Aktivity a hry pre zrakovo postihnuté deti a dospelých

Deti so zrakovým znevýhodnením (slabozraké, so zvyškami zraku, nevidiace, s CVI) potrebujú osobitnú starostlivosť a podporu pri hre. Rôzne výskumy naznačujú, že deti s týmto znevýhodnením sa v porovnaní s deťmi bez narušenia zraku menej hrajú so svojimi vrstovníkmi. Deti bez zrakového znevýhodnenia trávia väčšinu času v hre s rovesníkmi, zatiaľ čo u detí, ktoré nevidia, výskumy naznačujú, že väčšinu času trávia s dospelými alebo sa hrajú samé. V skupine sa často stáva, že sa viac obracajú na dospelých.

Integrácia do hry s vidiacimi rovesníkmi

Janson (1999, 2007) skúmal správanie detí v spoločnej hre a zistil, že nevidiace deti môžu mať ťažkosti s akceptáciou vidiacimi vrstovníkmi, pri riešení konfliktov a presadzovaní svojich nápadov. V jeho výskume sa polovica nevidiacich detí hrala integrovane s rovesníkmi.

Fázy hry a zrakové znevýhodnenie

Vývoj hry prechádza u všetkých detí rovnakými fázami, avšak je potrebné rešpektovať určité časové posuny. V praxi sa stáva, že v skupine rovnako starých detí nie sú deti s ťažkým zrakovým znevýhodnením na rovnakej úrovni hry ako deti vidiace. Ich vývin je vzhľadom na zmyslové obmedzenia zložitejší. Ak sa vidiace deti hrajú symbolickú hru, nevidiace dieťa môže ešte uprednostňovať manipulačnú alebo funkčnú hru. Potrebuje viac skúmať, ako predmety fungujú, k čomu slúžia. Dieťa s oslabeným zrakom si môže vyberať materiály pre hru, ktoré sú zvukovo a hmatovo zaujímavé. V symbolickej hre tiež môže uprednostňovať skôr sluchové a hmatové aspekty pred motorickými a zrakovými.

Výzvy pri spoločnej hre

Hra vidiacich detí je obvykle veľmi rýchla. Podobne je to u detí s CVI. Vidiace deti často používajú gestá, náznaky a posunky bez slovného vysvetlenia. Očakávajú, že nevidiace dieťa bude reagovať na ukazovanie, mimiku alebo predstieranie niečoho. Deti s CVI môže rušné a pestré prostredie hry príliš zaťažovať - množstvo podnetov ich zahltí. Výsledkom je stres, vyhýbanie sa takejto situácii, únik a podobne. Môžu byť menej obratné, vyhýbať sa pozeraniu do tvárí, odmietať nové veci. Niečo vidia, niečo nevidia - podľa podmienok, prostredia. Pre deti s ťažším zrakovým znevýhodnením je všeobecne náročné pripojiť sa ku skupine detí. Obraz o hre si vytvárajú najmä na základe toho, čo počujú. Vyžaduje to veľké sústredenie a predstavivosť. Keďže deti sa rýchle premiestňujú, je náročné ich v priebehu hry lokalizovať. Hmatové skúmanie hračiek tiež vyžaduje viac času.

Stratégie zapojenia do hry

V spomínanom výskume Janson sledoval kontakty nevidiacich a vidiacich detí v MŠ. Keď ostatní neprijali návrhy nevidiacich detí, tie sa často stiahli z hry, alebo sa hrali vedľa nich. Janson zistil, že chlapci skôr prijali nevidiaceho do hry. Ak sa ale nedokázal zapojiť, ľahšie ho nechali bokom (naháňačka). Zapojenie do hry je náročné. Nevidiaci má pochopiť, čo sa hrá, aké sú pravidlá. Potom sledovať priebeh hry - veľa aktivít prebieha bez vysvetlenia. Má sa pohotovo orientovať v priestore. Ak stojí ďalej, nie je jasné, či sa chce zapojiť. Deti s ťažkým zrakovým znevýhodnením si pomáhajú napríklad tým, že kladú otázky, alebo navrhujú zmenu témy hry na takú, ktorá im viac vyhovuje. Často veľa rozprávajú počas hry, aby sa uistili, že robia to isté ako iní. Po prijatí do skupiny deti vyjednávajú o rolách, rekvizitách, téme, priestore hry. Preto je dôležité, aby dieťa dostatočne ovládalo reč, vedelo sa dohodnúť, ako sa budú striedať, riešiť konflikty. Skúsenosti s hrou by mali byť na podobnej úrovni. Nevidiace deti majú sklon držať sa jedného scenára, ktorý poznajú. Majú menej skúseností s hraním rolí. Chýbajú im informácie o rozvrhnutí hry. Nevidiace deti sa medzi sebou ľahšie dohodnú na téme.

Prečítajte si tiež: Život zrakovo postihnutých

Individuálna podpora v hre

Individuálna podpora dieťaťa v hre je veľmi dôležitá. Pomáha mu hrať sa rozmanitejšie, meniť hru. Takáto podpora prispieva k emočnému i sociálnemu vývinu dieťaťa. Kooperatívna hra môže byť v skutočnosti paralelnou - vzhľadom na ťažkosti zapojiť sa. Umožnime dieťaťu byť medzi ostatnými deťmi. Môže si tak zvykať na spôsob ich hry, učiť sa, ako sa zapojiť. Ak dieťa nemá súrodenca, vyhľadávame príležitosti v materskom centre, na ihrisku, v MŠ… Neznepokojujme sa, ak sa určitú dobu hrá samo, paralelne. Dospelí môžu, najmä u malých detí, spoločnú hru špeciálne podporiť a organizovať. Ako spoločníka je vhodné vybrať dieťa s podobnou alebo trochu vyššou úrovňou hry (aj mladšie deti). Dospelý môže byť prostredníkom v hre a vysvetliť druhému dieťaťu niektoré postupy nevidiaceho dieťa. Napríklad, že si najprv prehmatá hračky, že pomáha nahlas hovoriť, čo práve robíme; prečo otáča skôr ucho ako tvár k hovoriacemu. Nevidiace dieťa sa môže vopred zoznámiť s hračkami. Často je potrebné u hry zostať a občas ju podporiť. Spoločnú hru budujeme postupne, najskôr s jedným dieťaťom v domácom prostredí.

Ako podporiť zapojenie do hry

Pri zapájaní dieťaťa do spoločnej hry sa neodporúča pýtať, či smie. Dieťaťu poskytneme potrebné informácie o hre. Aby pochopilo kontext hry, môžeme sa spolu posadiť v blízkosti a sledovať priebeh. Popisujeme mu priestor, hračky a aktivity detí. Dieťa môže počúvať, ako sa deti oslovujú, aké pravidlá sú pri rozdeľovaní hračiek a rolí, ako sa tvorí príbeh. Nemalo by v tejto fáze klásť veľa otázok ostatným deťom. Potom sa s dospelým porozpráva o hre. Aká je téma hry, pravidlá, roly, čo by sa mohlo diať d’alej. Neskôr je dôležité učiť dieťa, ako si svoju pozíciu počas hry udržať. Dospelí môžu pomôcť riešiť nedorozumenia v hre, pri delení rolí. Nevidiace deti obľubujú vytvárať a hrať sa „rozhlasové hry“.

Funkčná hra

O funkčnej hre hovoríme, keď už dieťa zachádza s predmetmi, hračkami spôsobom, ako sa bežne používajú. Hra odráža prežívanie dieťaťa, porozumenie okolitého sveta. Na tejto úrovni môžeme pozorovať už väčšie rozdiely medzi deťmi podmienené zrakovým znevýhodnením. Rodičia by mali poznať, ako dieťa dokáže videnie vyžívať v bežnom živote. Dieťa nemusí dobre vnímať vzdialené predmety, chápať, čo sa deje dalej od nich. Môže sa to prejaviť napr. pri nakupovaní v obchode. Vníma len to, čo vložíte k nemu do vozíka. Niektoré situácie môžu byť pre dieťa neprehľadné, nezrozumiteľné. Aj platenie pri pokladni prebieha rýchle. Hra na obchod s dieťaťom umožní lepšie pochopiť, ako to funguje. Veľké objekty sú zblízka neprehľadné, z diaľky sa nedajú dobre rozlíšiť. Kamióny, žeriavy, sanitky dieťa detailnejšie preskúma pomocou hračkárskych napodobenín. Pomôžu obrázky so slovným vysvetlením, dieťa si ich môže pozrieť zblízka. Tento postup spoznávania je zložitejší, kombinuje viaceré zdroje informácií. Deti s CVI môžu mať navyše ťažkosti pri spoznávaní nových vecí môžu ich úplne odmietat. Dieťa sa tak učí samo využívať spôsoby, ako si chýbajúce informácie doplniť. Podporujme ho v tom! Ak nevidí dobre, môže prísť bližšie, opýtať sa, prehmatať hračku.

Kombinácia zmyslov a čas potrebný na získanie skúseností

Kombinácia zrakových, sluchových, hmatových, čuchových zložiek vnímania sa v rôznych situáciách líši. Deti so zrakovým znevýhodnením teda môžu potrebovať viac času na získanie rovnakej úrovne skúseností ako deti s dobrým zrakom. Bežne deti pozorujú a napodobujú dospelých pri práci. Bez podpory dospelého nepoznajú bežné predmety. Pomáha slovné pomenovanie vecí a popis použitia. Deti ich potom skôr zapoja do svojej hry vhodným spôsobom. Zmenšeniny objektov, miniatúry sú iné na dotyk. Podľa možnosti by dieťa malo poznať originál, ohmatať, čo je dostupné (dom, zvieratká, auto..). Spresní si tak predstavy o priestore, veľkosti, materiáloch, môže porovnávať. Osvetlíme mu, čo je pre daný predmet, zvieratko charakteristické. Určovanie charakteristických vlastností (chvostík ako gulička, dlhé uši) sa u detí s CVI neskôr využíva pri rozpoznávaní obrázkov a ešte neskôr pri nácviku čítania. Pre deti, ktoré nevidia je typické napodobovanie zvukov, ktoré predmety vydávajú. Brzdenie auta, vŕtanie. Rešpektujeme, že funkčná hra u týchto detí môže nastúpiť aj o dva roky neskôr ako u vidiacich. Získanie potrebných skúseností je náročnejšie.

Symbolická hra

V symbolickej hre dieťa vyžíva svoju fantáziu, predstiera niečo. U detí, ktoré nevidia, obvykle nastupuje neskôr, môže mať rozdielny obsah i podobu. Symbolická hra sa začína s rozvojom jazyka, hrou so zvukmi. Odborníci zistili, že symbolická hra nadväzuje na používanie dvojslovných viet a schopnosť povedať „nie“. Vzdorovanie dieťaťa súvisí s pocitom nezávislosti, sebauvedomením ako samostatnej bytosti oddelenej od rodičov. Predpokladom rozvoja symbolickej hry je teda rozlišovanie ja ty. Dieťa začne premietať svoje pocity do bábik, zvieratiek. Prvky symbolickej hry používa, keď kúpe macka, dáva mu napiť. Ale skutočné premietanie vlastných pocitov nastane, až má dieťa jasnú predstavu seba. Uvedomuje si už, že môže používať predmety ako svoj obraz. U nevidiacich detí môže táto fáza rozvinutej hry nastať až na začiatku školského veku. Fantazijná hra u nevidiacich neprichádza bez pomoci dospelých. Nadväzuje na pomoc pri spoznávaní, na čo sa predmety používajú, pri vnímaní súvislostí. Dospelý môže modelovať prvky hry- napr. predstiera, že je z prázdneho taniera. Výskumy ukázali, že takéto opakované ukazovanie, pomoc pri stvárňovaní témy hry urýchlilo rozvoj symbolickej hry, zvýšilo jej kvalitu a trvanie.

Prečítajte si tiež: Spoločná budúcnosť pre všetkých

Podpora rozvoja symbolickej hry

Dieťa musí vynaložiť viac námahy, aby spoznalo svoje okolie, význam a využívanie rôznych predmetov a zariadení. Pri spomínanej hre na obchod je spočiatku fascinované samotnou pokladňou, zvukmi pri otváraní a zatváraní, cinkaní peňazí. Až po nejakom čase sa hra posunie dalej. Pri prestieraní na stôl zaujmú hroty vidličky, ohmatávanie príborov. Deti venujú viac času manipulačnej a kombinačnej hre. Teda tomu, ako sa rôzne nástroje používajú (miešanie, prelievanie). Podľa výskumov začínajú v symbolickej hre pomerne skoro používať jeden predmet. Ale hru s viacerými predmetmi využívajú oveľa neskôr. Potrebujú viac času na ich preskúmanie. Deti s obmedzeným videním majú obvykle menej skúseností s rôznymi sociálnymi situáciami. Viac napodobujú to, čo samy prežili. Až neskôr začnú napodobovať role iných ľudí.

Charakteristika hry detí so zrakovým znevýhodnením

• Statická hra: často sa odohráva na jednom mieste iba s predmetmi, ktoré sú na dosah. Vidiace dieťa okamžite zahrnie to, čo z badá v okolí.
• Výrazové prostriedky: napr. vidiace dieťa sa hrá na vláčik tak, že zoradí stoličky. Nevidiace dieťa si vystačí so zvukmi.
• Hranie rolí: pretrvávajú jednoduché role z bežných činností a rutín spánok, jedlo, varenie, nakupovanie, upratovanie. Dieťa sa hrá sa so sebou.
• Predmety na hranie: výber často podľa zvukových a hmatových vlastností. Vizuálne nemusia zodpovedať našej predstave. Napr. „Rozhlasové hry“: rozvinutejšie symbolické hry sa môže rozvinúť až do podoby rozhlasových hier. Niekedy ani nezbadáme, že sa dieťa hrá, kým nezapojí telo. Pri vyvrcholení deja začne hýbať rukami, ťuká stereotypne hračkami o ústa, tvár.
• Využitie predmetov: niektoré deti predmety nepoužívajú. Napr. dieťa stojí uprostred miestnosti bez pohybu a hrá sa na autoopravovňu. Inokedy bábiku, autíčko iba drží a hrá sa slovne. Iné deti predmety používajú. Súvisí to so zameraním dieťaťa (zvuk, hmat), ale aj mierou príležitostí zoznamovať sa s predmetmi. Mamine topánky pekne klopú, šampón na vlasy príjemne vonia. Vtedy sa ľahšie pridajú aj vidiace deti. Hra s predmetmi rozvíja zážitky, obohacuje hru.
• Predstavy a skutočnosť: malé deti sa môžu báť svojich predstáv, nevedia ich dobre rozlíšiť od skutočnosti. Nevidiace deti si môžu bez zrakovej kontroly ťažšie overiť skutočnosť. V spoločnej hre s rodičmi dieťa môže získať veľa nápadov, čo všetko sa dá robiť s hračkami. Dospelý sa nalaďuje na hru dieťaťa, pripája, alebo ponúka začlenenie do aktivity, ktorú robí. Pomenováva rôzne hmatové, zvukové, čuchové vnemy. Ak sa dieťa zľakne svojich predstáv, upokojíme ho. Ak sa do výchovy zapájajú aj iné osoby, ponúkneme konkrétne informácie, s čím sa dieťa rado hrá. Hru obohacujeme ponúkaním rôznych doplnkov, oblečenia, spôsobu vedenia rozhovorov v rámci role. Niekedy je vhodné dieťaťu pomôcť v jednotlivých úkonoch (napr. zapnúť šaty bábike), aby hra nebolo prerušovaná a dieťa mohlo pokračovať s ostatnými.
• Predmety dennej potreby: námetom funkčnej a symbolickej hry bývajú jednoduché každodenné aktivity. Deti sa radšej bavia s reálnymi vecami čajová konvica, trochu cukru v cukorničke; kovová lyžička robí reálnejší zvuk.
• Doplnky v hre s rolami: hru starších detí môžeme obohatiť vhodným vybavením s rôznymi odevmi, doplnkami podľa rolí. Šály, klobúky, topánky na podpätkoch, policajné čapice, indiánska čelenka, doktorské oblečenie a kufrík, to všetko urobí hru zaujímavejšiu.
• Bábiky a plyšové hračky: majú mať reálne jasné črty oči, nos, dlhé uši, vlásky u bábiky. Obliekať bábiku môže byť ťažké šaty sú malé a zle sa zapínajú.
• Materiál pre hru so zvukmi: nevidiace deti sú zamerané na zvuky sprevádzajúce hru.
• Miniatúrne predmety: sú ťažšie rozpoznateľné hmatom, zrakom, náročnejšie na manipuláciu. Nevidiace deti musia najprv poznať reálne veci, až potom napodobeniny. Skutočné predmety môžeme potom nahradiť hračkami, až nakoniec miniatúrami.
• Stabilita materiálu pre hru: malé hračky ľahko padajú.
• Priestor na hru: vhodné sú domčeky, stany, herné kútiky s dostupným uskladnením hračiek, uľahčením prehľadu. Pri deťoch s CVI upravíme prostredie podľa toho, v akej fáze sa dieťa nachádza. Stlmíme osvetlenie v miestnosti a použijeme bodové osvetlenie. Stan môže byť čierny alebo sýto farebný napríklad žltý.

Rozhovory o zdravotnom postihnutí

Uvedomiť si, že na svete sú aj ľudia, ktorí nevidia, nepočujú, pohybujú sa na vozíčku, žijú s deformitami rúk, nôh či rázštepom pery dokážu už predškoláci, vašou úlohou je docieliť, aby to bolo pre nich rovnako samozrejmé ako to, že niekto má plavé vlasy, niekto zelené oči, jeden je vysoký, druhý nízky a že všetkým spolu nám tu môže byť dobre. Nie, priskoro rozhodne nie je - keď sa deti pýtajú, znamená to, že sú už dostatočne zrelé na to, aby získali odpovede. Všetkým spolu nám tu môže byť dobre. Takže počkajte, kým si vás téma sama nájde. Určite to nebude dlho trvať - ak sa vám nepripletie pod nohy cestou do škôlky či do obchodu, istotne na vás žmurkne zo stránok niektorej detskej knižky, rozhlasovej či televíznej rozprávky. Netvárte sa, že ste náhle stratili zrak i sluch, nekážte dieťaťu odvrátiť pohľad. Nadobudne dojem, že téma je ošemetná, nevhodná, vulgárna a v slušnej spoločnosti sa jej treba vyhýbať. Pamätajte, že deti hľadia na svet vašou optikou a bezmyšlienkovite prijmú vaše názory. Ak im v útlom detstve vštepíte, že zdravotné postihnutie rovná sa nešťastie, utrpenie, ťažký kríž, nespravodlivý osud či trest Boží, ponesú si to v sebe dlhé roky, možno celý život. Deti samy od seba nič také ľuďom s postihnutím nepripisujú.

Akceptácia namiesto tolerancie

Pokojná, vecná odpoveď ich privedie k tomu, že aj ľuďom s barlami či bielou palicou treba prejavovať úctu. Prekročíte tým dôležitú hranicu a vaše dieťa neutečie z ihriska, keď naň odrazu príde neznámy chlapček na vozíčku, ani mu nebude nepríjemné pristúpiť k dievčatku bez rúk a spýtať sa, ako by sa mohli spolu zahrať. Nezabúdajte, že výsledkom má byť nie tolerancia, ale akceptácia. Vštepte dieťaťu, že svet je rôznorodý. Pravdaže, jazyk prispôsobte veku dieťaťa, snažte sa však voliť čo najneutrálnejšie slová, kaliky a mrzákov vymeňte za ľudí na vozíku, hlucho-nemých za nepočujúcich, slepých za nevidiacich, retardovaných za ľudí, ktorí po celý život zostávajú deťmi. Pozor aj na slovo „choroba“. V hlávkach môže spustiť rad asociácií: „Aha! To dievčatko je choré, nemal by som sa k nemu približovať, lebo sa nakazím a aj ja prestanem chodiť.“, alebo verziu s radostnejším, hoci nereálnym koncom: „Je chorá? Pôjde k lekárovi, ten ju vylieči a potom z toho vozíčka vstane.“.

Realistický obraz a vyhýbanie sa stereotypom

Deti vedia, že naše telo riadi mozog, že to on vysiela signály, čo máme robiť. Dajte si pozor, aby ste deťom pomohli vytvoriť si o ľuďoch s postihnutím, ich možnostiach a schopnostiach reálny obraz. Aby ste neskĺzli do ďalšieho extrému, napr. k charakteristike „inak obdarení“, ani sa neuchýlili k nepravdám o tom, že príroda - keďže je spravodlivá - niekde ubrala, ale inde rozdávala priehrštiami, takže ten, kto nevidí, má nadpriemerne vyvinutý sluch, nepočujúcim sa viac-menej automaticky zbystril zrak a pod. Nikto z nás srdcom ani nevidí, ani nepočuje. Vyteká to ako med zo všetkých médií, ale pod zlatistou a sladkou vrstvou, ktorou sa na celé roky zbytočne polepíte, možno nájsť hlboké presvedčenie o tom, že ľudia s postihnutím sú menejcenní. Nehovorte deťom, že nevidiaci a slabozrakí sú všetci napospol hudobníkmi par excellence, ani že majú taký citlivý hmat, že hádam dotykom rozoznajú aj farby. Nie sme superhrdinovia z komiksu. Ak si sluch i hmat vytrénujeme, môže nám naozaj veľa povedať, ale len to, čo môžete počuť a cítiť aj vy, akurát sa na to v takej miere nesústredíte, pretože vám obraz doplní zrak. Prizvite k rozhovoru aj tých, ktorých vaše dieťa už pozná. Žiaden „svet nevidiacich“, „svet ľudí s Downovým syndrómom“ či ktovieaké iné svety neexistujú. Svet je jeden a všetci sa doň pohodlne zmestíme. Preto sa skôr či neskôr stane, že sa vaše dieťa v škôlke, škole alebo na ihrisku s niekým so zdravotným postihnutím stretne. S vašou dcérou môže hrať flautový duet, vášmu synovi môže prihrávať loptu na futbale, spoločne môžu robiť projekt v jazykovke. Stretnutiam sa jednoducho nevyhnete, čo by ste sa ako snažili svoje deti „uchrániť“. V podstate proti tomu nič nemáte, akurát sa obávate, že sa váš potomok bude musieť prispôsobovať tempu rovesníka s postihnutím a nutne sa bude rozvíjať pomalšie, než by sa mohol za iných okolností? Nie je to celkom tak. Deti so zdravotným postihnutím absolvujú učenie aj všetky výlety so spolužiakmi, len pri špecifických činnostiach si ich individuálne vezme do parády špeciálny pedagóg, logopéd, fyzioterapeut a pod. Bojíte sa, že „takáto spoločnosť“ bude stresujúca? Nebude. Ak svoje dieťa vy sami ne/vedome niečím takým nenaočkujete. Pomôžte svojmu drobcovi prijať, že jeho nevidiaci či nepočujúci kamarát sa síce so svetom oboznamuje iným spôsobom, ale ako akékoľvek iné dieťa sa chce hrať, smiať a vystrájať. Deti sa naučia vnímať rozdielnosť ako čosi prirodzené, zdravotné postihnutie sa dostane takmer na takú úroveň pochopenia sveta ako to, že nie všetci majú rovnakú farbu pokožky, nie všetci hovoria rovnakým jazykom, nie všetci majú rovnaké talenty, nič z toho však nevplýva na ich hodnotu. Ukážte im, že na ihrisku sa môžu zabaviť aj s neznámym chlapcom na vozíčku či s dievčatkom, ktoré nerozpráva. Pri hre deti ani nevedia, že sa učia. Prečo by mal byť problém, keď má spolužiak zdravotné postihnutie?.

Vzdelávanie hrou a prekonávanie bariér

Nevyčleňujte deťom čas na učenie a čas na hru. Pre ne je to totiž to isté. Živte ich záujem o každodennosť so zdravotným postihnutím a pátrajte po tom, čím spoločnosť prelamuje bariéry. Upozornite dieťa na rampy pri vstupe do budov, kráčajte po umelých vodiacich líniách, meňte zaužívané trasy, aby ste raz mali po ceste čo najviac varovných pásov s červenými, inokedy s čiernymi hrbolčekmi. Hľadajte Braillove „šifry“ - vyberte sa do múzea medzi pamätníkov minulosti, ktorí sú pre návštevníkov popísaní v bodovom písme (nezabudnite si vyžiadať zviazaného sprievodcu, kde bývajú reliéfne obrázky vybraných exponátov), získajte nadhľad v tom „správnom“ výťahu, veďte mu ruky po zábradliach, kde nájde označenie poschodí či ulíc, ne/úmyselne nechávajte na stole škatuľky liekov, s väčšími deťmi môžete braila lepiť z papiera, modelovať z plastelíny, vyšívať, uzlíkovať, čokoľvek, okrem dierkovania, pravdaže. Bez odhalení však určite nezostane ani pátranie po reliéfnych mapách či modeloch. Dvor, ktorý vaša ratolesť dôverne pozná, si prejdite spoločne - raz vy so zaviazanými očami a nechajte sa sprevádzať (mladšie deti uvítajú aj prevtelenie do vodiaceho psa), potom si roly vymeňte. Chvíle si môžete krátiť tým, že budete len podľa hmatu rozoznávať hračky. Odčítavanie z pier bude zrejme pritvrdý oriešok, ale mimikou, ba pantomímou sa určite dorozumiete, farbičky môžete uchopiť ústami, nohami alebo rukou hoci v kuchynskej rukavici. Ale aby ste ich od kreslenia úplne neodradili, môžete si z internetu stiahnuť množstvo nápaditých maľovaniek. Trénujte si sluch!

Prečítajte si tiež: Aktivity pre deti a starostlivosť o seba: Kompletný sprievodca

Kreativita a príroda v rozprávkach

Zdravotné postihnutie však môže vkĺznuť aj do príbehov a dobrodružstiev, ktoré si spolu s deťmi budete kresliť alebo písať. Nechajte na stránky pridupotať napr. slony, žirafy či nosorožce, ktoré komunikujú tak ticho, že ich ľudia nepočujú, pritancovať kobru indickú, ktorá v skutočnosti nepočuje a teda nereaguje na zvuk píšťalky zaklínača hadov, alebo pasujte do roly hlavného hrdinu tučniaka (ktorý síce patrí medzi vtáky, ale namiesto lietania pláva, alebo sa na sypkom snehu šmýka po bruchu), rybu (existujú druhy, ktoré kráčajú po morskom dne, príp. sa v temnotách jaskýň štverajú po stenách) či hydru (ktorá pri každom kroku urobí mostík a kotrmelec). Prakticky nevidiacich môžu zastupovať netopiere, krtky, oživiť však môžete aj staroveké morské škorpióny. Poruchy vnímania farieb pomôžu deťom pochopiť napr. psy, ktoré vidia žltú a modrú, ale červenú a zelenú nie, svetloplachosť termity, škúlenie chameleón, ktorého oči sa môžu pohybovať nezávisle na sebe, fakt, že okuliare nie sú na smiech, vám pomôže dostať pod kožu napr. vakomyš s bielou srsťou okolo očí. Príroda obdarila sépie skutočne pozoruhodnou zreničkou.

Literatúra a inšpirácia

Myšlienka odprevadiť na stránky kníh ľudí so zdravotným postihnutím nie je nijako objavná. V knižniciach ani kníhkupectvách im zrejme celé poličky vyčlenené síce nebudú, napriek tomu však máte pomerne bohatý výber. Pravdaže, treba otvorene priznať, ich autormi nie sú vždy ľudia, ktorí majú informácie o konkrétnom druhu zdravotného postihnutia z prvej ruky, alebo tí, ktorí pre nich a s nimi pracujú, neraz píše príbeh fantázia. Vás zrejme uspávali láskavé Rozprávky starej matere od Márie Jančovej, vaše deti už prikrývajú Mimi a Líza, ktorým vdýchli život Alexandra Salmela, Katarína Kerekesová a Katarína Moláková.

tags: #aktivity #a #hry #pre #zrakovo #postihnutých