
Žaloba o určenie času plnenia je právny inštitút, ktorý má svoje miesto v slovenskom procesnom práve. Rekodifikácia civilného procesu priniesla v tejto oblasti zásadné zmeny, ktoré ovplyvnili najmä žaloby o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, najmä zmlúv. Tento článok sa zameriava na túto špecifickú oblasť a analyzuje zmeny, ktoré nastali v dôsledku rekodifikácie.
Podľa § 80 písm. c) OSP bolo možné žalobou sa domáhať rozhodnutia "o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem". V praxi sa podľa tohto ustanovenia pomerne často podávali žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti určitej zmluvy.
V rámci rekodifikácie civilného procesu bol pôvodný § 80 písm. c) OSP rozdelený na dve samostatné písmená. Podľa § 137 písm. c) CSP sa možno žalobou domáhať rozhodnutia o "určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu". Podľa písm. d) sa možno domáhať rozhodnutia o "určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu".
Zámerom zákonodarcu bolo zrejme podľa písm. c) pripustiť len žaloby o určenie "práva", teda napr. vlastníckeho práva k veci, nie však právnej skutočnosti, teda napr. neplatnosti zmluvy. Žaloby o určenie právnej skutočnosti sú prípustné len vtedy, ak ich pripúšťa osobitný predpis, napr. určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, výpovede nájmu bytu podľa Občianskeho zákonníka, uznesenia valného zhromaždenia podľa Obchodného zákonníka alebo dobrovoľnej dražby podľa zákona o dobrovoľných dražbách.
V iných prípadoch by žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu malo byť neprípustné. Tento výklad potvrdzujú aj súdy (napr. "podľa novej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu.", NS SR, sp. zn. 9 Cdo/7/2021; "právnu otázku nastolenú dovolateľom - žaloba o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy ako žaloba o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ C. s. p. nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu a preto jej nie je možné od účinnosti C. s. p. vyhovieť, možno pokladať za vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 15/2017, sp. zn. 6 Cdo 30/2018 a 5 Obo 12/2018", NS SR, sp. zn. 4 Cdo 17/2019).
Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku
Odpoveď súdov k prvej otázke sa javí byť pomerne jednoznačná. Určovacia žaloba podaná za účinnosti OSP sa v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzuje podľa OSP (napr. "súd musí úkony strán sporu ( § 470 ods. 2 CSP) posudzovať podľa účinkov a podmienok uvedených v OSP v znení účinnom v čase ich uskutočnenia. Bolo preto potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem výlučne vo vzťahu k pôvodne predvídanému postupu v ust. § 80 písm. c/ OSP", NS SR, sp. zn. 9 Cdo/7/2021; "V danom prípade predmetom konania bola žaloba žalobcu o určenie neplatnosti právnych úkonov uzavretých medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, pričom žaloba bola podaná na okresný súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Konajúce súdy preto správne posudzovali podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku ( § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p.). V súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu žalobcom podanú žalobu považovali za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., podľa ktorého návrhom možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.", NS SR, sp. zn. 6 Cdo 30/2018; "Podľa novej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu. Táto právna úprava však nebola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinná a konajúce súdy tak musia úkony strán sporu ( § 470 ods. 2 C. s. p.) posudzovať podľa účinkov a podmienok uvedených v O. s. p. v znení účinnom v čase ich uskutočnenia. … Konajúce súdy preto správne posudzovali podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku", NS SR, sp. zn. 4 Cdo 17/2019).
Druhá otázka je, či súdy majú žalobcovi v prípade podania žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právneho úkonu pomôcť tento nedostatok odstrániť. K tejto otázke som si vedomý len jedného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (budem vďačný za prípadné doplnenie). Vo veci pod sp. zn. 7Cdo/268/2019 išlo o žalobu podanú už za účinnosti CSP. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti spotrebiteľských zmlúv, ktoré v jej mene uzatvoril jej manžel. Súd prvej inštanciu žalobu zamietol, lebo sa nejednalo o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu v zmysle § 137 písm. d) CSP. A odvolací súd tento záver potvrdil. Na dovolanie žalobkyne dovolací súd pripomenul, že "žalobkyňa je povinná svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť (ak ho predsa len v žalobe právne posúdi, súd daným posúdením nie je viazaný.) Je totiž vecou súdu, aby v zmysle zásady „iura novit curia" podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného nároku. … Inak povedané predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi)."
Inými slovami, súd je viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. V danej veci síce samotný petit smeroval k vysloveniu neplatnosti zmluvy (v zmysle § 137 písm. d/ CSP), ale z obsahu žaloby vyplývalo, že mohlo ísť aj o žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je (žalobkyňa nie je spoludlžníčkou spornej zmluvy) v zmysle § 137 písm. c) CSP. Dovolací súd tak uzavrel, že "súd prvej inštancie mal za účelom ustálenia predmetu konania v zmysle § 129 CSP žalobkyňu poučiť o vadách ňou podanej žaloby a vyzvať ju, aby ich v ním určenej lehote odstránila".
Rozhodnutie je šetrné k podstate práva na súdnu ochranu. Je otázne, či by boli súdy rovnako ústretové, ak by nešlo o spotrebiteľa (aj keď kvalifikované právne zastúpenie mala žalobkyňa aj v tomto prípade). A je rovnako otázne, či táto ústretovosť bude ustupovať s tým, ako sa postupujúcim časom od rekodifikácie bude povedomie o novom režime určovacích žalôb rozširovať medzi právnickú verejnosť.
Každopádne odpoveď vyplývajúca z tohto rozhodnutia na druhú nastolenú otázku sa zdá byť, že ak z kontextu žaloby vyplýva, že ide o žalobu na určenie existencie, resp. neexistencie práva, hoci petit je formulovaný na platnosť, resp. neplatnosť právneho úkonu, je povinnosťou súdu postupovať podľa § 129 CSP a pomôcť žalobcovi odstrániť vady žaloby.
Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok
Civilný sporový poriadok (CSP) umožňuje súdu rozhodnúť o základe nároku alebo o jeho časti medzitýmnym rozsudkom. Podľa § 214 ods. 2 CSP, ak je medzi stranami sporná výška nároku, môže súd rozhodnúť najprv len o jeho základe.
Myšlienka medzitýmneho určovacieho rozsudku má svoje korene v historickom vývoji procesného práva. Savignyho Elementarlehre, ktorá zdôrazňovala právnu moc dôvodov rozhodnutia, bola v rozpore s názormi Wetzella a Ungera, ktorí presadzovali, že právna moc sa vzťahuje len na výrok rozsudku. CPO nakoniec rozhodol v prospech Ungera a Wetzella, ale zároveň umožnil stranám sporu dosiahnuť pravomocné riešenie otázky, ktorá je vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu prejudiciálna, prostredníctvom medzitímnej určovacej žaloby.
Osobitne zaujímavou je napr. rozsah toho, čo môže súd určiť medzitýmnym rozsudkom podľa § 214 ods. 2 CSP.
Nemenej zaujímavou je aj otázka, či katastrálny zákon v spojení s judikátom R 81/2014 je dostatočným podkladom, aby sa určovacou žalobou mohlo rozhodovať o platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností. Ak nie, aké sú procesné možnosti strán po spornom odstúpení.
Dovolací súd podporne poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí sp.zn. 4 Cdo 35/2019. Súd v ňom argumentoval, že predmetom civilného procesu je procesný nárok, ktorý je tvorený predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne významné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh. Účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály. Sudca by sa vždy mal v prvom rade zaoberať materiálnym predmetom sporu, lebo len preto sa vec dostala na súd, aby sa rozhodlo o hmotnom práve.
Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov
Aj Európsky súd pre ľudské práva zo zásady iura novit curia vyvodzuje, že táto zásada neslúži na odôvodnenie príčin brániacich mu zaoberať sa meritom veci, ale oprávnenie prekvalifikovať predloženú sťažnosť (návrh) tak, aby ju vecne preskúmal aj vtedy, ak by ho úzkoprsé a formalistické ponímanie sťažnosti malo priviesť k jej odmietnutiu z formálnych príčin pre nedostatky sťažnosti; označuje sa totiž za pána právnej charakteristiky faktov sporu, a preto môže sám od seba rozhodnúť tak, že meritórne preskúma sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 8 dohovoru (Solomakhin c. Ukrajina z 15. marca 2012, sťažnosť č. 24429/03). Všeobecný súd mal vychádzať zo Základných princípov CSP vyjadrených v čl. 2 a 3, a teda dbať najmä na to, aby ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov bola spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Tieto princípy nadviazali na doterajšiu úpravu OSP, v zmysle ktorých súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP účinného do 30. júna 2016). Občianske súdne konanie sa preto musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.
V konkurznom konaní je dôležité určiť, ktoré pohľadávky sú pravé a ktoré nie. Veriteľ, ktorý nesúhlasí s tým, ako správca konkurznej podstaty posúdil jeho pohľadávku, môže podať žalobu o určenie pravosti pohľadávky.
Zamestnanec, ktorý nesúhlasí s výpoveďou, ktorú dostal od zamestnávateľa, môže podať žalobu o určenie neplatnosti výpovede. V takomto prípade je dôležité, aby zamestnanec zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.
Ak dlžník svoj dlh nesplní riadne a včas, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 veta prvá OZ). Žalovaný I. (ako dlžník) sa dostal do omeškania nesplnením záväzku v dohodnutej dobe. Žalovaný II. (ako ručiteľ) sa dostal do omeškania až potom, čo ho žalobca (veriteľ) o plnenie požiadal, keď v jeho prípade čas plnenia nebol dohodnutý ani ustanovený právnym predpisom, resp. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 OZ). Týmto vykonávacím predpisom je nar. vl. č. 87/1995 Z. z. účinné od 1. mája 1995. Podľa jeho ustanovenia § 3 výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Poplatok z omeškania je za každý deň omeškania 2,5 promile dlžnej sumy, najmenej však 25 Sk za každý i začatý mesiac omeškania (§ 4 cit. nar. vl.).