Ako napísať posudok na žiaka pre sociálny odbor: komplexný sprievodca

Posudok na žiaka pre sociálny odbor je dôležitý dokument, ktorý komplexne hodnotí jeho schopnosti, správanie a potenciál. Slúži ako podklad pre ďalšie rozhodnutia týkajúce sa jeho vzdelávania a osobnostného rozvoja. Tento článok poskytuje podrobný návod, ako takýto posudok napísať, pričom zohľadňuje rôzne aspekty a perspektívy.

Úvod

Pedagogická diagnostika zohráva kľúčovú úlohu vo výchovno-vzdelávacom procese. Ide o špeciálne odvetvie pedagogiky, ktoré sa zaoberá teoretickými a metodologickými problémami objektívneho zisťovania a hodnotenia tohto procesu. V rámci zložiek výchovy sa hodnotia vedomosti, spôsobilosti, návyky, postoje, poznávacie procesy a záujmy žiakov. Diagnóza žiaka, ktorý prichádza do školy, si vyžaduje starostlivosť a je dôležitým doplnkom pri vytváraní celostného obrazu o jeho predchádzajúcom živote.

Metódy pedagogickej diagnostiky

Metódy pedagogickej diagnostiky sú príbuzné s pedagogikou a psychológiou. Osobnosť človeka má pedagogicko-psychologické (zisťovanie psychologických príčin) a sociálne aspekty (aj sociálne podmienky môžu byť príčinou stresov). Objektívny pohľad na jedinca môže teda vzniknúť ako výsledok komplexného prístupu. Pedagogická diagnostika hovorí o viacerých častiach výchovno-vzdelávacieho procesu a ich kvalitách. Výslednicou všetkých činností hodnotenia je posúdenie žiaka, triedy, ako prospievajú, situácia v triede, klíma a pod.

Fázy diagnostiky z časového hľadiska

• Mikrodiagnóza: Uskutočňuje sa na každej vyučovacej hodine v rámci interakcie (momentálne reakcie učiteľa na žiakovo správanie, odpovede a pod.).
• Základná (denná) diagnóza: Učiteľ si zhodnotí efektívnosť vyučovania v rámci jedného dňa, ako žiaci učivo pochopili. Je náročnejšia pre učiteľa, lebo musí žiakov sledovať aj počas prestávok, ako sa prejavujú celý deň.
• Zhrňujúca (zovšeobecňujúca): Dlhodobé diagnostikovanie žiaka a skupín žiakov, záverečné hodnotenie žiaka. Vzniká sústavným sledovaním žiaka, podieľa sa na nej veľa učiteľov a výchovný poradca, hlavne triedny učiteľ.

Pedagogická diagnostika z hľadiska informačného a formálneho

• Neoficiálna: Učiteľ si ju robí len sám pre seba, pre svoje potreby.
• Formálna: Určená pre verejnosť (napr. posudky).

Pedagogická diagnostika má pedagogický charakter a informatívno-hodnotiacu funkciu. Formuluje normy, zásady praktického postupu v pedagogickej činnosti. Úlohou je skúmať, akými prostriedkami je možné úspešnejšie plniť výchovno-vzdelávacie ciele.

Hodnotenie

Hodnotenie je stav hodnotiaceho subjektu k hodnotenému objektu. Je to záverečná etapa vyučovania, poskytuje pre učiteľa spätnú väzbu. Učiteľ potom môže zmeniť svoje metódy a tým zefektívniť vyučovací proces. Hodnotenie môže byť formálne (má podobu klasifikácie, ktorej musí predchádzať skúšanie) a neformálne (učiteľ hodnotí náhodne, nezámerne pri každej odpovedi žiaka - mimika, gestikulácia atď.).

Prečítajte si tiež: Ako sa odvolať voči vyradeniu z evidencie ÚPSVaR?

Základné nedostatky pedagogickej diagnostiky

Chýbajúca analýza chýb, schematickosť, povrchnosť, nízka objektivita, chýbajúce jednoznačné normy. Tiež nepresné informácie o správaní žiaka, predčasné učiteľove zovšeobecnenie, zaznamenávanie len negatívnych javov učiteľom, ak sa učiteľ nepozerá na všetky príčiny správania žiaka.

Ako sa vyhneme chybám:

Žiaka posudzujeme ako jednotlivca, ale s pohľadom aj na triedu, celý ročník. Musíme prihliadať na schopnosti a možnosti žiaka, pozrieť sa na prospech aj v iných predmetoch, žiakov vek, fyziologické a psychologické danosti, pozerať sa na cieľ našej činností (výchovný, vzdelávací).

Špeciálnopedagogická diagnostika

Každé dieťa je individuálna osobnosť a potrebuje špeciálny prístup. Učitelia však málo vedia i dbajú na diagnostikovanie. Stále prevláda rutinný prístup k žiakom - tzv. zaškatuľkovanie. Špeciálnopedagogická diagnostika je súhrn metód, procesov, ktorých výsledkom je stanovenie diagnózy (z gréc. dia - hĺbkový, gnosis - poznanie). Zaoberá sa zistením príčin, prečo vznikol u žiaka problém.

Diagnostikovania by sa mali zúčastniť: lekár, psychológ, sociálny pracovník, špeciálny pedagóg a mali by pôsobiť tímovo.

Metódy špeciálnopedagogickej diagnostiky

Metódy špeciálnopedagogickej diagnostiky sú postupy, prostredníctvom ktorých sa získavajú také poznatky o vyšetrovanej osobe, na základe ktorých možno sformulovať diagnózu. Majú poznávací charakter.

Prečítajte si tiež: Návod na sociálne siete

Delenie metód špeciálnopedagogickej diagnostiky:

A. Podľa toho, čo sledujú, sú zamerané na:

• úroveň vedomostí (školských, všeobecných)
• úroveň vývinu reči (hovorenej, písanej)
• úroveň správania sa (v škole, rodine, pri učení, hre, vychovanosti, sociálnosti)
• úroveň psychomotoriky (motoriky, laterality, grafomotoriky)
• úroveň intelektu
• úroveň emocionálnej oblasti

B. Podľa objektívnosti:

• objektívne (testy)
• subjektívne (pozorovanie, rozhovor)

C. Podľa štandardizácie:

• štandardizované (presne určený postup, spracovanie)
• neštandardizované (vytvorené pre konkrétny prípad)

Pri hodnotení posudzujeme:

Prečítajte si tiež: Tipy pre písanie článkov do časopisu

a) reliabilita - spoľahlivosť, presnosť merania

b) validita - postihuje, do akej miery je metóda vhodná a platná

Pri aplikácii metód treba rešpektovať tieto princípy:

• komplexnosti (kompletný, tímový prístup)
• všestrannosti vyšetrenia (to je predošlý princíp uplatnený v každom jednom obore)
• dynamickosti - vyšetrenie nielen aktuálnych schopností, ale predovšetkým potencionálne a perspektívne možnosti dieťaťa.
• princíp modifikácie - každá metóda vyžaduje určitú obmenu t.j. prispôsobenie druhu a stupňu postihnutia.

Pozorovanie

Francúz Segiun prvý popísal túto metódu ako proces, kde prostredníctvom jedného javu rozoznávame druhý. Je to cieľavedomé, plánovité (tzv. učenie cieľov, techniky, metód) a sústavné vnímanie javu a premetov, odhaľujú podstatné súvislosti danej skutočnosti. Má znaky výskumnej metódy. Je zamerané na diagnostikovanie osoby, javu s cieľom rozpoznať najvýznamnejšie znaky a príčiny, ktoré spôsobili určitú skutočnosť.

Pozorovanie:

• priame a nepriame (sprostredkované cez niekoho)
• zúčastnené (diagnostik sa začlení do skupiny, ktorú pozoruje)
• nezúčastnené (sledovanie skupiny zvonku)
• krátkodobé (musí byť robené opakovane)
• dlhodobé (aj niekoľko rokov)

Výsledky pozorovania zhrnieme do protokolu pozorovania, ten je nutný.

Exploračné metódy

Exploráciou sa rozumie vyšetrovanie kladením otázok. Zaraďujeme tu: rozhovor, radený rozhovor a dotazník.

Dotazník

Dotazník je empirická diagnostická metóda na získavanie informácií o postihnutom alebo narušenom jedincovi. Pri tejto metóde diagnostikovaná osoba spravidla sama alebo s pomocou inej osoby, ústne resp. písomne odpovedá na kladené otázky. Skúmaná osoba na základe písomne položených otázok písomne odpovedá o určitom vymedzenom okruhu problémov. Pomocou dotazníka možno zisťovať skutočnosti o diagnostikovanej osobe bez toho, aby diagnostik bol nútený byť s ňou v priamom kontakte.

Pri zostavovaní dotazníka platia tieto zásady:

• výstižne formulovať problém, presný cieľ do akej miery mi môže dotazník pomôcť
• znalosť prostredia diagnostikovaného
• znalosť druhu postihnutia diagnostikovaného
• účelnosť otázok
• overenie validity

Výhody: anonymita, ekonomickosť, spracovanie veľkého množstva, rýchle vyhodnotenie

Nevýhody: nemožnosť klásť doplňujúce otázky, istá povrchnosť, nemožnosť kontrolovať pravdivosť odpovedí.

Rozhovor

Rozhovor je zhromažďovanie dát, ktoré je založené na priamom dotazovaní, verbálnej komunikácii výskumného pracovníka a respondenta. Rozhovor rozlišujeme:

• individuálny a skupinový
• štandardizovaný (znenie a poradie otázok je presne určené a pripravené - interviev)
• neštandardizovaný (prebieha pružnejšie, výskumník má pripravené len zákl. otázky)
• pološtandardizovaný (je najlepší, najprv respondenta uviesť do témy, nepýtať sa hneď otázkou „na telo“. Je potrebné počúvať odpoveď jedinca, nie násilnou formou ju ťahať z neho, dávať pozor na neverbálne prejavy a mimiku)

Rozhovor učiteľa s rodičom: nehovorte verejne o chybách dieťaťa, ináč sa bude rodič vyhýbať škole, združeniam a samému učiteľovi. Ak je rodič bezmocný a kapituluje, učiteľ ho má presvedčiť o opaku a až tak konať ďalej.

Rozhovor učiteľa s učiteľom, psychológom: keď chceme vedieť príznaky nejakej poruchy žiaka už v predškolských ročníkoch, zájdeme za predošlým triednym učiteľom, pozrieme jeho predošlé zošity, práce. Učiteľ by mal komunikovať so psychológom, radiť sa s ním a psychológ by nemal zasahovať do kompetencie učiteľa. Učiteľ má veľkú výhodu, že pozná dieťa, ktoré učí.

Rozhovor učiteľa s dieťaťom je veľkým prameňom, zdrojom potrebných informácií.

Diagnostické skúšanie

Treba ho odlišovať od klasifikačného skúšania. Sleduje skôr slabé miesta v sústave poznatkov jedinca, analyzuje, aby sa na základe výsledkov určili korekčné postupy. Cieľom je tu teda pomoc. Do tohto typu skúšania sa zaraďujú aj skúšky netypické pre klasifikačnú prax (skúšky laterality).

• Ústne skúšanie: má formu riadeného rozhovoru, skúšaná osoba priamo odpovedá na pripravené otázky, rieši problém alebo reaguje na pripravené podnety. Delí sa na skúšanie vedomosti (všeobecných, predmetových, špecifických) a úrovne hovorenej reči (obsahová stránka, formálna stránka, výslovnosť, tempo, hlasitosť, …).
• Písomné skúšanie: ním zisťujeme úroveň osvojenia písania, úroveň osvojených poznatkov, z jednotlivých predmetov, schopnosť vyjadrovať svoje myšlienky pomocou písania. Môžeme sa pri ňom zamerať na: skúšanie vedomostí alebo výkonu (osvojenie písaných znakov, gramatiky, rýchlosti písania). Dôležitou súčasťou písomného skúšania je dôsledná analýza chýb, najmä systematických, t.j. chýb, ktorých sa žiak nedopúšťa náhodne.
• Praktické skúšanie: zameriava sa na zisťovanie neverbálnych schopností v rôznych oblastiach aktivity jedinca. Sem patrí: skúšanie úrovne (hrubej a jemnej motoriky), skúšanie laterálnej preferencie (motorickej, senzorickej), skúšanie fungovania zmyslových orgánov.

Metóda testov

Test sa stáva diagnostickou metódou vtedy, keď sa výskumne overí jeho validita a reliabilita. Ide o sústavu zámerne zostavených otázok alebo úloh, na ktoré má skúmaná osoba odpoveď, alebo ich má riešiť či vykonať. Podmienky a spôsob hodnotenia sú tu presne určené, testy vytvárajú podmienky na objektívne hodnotenie. V rámci špeciálnopedagogickej diagnostiky ich delíme na: didaktické, logopedické, testy laterality a testy motoriky.

Musíme sa ale vyvarovať mechanického vyhodnocovania a vysvetľovania testov. Výsledky získané testom treba porovnávať s výsledkami iných techník či metód.

Didaktické testy

Sú variantom písomnej formy skúšania. Pozostávajú zo súboru otázok, ktoré sú zoradené tak, aby reprezentovali príslušnú časť učebnej látky. Ich aplikácia predpokladá u diagnostikovaného osvojenie písanej reči na adekvátnej úrovni. Aj v tomto prípade ide o dôslednú modifikáciu testu vzhľadom na príslušné postihnutie. Požaduje sa modifikácia obsahu, formy a spôsobu administrovania testu. Zostavuje ho tím odborníkov.

• normatívne testy: určujú či výkon jedinca je v porovnaní s normami získanými štatistickým spracovaním tohto testu podpriemerný alebo nadpriemerný.
• kriteriálne testy: zamerané na učebnú látku, ktorú si mal žiak za sledované obdobie osvojiť.

Normatívne a kriteriálne testy sú štandardizované. Neštandardizované testy si zostavujú špeciálni pedagógovia podľa individuálnych cieľov.

Štúdium prípadu

Spočíva v dôkladnom štúdiu všetkých dostupných písomných a iných materiálov o postihnutom jedincovi, v ich diagnostickom zhodnotení a formulovaní záverov. Ide tu o výsledky lekárskych, psychologických, sociálnych vyšetrení a skúmaní, príp. o súdne spisy, pedagogické denníky, posudky inštitúcií, školské vysvedčenia jednotlivca. Dôležité sú údaje o psychomotorickom vývine, o prekonaných chorobách, údaje o prostredí, v ktorom jedinec vyrastal.

Rozbor výsledkov činností

Výsledky činností predstavujú dosiahnutú úroveň v rámci výchovných, vzdelávacích alebo záujmových aktivít jedinca. Možno ich získať analýzou a hodnotením výsledkov:

• písomných prác (slohy, diktáty, životopisy)
• výtvarnej činnosti (výkresy, rysy, modely)
• záujmovej činnosti (výrobky z rôznych materiálov)

Diagnosticky sa hodnotí:

• úroveň v porovnaní s predpísanými učebnými osnovami pre daný postupný ročník a typ školy
• dosiahnutá úroveň v porovnaní s očakávanou úrovňou intaktného jedinca v tej istej činnosti.

Hodnotenými znakmi sú náročnosť na intelektuálnu činnosť, zručnosť, vytrvalosť, predstavivosť, chyby, čas potrebný na zhotovenie výrobku a pod.

Rozbor hodnotenia výsledkov činnosti jedinca pomôže:

• identifikovať špecifické vývinové poruchy (dysortografie, dysgrafie, …)
• pri profesiovej orientácii o voľbe povolania
• zisťovať sociálne vzťahy (kresby s agresívnymi farbami)
• utvoriť ucelený obraz o diagnostikovanej osobe

Otázky odmien a trestov

Výskum manželov Harkworových: Jedna experimentálna skupina (ES) bola po výkone učiteľom pochválená, druhá ES pokarhaná, tretej nepovedal nič. Výkon žiakov po hodnotení bol takýto: Pokarhaná skupina mala v porovnaní s predchádzajúcim výkonom klesajúci ráz. Pochválená skupina stúpajúci výkon, kým tretia skupina stagnovala. Sledoval sa dlhodobý účinok trestu a pochvaly.

Prof. Ďuríčeková tvrdí: Nie sme za nepoužitie trestov (ak sú primerané činu a veku dieťaťa). Trestom pre dieťa môže byť aj obyčajné slovné pokarhanie, pohrozenie, zdvihnutie obočia, prsta. ALE! Pri použití trestu si treba uvedomiť: každý trest ponižuje človeka, prináša so sebou atmosféru strachu, frustrácie, neurózy, zakomplexovanosti. Deti, ktoré sú od detstva vychovávané viac trestami, sú v neskoršom období agresívnejšie a je predpoklad, že v budúcnosti budú presne tak jednať s ostatnými.

Celá naša detská populácia je vychovávaná už od útleho veku viac zákazmi, príkazmi ako odmenami. V detstve rodič, či učiteľ hovoria: nechoď, nerob, nepustím ťa, uč sa, stoj tu. Deti sú systematicky riadené do pozície slabých, neschopných, zakomplexovaných ľudí, ktorí sa v rozhodujúcich situáciách potrebujú o niekoho vždy psychicky oprieť. Toto nie je formovanie silnej osobnosti. Byť osobnosťou znamená najskôr byť sám sebou, slobodným, nezávislým, jedinečným, sebavedomým v zmysle dôverovať si a poznať svoje prednosti, byť rozhodným a tvorivým.

Formy trestov v pedagogickej praxi:

1. odloženie výhody alebo zábavy pre žiaka
2. odopretie alebo zákaz výhody
3. vyjadrenie nesúhlasu
4. napomenutie
5. vylúčenie z kolektívu - napr. pri hre ak podvádza
6. pokarhanie učiteľom
7. pokarhanie pred žiackym kolektívom
8. pokarhanie pred riaditeľom školy
9. zápis do triednej knihy - mnohí pedagógovia to zneužívajú, často zápisy aj za to, za čo deti nemôžu
10. návrh na zníženie známky zo správania
11. realizácia zníženia
12. prepadnutie z jednej triedy do druhej
13. preradenie z jednej školy do druhej - po porade s rodičmi, psychológom
14. podmienečné vylúčenie zo školy
15. úplné vylúčenie zo školy

Zásady správneho využívania trestov:

• hneď po priestupku, musí byť prirodzeným následkom toho, čo urobil
• žiak má vedieť prečo je trestaný (presné pravidlá hry, kritériá na žiaka)
• po odpykaní trestu prejsť do normálneho stavu
• veľkosť trestu má byť úmerná priestupku, nie veľkosti môjho hnevu
• nikdy nekarhať a nehodnotiť celú osobnosť žiaka
• nezosmiešňovať žiaka (sarkazmu, irónia)
• netrestať žiaka za neurotické prejavy, neúspechy v škole podmienené neurózami
• trest kombinovať s odmenou
• trestať so znalosťou motívov

Pokarhanie: je účinnou metódou (u mladších žiakov). Deti majú potrebu byť uznávané a schválené dospelými. Ak majú dostatok pozornosti dospelého, chcú aby to bola pozornosť schvaľujúca. To súvisí s ich potrebou spoločenského prijatia a potrebou sebavedomia. Keď im učiteľ pochvalu upiera, zle sa cítia a považujú sa za vyradených zo sociálnej skupiny, zvlášť ak má trieda učiteľa rada…

Konfliktné situácie v škole

V príspevku opíšeme javy, ktoré sprevádzajú konfliktné situácie v prostredí školy z pohľadu najviac zainteresovaných osôb na riešení problémov súvisiacich s neželaným správaním žiaka.

Prečo si učiteľ zaslúži rešpekt?

Učiteľ ukončením príslušnej vysokej školy získava odbornú aj pedagogickú kvalifikáciu pre vyučovanie predmetov svojej aprobácie. V učiteľskej praxi sa však stretáva s rôznymi situáciami, ktoré mu signalizujú, že na reálne riešenie konfliktov mu chýbajú potrebné kompetencie.

Na vyučovacej hodine sedí žiak v poslednej lavici. Nedáva pozor a rozptyľuje pozornosť spolužiakov tým, že píše na papier vulgarizmy a posiela ho po spolužiakoch do predných lavíc. Prejavy žiaka, ktorý na vyučovacej hodine vyrušuje, môžu byť rôzne. Škála správania sa môže pohybovať od jemných odtieňov neštandardného správania až po výrazne rušivé. Žiak môže byť otravný tým, že stláča pero, rušivo môže pôsobiť aj to, že si do zošita počas výkladu učiteľa kreslí obrázky. Učiteľa môže rozladiť ignorovanie, trucovanie, vykrikovanie, vydávanie rôznych nepríjemných zvukov s cieľom upútať pozornosť spolužiakov, ale žiak môže byť aj vulgárny, dokonca agresívny. Treba brať do úvahy aj intenzitu týchto prejavov. Sú ojedinelé? Vyskytujú sa na vyučovacej hodine pravidelne?

Ďalšia otázka, ktorú si treba položiť v rámci analýzy situácie je, ako na správanie problémového žiaka reagujú jeho spolužiaci. Môžu prejavy ignorovať, nevšímať si ich, ale môžu podobné správanie očakávať a dokonca aj vítať, nakoľko môže byť pre nich spestrením inak nudnej vyučovacej hodiny. Spolužiaci problémového žiaka môžu pociťovať frustráciu, strach, obavy, hnev. Môžu mať pocit ohrozenia, môžu sa cítiť nepríjemne.

Dôležitým článkom v procese nápravy správania žiaka je učiteľ a jeho reakcie. Skúsme sa v kontexte modelovej situácie pozrieť na správanie učiteľa. Reaguje pokojne? Upozorní žiaka na problémové správanie? Tvári sa, že problém neexistuje? Učiteľ môže reagovať rôzne. Môže zvýšiť hlas, byť dôrazný, môže sa pustiť so žiakom do diskusie, môže prestať s výkladom učiva a čakať na stíšenie triedy. Môže žiaka poslať do riaditeľne.

Dôležitú úlohu v procese nápravy neželaného správania žiaka zohráva rodič. Aký je postoj rodiča? Snaží sa spolupracovať so školou? Riadi sa odporúčaniami pedagógov a navštevuje so svojim dieťaťom odborníkov (psychológov, špeciálnych pedagógov, liečebných pedagógov)? Nestotožňuje sa s názorom pedagógov na správanie svojho dieťaťa? Rodič sa môže vyhýbať stretnutiam s triednym učiteľom, riaditeľom školy, môže ignorovať pozvania. Môže byť dokonca agresívny.

Riaditeľ školy je v procese práce s problémovým žiakom a jeho rodičom dôležitou autoritou. Ak sa konflikt dostane priamo k riaditeľovi, situáciu treba považovať za vážnu. Prístup lídra školy je rozhodujúci. Riaditeľ môže reagovať pokojne, byť učiteľovi oporou. Môže mu poskytnúť usmernenie, konzultáciu, kontakty na odborníkov. V komunikácii medzi rodičom a učiteľom môže pôsobiť v úlohe mediátora, tretej, nestrannej a nezaujatej osoby, ktorá zmierňuje napätie a usmerňuje proces diskusie k vzájomnej dohode. Môže sa ale tváriť, že sa ho problém netýka. Môže byť natoľko vyťažený, že stráca prehľad o situácii v škole a vzájomných vzťahoch v pedagogickom tíme, resp.

tags: #ako #napísať #posudok #na #žiaka #pre