Žaloba o Vydanie Veci: Rozsudok, Relatívne Vlastníctvo a Judikáty

Tento článok sa zaoberá žalobou o vydanie veci, rozsudkom, relatívnym vlastníctvom a judikátmi, a to s dôrazom na princíp subsidiarity určovacej žaloby a jeho aplikáciu v slovenskom právnom prostredí. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku, analyzovať rôzne aspekty a argumenty, a to aj s odkazom na judikatúru a názory právnych odborníkov.

Princíp Subsidiarity Určovacej Žaloby

Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba je tak akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Tento princíp vlastne nepripúšťa, aby popri sebe existovali vo veci dva rozsudky, určovací rozsudok a rozsudok na plnenie, čo sa považuje za nehospodárne a zbytočne zaťažujúce súdy.

Účel a Dôvody Subsidiarity

Príspevok analyzuje účel princípu subsidiarity určovacej žaloby a dôvody, pre ktoré sa stal súčasťou rozhodovacej praxe na Slovensku a vo viacerých európskych krajinách. Cieľom naliehavého právneho záujmu je ochrana súdneho systému pred nepotrebnými žalobami, teda zabezpečiť, aby bola súdna ochrana poskytovaná rozumne a efektívne.

Koexistencia Určovacieho Rozsudku a Rozsudku na Plnenie

Naopak, koexistencia týchto dvoch rozsudkov je v anglickom práve prirodzená. V priestore determinovanom germánskou právnou tradíciou to však tiež nie je vylúčené. Táto koexistencia je umožnená prostredníctvom tzv. medzitýmneho určovacieho rozsudku. Skutočnosť, že takáto právna úprava v germánskej právnej kultúre existuje už od roku 1895 (§ 393 rakúskeho ZPO), znamená, že koexistencia týchto dvoch výrokov má zrejme opodstatnenie. Už podľa ZPO existovali dva druhy medzitýmnych rozsudkov, a to o základe nároku a o práve alebo právnom vzťahu, od ktorého závisí rozhodnutie vo veci samej.

S účinnosťou od 1. júla 2016 je súčasťou aj slovenského civilného procesného práva medzitýmny určovací rozsudok upravený v § 214 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP). Podľa tohto ustanovenia „súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.“ Jeho znovuzavedenie do procesnej úpravy bolo veľmi nenápadné. Medzitýmny určovací rozsudok je však dôkazom toho, že určovací výrok môže existovať aj popri výroku na plnenie.

Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku

Z právnej úpravy nevyplýva obmedzenie pre vydanie medzitýmneho určovacieho rozsudku okrem toho, že jeho vydanie musí strana navrhnúť (na rozdiel od medzitýmneho rozsudku o základe nároku podľa § 214 ods. 1 CSP, ktorý súd vydá aj bez návrhu). Pre úplnosť uvádzame, že rakúska právna doktrína, ako aj súdna judikatúra, nad rámec zákonného textu stanovuje určité obmedzenie prípustnosti medzitýmneho určovacieho rozsudku prostredníctvom osobitného právneho záujmu a súd ho vydá len ak určovací rozsudok má význam aj nad rámec rozsudku o plnení. Toto sa niekedy považuje za akýsi osobitný právny záujem. Súdna prax k tomu dodáva, že ak by predbežná otázka nemala význam aj nad rámec prebiehajúceho konania, nebol by dôvod na samostatné rozhodnutie o predbežnej otázke a potom by postačovalo, ak by sa súd k predbežnej otázke vyjadril len v odôvodnení súdneho rozhodnutia.

Naopak, nemecká doktrína pripúšťa, že osobitný právny záujem sa nevyžaduje, pretože vyplýva zo samotnej prejudiciality určenia pre vec samu. Na Slovensku neexistuje v tejto otázke zatiaľ ustálená rozhodovacia prax. Možno sa stretnúť s prístupom, podľa ktorého sa má aj v prípade medzitýmneho určovacieho návrhu skúmať naliehavý právny záujem.

Hospodárnosť a Určovacia Žaloba

Pre stranu môže mať význam aj samotné určenie predbežnej otázky a k podaniu žaloby o plnenie ani nemusí dôjsť. Preto vydanie určovacieho rozsudku môže, paradoxne, pôsobiť hospodárne v tom zmysle, že namiesto rozhodnutia o obidvoch zložkách nároku na plnenie (určenie a plnenie), žalobca súdy zaťaží len rozhodovaním o jednom z nich a plnenie dosiahne mimosúdne. Vtedy je naopak, upustenie od princípu subsidiarity nástrojom procesnej ekonómie.

Nakoniec platí, že keď už súd o predbežnej otázke rozhodne, nie je dôvod na to, aby ju nepoňal do výroku, ak o to žalobca žiada, pretože len tak sa stane aj táto časť súdneho rozhodnutia právoplatnou a vecou rozhodnutou.

Určovacia Žaloba Ako Druhoradý Prostriedok

Princíp subsidiarity vytvára z určovacej žaloby akýsi druhoradý procesný nástroj v porovnaní s ostatnými žalobami. Tento prístup vychádza z názoru, že určovacia žaloba je obsahovo užšia ako je žaloba na plnenie, ktorá ju prekrýva. Tento názor nepovažuje za správny Dvořák, ktorý poukazuje na to, že obidve žaloby charakterizujú odlišné žalobné návrhy. Ich predmety považuje za obsahovo rozdielne a podľa neho sa vymykajú porovnávaniu „čo do šírky“.

Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok

Právoplatnosť Určovacieho Rozsudku

Právoplatnosť určovacieho rozsudku sa prejavuje v dvoch smeroch, i) v nezmeniteľnosti (ide o tzv. negatívnu stránku materiálnej právoplatnosti, § 230 CSP) a ii) v záväznosti (ide o tzv. Určenie práva je pre následnú žalobu o plnenie, ktoré pochádza z tohto určenia, otázkou prejudiciálnou. Prejavom prejudiciality v situácii, keď už existuje právoplatné rozhodnutie o otázke, ktorá je predpokladom pre rozhodnutie o ďalšej veci, je záväznosť prvého rozhodnutia pre ďalšie konanie. Záväznosť právoplatného rozhodnutia bráni súdu, aby vyriešenú prejudiciálnu otázku v následnom závislom spore samostatne posúdil. To znamená, že je vylúčené nové prerokovanie tejto otázky. Súd rozhodujúci závislý spor je viazaný právoplatným rozhodnutím o tejto prejudiciálnej otázke. Vyhovujúce rozhodnutie o pozitívnej určovacej žalobe by nemalo žiadny zmysel, ak by v následnom spore o vydanie veci mohla byť otázka vlastníctva veci opätovne spochybnená. Potom platí, že k preťaženiu súdov vlastne nedochádza. Súd v konaní o následnej žalobe na plnenie totiž „pokračuje“ tam, kde konanie o určení skončilo.

Sociologický Aspekt Určovacích Žalôb

Sociologický aspekt určovacích žalôb má svoj zásadný význam, ktorý je podľa nášho názoru nedocenený. Určovacia žaloba, práve tým, že nie je exekučným titulom, predstavuje svojím spôsobom miernejšie vyriešenie spornej otázky. Určovací rozsudok sa tak môže stať predpokladom pre dobrovoľné plnenie. Pokiaľ však dôjde k dobrovoľnému plneniu, potom platí, že súdny systém bol zaťažený oveľa menej, ako keby rozhodol o žalobe na plnenie. Vtedy by totiž musel rozhodnúť najskôr o určení a až následne o plnení (príp. inom nároku).

Trovy Konania a Určovacia Žaloba

V slovenskom právnom prostredí môže byť motiváciou na dobrovoľné plnenie práve náhrada trov konania. Preto pokiaľ nie je výška plnenia sporná, možno dôvodne očakávať, že povinná strana bude dobrovoľne plniť. Konanie o určenie je spravidla lacnejšie. Minimálne pri vyrubovaní súdneho poplatku súd vychádza z toho, že predmet konania nie je možné oceniť peniazmi a súdny poplatok tvorí pevná suma - 99,50 eur, nie 6% zo žalovanej sumy.

Argument, že súdna sústava tým stratí na hodnote súdneho poplatku, podľa nášho názoru neobstojí, pretože zmyslom súdnej ochrany nemá byť to, koľko súdny systém na súdení „zarobí“, ale to, aby bola súdna ochrana poskytovaná efektívne a v primeranej lehote a aby strany dostali odpoveď na to, prečo sa na súd obrátili.

Ochrana Žalovaného a Princíp Subsidiarity

Ak zástancovia princípu subsidiarity argumentujú tým, že ide okrem ochrany súdneho systému aj o ochranu žalovaných, je otázne, či tieto úlohy môže splniť práve princíp subsidiarity. Veď aj žaloby na plnenie, kde žalobca prehrá, sú zaťažením žalovaného, toto zaťaženie je však tolerované. Koniec koncov, každý žalovaný, ktorý spor vyhrá, je nedôvodne zaťažený žalobcom. Vždy je len na žalobcovi, či určitý súdny spor, či už na určenie alebo na plnenie začne. V konečnom dôsledku je potrebné pripustiť, že pokiaľ chce ktokoľvek žalovať akúkoľvek osobu, nemôžeme mu v tom vlastne úplne zabrániť. Preto prílišná ochrana žalovaného a obava z vedenia dvoch súdnych sporov nie je podľa nášho názoru správnym argumentom v prospech princípu subsidiarity. Nemala by preto zabrániť žalobcovi zvoliť si preňho výhodný spôsob súdnej ochrany.

Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov

Princíp Subsidiarity a Autonómia Vôle Žalobcu

Princíp subsidiarity významne zasahuje do autonómie vôle žalobcu. Princíp subsidiarity totiž vyjadruje neprípustnosť určovacej žaloby za predpokladu, že žalobca má k dispozícii iný, vhodnejší spôsob ochrany. Posúdenie skutočnosti, či žalobca má alebo nemá vhodnejší spôsob ochrany tak závisí od prípustných prostriedkov ochrany, ale aj od vnímania sudcu. Sudca by potom mal v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia o nedostatku právneho záujmu v dôsledku subsidiarity určovacej žaloby uviesť, aké iné prostriedky právnej ochrany má žalobca k dispozícii a prečo ich sudca považuje za vhodnejšie. Tým si podľa nášho názoru súd berie oprávnenie, ktoré mu nepatrí.

Tento fenomén nie je veľmi badateľný pri jednoduchých prípadoch, kde súdy odkážu žalobcu na žalobu na zaplatenie. Komplikovanejšie to je v prípade, ak má žalobca k dispozícii iný druh žaloby na plnenie ako na zaplatenie (napr. zdržanie sa určitého konania alebo vydanie veci a pod.), príp. má k dispozícii úplne inú žalobu. Pokiaľ by malo byť odôvodnenie dostatočné, súd by mal v odôvodnení uviesť, aké konkrétne žaloby má žalobca k dispozícii a ktoré a z akého dôvodu považuje za vhodnejšie.

Tiež netreba podceňovať pragmatický prístup žalobcu k vedeniu súdneho sporu. Ťažko si možno predstaviť situáciu, ak žalobca prehrá súdny spor o určenie, že je vlastníkom určitej veci a následne podá žalobu na jej vydanie. Životnú empíriu nemožno podceňovať. Princíp subsidiarity málo zohľadňuje mnohorakosť životných situácií, pestrosť medziľudských vzťahov a cieľov jednotlivých osôb.

Nehospodárnosť Princípu Subsidiarity Počas Konania

Princíp subsidiarity sa javí ako nehospodárny v prípade, ak dôjde k možnosti podania inej žaloby až počas súdneho konania. Zo súdnej judikatúry totiž vyplýva, že naliehavý právny záujem musí existovať v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia. Pokiaľ by sme ale akceptovali princíp subsidiarity bezvýnimočne a teda akceptovali názor, že vždy ak vznikne možnosť podať žalobu na plnenie, naliehavý právny záujem na určenie zaniká, súd by musel žalobu o určenie zamietnuť, resp.

V prípade, ak počas konania žalobcovi vznikne možnosť podať žalobu na splnenie povinnosti, má sa za to, že žalobca stratil naliehavý právny záujem na určení (princíp subsidiarity určovacej žaloby). Ak je naliehavý právny záujem daný na začiatku konania (žaloba teda bola uplatnená rozumne), avšak v priebehu konania (ktoré môže aj kvôli prieťahom trvať neprimerane dlho) dôjde k jeho zániku (napr. žalobca už môže žalovať aj na splnenie povinnosti, príp. iné), v niektorých prípadoch môže byť nehospodárne konanie zastaviť. Konanie totiž môže byť práve vo fáze tesne pred vydaním meritórneho rozhodnutia. Potom sa práveže javí ako hospodárne, aby súd pokračoval v konaní, pretože význam tohto rozhodnutia sa môže prejaviť hneď v dvoch smeroch. Pokiaľ by súd aj v týchto prípadoch striktne prijal záver, že naliehavý právny záujem zanikol, teda ak by striktne aplikoval princíp subsidiarity, bol by popretý účel naliehavého právneho záujmu. Ak je ním ochrana pred zaťažením súdov, tak potom nám príde nezmyselné, že riadne vykonané súdne konanie má vyjsť na zmar len kvôli tomu, že medzičasom, vznikom možnosti žalovať na plnenie, naliehavý právny záujem zanikol.

Samozrejme, posudzovanie toho, či súd bude pokračovať v konaní alebo konanie zastaví, závisí od toho, v akom štádiu dôjde k možnosti podať žalobu o plnenie a či strana aj napriek možnosti žaloby na plnenie určovací rozsudok nepotrebuje, teda či nemá naliehavý právny záujem. Ak by súd predsa len uzavrel, že naliehavý právny záujem už daný nie je, treba uviesť, že dôvody zániku naliehavého právneho záujmu by sa mali prejaviť aj v rozhodnutí o náhrade trov konania. Máme za to, že súd nemôže vychádzať len z výroku súdu o zamietnutí žaloby/zastavení konania, ktoré by na prvý pohľad mohlo vyznievať v neprospech žalobcu.

Negatívna Určovacia Žaloba

Uvedený problém nastáva aj v prípade, ak žalobca (spravidla dlžník) podá negatívnu určovaciu žalobu (určenie, že nemá voči veriteľovi dlh) a po splatnosti dlhu veriteľ podá žalobu na plnenie. Táto otázka (podanie žaloby na plnenie žalovaným po podaní určovacej žaloby žalobcom) bola riešená v R 47/2020, kde najvyšší súd dospel k záveru, že naliehavý právny záujem je daný. Uvedený záver odôvodnil tým, že určovacia žaloba je schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah a že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv. Do úvahy tiež prichádza spojenie vecí, ak sa začali na tom istom súde, príp. prerušenie konanie o plnenie až do vyriešenia konania o určovacej žalobe (ako v R 47/2020).

Judikáty a Právne Vety

Nižšie sú uvedené právne vety z rôznych judikátov, ktoré sa týkajú danej problematiky:

• Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia: Sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú vo vyhláške č. 32/1965 Zb., ktorú treba na daný prípad aplikovať (§ 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia), upravené spoločne.
• EK a Dohody: Vzhľadom na to, že EK bola oprávnená posudzovať súbor dohôd založených na GQ- Agreement a na ňu nadväzujúcich E-Group Operation Agreement for GQ-Agreement z pohľadu čl. 81 Zmluvy o ES za obdobie od roku 1988 do 11. mája 2004 aplikujúc zákaz priamej retroaktivity iba vo vzťahu k tým členským krajinám, ktoré boli v danom období, t.j. až do 30.04.2004 členmi Európskej únie, bol žalovaný pri určovaní výšky pokuty vzhľadom na vyššie uvedené kritéria povinný vysporiadať sa s dopadom protisúťažného konania na relevantný trh v čase, keď uplatňoval.
• Vyživovacia povinnosť rodičov: Výživou povinnou osobou nie je len ten rodič, ktorému nie je maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ale každý rodič maloletého dieťaťa, pretože to tak ustanovuje zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v § 62 ods. 1: „Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.“
• Postup Odvolacieho Orgánu: Najvyšší súd, rovnako ako aj krajský súd, poukazuje na skutočnosť, že z dikcie zákona o správnom konaní priamo nevyplýva, ako má odvolací orgán postupovať v prípade viaczložkového výroku, ak je potrebné meniť len jeden alebo viaceré zložky výroku.
• Zrušenie Predbežného Opatrenia: Podľa ust. § 77 ods. 2 O.s.p. predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dôvodom zrušenia predbežného opatrenia je, ak pominuli dôvody, pre ktoré bolo nariadené.
• Doplnenie Podania: Ak niekto označí svoje podanie ako doplnenie podania vo veci prieskumu mimo odvolacieho konania, ale v skutočnosti ide o odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré nad všetku pochybnosť nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, správny orgán nemôže v tomto prípade postupovať podľa ustanovenia § 65 a násl. Správneho poriadku, ktoré upravujú postup správneho orgánu pri preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ale podľa ustanovení Správneho poriadku upravujúcich odvolacie konanie.
• Petit Žaloby: „Petit“ je nevyhnutnou obsahovou súčasťou žaloby, v ktorej žalobca vyjadruje to, čo žiada (aké rozhodnutie požaduje od súdu). Žalobný petit môže obsahovať aj niekoľko požiadaviek, ako má súd rozhodnúť; petit žaloby sa môže týkať aj viacerých nárokov. Žalobca môže v žalobe formulovať aj tzv. eventuálny petit.
• Prerušenie Konania: V danom prípade bol predmetom konania návrh navrhovateľky na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia platí, že pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
• Dovolanie: Podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
• Správna Úvaha: Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci.
• Odkladný Účinok: „Zaradenie návrhu na priznanie odkladného účinku, ak to vyplýva z povahy veci, medzi podania vo veci samej, súvisí s tým, že nová právna úprava správneho súdneho konania radikálne mení doterajšiu právnu úpravu odkladu vykonateľnosti, a to i s ohľadom na zavedenie jednoinštančného konania v správnom súdnictve.
• Zmena Účastníka Konania: Podľa § 80 ods. 1 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.
• Závažná Ujma: Pre naplnenie podmienok pre vydanie rozhodnutia podľa § 129 zákona o ústavnom súde sa vyžaduje, aby v príčinnej súvislosti s núteným výkonom povinností hrozila sťažovateľovi závažná ujma.
• Náhrada Trov Konania: Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2016 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore.
• Retroaktivita Zákona o Zájazdoch: Ústavný súd po preskúmaní citovaných ustanovení zákona o zájazdoch dopadajúcich na skutkovú situáciu sťažovateľky konštatuje, že novela zákona o zájazdoch podstatným spôsobom modifikovala právne účinky odstúpenia od uzavretej zmluvy o zájazde, čím retroaktívne zasiahla do právneho postavenia žalobkyne, ako aj sťažovateľky tým, že právnemu úkonu odstúpenia od zmluvy uskutočnenému pred prijatím novely (účinnej od 29. mája 2020) pripísala rozdielne hmotnoprávne účinky, teda so spätnou účinnosťou upravila už zaniknutý zmluvný vzťah medzi stranami, ktorý bol v prípade sťažovateľky ukončený odstúpen.
• Nečinnosť Súdu: Ústavný súd poukazuje na to, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.
• Rozhodovanie o Náhrade Konania: Z § 262 ods. 1 CSP však vôbec nevyplýva, že by zákon či už pripúšťal alebo dokonca výslovne prikazoval, aby sa o náhrade konania rozhodovalo viacerými rozhodnutiami.
• Verejnosť Konania: Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
• Formalistické Rozhodnutie o Trovoch Konania: Krajský súd v predmetnej veci o trovách konania rozhodol celkom formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie, prečo žalovanému boli priznané trovy konania pozostávajúce z účasti na pojednávaní, aj keď okresný súd a žalovaný vedel, že sťažovateľka vzala svoj návrh späť ešte pred pojednávaním, na ktorom došlo aj k zastaveniu konania.
• Právna Náročnosť: Rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníctva (vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a skutočnosť, že ide o súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov) nepovažuje ústavný súd za právne náročné.

tags: #žaloba #o #vydanie #veci #rozsudok #relatívne