
Rozvod predstavuje jednu z najťažších životných skúseností, a to nielen po emocionálnej stránke, ale aj z hľadiska financií. Rozdelenie majetku, hypotéky, výživné a nové finančné plány môžu byť náročné pre každého. Hoci si väčšina párov rozvod nepripúšťa, je dôležité byť pripravený na rôzne životné situácie. Tento článok poskytuje rady a tipy, ako sa s rozvodom vyrovnať a úspešne začať novú kapitolu života.
Aj keď o rozvode väčšina párov nechce ani uvažovať, finančná prevencia má zmysel. Už počas manželstva je dôležité mať prehľad o spoločnom aj osobnom majetku, transparentné financie a časť úspor vo vlastnom vlastníctve. Nie je to prejav nedôvery, ale zdravý princíp ochrany. Výlučné vlastníctvo má zmysel nielen pri úvahách o rozvode, ale aj v prípadoch, keď jeden z partnerov podniká, ide o druhé manželstvo alebo pri úmrtí manžela, keď môže byť prístup k účtom obmedzený. Pomôcť môže aj zúženie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) formou notárskej zápisnice. Hoci predmanželská zmluva v slovenskom práve neexistuje v klasickej podobe, BSM možno zmluvne upraviť hneď po svadbe.
Rozvod síce neplánujeme, no prehľad o financiách by mal mať každý pár - aj šťastný. Spoločný aj individuálny majetok je vhodné evidovať, aby bolo jasné, čo patrí obom a čo je výlučné vlastníctvo. Pomáha to nielen pri dlhodobom plánovaní, ale aj v situáciách, keď si jeden z partnerov vezme úver bez vedomia druhého. Z praktického hľadiska je ideálna kombinácia spoločného účtu na bežné výdavky a osobných účtov pre každého z partnerov. Spoločný účet pokrýva náklady domácnosti, zatiaľ čo osobná rezerva dáva pocit nezávislosti a finančnej slobody. Dôležité je aj zmluvné ošetrenie spoločných úverov - kto ich spláca a v akom pomere.
Finančné usporiadanie by malo ísť ruka v ruke s citovým rozchodom. Prvým krokom je určenie, čo patrí do spoločného majetku a čo je výlučné vlastníctvo. Nasleduje jeho ohodnotenie, dohoda o rozdelení a vyrovnanie rozdielov. Ak jeden z manželov splácal hypotéku viac, je potrebné to vedieť preukázať - napríklad cez výpisy z účtu. Najväčšou komplikáciou bývajú spoločné úvery. Banka ich automaticky nerozdelí - obaja zostávajú dlžníkmi, kým nie je úver splatený alebo kým banka neschváli prevzatie úveru len jedným z nich.
Podľa údajov Štatistického úradu SR (indikátor chudoby a sociálneho vylúčenia EU SILC 2023) majú domácnosti s rodičom, ktorý vychováva deti po rozvode a rodičia samoživitelia, v priemere o 20 - 30 % nižšiu životnú úroveň než úplné rodiny. Z jedného rozpočtu sa stávajú dva, no mnohé výdavky ostávajú rovnaké - bývanie, energie, poistenia, starostlivosť o deti. Najväčším rizikom je, že ľudia sa po rozvode snažia udržať rovnaký životný štandard ako predtým, hoci už majú len jeden príjem. Odporúča sa urobiť si kompletný prepočet výdavkov, oddeliť fixné náklady a určiť, koľko možno pravidelne odkladať.
Prečítajte si tiež: Moc umenia
Rozvod rodičov má byť pre deti čo najmenej bolestivý - aj finančne. Výživné má pokrývať bežné potreby dieťaťa (strava, ošatenie, škola, lieky), no rodičia sa môžu dohodnúť aj na mimoriadnych výdavkoch, ako sú tábory, športové vybavenie či zdravotné výdavky. Dohoda nad rámec súdneho rozhodnutia má význam najmä pri väčších investíciách - napríklad otvorení sporiaceho účtu na vzdelanie dieťaťa.
Rozvod automaticky nemení poistné zmluvy, preto je potrebné skontrolovať, kto je poistník, poistený a oprávnená osoba. Pri životných poisteniach treba zohľadniť novú životnú situáciu - napríklad väčší dôraz na krytie invalidity alebo zabezpečenie detí. Pri majetkových poisteniach zas treba preveriť, komu nehnuteľnosť ostane a či je ešte poistená.
Rozvod je pre mnohých šok, no aj nový začiatok. K finančnej stabilite pomôže zachovanie alebo vybudovanie rezervy, odborné poradenstvo a odstránenie chýb, ktoré viedli k rozpadu rodinného rozpočtu. Finančný poradca a právnik sú v tomto období neoceniteľní. Najčastejšou chybou podľa neho je odkladanie riešenia - neplatenie úverov, nerozdelený majetok či ignorovanie nových finančných záväzkov. Aj počas náročných životných situácií je dôležité mať svoje financie pod kontrolou. U detí môže k traumatizácii prispieť aj to, keď s nimi rodičia o rozvode nekomunikujú a keď cítia, že nemajú veci pod kontrolou.
V pripravovanej knihe ma zaskočila informácia, že trauma z rozvodu trvá v priemere dva roky. Vzťahuje sa to na všetky zúčastnené strany, teda aj na deti? Áno, rozvod zahŕňa administratívnu stránku a transformáciu vzťahov, ale aj psychologický aspekt. Aj deti sú často pri rozvode v pozícii, že to rozhodnutie im je len oznámené - hoci aj citlivo, ale oznámené. To znamená, že ich „psychorozvod“ sa začína tým, že im rodičia - alebo len jeden z nich - povedia, čo sa bude diať, a náhle pocítia tlak na to, aby sa s tým vyrovnali. Nemusí to byť nevyhnutne traumatizujúce, ale mnoho zmien, ktoré sa dejú nárazovo, môže skutočne spôsobiť jednotlivým členom rodiny nesmiernu záťaž. O traume môžeme hovoriť aj v tom zmysle, že táto situácia nie je pre všetkých z nich kontrolovateľná, a platí to najmä pre deti. V oficialitách zvyčajne majú len čiastočné slovo a nezriedka je to tak aj v domácej komunikácii. Podobne to však môže prežívať aj niektorý z partnerov - či už partner, alebo partnerka, pre ktorých je to prvá naozaj vážna kríza. Môže to byť aj najväčšia trauma, akú kedy zažijú. A pre deti je rozpad vzťahu rodičov takmer vždy prvá ozajstná kríza v ich živote. Sprevádza ju spomínaný pocit bezmocnosti a zmätku, popieranie alebo, naopak, pasívna odovzdanosť tomu, čo sa udeje. Hoci čas, ktorý je potrebný na vyrovnanie sa s novou situáciou, sa nedá urýchliť, nemusí to byť nevyhnutne tak, že z rozvodu ostane trauma.
Keď už v komunikácii medzi partnermi zaznie slovo „rozvod“, zvyčajne už niet cesty späť? Nemusí to tak byť. Samotné to slovo dokonca môže aj nepadnúť, ale iba dlhšie visieť vo vzduchu. No len čo už zaznie alebo keď už konflikty prekročia mieru únosnosti - teda buď obaja, alebo jeden z partnerov vníma, že je to bezvýchodiskové - vtedy je možné začať s rozvodovým procesom. Môžu napríklad vyhľadať pomoc mediátoriek a mediátorov, ktorí sa zaoberajú vyslovene preskúmaním konfliktu a potenciálu na jeho vyriešenie. Často ľudia vyhľadajú práve tento typ pomoci, pretože mediátori vedia veľmi efektívne pracovať s tým, čo samotní partneri nedokážu vyriešiť. Rozvodový proces ďalej pomáhajú zvládnuť aj sociálni poradcovia a poradkyne. Pokiaľ sa partnerom podarí komunikáciu zlepšiť a posunúť na konštruktívnu úroveň, potom aj rozhovory o nepríjemných veciach a formovanie rodičovskej dohody môžu prebiehať čisto v súkromí. Nemusí to teda byť len odborne vedený proces.
Prečítajte si tiež: Úprava naplánovaných príspevkov krok za krokom
Väčšina nás dospelých by mala byť disponovaná krízu spojenú s rozvodom zvládnuť. Lenže často je vzťah poznamenaný takým silným konfliktom a nepriateľstvom medzi partnermi, že nie sú jednoducho schopní bez odbornej pomoci dospieť k dohode. Často sa to však nepodarí a vtedy sa rozbehne kolotoč rôznych posudkov, kontra posudkov, nevyhnutnosť výpovedí detí pred súdom. Negatívny vplyv to má predovšetkým na deti, ktoré dianie okolo seba prirodzene veľmi intenzívne vnímajú. Je to obzvlášť nepríjemné, keď sa konflikt medzi rodičmi premietne aj do spôsobu, akým sa deťom oznámi, že sa rozvádzajú. Často sa to začína zabuchnutím dverí a jeden z rodičov, ktorý viac stojí o rozvod, to akoby vmietne celej rodine do očí.
V knihe sa spomína, že deti netraumatizuje samotný rozvod, ako skôr konflikty, ktoré ho sprevádzajú. Ak „rýchlo“ znamená to, že namiesto dlhého vyjednávania a rôznych priekov vznikne efektívna dohoda rodičov, ideálne aj s vypočutím prianí detí, tak v tom prípade áno. Keď tam nie je retraumatizácia ďalšími vypočúvaniami, posudkami na súde, opakovanými psychologickými vyšetreniami, dlhou mediáciou, ktorá prípadne dopadne neúspešne. Niektorý z partnerov môže celý proces „naťahovať“ aj v dobrej vôli, keď sa napríklad ešte pokúša presvedčiť toho druhého, ktorý prišiel s návrhom na rozvod. Keď sa to teda udeje rýchlo v tom zmysle, že sa partneri dohodnú a všetci zúčastnení sa cítia do spoločnej dohody zahrnutí, tak je to určite tá lepšia možnosť. Jasné pravidlá a hranice sú potrebné, no rovnako aj spontánnosť a sloboda, aby deti nemali dojem, že stanovený čas s rodičmi je ako ďalší „rozvrh hodín“. V našej knihe sa snažíme napomôcť tomu, aby sa pri tom na nič dôležité nepozabudlo. Pozornosť sa teda dá včas preniesť na reálny život po samotnom rozvode. Keď si my dospelí predstavíme, že by väčšinu nášho života tvoril podobný kolotoč nezhôd a hádok, tak si možno uvedomíme, aké je pre deti nepríjemné, keď sa úľava z uzatvorenia jednej kapitoly a možnosť začať žiť novú „normálnosť“ odďaľuje. Deti síce majú veľkú schopnosť adaptovať sa, ale určite to pre ne predstavuje neprimeranú záťaž a stres.
Dnes sa rozvádza okolo 40 percent manželstiev a rozvody už nesprevádza taká stigma ako kedysi. No aj tak je to nepochybne veľmi ťažké rozhodovanie a mnohí stále vnímajú rozvod ako svoje zlyhanie. Ako to prežívajú klienti a klientky, s ktorými pracujete? Závisí od toho, v akej sú pozícii. Pre niekoho to môže byť cesta k úľave zo situácie, ktorú vnímajú ako niečo nezmieriteľné, neriešiteľné, zraňujúce. Ale často som mala aj klientky alebo klientov v pozícii tej druhej strany. Tej, ktorá veľmi túžila po tom, aby sa vzťah ešte podarilo nejakým spôsobom zachrániť, a boli pre to ochotní aj veľa spraviť. Niektorí boli veľmi zaskočení, že ich partner či partnerka boli naozaj pripravení odísť. V takých prípadoch sa zvyčajne rozbieha smútkový proces, ktorý prechádza všetkými známymi fázami - od popierania cez hnev až po postupné uvedomenie si, že vzťah sa nenávratne uzatvára a otvára sa priestor na ďalší život. Mnohých zasiahne aj hĺbka a obsah konfliktov, ktoré sprevádzajú rozvod. Veľmi zraňujúce môžu byť aj informácie, ktoré pri tom vyjdú na povrch. Klientky a klienti sú často zranení históriou podnetov, ktoré viedli k rozvodu, a zaskočení tým, že dlho ani netušili, že ich vzťah je v kríze. Spätne sa im to skladá ako mozaika. Môžu sa cítiť vnútorne oslabení, je podlomená ich dôvera v seba, vyčítajú si, že si nedokázali všimnúť, že sa niečo deje. Záleží aj na tom, aká bola dynamika samotného vzťahu. Sú vzťahy, kde sú aj deti zvyknuté, že rodičia občas po sebe hlasno poštekajú a pokričia, ale nič vážne to neznamená. Keď príde rozvod, vnímajú staré známe kričanie, ale zrazu niekto aj odchádza. A potom sú tu deti, ktoré v predrozvodovom a rozvodovom čase svojich rodičov prvýkrát v živote počujú hádať sa. Ak sú rodičia uvedomelí, mali by hľadať cesty, ako sa vyhnúť tomu, aby deti boli prítomné pri veľkých hádkach.
Vnímate ešte niekedy u ľudí, s ktorými pracujete, aj zábranu, že „v žiadnom prípade sa nemôžem rozviesť, pretože moji rodičia by to nespravili, alebo som z prostredia, kde by to nikto nepochopil, takže musím vydržať“? Áno, niekedy s tým môže byť spojená aj stigma, ktorá odráža rôzne negatívne stereotypy o rozvedených rodinách. Niekedy sa stáva, že do tohto procesu priamo vstupujú aj rodinní príslušníci, ktorí sa snažia partnerov odhovoriť od rozvodu, vyvíjať na nich tlak a niekedy to môže ešte viac vyeskalovať konflikt. Často sa argumentuje hlavne deťmi, čo, samozrejme, u mnohých vedie k pochybnostiam. A pritom tí ľudia sú už tak či tak dosť zneistení či zranení, ale zároveň sú už motivovaní to nejakým spôsobom riešiť a snažia sa hľadať cestu k rozvodu. Nerešpektujúci môže byť aj postoj rodičov, ktorí boli zvyknutí mať v rodine svojich dospelých detí nejaké slovo a ich rozhodnutie rozviesť sa vnímajú ako akúsi rebéliu. Aj keď sú ich deti už dospelé, uprednostňujú často vlastné zahanbenie, napríklad majú obavu, že sa ich budú ľudia z ich okruhu na to pýtať. V knihe sa snažíme upozorniť na to, že aj širšia rodina môže mať v procese rozvodu veľký význam - môže byť veľmi podporná a veľmi dôležitá, ale ak taká nie je, môže prispievať aj k tomu, že celý proces prebehne omnoho bolestnejšie a zložitejšie. Hlavne pre deti môže byť veľmi mätúce, keď napríklad počúvajú od starých rodičov alebo iných rodinných príslušníkov, že by sa rodičia nemali rozvádzať a že by mali spolu vydržať, no potom sú doma konfrontované s inou realitou. Dostáva sa im od okolia často málo užitočnej podpory a viac ľútosti, ktorá len posilňuje ich bezmocnosť a pozíciu obete. Deťom treba dať najavo, že rodičia zostávajú aj po rozvode ich rodičmi.
V priebehu rozvodu sa rodičia často správajú tak, že to navonok pôsobí veľmi egoisticky - bojujú medzi sebou, otvorene sa hádajú alebo si posielajú odkazy, a pritom akoby zabúdajú na deti. Ako sa dá aj napriek tomu, že sú partneri práve v konflikte, vytvoriť pre deti pocit bezpečia? Aby sme boli fér, ono je to vlastne prirodzené, že sú vtedy dospelí ľudia zahltení svojimi emóciami, ktoré sú veľmi intenzívne. Ale, samozrejme, rola dospelého človeka - rodiča, mamy, otca - je veľmi dôležitá a nezameniteľná. Môžu prísť odborníci, môžu prísť iní členovia rodiny, ale rodičia by mali hľadať možnosti, aby dokázali a vládali zastať si svoju rolu, ktorú budú mať aj po rozvode, pretože ani potom neprestanú byť rodičmi. Deti nepotrebujú byť len utešované. Je preto dobré, ak si partneri vedia zachovať zodpovednosť a intenzívne vyeskalované hádky sa nebudú diať na očiach detí. Obzvlášť sa to týka témy majetkového vyrovnania či rôznych ďalších záväzkov, ktoré sú často existenciálne náročné. Rodičia si vtedy môžu predhadzovať nejaké sumy, a keď to deti počujú, môžu mať pocit, že si ich rodičia budú takýmto spôsobom platiť a kupovať starostlivosť o ne. Nechcem, aby to vyznelo tak, že sa majú rodičia pred deťmi pretvarovať. Hnev je emócia, ktorú je veľmi náročné zadržať, takisto aj hlboký žiaľ. A je v poriadku, keď deti uvidia rodičov v emócii. Dieťa sa môže cítiť previnilo ako prostredník ďalších hádok a zraňovania, hoci v danej situácii neurobilo nič zlé, len spontánne vyjadrilo náklonnosť a lásku. Nechcelo si vyberať, na čiu stranu sa teda prikláňa. Kolegyne, ktoré pracujú s menšími deťmi, venujú veľa priestoru na terapiách tomu, aby sa deti naučili zachytávať vlastný hnev a často zmiešané pocity a akceptovať ich. To všetko je úloha náročná aj pre dospelých, nielen pre deti.
Prečítajte si tiež: RTVS: Informácie pre dôchodcov
V prvom rade je ideálne, aby to boli práve oni dvaja, ktorí deťom citlivým spôsobom povedia o tom, že sa idú rozviesť. Samozrejme, je to veľmi náročné, no je dobré, ak sa rodičia odvážia úprimne a priamo ísť do tejto ťažkej témy. Samozrejme, závisí aj od veku detí, akým spôsobom sa to udeje, rodičia by ich mali hlavne ubezpečiť, že ich naďalej obaja ľúbia, aby deti vedeli, že spolu s rozchodom rodičov neprídu aj o ich lásku. Rodičia by im mali ďalej vysvetliť, že oni dvaja potrebujú teraz žiť každý sám - to by už deti mali vedieť pochopiť. Samozrejme, môže sa stať, že to deťom pripomenie aj niečo nepríjemné, napríklad ak poznajú niekoho, kto pre rozvod rodičov chodil po súdoch. Ak sa taký rozhovor podarí, tak je to dôležitý krok, ktorý deti v konečnom dôsledku aj ocenia, pretože dostali od rodičov dôveru.
Neexistuje jeden presný recept, ako to zvládnuť. Áno, môže sa tak vytvoriť priestor na detskú fantázia a intenzívne prežívanie. Často to z detského pohľadu aj dáva zmysel. Vedia si predstaviť zopár situácií, keď im bolo povedané, že nahnevali rodičov alebo že sa s nimi takto nedá vydržať. Pre dieťa je ten pocit viny reálny, a tak s ním aj treba narábať. Aj keď robíme s dospelými klientmi a klientkami, tak rozlišujeme vinu a pocit viny. Pocit viny môžeme mať všetci, ale to ešte neznamená, že sme vinní. Keď sa napríklad neskôr pracuje s deťmi psychoterapeuticky, tak je dôležité, aby sa naučili odlíšiť, že aj keď sa cítia vinní, nie je to ich vina.
V knihe sa spomína, že u deti sa môže prejaviť nielen smútok, ale napríklad aj problémové správanie. Rodičia sú vtedy síce zahltení vlastnými emóciami, ale ktoré varovné príznaky by ich mali upozorniť na to, že dieťa svoje prežívanie nezvláda? Je to rôzne a závisí aj od veku dieťaťa. Najmenšie deti majú často skôr fyzické prejavy, napríklad môžu pôsobiť utlmenejšie alebo, naopak, zrazu nespia. Môže sa objavovať aj pomočovanie, nechuť do jedla, prípadne sa dieťa sťažuje na bolesť bruška. Strach z opustenia sa môže prejaviť aj nadmerným naviazaním či, naopak, apatiou. Tínedžeri si môžu robiť nadmerné starosti, začať sa akoby viac angažovať, pomáhať v domácnosti, robiť ďalšie veci, ktorými sa snažia „opraviť“ to, čo sa doma deje. Alebo môžu začať rebelovať, môže sa objaviť výstrednejšie správanie, pobijú sa alebo sa niekde stratia, flákajú sa. V mojej práci v poradenskom centre Chuť žiť sa napríklad stretávam s dosť veľkým podielom klientok a klientov, u ktorých bol rozvod rodičov - zmätok, úzkosť a emočné zanedbávanie detí, ktoré mu predchádzalo a sprevádzalo ho - jedným z faktorov, ktoré prispeli k rozvinutiu porúch príjmu potravy. Často sa tieto okolnosti spracovávajú až neskôr, pri zaznamenanej mentálnej anorexii, bulímii či prejedaní v adolescencii a dospelosti. Rodič si môže všimnúť, že niečo zrazu na správaní dieťaťa nesedí, že je akési iné. Je potrebné s tým pracovať a hľadať spôsob, ako to ošetriť. Samotní rodičia sú celkom iste vybavení zachytiť, že sa s dieťaťom niečo deje, a práve to ich často aj motivuje, aby neodkladali rozhovor o rozvode.
Rodičia niekedy kompenzujú deťom smútok z rozvodu tým, že im kupujú drahé darčeky alebo im dávajú priveľkú voľnosť. Rodičia môžu cítiť výčitky svedomia a potom to chcú deťom nejako odčiniť. Niekedy môžu dokonca aj súťažiť v tom, kto bude liberálnejší a lepší. Nemusí to vyplývať len z vlastného pocitu viny, ale niekedy to môže byť aj cielené - keď sa snažia získať deti na svoju stranu. Naopak, je dobré, ak si rodičia aj počas rozvodu urobia s deťmi pekný čas a vymyslia pre ne nejaký zaujímavý program, pretože si uvedomujú, že to teraz majú ťažké. No nemalo by to byť niečo prehnané, čo úplne presahuje hranice bežného. Samozrejme, deti majú rady materiálne darčeky aj ohromujúce zážitky, ale nemalo by to byť o tom, že napríklad dostanú oveľa väčšie Lego len preto, že sa rodičia rozvádzajú. Celý rozvodový proces prebehne najlepšie vtedy, ak sa zachová podľa možnosti čo najväčšia normálnosť a podobnosť bežnému životu predtým. Práve také rozvody bývajú úspešné: keď sa podarí vyriešiť to, čo bolo reálnym problémom, ale všetko ostatné, čo bolo pre deti v poriadku, by malo zostať po starom. Väčšinou dosť presne vycítia, keď je niečo klamstvo alebo len kompenzácia za niečo. Staršie deti to už dokážu aj takto priamo pomenovať, tie menšie zase vnímajú, že je to nejaké vybočenie a nie je to úprimné. Pre deti musí byť veľmi náročné aj to, keď sa od nich očakáva rozhodnutie, s kým z rodičov chcú žiť….
Ak ste s manželom zhodne navrhli, aby súd konanie o rozvode vášho manželstva prerušil, súd vydá uznesenie o prerušení konania. V prípade rozhodnutia, že sa chcete naďalej rozviesť, môžete vy alebo vás manžel podať návrh na pokračovanie v konaní až po uplynutí troch mesiacov odvtedy, ako sa konanie prerušilo. Na základe návrhu na pokračovanie v konaní bude súd ďalej konať, vytýči termín pojednávania a rozhodne o návrhu na rozvod manželstva. Rozhodnúť sa, či chcete pokračovať v konaní, môžete len v zákonom stanovenej lehote, a to v rámci jedného roka od prerušenia konania. To znamená, že podať návrh na pokračovanie môžete kedykoľvek po uplynutí troch mesiacov do uplynutia jedného roka od rozhodnutia. Keby ste túto lehotu zmeškali a návrh na pokračovanie by ste do jedného roka ani jeden z manželov nepodali, súd by automaticky zastavil konanie o rozvode vášho manželstva. To však neznamená, že by ste v budúcnosti, ak sa budete chcieť rozviesť, nemohli podať nový návrh na rozvod manželstva. Keby ste sa s manželom počas tohto obdobia dohodli, že sa nechcete rozviesť, rovnako to môžete oznámiť súdu ešte pred uplynutím lehoty jedného roka. Postačí, ak zoberiete návrh na rozvod manželstva späť a druhý manžel s týmto postupom vyjadrí súhlas.
Ľudia sú tvory vzťahové. Vzťahy sú pre nich dôležité a prospešné, okrem iného aj vďaka nim žijú kvalitnejšie a dlhšie. Pomáhajú im udržiavať duševné zdravie, vyrovnávať sa s ťažkosťami, ale aj zosilňujú to krásne, pretože spoločná radosť je vždy väčšia ako tá osamote. Bez vzťahu môžu ľudia cítiť menej spolupatričnosti, môžu byť nevyrozprávaní. A ak nemajú nikoho na „sexuálne rozptýlenie“, môžu im chýbať aj dotyky, objatia, intimita a prežívanie sexuality, ktorá patrí medzi základné životné potreby. Ak ste po náročnom rozchode alebo rozvode zúfalí, sklamaní alebo znechutení a máte pocit, že láska pravdepodobne nie je pre vás, mohol by vás možno upokojiť pohľad do dát. Single ľudí s pribúdajúcim vekom nepribúda razantne. Aj keď sa ich počet po 35. roku zvyšuje, nie oveľa. Vo veku 66+ je cez dvadsať percent single ľudí. Kristýna sa posťažovala kamarátovi, povedala vetu, ktorá zaznela v našom úvode. A on sa len zasmial: „Nie je nič lepšie ako byť rozvedená. Každý sme iný, iné sú rozchody a teda aj spôsoby, ktoré vedú k novým partnerom. Čím taká úspešná cesta začína? Spracovaním emócií z rozchodu a reflektovaním predchádzajúcich chýb. „To je nutné preto, aby nový vzťah nebol záplatou na staré rany,“ hovorí Lucie Šídová. Chce to čas, už len preto, že rozchod sprevádza veľké vyčerpanie. Kedy budeme pripravení na nový vzťah, záleží aj na tom, ako sa ľudia rozídu. Či potom spolu komunikujú a či si zo vzťahu nesú nejaké bolesti. „Stretávam ženy so zníženým sebavedomím a zníženou sebadôverou. Keď už pri stretnutí s bývalými partnermi reagujeme pokojne a bez emócií. A tiež pocítime potrebu a chuť otvoriť sa niečomu novému. Univerzálne rady, ako na nový vzťah po rozvode, neexistujú, pretože to veľmi závisí od príčiny aj spôsobu rozchodu. „S klientkami v každej situácii riešim iné témy, všetky ale učím vnímať vlastné emócie, hľadať svoje hranice a uvedomovať si svoje potreby,“ hovorí Lucie Šídová.
Po ukončení zásadných vzťahov môžu v ľuďoch zostať veľké sklamania a skúsenosti, ktoré môžu ďalšie vzťahy, ale aj človeka samotného blokovať. Jednou z častých je veta „všetci chlapi/ženské sú rovnaké“. Terapeutka v nich vidí obranné mechanizmy. „Tieto konštatovania človeka spočiatku chránia pred ďalším sklamaním a pomáhajú mu situáciu zvládnuť. Bariérou pre nový vzťah môže byť aj pocit zlyhania. Hovorí o ňom psychologička Olga Vlachynská: „Všetci sme vyrastali v modeli, že najlepšie je vydať sa, mať deti a byť spolu verne až do smrti. Ale nie je to model vhodný pre každého. Keď ľudia záväzok nesplnia, sú už navždy konfrontovaní s tým, že nedosiahli ideál a nevytvorili zdravé prostredie pre svoje deti. Rozvod pritom pre deti nemusí byť zlý, vysvetľuje Vlachynská. Ak už partnerstvo nefunguje, strácajú sa takmer všetky výhody, aké z partnerského spolužitia plynú. „Ak sa partneri rozídu pokojne, je obdobie vyššieho stresu pre deti zhruba dva roky,“ upokojuje Vlachynská. Asi som si potreboval dokázať, že som schopný zbaliť ženu. Prvé dve známosti trvali len pár mesiacov. Pri tretej si to sadlo a ja som si to vyriešil sám so sebou. Chcel by som ale varovať: dajte si pozor na to, aby ste im zbytočne neublížili. Vybíjanie klinu klinom nemusí byť zlá cesta a hlavne nemusí vždy skončiť rozchodom po pár mesiacoch, myslí si terapeutka. U mňa to bol prievozník a bol potrebný. Uvedomila som si to až spätne. S ním sa rozlúčiť zase také ťažké nebolo, ale citovo som sa vďaka tomu odstrihla od exmanžela. Pri svojom pozorovaní milostného života Čechov vidím prievozníkov u žien ako častý a vo výsledku pozitívny aspekt sexuálneho vývoja. Zaujímavým a častým typom sú prievozníci zvodcovia (jednorazoví milenci). Objavujú sa hlavne na konci vzťahov, v ktorých žena nebola sexuálne uspokojená alebo nemala vyslovene pozitívny vzťah k intímnostiam. „Orgazmus som mala prvýkrát v 34 rokoch. Toho muža som nepoznala, ani predtým, ani potom. Síce ma bolelo, že zmizol, ale veľmi mu ďakujem. Našla som na tento jav názov „donchuanoterapia“.