Žiak napadne učiteľa: Postup, prevencia a riešenia

V súčasnej dobe sa v školách čoraz častejšie objavuje nežiaduce správanie žiakov, a to nielen voči spolužiakom, ale aj voči učiteľom. Tento článok sa zaoberá problematikou žiackych útokov na učiteľov, ich príčinami, formami prejavu, ako aj postupmi prevencie a riešenia týchto situácií.

Úvod

Od počiatkov výchovy a vzdelávania v spoločnosti bola učiteľovi prejavovaná úcta. Dnes sa však čoraz častejšie stretávame s presne opačným fenoménom. Učiteľ už zďaleka nemá v spoločnosti takú autoritu ako v minulosti. Prejavy neúcty voči učiteľovi sú viditeľné aj na našich školách. Mimoriadne významným činiteľom pôsobiacim na efektívnosť priebehu a výsledkov učebnej činnosti žiakov sú interakčné vzťahy. Pedagogika a psychológia im dosiaľ venovali patričnú pozornosť. Realita je však taká, že v interakčných vzťahoch sa v posledných rokoch objavujú, a to čoraz viac, aj také, ktoré môžeme jednoznačne charakterizovať ako nežiaduce.

Devalvačné prejavy žiaka na osobu učiteľa

V spoločnosti, ale aj v odborných kruhoch sa všeobecne konštatuje, že v školách sa čoraz častejšie objavuje nežiaduce správanie sa žiakov, a to nielen voči spolužiakom, ale aj voči učiteľom. Príčin je viacero. Súvisia napr. s autoritou učiteľa, nevhodnými interakčnými vzťahmi medzi učiteľom a žiakom, ktoré môžu vyústiť do devalvačných prejavov žiaka voči učiteľovi a pod. Príspevok sa zaoberá otázkami prevencie práve týchto prejavov žiaka voči osobe učiteľa a predstavením predmetnej problematiky.

Ide o tzv. devalvačné pôsobenia zo strany žiakov, pod ktorými rozumieme napr. narúšanie edukačného procesu rôznymi nežiaducimi činnosťami žiakov, vrátane devalvačných postojov a prejavov k učiteľovi. Prejavy a formy devalvácie môžu byť rôzne. Môžu to byť prejavy nepriateľského správania, priame šikanovanie, kyberšikanovanie, zasahovanie do činnosti učiteľa, urážanie, ponižovanie, nedodržiavanie požadovaných pravidiel, atď. Tieto prejavy v edukačnom procese mimoriadne negatívne vplývajú na jeho priebeh a výsledky. V praxi sa stretávame aj s učiteľmi, najmä učiteľkami, ktoré práve pre uvedené prejavy opúšťajú učiteľské povolanie.

Súčasnosť, aj keď nie je priamo alarmujúca, si vyžaduje našu pedagogicko-psychologickú pozornosť. Pedagógovia tieto a podobné vplyvy žiakov môžu opisovať, charakterizovať, avšak treba priamo a jednoznačne uviesť, že nie sú systematicky spracované. Pedagógovia a psychológovia sa danej oblasti začínajú zodpovednejšie venovať až v ostatných rokoch.

Prečítajte si tiež: Integrácia a ľudské práva

Sociálna devalvácia

Pojem devalvácia znamená znehodnotenie. Najčastejšie sa používa v ekonomike ako znehodnotenie, oslabovanie meny. V komunikácii, v edukácii je vhodnejšie uvažovať o pojme sociálna devalvácia. V sociálnej interakcii si oznamujeme určitú mieru, stupeň úcty a váženosti, prípadne uznania elevácie, alebo naopak určitú mieru neúcty, neváženosti, devalvujeme.

Devalvácia je znižovanie sebavedomia, miera neúcty, neváženosti voči človeku, ponižovanie. Týka sa vlastného jadra našej osobnosti a preto sa pociťuje bolestnejšie ako čokoľvek iné. Medzi príklady devalvácie patria situácie, kedy:

• niekto mi klame a predstiera niečo, čo mi ubližuje,
• bol som neprávom obvinený, osočený, a niekto, kto sa dosiaľ správal ku mne priateľsky, odo mňa odstúpil,
• niekto získal moju dôveru a zneužil ju,
• niekto ma pred druhými ľuďmi na ktorých mi záleží, bezdôvodne osočuje, obviňuje z niečoho, čo nie je pravda,
• niekto ma šikanuje, trápi a robí mi ťažkosti,
• niekto ma pred druhými uráža,
• niekto sa správa ku mne hrubo, necitlivo, netaktne,
• niekto sa mi pred druhými ľuďmi vysmieva, správa sa ku mne ironicky a používa sarkazmus, keď o mne hovorí.

Takýto druh správania sa v komunikácii každého človeka mimoriadne nepríjemne dotýka. Prívlastky, ktoré charakterizujú človeka, ktorý sa prejavuje devalvačne, sú nepriateľský, hrubý, nadradený, urážajúci, nadutý, namyslený, atď. Devalváciu rozlišujeme verbálnu a neverbálnu.

K verbálnej sa zaraďuje:

• nevhodné, hrubé, vulgárne správanie,
• hlasová intonácia - irónia,
• zhovievavá hlasová intonácia,
• skákanie do reči, intrúzia,
• zmena témy pri rozhovore,
• vedenie súkromného rozhovoru pred žiakmi,
• hovorenie polohlasom,
• prílišné používanie odbornej terminológie.

Neverbálne možno devalvovať napr. odmietavým gestom, pomocou úškľabku, štítivého odtiahnutia sa od osoby s ktorou komunikujeme, pohŕdavým pohľadom, mávnutím rukou, haptickým nepriateľským kontaktom (buchnutie, facka, kopnutie). Za ponižujúce z hľadiska neverbality sa pokladá aj nesprávne natočenie tela voči komunikujúcemu partnerovi, ak napr. špičky nôh nesmerujú k telu komunikanta, nemáme s ním zrakový kontakt a natáčame telo iným smerom, robíme nadradené gestá a postoje, napr. s rukami vbok, hrdo vztýčenou hlavou a pod.

Prečítajte si tiež: Podmienky voľna pri úmrtí

Formy agresivity a násilia v školskom prostredí

V školách sa čoraz častejšie objavuje nežiaduce správanie sa žiakov nielen voči spolužiakom, ale aj voči učiteľom. Prejavy agresivity zo strany žiakov voči učiteľom nie sú výnimočné, táto agresivita má stúpajúcu tendenciu.

Agresivitou je každé zámerné správanie, ktorého motívom je otvorenou alebo symbolickou formou spôsobiť niekomu alebo niečomu škodu, krivdu alebo bolesť. Agresivita je súčasťou ľudskej prirodzenosti a vo vývoji dieťaťa a hrá veľkú úlohu. Vnútorná prudkosť dodáva dieťaťu energiu a motiváciu, ktoré sú potrebné pri sebaprekonávaní. Podporuje úspech ak zostane v medziach, ktoré dieťa dokáže kontrolovať. Úlohou výchovy nie je teda agresivitu celkom odstraňovať, ale usmerniť ju, aby bolo možné mobilizovať túto energiu pre dosiahnutie pozitívnych cieľov ako pre seba, tak aj pre ostatných.

Odvaha a arogancia žiakov v školách vzrastá úmerne so strachom pedagógov, ktorým zväzuje ruky v otázkach zverejnenia a riešenia kritických situácií. Správanie agresívnych študentov je nevyspytateľné a často ohrozuje psychické a fyzické zdravie rovesníkov a pedagógov. Takéto správanie je spravidla dôsledkom výchovy v rodinnom prostredí, alebo reakciou na nevhodné podnety zo širšieho spoločenského prostredia jednotlivca. Keďže výchovné procesy prebiehajúce v rodine veľmi významne ovplyvňujú hodnotovú orientáciu detí a mladých ľudí, ich názor na seba, svet okolo nás a ich schopnosť asertívne zvládať životné situácie, treba si uvedomiť význam zámerného preventívneho pôsobenia.

Verbálne a neverbálne prejavy agresivity

Treba uviesť spôsoby správania, kedy sa agresivita objaví navonok alebo ostáva vnútri uväznená. Psychológovia rozlišujú tieto spôsoby správania vo chvíľach hnevu a zlosti. Jeden zo spôsobov tzv. explozívny prejav zlosti a hnevu vystupuje navonok v dvoch rôznych formách:

• Formou nadávok a urážok, častokrát spojených s fyzickým útokom. Častým používaním sa nadávanie stáva prirodzeným správaním.
• Druhá forma reagovania je opačného charakteru tzv. implozívne prejavy, kde sa hnev nemusí vždy prejaviť navonok, ale ukladá sa do vnútra človeka (pasívna agresia).

Veľa ľudí chápe výbuch hnevu ako nespoločenskú formu správania. Termín "implózia" znamená "vybuchnúť dovnútra" - v protiklade k explózii, ktorou sa rozumie "vybuchnúť von". Psychológovia pozorujú niektoré z troch zjavných prejavov: potlačenie zlosti a hnevu, stiahnutie sa z hry a v prehrabávaní sa v negatívnych zážitkoch. Prejavom je, aj ak sa daný človek začne strániť ľudí, aktívne sa nezúčastňuje rozhovorov, javí sa stále unavenejším. Výrazný je aj vplyv nevyjadrenie zlosti na psychický stav a citový život. Prejavuje sa napr. zatrpknutosťou, trpkosťou, nadmerným kritizovaním druhých ľudí, nenávisťou k druhým ľuďom a nepriateľstvom (hostilitou). Implózia nie je konečným štádiom, časom sa zmení v explóziu. Potom môžu nasledovať situácie typu, že veľmi pokojný človek, ktorý je prepustený zo zamestnania, zabije svojho nadriadeného, alebo žiak dobodá alebo zastrelí v hneve svojho učiteľa, alebo matka zabije svoje dieťa.

Prečítajte si tiež: Pravidlá pre žiakov na PN

Príčiny žiackeho násilia v školách

Ondrejkovič uvádza tieto globálne príčiny násilia už priamo v školách:

• Násilie ako odpoveď na násilie - subjektívne býva zdôvodňované definovaním seba ako obete. Mnohí zdôvodňujú svoje násilné počínanie buď ako predchádzanie ešte väčšiemu násiliu alebo ako svoju bezprostrednú reakciu na násilie, ktoré pácha niekto iný.
• Násilie ako "ultimaratio" - posledný prostriedok. Subjektívne zdôvodňovanie pochádza zo skúsenosti, že iba tak možno presadiť vlastné ciele a upozorniť na vlastné problémy.
• Násilie ako faktor poriadku - konflikty medzi spolužiakmi alebo medzi žiakmi a dospelými možno riešiť prostredníctvom násilia, ktoré jediným môže znova nastoliť skutočný poriadok a disciplínu.
• Násilie ako normálny vzorec správania - násilie je normálnou adaptáciou na dominujúci spôsob správania. V tejto oblasti zohrávajú rozhodujúcu úlohu vzory a pozitívne hodnotové orientácie.
• Násilie ako riešenie problémových situácií - subjektívne môže byť násilie zdôvodňované tým, že násilníci sa premietajú do pozície nebojácnej avantgardy v protiklade k dospelým.
• Násilie ako výraz protestu, prípadne nesúhlasu s vlastným neúspechom v škole - násilie slúži ako náhrada za neúspechy, ako ich väčšia či menšia kompenzácia.
• Násilie ako hranie roly "čierneho Petra" - premietnutím, prípadne prenesením zavinenia za vlastné ťažkosti a chyby na iných, ktorí sa stanú objektom posmechu, násilia, prípadne ako obetné baránky za tých, na ktorých si násilník netrúfa.

Dnes je bežné, že prejavy opovrhovania sú deťmi použité aj vo vzťahu k dospelým, teda aj voči učiteľom. Agresivita nekončí len vo fyzickom násilí alebo výbuchoch hnevu. Medzi prejavy agresivity zaraďujeme aj nadávky a urážky, ktoré sú často zabudnuté. Takáto forma, hoci sa zdá menej závažná, môže v napadnutých osobách zanechať dlhodobý pocit menejcennosti, odlišnosti a nepotrebnosti. Rovnako drastickým môže byť ostentatívna nečinnosť, prerušenie komunikácie - trestanie mlčaním, irónia, zosmiešňovanie pred osobami, na ktorých nám záleží, atď. Krátkodobú agresiu môžeme definovať ako snahu spôsobiť schválne (blízkej osobe) ujmu a hostilita - trvalejšia tendencia priať druhému škodu, ublížiť mu. Učitelia sa dnes stretávajú s osočovaním a ohováraním, ktoré je šírené nielen ústnym podaním, ale už aj prostredníctvom sociálnych sietí. O to viac sa k takýmto informáciám dostane hromadné množstvo ľudí a to veľmi rýchlym tempom. Žiaci sú čoraz viac opovážliví a neuvedomujú si dôsledky svojho konania.

Vplyv učiteľa na žiakov

Učitelia si často ani neuvedomujú, že svojim prístupom k činnostiam výrazne ovplyvňujú žiakov a ich úsilie o poznávanie. Počas celého výchovno-vzdelávacieho procesu sú žiakmi pozorne sledovaní, pričom žiaci veľmi rýchlo dokážu rozoznať skutočný záujem učiteľa o svoju prácu a žiakov. Počas výchovno-vzdelávacieho procesu sa uskutočňuje tzv. sociálna interakcia. Je to proces, v priebehu ktorého jedinec alebo skupina pôsobí na iného jedinca alebo skupinu. Ide o akúkoľvek formu stretnutia, ktorá vyvolá určitú reakciu. Celý pedagogický proces je ovplyvnený rôznymi interakčnými procesmi, ktoré pôsobia vždy obojstranne - učiteľ pôsobí na žiakov a opačne. Na interakciu pôsobia rôzne faktory, napríklad klíma triedy, autorita učiteľa, interpersonálne správanie učiteľa a komunikácia. Klímu triedy ovplyvňuje viacero činiteľov, ale rozhodujúcim faktorom je učiteľ, ktorý ju svojimi názormi, postojmi a prístupom k svojim činnostiam výrazne ovplyvňuje.

Prípadové štúdie a reálne situácie

Typické obrázky zo školy z posledných rokov v sebe zahŕňajú veľa sťažností. Deti zas vinia nespravodlivých učiteľov. Učiteľ nemá autoritu, žiak zas nemá vzor. V extrémnych prípadoch učiteľ dokonca napadne žiaka alebo aj žiak učiteľa. Nedávno v Bratislave žiak napadol svoju učiteľku. Hádzal po nej predmety, vulgárne jej nadával, postavil sa na lavicu a vyhrážal sa jej, že ju vyhodí cez okno. Nepáčilo sa mu, že ho napomenula a že po prvých prejavoch agresivity utŕžil od nej zaucho. Video z tohto incidentu kolovalo po internete. Inú učiteľku na Záhorí napadla najprv jej žiačka a potom aj žiačkina matka. Sú však aj opačné prípady, keď je agresorom učiteľ. V popradskej škole pred rokom v apríli učiteľ fyzicky napadol svojho žiaka. Žiak a jeho rodina tvrdili, že učiteľ ho mlátil, vykĺbil mu ruku a škrtil ho. Učiteľ tvrdil, že nechcel chlapcovi ublížiť, potiahnutím za vlasy chcel len riešiť napätú situáciu. Žiak vraj predtým viackrát nereagoval na jeho pokyny štýlom "čo mi ty môžeš" a chcel volať svojej mame, čo učiteľa tiež nazlostilo. Učiteľ tvrdí, že žiak ho provokoval, ale priznal, že situáciu nezvládol a v škole dal výpoveď. Nie sme teda na tom až tak zle ako v iných krajinách, kde žiak útočí na svojho učiteľa napríklad pištoľou a nemáme ani prípady, ako keď v Čechách pred piatimi rokmi šestnásťročný učeň dobodal učiteľa na smrť.

Legislatívne opatrenia a ochrana učiteľov

Učiteľov by mal pred útokmi žiakov a ich rodičov ochrániť nový zákon, podľa ktorého by sa mali stať verejnými činiteľmi - ako policajti či poslanci. Kto vztiahne ruku na učiteľa, bude potrestaný prísnejšie a môže stráviť za mrežami 1 - 5 rokov, v závažnejších prípadoch i viac. Potrestaní môžu byť rodičia, ktorí si chcú nezhody s učiteľom vybaviť "ručne", ale i žiaci od 14 rokov. Zároveň však má byť prísnejšie stíhaný učiteľ - ak udrie žiaka, za zneužitie právomocí verejného činiteľa môže stráviť za mrežami 3 až 8 rokov. Žiadny zákon však nenahradí prirodzenú autoritu učiteľa.

Ministerstvo školstva už zaviedlo do praxe viacero opatrení na zlepšenie postavenia učiteľov. Patrí k nim kvalifikovanie učiteľa ako chránenej osoby či vydanie Praktickej príručky k ochrane práv pedagogických a odborných zamestnancov, keďže sa v praxi často stávalo, že učitelia nevedeli, ako sa domôcť svojich práv.

Prevencia a riešenie šikanovania a agresivity

Pod pojmom šikana či šikanovanie si predstavme správanie žiaka (alebo skupiny žiakov), ktorého úmyslom je ublíženie (fyzické, psychické), ohrozenie alebo zastrašovanie iného žiaka. Školské prostredie je možným zázemím na výskyt šikany, a to z dôvodu, že sa v takomto prostredí vyskytujú deti s rôznym vekovým zložením a sociálnym statusom, prítomné sú aj interakcie od formálnych vzťahov a pravidiel (ako napríklad učiteľ - žiak) až po neformálne vzťahy a pravidlá (tie fungujú medzi deťmi a sú to tzv. nepísané pravidlá). Práve miešanie formálnych a neformálnych pravidiel a vzťahov môže vytvárať množstvo podnetov a príčin, prečo deti niekoho vyčlenia. Hneď ako vznikne nepomer (v správaní, v školských výsledkoch) alebo vzniknú aliancie, šikanovanie sa postupne rozbieha. Nie je možné dopredu určiť, ktoré dieťa bude agresorom a ktoré obeťou. Vždy tu zohráva úlohu viac faktorov a viac predpokladov. Platí však, že agresor vyrastá buď v patologickom prostredí, kde násilie je cestou k dosiahnutiu cieľa, alebo naopak vyrastá v rodine, kde je vychovávaný v pocite dôležitosti. Následne si dieťa tento pocit dôležitosti vymáha aj v skupine rovesníkov. Ak spomenieme obeť, väčšine ľudí napadne, že obeťou sa stane niekto, kto je tichý, kto sa učí veľmi dobre. Nie je to však pravda, obeťou sa môže stať hocikto - aj výrečné dieťa, aj dieťa s dobrým prospechom. Postačí, ak školské prostredie dá možnosť na násilné správanie. V školách chlapci častejšie zažívajú priame formy šikanovania, ako napríklad fyzickú agresiu. Ďalším mýtom je, že šikanovanie sa začína a končí sa v škole. Nie je to však tak. Šikanovanie väčšinou pokračuje aj po vyučovaní. Prečo? Pretože deti, ktoré chodia spolu do školy, sú väčšinou z toho istého prostredia, cestujú tým istým autobusom, navštevujú rovnaké základné umelecké školy či krúžky. Ich miesto relaxácie, krúžkov, trávenia voľného času sa mnohokrát prelína. Preto sa obeť a agresor stretávajú s najväčšou pravdepodobnosťou aj mimo školy. Šikanovanie sa nikdy netýka len agresora a obete. Týka sa celej triedy (buď je väčšia skupina agresorov, alebo zvyšok triedy sú „diváci“, teda vedia o šikanovaní, ale z nejakého dôvodu ho neriešia). Odhaliť ho nie je vždy jednoduché. Deti sa často „doťahujú“, provokujú a nie je jednoduché určiť hranicu, ktorá je už prekročením, a teda ide už o šikanovanie. Pomôckou môže byť práve kritérium troch prvkov, ktoré sa spravidla vyskytujú počas šikanovania. Len 20 % až 30 % mladých ľudí, ktorí sú šikanovaní, oznámi šikanovanie dospelému. Ako učiteľ by ste mali byť všímavý na to, čo sa deje vo vašej triede, vnímať klímu triedy, používanie - výber slov. Aby deti dozreli, aby nabrali sociálne zručnosti, tak vstupujú do rôznych vzťahov, posúvajú hranice, mnohokrát provokujú, aby videli, čo môžu a čo nemôžu, skúšajú trpezlivosť aj pevnosť autorít, objavujú svoju samostatnosť a svoju pozíciu v skupine spolužiakov. Práve v takomto sociálnom kontakte sa veľmi ľahko môže vyskytnúť takzvaná sivá zóna, keď si nemusíte byť istý, či už ide o šikanu alebo ešte nie. Možno sa vám aj javí, že už to prekračuje hranice, ale potenciálna obeť sa nesťažuje. Šikanovanie môže prebiehať formou verbálnych útokov, ako sú vulgárne nadávky, výsmech, urážky, vyhrážky a zastrašovanie, formou fyzických útokov, akým je bitka, fackanie, postrkovanie, kopanie.

Ako pomôcť dieťaťu a jeho rodičom

• Komunikujte s obeťou v bezpečnom prostredí. Uistite ju, že váš rozhovor je dôverný.
• Kontaktujte riaditeľa/riaditeľku školy, ako aj psychologičku.
• Dohodnite si jasne stanovené kroky a plán na riešenie situácie.
• „Reštartujte“ vzťahy v triede, pomôžte nastaviť rovnováhu medzi deťmi.
• Podporte dieťa aj rodičov, že nie je potrebné, aby zmenilo školu. Nie je totiž vhodné, aby obeť, ktorá prežila psychicky náročné a ťažké obdobie, bola presúvaná do nového prostredia, k novým spolužiakom. Každá takáto zmena so sebou prináša ďalší stres. Ak však rodičia či dieťa otvoria túto tému a vyjadria, že chcú, aby dieťa prestúpilo, skúste najprv zastabilizovať dieťa, triedu a ošetriť vzťahy v nej.

Šikanovanie je vážny čin a hoci v Trestnom zákone nie je explicitne uvedené, je napísané, že „…jeho prejavy môžu napĺňať skutkovú podstatu trestného činu, alebo priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, alebo priestupku proti majetku. Teda v prípade, že sa vo vašej triede vyskytuje šikanovanie, ste povinný to oznámiť riaditeľovi školy a v prípade podozrenia zo spáchania trestného činu aj polícii.

Žiaľ, prax potvrdzuje štatistiku, že učitelia zasiahnu v prípade šikanovania v priemere iba v 1 z 25 prípadov. Tu je namieste apelovať na všetkých pedagógov, že ak máte/majú podozrenie na šikanu, treba okamžite konať. Takisto ak vás osloví rodič alebo žiak, že má informácie o šikanovaní, prípadne sám je šikanovaný, treba sa k tomu postaviť profesionálne, zodpovedne a ľudsky. A to ihneď konať. Nespochybňujte ani dieťa, ani rodičov, ktorí sa na vás obrátili s dôverou. Patologické správanie a patologický jav šikanovania nie je možné podceniť. Jeho dosah a následky na všetkých zúčastnených sú obrovské. Obete následne môžu trpieť rôznymi psychickými ťažkosťami, psychosomatickými ochoreniami a môže sa im zhoršiť prospech, ako aj iné závažné následky (samovražedné myšlienky, nenávisť, pomsta…). Pracovať s deťmi, všímať si ich a poznať ich je kľúčom k odhaleniu akéhokoľvek patologického správania. Vždy treba zasiahnuť a nečakať, kým sa situácia vyhrotí. Každé dieťa si zaslúži pomoc a prijatie - aj obeť, aj agresor.

Autorita učiteľa a vzájomný rešpekt

Žiadny zákon však nenahradí prirodzenú autoritu učiteľa. Ak má učiteľ triedu plnú nespratných detí, viní za to rodinu. Aj psychológovia tvrdia, že do škôl prichádzajú každým rokom múdrejšie deti, ale s čoraz horším správaním. Dovoľujú si voči spolužiakom, ale aj voči učiteľom. "Vzťah žiaka a učiteľa je vždy vzájomný. Zažila som prípad, keď žiak dlhodobo učiteľa provokoval. Mama, zhodou okolností učiteľka na tej istej škole, o tom vedela, ale situáciu neriešila. Až sa to skončilo otvoreným konfliktom. Pán učiteľ situáciu nezvládol, vykrútil žiakovi ruku za chrbát, začal ho buchnátovať po chrbte, schmatol ho za golier a vyvliekol ho z triedy von," spomína školská psychologička Mária Tóthová-Šimčáková. Sú učitelia, ktorí sú labilnejší a deti to veľmi dobre vycítia. Keď chcú, vedia vytvoriť v triede dusnú atmosféru a začnú svojho učiteľa doslova prenasledovať. Osobné útoky, znevažujúce poznámky, neslušné odkazy načmárané každé ráno na tabuli, kolektívne odmietnu písať písomku. S tým si nevie poradiť každý. "Poznala som učiteľku, ktorá sa bála vstúpiť do triedy, lebo ju žiaci šikanovali. Keď proti vám stojí masa tridsiatich pubertiakov, nie je to žart!" varuje psychologička. Na druhej strane veľa detí má pocit, že učiteľ je k nim nespravodlivý. Že na nich len hľadá chyby a kritizuje. Že im dáva nezaslúžene zlé známky, vyvoláva ich za trest alebo z osobnej antipatie. Alebo ich pred celou triedou zhadzuje. "Deti často mávajú pocit, že učiteľ uprednostňuje iné deti a na ne je prísnejší, že pre jedného či niekoľkých platia iné pravidlá než pre všetkých ostatných. Každé dieťa však vníma situáciu inak, niektoré sú precitlivené a zle znášajú akúkoľvek kritiku. Každý učiteľ má žiakov, ktorí sú mu sympatickí viac a ktorí menej a platí to aj naopak. Ale keď si učiteľ na žiaka naozaj "zasadne", je to už niečo osobné. Učiteľ útočí na žiakov slovne, málokedy fyzicky, časy trsteníc sú už za nami. Ale aj slová vedia dieťa zraniť a veľmi silne. "Neurobil si si úlohu!" znie určite inak ako "Ty si nemožný, nikdy nesplníš, čo máš!". Ak učiteľ nehodnotí prácu žiaka, ale jeho ako osobu, ak nevyčíta žiakovi konkrétnu vec, ale zovšeobecňuje a napáda pritom jeho vlastnosti, vtedy pocit, že učiteľ na mne sedí, môže byť objektívny. Keď dieťa prinesie od učiteľa poznámku "Strážte si to svoje zvieratko, ako sa správa!" rodič má jednoznačne právo ohradiť sa. Ako to môže rodič posúdiť? Ako zistí, či sú pocity jeho dieťaťa oprávnené, alebo nie? Veď mnohé deti používajú učiteľa ako výhovorku. "Dnes je pre rodiča ťažšie zistiť objektívnu pravdu. Kedysi mohol nahliadnuť do výkazu známok a ak zistil, že všetci ostatní mávajú jednotky a dvojky a jeho dieťa trojky a navyše iba z tohto predmetu, niečo to signalizovalo," priznáva Tóthová-Šimčáková. Dnes síce učiteľ nemôže rodičovi na požiadanie ukázať písomky ani známky iných spolužiakov. Pri písomkách musí mať predlohu so stupnicou známok, na základe ktorej práce žiakov hodnotil. Signálom, že medzi žiakom a učiteľom niečo nie je v poriadku, sú najčastejšie zhoršené známky. Ak sa to týka iba jedného predmetu alebo ak navyše dovtedy dieťa s týmto predmetom problémy nemalo. Ak sa zmení učiteľ, alebo ak učiteľ zmení svoj postoj k žiakovi. Niekedy dieťa nosí domov oveľa viac poznámok ako dovtedy, hoci rodičom sa nezdá, že by sa správanie ich dieťaťa natoľko zmenilo. Iným, jemnejším znakom zlého vzťahu je nechuť dieťaťa k danému predmetu alebo nechuť ku škole vôbec. Deti, ktoré sa dovtedy do školy tešili alebo aspoň nemali so školou žiadny vážny problém, zrazu začnú pri odchode otáľať. Domáce úlohy píšu s veľkým sebazaprením. Niekedy ich začína bolieť brucho alebo hlava, alebo sa vedome utiekajú do choroby, len aby nemuseli do školy. Posúdiť, či učiteľ dieťa naozaj hodnotí nespravodlivo, je ťažké. "Rodič musí svojmu dieťaťu veriť a chrániť si ho a nemal by sťažnosti na učiteľa zmietnuť zo stola. Ale mal by si veci overiť. Ak sa veci nezlepšia, rodič sa môže najprv poradiť s triednou učiteľkou, ktorá dieťa pozná a pozná aj svojho kolegu či kolegyňu. Až potom sa oplatí vybrať za daným učiteľom, ale s konkrétnymi argumentmi a s dávkou ochoty vypočuť si aj argumenty učiteľa. "Ísť za ním zahorúca a obviniť ho, že na dieťati "sedí", alebo sa dokonca učiteľovi vyhrážať, to asi problém nevyrieši," konštatuje psychologička. Ale ak sa rodič bude pýtať na konkréte veci - na písomku z tohto týždňa alebo na nedávne skúšanie pri tabuli, skôr sa dopracujú k riešeniu situácie," radí. Zmeniť školu kvôli učiteľovi je podľa psychológov krajné riešenie, iba ak je situácia neúnosná. Pre dieťa je rovnaké, ako pre dospelého zmeniť zamestnanie. So zlým učiteľom stratí aj všetky väzby na dobrých kamarátov a noví spolužiaci, noví učitelia sú preňho obrovským stresom.

tags: #žiak #napadne #učiteľa #postup