zhodného druhu ochorenia alebo postihnutia v rodine a dokázateľné genetickými vyšetreniami/ v rodine sa daný druh postihnutia nevyskytoval a samotné postihnutie je výsledkom genetického prenosu;
• Exogénne príčiny: vonkajšie: a) anorganické- žiarenie, chemické látky, jedy, b) biologické- vírusy, baktérie, plesne, precitlivenosť- alergie, c) psychosociálne- rodina, škola, výchovné zariadenia, pracovisko.

Následky spojené s postihnutím, narušením

Akýkoľvek druh postihnutia ovplyvňuje celú osobnosť jedinca. Postoj spoločnosti ľuďom s postihom- emocionálny postoj- buď je predmetom súcitu, alebo vzbudzuje odpor. Tento postoj býva často spojený s predsudkami. Reakcie postihnutého- zistí, aký postoj má k nemu jeho okolie, jeho vnímanie je citlivejšie a intenzívnejšie.

Rodina postihnutého

• Fáza šoku a popretia: neprijateľná skutočnosť, nechcú nič počuť o starostlivosti o také dieťa, lekár- nosí zlé správy „náhradný vinník“;
• Fáza postupnej akceptácie a vyrovnanie sa s problémom: rodičia majú záujem o ďalšie informácie(zdravotné, výchovné), chcú poznať príčinu postihnutia, dosť často tu dochádza k rezignácii- akceptácia názoru, že sa nič nedá robiť a dôsledkom môže byť zbytočná stagnácia vývoja dieťaťa, v tých oblastiach, kde by nemusela byť;
• Fáza realizmu: rodičia sa zmierili zo skutočnosťou a snažia sa zmieriť dôsledky postihnutia.

Následky telesného postihnutia

Nedostatočné pohybové možnosti a deformovaný zovňajšok. Závažnosť pohybových obmedzení veľmi ovplyvňuje kvalitu života. Rozhodujúca je miera sebestatočnosti, ak chýba- človek je závislý na iných. Pohybovo obmedzený nemá rovnaké možnosti stýkať sa s rôznymi ľuďmi, má menšie skúsenosti s rôznym sociálnym prostredím. Vplyv deformovaného zovňajšku - telo funguje ako vlastná zložka sociálnej prezentácie. Viditeľne telesné deformácie majú vždy sociálny dopad.

Následky sluchového postihnutia

Sluchovo postihnutých možno chápať ako minoritu, ktorá používa odlišný komunikačný systém. Hlasový prejav býva ťažko zrozumiteľný, obmedzená SZ, problém pochopenia významu slov. Ťažko sa orientujú, majú problém pochopiť názory, postoje a pocity druhých. Majú tendenciu reagovať impulzívne, lebo sa nedokážu ovládať.

Následky zrakového postihnutia

Nedostatočnosť vizuálneho kontaktu. Nepriaznivo pôsobí aj akákoľvek nápaditosť, alebo deformácia reči. Zrakovo postihnutý má obmedzenú schopnosť učiť sa napodobňovaním. Orientáciou neznámom prostredí, čo vedie k závislosti na iných ľuďoch. Menší záujem o samostatnú aktivitu.

Následky mentálneho postihnutia

Závisia od stupňa mentálnej retardácie. Spomalené myslenie. Oneskorená reč. Poruchy výslovnosti. Ťažká vzdelávateľnosť. Výchovné problémy. Hyperaktivita. Nemajú radi zmenu.

Následky psychosociálneho narušenia

Drogová závislosť. Sexuálna deviácia. Týranie detí. Outizmus. Suiciálne sklony/samovražedné. Kriminalita.

Základy pedagogiky mentálne postihnutých

Je to vedný odbor ktorý sa zaoberá edukáciou MP a MP s viacerými chybami. Priorita PMP je rozvíjanie kognitívnej činnosti a celej osobnosti u mentálne postihnutých jedincov.

Stupne mentálnej retardácie

• Hraničné pásmo mentálnej retardácie (MR)
• Ľahká MR
• Stredná MR
• Ťažká MR
• Hlboká MR

Etiologické hľadisko

1, organicky, biologicky, podmienená - súvisí s poškodením CNS - mozgu- oligofrénia- demencia

• Oligofrénia - stav zapríčinený štrukturálnou rozptýlenou poruchou mozgu v prenatálnom, perinatálnom, postnatálnom období mozgová obrna rôzneho pôvodu vonkajší vzhľad - tvár, oči postoj, lokomócia psychika, city, vôľa, osobnosť
• Demencia - proces - postupný rozpad alebo zastavovanie normálneho vývinu - progresívny charakter. sociálne podmienená mentálna retardácia

Predmet MP

Skúmanie dôsledkov MP, diagnostika a prognostika a napokon socializácia MP. Podľa členenia veku delíme: podľa veku - MP v rannom predškolskom školskom a v adolescencii a dospelí. Výchovou dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie, prac uplatnenia, ovplyvniť ich pozitívne.

Vzdelávanie

Osvojiť si súhrn vedomostí, zručností, pripraviť na život. Cieľom edukácie je osvojiť si vedomosti, zručnosti pre prof. prípravu, vytvoriť postoje k ostatným ľuďom k sebe, pripraviť sa na praktický život. Pomocné školy sa delia podľa stupňa MR: 1, nižší stupeň 1-3 ročník 2, stredný stupeň 4-6 ročník 3, vyšší stupeň 7-8 ročník 4, pracovný stupeň 10 ročník

Základy pedagogiky telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených

Vedný odbor ŠP, ktorý skúma osobitosti edukácie jednotlivcov s chybami pohybovo, oporného a nervové ústrojenstva a jednotlivcov s výraznými negatívnymi zmenami v zdrav. stave. Toto opisné označenie od r. 1995 - dovtedy Somatopédia. Orientuje sa na deti aj dospelých, aj mládež. Predmetom tej pedagogiky - ciele, obsah, metódy a prostriedky edukácie týmto jedincov so zreteľom na špecifiká postihnutia. Telesne postihnutý - vyznačuje sa chybami pohybového, nosného, nervového ústrojenstva - všetky odchýlky od normálneho tvaru tela a končatín, teda deformity, abnormality, čiže anomálie.

Telesný postih môže byť:

• vrodený - na základe porúch vývinu zárodku /prenatálne/
• získané - úraz, zápaly, degenerácia, hormonálna činnosť

V súčasnosti pojem telesne postihnutý - chybný, poškodený, handicapovaný, alebo pohybovo postihnutý. Chorý - v stave choroby, porucha rovnováhy organizmu a prostredia - vznikajú anatomické a funkčné zmeny. Hospitalizácia chorých detí - zaradenie do školy pri zdravotníckom zariadení. Zdravotne oslabený - v stave rekonvalescennie alebo má zníženú odolnosť proti chorobám, alebo má recidívy, potrebuje sa doliečovať, potrebuje zvláštnu edukáciu.

Základné spoločné znaky:

• poruchy hybnosti
• poruchy vyššej nervovej činnosti
• psychické zmeny

Základy pedagogiky zrakovo postihnutých

V systéme ŠP vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie ZP /tyflopédie/. ZP osoby - v dôsledku zníženej /alebo nulovej/ priepustnosti optického kanálu príjem zrakových informácií výrazne znížený alebo znemožnený. Zrakovo postihnutý - ani s použitým kompenzačných /náhradných, vyronávacích/ alebo korekčných /nápravných/ prostriedkov nemôžu pri činnostiach vyžadujúcich zrakovú kontrolu dosahovať také výkony ako normálne vidiaci. Preto, nie ten kto nosí okuliare ale ten kto s okuliarmi nevidí. Používa sa aj názov tyflopédia.

#

tags: #vznik #a #vývoj #pedagogiky #mentálne #postihnutých