Žaloba o rozpustenie politickej strany: Dôvody a kontext

Článok sa zaoberá problematikou žalôb o rozpustenie politických strán na Slovensku, s dôrazom na prípady ĽSNS a Slovenskej pospolitosti. Analyzuje dôvody, ktoré viedli k podaniu týchto žalôb, ako aj argumenty Najvyššieho súdu SR (NS SR) pri ich zamietnutí, resp. akceptovaní.

Úvod do problematiky rozpúšťania politických strán

Rozpustenie politickej strany je v demokratickom štáte mimoriadne závažný krok, ktorý zasahuje do slobody združovania a politickej súťaže. Z tohto dôvodu sa k nemu pristupuje len v krajných prípadoch, keď strana svojou činnosťou ohrozuje samotné základy demokracie a právneho štátu. V štátoch Rady Európy, ktorej je aj Slovensko členom, dochádza k rozpusteniu politickej strany len ojedinele, pretože rozpustenie politickej strany je všeobecne považované za opatrenie ultima ratio, ku ktorému je potrebné pristupovať veľmi obozretne.

Prípad ĽSNS a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

V máji 2017 podal generálny prokurátor Jaromír Čižnár na NS SR návrh na rozpustenie parlamentnej ĽSNS. Prvý raz sa vo veci začalo konať 9. Zástupca Generálnej prokuratúry (GP) SR Ivan Minár vtedy argumentoval protirómskymi prejavmi strany. Obhajoba návrh odmietla s tým, že na rozpustenie strany nevidí dôvod.

Dňa 29. apríla NS SR návrh zamietol. Predsedníčka senátu Jana Zemková zdôraznila, že posúdili jednotlivé dôkazy obžaloby. V súvislosti s ohrozovaním demokracie bol podľa jej slov najdôležitejší prvok bezprostrednosti. Argumentáciu obžaloby opierajúcu sa o trestné konania v prípade predsedu strany a jej dvoch poslancov, ktorými sa v súčasnosti zaoberajú súdy, nebolo podľa jej slov možné považovať za priťažujúcu okolnosť pri rozhodovaní. Podotkla, že do skončenia trestných konaní platí prezumpcia neviny a že NS vo veci rozpustenia ĽSNS rozhodoval ako správny súd, a nie trestný.

NS SR zastáva názor, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná strana v rámci svojho politického programu presadzuje vystúpenie Slovenskej republiky zo združenia NATO a má záujem o vypísanie referenda s otázkou o vystúpení Slovenskej republiky z Európskej únie. Podľa názoru súdu tieto hodnotové východiská nepostačujú samé o sebe, v tomto štádiu konania, za dôvody, ktoré by mohli viesť k rozpusteniu politickej strany. Zároveň sa v stanovisku uvádza, že NS SR na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru že žalovanú stranu nie je možné rozpustiť len preto, že kritizuje ústavný a právny poriadok štátu a že sa zúčastňuje na tvorbe verejnej debaty na politickej scéne.

Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku

Najvyšší súd uviedol sedem dôvodov, prečo sa rozhodol stranu nerozpustiť. Ani jeden dôvod však nesmeroval k tomu, že by strana nebola fašistická.

Dôvody zamietnutia žaloby podľa NS SR

1. Vzhľadom na to, že sa jedná o najsilnejší zásah v demokratickej spoločnosti do práva na združovanie občanov v politických stranách, je potrebné v každom štádiu konania skúmať, či nie je dostatočné použiť aj menej drastický prostriedok na elimináciu jednotlivých prejavov členov alebo organizačných zložiek strany tak, aby sa dosiahol účel sledovaný zákonom. Jedná sa najmä o trestné stíhanie konkrétnych osôb a elimináciu ďalších nedovolených alebo protispoločenských činností administratívnymi prostriedkami nižších stupňov.
2. Najvyšší súd SR skonštatoval, že v štátoch Rady Európy, ktorej je aj Slovensko členom, dochádza k rozpusteniu politickej strany len ojedinele pretože rozpustenie politickej strany je všeobecne považované za opatrenie ultima ratio, ku ktorému je potrebné pristupovať veľmi obozretne.
3. Najvyšší súd v tejto veci rozhodoval ako súd správny, nie trestný súd. Do právomoci správneho súdu nepatrí rozhodovanie v trestných veciach, teda správny súd nerozhoduje, či sa fyzická alebo právnická osoba dopustila spáchania trestného činu. Správny súd nemá právomoc rozhodnúť o tejto otázke ani prejudiciálne (predbežne podľa § 132 SSP). Vzhľadom na existujúcu zákonnú úpravu nebolo právne možné, aby správny súd v tejto veci v prospech žaloby vyhodnotil čo i len predbežne, možnú trestnosť skutkov, za ktoré sú aktuálne vedené trestné konania proti predsedovi žalovanej politickej strany a dvom parlamentným poslancom a to aj napriek tomu, že boli uplatnené ako rozhodujúce žalobné body v tejto veci. Najvyšší súd vychádzajúc z prezumpcie neviny, keďže ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku nebol nikto z menovaných čelných predstaviteľov žalovanej strany právoplatne odsúdený a žalobca nepodal procesný návrh napr. na prerušenie tohto konania podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, rozhodol na podklade aktuálneho stavu veci prihliadnuc aj na skutočnosť, že s účinnosťou od 1. januára 2019 ustanovenie § 388 SSP stanovuje správnemu súdu lehotu šiestich mesiacov na rozhodnutie vo veci, ktorá v tejto veci uplynie 30. júna 2019 (§ 493a SSP).
4. Najvyšší súd je názoru, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná strana v rámci svojho politického programu presadzuje vystúpenie Slovenskej republiky zo združenia NATO a má záujem o vypísanie referenda s otázkou o vystúpení Slovenskej republiky z Európskej únie. Podľa názoru súdu tieto hodnotové východiská nepostačujú samé o sebe, v tomto štádiu konania, za dôvody, ktoré by mohli viesť k rozpusteniu politickej strany. Nateraz nebolo preukázané, že by žalovaná na uvedený zámer použila prostriedky nezlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
5. Najvyšší súd SR na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru že žalovanú stranu nie je možné rozpustiť len preto, že kritizuje ústavný a právny poriadok štátu a že sa zúčastňuje na tvorbe verejnej debaty na politickej scéne. Právomocou Najvyššieho súdu SR v kontradiktórnom súdnom spore tohto typu v právnom štáte, nie je suplovanie úlohy žalobcu a vyhľadávanie dôkazov na jeho tvrdenia. Dôkazné a argumentačné bremeno zaťažuje žalobcu -Generálneho prokurátora SR z čoho vyplýva, že v pochybnostiach ku ktorým dospel súd aj v tejto veci, (resp. pri nejasnostiach a nedostatku dôkazov), sa musí najvyšší súd vždy prikloniť na stranu žalovanej (politickej) strany plne v súlade s pravidlom in dubio pro libertate.
6. Najvyšší súd všeobecne akceptuje koncept „demokracie schopnej brániť sa“ (democracy capable of defending itself, wehrhafte/streitbare Demokratie), pričom v tejto súvislosti poukazuje na aktuálny spoločenský vývoj, na všeobecne akceptované výsledky volieb v Banskobystrickom samosprávnom kraji ako aj na demokratické výsledky prezidentských volieb v tomto roku.
7. Súd je oprávnený rozhodnúť len v rozsahu podanej žaloby a predložených dôkazov. Najvyšší súd v právnom štáte rozhoduje na základe predložených dôkazov, podľa Ústavy SR, zákonov Slovenskej republiky a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Reakcie na rozhodnutie NS SR

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (SaS) uviedla, že by bolo dobré, aby generálna prokuratúra zverejnila celkovú analýzu, na základe ktorej dospela k dôvodom nepodania žaloby na rozpustenie ĽSNS.

Stanovisko Generálnej prokuratúry SR

Generálna prokuratúra (GP) SR uviedla, že ĽSNS nemá reálny potenciál a príležitosť zrealizovať politické zmeny, ktoré by ohrozovali demokraciu. GP SR v stanovisku konštatuje, že zohľadnili aj také kritériá, ako veľkosť strany, rozkol v strane, koaličný potenciál, počet poslancov v Národnej rade SR, ale aj výtlak.

"Na tejto skutočnosti nemôžu nič zmeniť ani verejne známe právoplatné odsúdenia predstaviteľov strany za skutky spáchané pred vyhlásením prvého rozsudku Najvyššieho súdu (NS) SR o zamietnutí žaloby na rozpustenie ĽSNS," uvádza GP. Priznáva, že aj keď tieto rozsudky môžu vyvolať zrozumiteľné obavy, nedosahujú úroveň bezprostredného ohrozenia demokracie a ústavnosti. Hovorí, že ĽSNS „už nepodáva a neprezentuje obraz o takom spoločenskom modeli, ktorý by bol v rozpore s ponímaním demokratickej spoločnosti“.

GP pripomenula, že po rozsudku súdu si dala strana zapísať nové stanovy. Tie neobsahujú žiadne ciele, ktorých snahou by bolo podkopať alebo zrušiť slobodný demokratický poriadok. Pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na podanie žaloby na rozpustenie ĽSNS analyzovali podmienky vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Ale aj rozsudku NS SR z 29. apríla 2019, ktorým sa zamietla žaloba GP SR na rozpustenie ĽSNS.

Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok

Generálna prokuratúra upozornila, že rozpustenie politickej strany je v demokratických podmienkach odôvodniteľné iba v prípade, ak smeruje k ochrane samotnej podstaty demokracie.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka informoval, že nepodá návrh na rozpustenie ĽSNS.

Prípad Slovenskej pospolitosti

NS SR už raz, a to koncom februára 2006, rozhodoval o zákaze činnosti krajne pravicovej strany Slovenská pospolitosť - Národná strana, ktorej viacerí členovia čelili vtedy obvineniam z trestných činov. Dôvodom na jej rozpustenie bolo podľa vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslava Trnku skutočnosť, že strana svojimi stanovami, programom a činnosťou na území SR porušovala Ústavu SR, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy. Najvyšší súd SR rozpustil Slovenskú pospolitosť - národnú stranu, pretože vo svojom ľudovom programe podmieňovala účasť občanov na voľbách do NR SR registráciou v jednom zo stavov. Podľa senátu NS sa tým porušil ústavný princíp priamej, slobodnej a všeobecnej možnosti voliť a byť volený.

12. novembra 2008 - Občianske združenie Slovenská pospolitosť rozpustilo MV SR s odôvodnením, že šíri národnostnú nenávisť. 1. júla 2009 - NS SR na správnom konaní zrušil rozhodnutie MV SR z 12. novembra 2008 o rozpustení Slovenskej pospolitosti (SP) a vec vrátil na ďalšie konanie ministerstvu. NS SR uznal, že rozhodnutie ministra vnútra Roberta Kaliňáka (Smer-SD) bolo nezákonné a neboli splnené zákonné podmienky na rozpustenie SP.

Rozpúšťanie politických strán v iných štátoch

Článok sa okrajovo dotýka aj problematiky rozpúšťania politických strán v iných štátoch, pričom uvádza príklad Českej republiky (Dělnická strana) a Maďarska (Jobbik, Maďarská garda). Tieto prípady ilustrujú, že dôvody na rozpustenie politickej strany sa môžu líšiť v závislosti od konkrétnej situácie a právneho poriadku danej krajiny.

V Českej republike bol dôvodom na rozpustenie Dělnickej strany jej protiprávna a pričítaateľná činnosť, ktorá ohrozovala právny štát a hodnoty spoločnosti. V Maďarsku bola rozpustená Maďarská garda pre svoje kvázi-militantné aktivity, ktoré podnecovali násilie a porušovali slobody a bezpečnosť rómskeho obyvateľstva.

Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov

tags: #zaloba #o #rozpustenie #politickej #strany #dôvody