Zjednotený daňový a zmenkový zákon: Vysvetlenie

Daňový poriadok, ako základná procesná norma v správe daní, prešiel zásadnou zmenou v usporiadaní jednotlivých inštitútov. Rozdelený je na 7 častí, ktoré obsahujú hlavy a oddiely. Prvá časť, označená ako Základné a všeobecné ustanovenia, platí pre celý daňový poriadok. Druhá časť sa venuje činnostiam správcu dane, vrátane vyhľadávacej činnosti, miestneho zisťovania a daňovej kontroly. Tretia časť upravuje platenie daní. Štvrtej časti dominuje daňové konanie, rozdelené podľa jednotlivých druhov, vrátane všeobecných ustanovení. Tu nájdeme aj úpravu vyrubenia dane, opravných prostriedkov, preplatkov a nedoplatkov, ako aj daňové exekučné konanie. Piata časť sa zaoberá ukladaním sankcií, ich úľavou alebo odpustením. Šiesta časť obsahuje osobitné ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii. Posledná, siedma časť, upravuje prechodné, záverečné a splnomocňovacie ustanovenia.

Koncepcia reformy daňovej a colnej správy a daňový poriadok

V súlade s Koncepciou reformy daňovej a colnej správy, ktorá smeruje k zjednoteniu výberu daní, cla a poistných odvodov prostredníctvom programu UNITAS, bol schválený zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok). Tento zákon, s účinnosťou od 1. januára 2012, nahradil dovtedajší zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Nová úprava zavádza nové inštitúty, spresňuje existujúce a vypúšťa tie, ktoré sa v praxi neosvedčili.

Pôsobnosť daňového poriadku

Daňový poriadok vymedzuje svoju pôsobnosť a konštatuje, že sa vzťahuje aj na práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. Vzhľadom na to, že hmotnoprávne predpisy upravujú niektoré procesné inštitúty špecifické pre konkrétnu oblasť, daňový poriadok sa uplatňuje len vtedy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ustanovenia daňového poriadku sa primerane použijú na osobitný odvod vybraných finančných inštitúcií, ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Správa daní a jej definícia

Daňový poriadok zaviedol novú definíciu správy daní, ktorá upravuje celú činnosť súvisiacu so správnym zistením dane a zabezpečením jej úhrady. Táto definícia zahŕňa úkony a činnosti, ktoré slúžia na zabezpečenie základného cieľa, a to správne zistiť a zaplatiť daň. Daňový poriadok rozlišuje pri pojme správa daní úkony a činnosti, a to všetky, ktoré slúžia na zabezpečenie priebehu a účelu správy daní. Patria sem činnosti správcu dane, inštitúty súvisiace s platením daní, jednotlivé druhy daňových konaní až po daňové exekučné konanie.

Definícia dane a daňového konania

Definícia dane bola spresnená aj v nadväznosti na legislatívnu úpravu sankcií. Daňový poriadok v definícii dane jednoznačne hovorí o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Definícia daňového konania sa nezmenila, aj podľa daňového poriadku je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, t. j. také konanie, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia. Daňový poriadok špecifikuje jednotlivé druhy daňových konaní, a to registračné konanie, vyrubovacie konanie, odvolacie konanie vrátane obnovy konania a preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, konanie o preplatkoch a nedoplatkoch, ako aj daňové exekučné konanie.

Prečítajte si tiež: Markíza a zmenky: Aktuálny vývoj

Daňový preplatok a daňová pohľadávka

Podľa zrušeného zákona o správe daní nebol v základných pojmoch zadefinovaný daňový preplatok, túto definíciu upravoval § 63 zákona o správe daní. Z dôvodu systematickosti daňový poriadok zahŕňa definíciu daňového preplatku v základných pojmoch. Ani definícia daňovej pohľadávky sa zásadne nezmenila, daňový poriadok však spresňuje, že uvedená definícia daňovej pohľadávky sa použije vtedy, ak daňový poriadok nedefinuje tento pojem inak.

Základné zásady správy daní

Základné zásady správy daní sú nevyhnutnými interpretačnými návodmi, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov v oblasti daňového práva. Každý, kto sa akokoľvek na správe daní zúčastnil, je povinný ich rešpektovať a dodržiavať. Ich prípadné nerešpektovanie by mohlo byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia daňového orgánu. Pre daňový subjekt by nerešpektovanie niektorej zo zásad správy daní mohlo viesť k nepriaznivým následkom, ba dokonca aj k finančnému postihu v podobe niektorej zo sankcií upravených daňovým poriadkom, resp. inými hmotnoprávnymi predpismi. Zrušený zákon o správe daní upravoval základné zásady daňového konania, čo v praxi viedlo k aplikačným problémom vzhľadom na definíciu daňového konania.

Zásada zákonnosti

V daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení dane iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR.

Princíp právnej istoty

Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. V zmysle tejto zásady správca dane vytvára také podmienky, ktoré umožňujú daňovým subjektom a iným osobám realizovať svoje práva, na druhej strane daňové subjekty a iné osoby majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane. V tejto zásade je zakotvený aj princíp svedomitého a zodpovedného prístupu zo strany správcu dane ku každej veci, ktorá je predmetom správy daní. Pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci musí správca dane postupovať tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a musí zvoliť také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci.

Zásada úzkej súčinnosti

Súčinnosť iných osôb je osobitne upravená aj v ustanovení § 26 daňového poriadku, v zmysle ktorého sú súdy, orgány štátnej správy, vyššie územné celky, notári, štátne kontrolné orgány, osoby, ktoré majú písomnosti, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, a iné tam vymenované inštitúcie povinné poskytnúť správcovi dane potrebné údaje, resp. súčinnosť v inej forme buď na základe osobitného zákona, alebo na základe výzvy správcu dane, resp. na základe jeho písomnej žiadosti. Zásada úzkej súčinnosti je premietnutá napríklad aj v inštitúte miestneho zisťovania alebo daňovej kontroly, pričom zákon túto súčinnosť upravuje jednak ako právo a zároveň aj ako povinnosť daňového subjektu a inej osoby. Zásada úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania. Daňový poriadok časovo ohraničuje výkon daňovej kontroly, a to do jedného roka od jej začatia (§ 46 ods. 10), ako aj rozhodovací proces orgánu príslušného na rozhodnutie, keď v § 65 upravuje lehoty na rozhodnutie a v § 66 upravuje opatrenia proti nečinnosti orgánu príslušného na rozhodnutie.

Prečítajte si tiež: Vzor Vlastnej Zmenky na Stiahnutie

Zásada voľného hodnotenia dôkazov

Z tejto zásady vyplýva, že správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Zásada oficiality

Táto zásada vyjadruje skutočnosť, že v zásade celá správa daní je neverejná s výnimkou úkonov, ktorých povaha to nedovoľuje (napríklad dražba). Podstatou tejto zásady je skutočnosť, že správca dane je oprávnený vykonať úkony aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky. Oficialita v podstate vyjadruje zákonom upravenú aktivitu správcu dane vo vzťahu k daňovému subjektu, pričom pod jej obsahovým vyjadrením nie je možné chápať aktivitu správcu dane len v súvislosti so začatím konania, ale správanie sa správcu dane v procese správy daní. Jej aplikácia v praxi vlastne znamená, že správca dane je povinný robiť úkony, ktoré smerujú k vyrubeniu dane, resp. k jej vymáhaniu v prípade, ak je daňový subjekt nečinný a nekoná, resp. sa nespráva tak, ako to daňový poriadok alebo hmotnoprávne predpisy vyžadujú. Vyjadrením tejto zásady je napríklad povinnosť správcu dane určiť daň podľa pomôcok, ak sú naplnené zákonom stanovené dôvody (§ 48). Napríklad z úradnej moci (ex offo) je správca dane povinný prerušiť daňové konanie, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke [§ 61 ods. 1 písm. a)], alebo obnoviť konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, ak sú naplnené taxatívne dôvody uvedené v § 75 ods. 1 daňového poriadku. Opakom zásady oficiality je zásada dispozičná, v rámci ktorej účastníci konania na základe vlastnej úvahy sú oprávnení robiť v rámci zákonom vymedzeného postupu procesnoprávne úkony. Vyjadruje skutočnosť, že všetky daňové subjekty majú v procese správy daní rovnaké procesné práva a povinnosti. Daňový poriadok do základných zásad po novom zaviedol povinnosť správcu dane dbať, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nedošlo k neodôvodneným rozdielom.

Správca dane a osoby zúčastnené na správe daní

Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, daňový poriadok z dôvodu prehľadnosti definuje správcu dane a osoby zúčastnené na správe daní v osobitnom ustanovení. Aj podľa daňového poriadku je správcom dane pre dane, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, daňový úrad a colný úrad a pre dane, ktoré sú príjmom obcí, obec. Po novom sú definované osoby, ktoré sa zúčastňujú na správe daní. Ide o osoby, ktoré zákon o správe daní označoval ako tretie osoby. Z dôvodu zlúčenia daňových a colných orgánov je zamestnanec správcu dane definovaný ako zamestnanec, ktorého zamestnávateľom alebo služobným úradom je Finančné riaditeľstvo SR alebo obec. Nová je aj definícia druhostupňového orgánu, ktorým je v závislosti od stupňa, v ktorom sa rozhoduje, finančné riaditeľstvo alebo ministerstvo. Oproti predchádzajúcej právnej úprave je širšie vymedzený daňový subjekt a iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní.

Používanie štátneho jazyka

Daňový poriadok jednoznačne stanovuje pre správcu dane povinnosť používať pri správe daní štátny jazyk, ako aj povinnosť vyhotovovať písomnosti v tomto jazyku. Zároveň ukladá aj pre daňový subjekt povinnosť vyhotovovať podania v štátnom jazyku. Ak by daňový subjekt predložil správcovi dane svoje podanie v inom ako štátnom jazyku, je správca dane oprávnený vyzvať daňový subjekt, aby toto podanie bolo preložené do štátneho jazyka, pričom tento preklad musí byť úradne overený. Z dikcie zákona vyplýva, že je na správcovi dane, či podanie urobené v inom ako štátnom jazyku bude požadovať úradne preložiť (napríklad ak bude dokument predložený v češtine, zrejme preklad nebude potrebný). Daňový poriadok v nadväznosti na zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov zachováva právo pre občana Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, podávať písomné podania orgánu v…

Prečítajte si tiež: Právne aspekty zmenky podrobne

tags: #zmenka #jednotny #sekovy #a #zmenkovy #zakon