Mierová zmluva zo Saint-Germain-en-Laye: Zrod Československa a osud Podkarpatskej Rusi

Mierová zmluva zo Saint-Germain-en-Laye, podpísaná 10. septembra 1919, predstavuje jeden z kľúčových dokumentov povojnového usporiadania Európy po prvej svetovej vojne. Táto zmluva, uzatvorená medzi štátmi Dohody a Rakúskom, formálne zrušila Rakúsko-Uhorsko a definovala nové hranice Rakúska, čím zásadne ovplyvnila politickú mapu strednej Európy. Okrem iného zmluva potvrdila vznik a suverenitu nových štátov, vrátane Československa, a upravovala postavenie národnostných menšín.

Vznik Československa a Saintgermainská zmluva

Vlani sme si pripomenuli sté výročie vzniku Československa. Pri tejto príležitosti sa uskutočnilo množstvo oficiálnych spomienkových a kultúrnych podujatí, vyšlo aj dosť článkov a historických kníh s touto tematikou. Jedným z kľúčových momentov pre vznik a medzinárodné uznanie Československa bolo práve podpísanie mierovej zmluvy v Saint-Germain-en-Laye. Táto zmluva, ktorej plný názov znie Mierová zmluva medzi mocnosťami spojenými i združenými a Rakúskom, podpísaná v Saint-Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919, oficiálne deklarovala zrušenie Rakúsko-Uhorska. Rakúska republika musela uznať suverenitu Česko-Slovenska a Srbsko-chorvátsko-slovinského štátu (neskoršej veľkej Juhoslávie). Text zmluvy vymedzil hranice Rakúskej republiky v porovnaní s hranicami bývalej rakúskej časti Rakúsko-Uhorska tak, že Srbsko-chorvátsko-slovinskému štátu pripadla časť Štajerska a Korutánska, Slovinsko, Dalmácia, Bosna a Hercegovina (a Chorvátsko). Maďarsku nepripadol Burgenland, pripadol Rakúsku, ale Maďarské regentstvo si vymohlo plebiscit, ktorý značil získanie Šoprone pre maďarskú stranu. Poľsku pripadol Halič, Rumunsku Bukovina, Taliansku Južné Tirolsko, Istria, Gorica, Česko-Slovensku Čechy, Morava (a západné Slovensko a - v čl. 53 - Podkarpatská Rus). Dohoda získala rakúske obchodné loďstvo. Rakúska armáda nesmela mať viac ako 30 000 mužov. Rakúsku bolo zakázané pripojiť sa "priamo či nepriamo" k Nemecku, preto bol aj dovtedajší povojnový názov nového Rakúska „Deutschösterreich“ (Nemecké Rakúsko) zmenený na „Rakúsko“.

Malá minoritná zmluva a Podkarpatská Rus

Súčasťou Saintgermainskej zmluvy bola aj tzv. Malá minoritná zmluva. Hovorí sa jej minoritná, alebo malá saintgermainská zmluva, je súčasťou versaillského mierového systému a Československo ju muselo uzavrieť rovnako, ako všetky novovzniknuté štáty po prvej svetovej vojne, pretože sa v nej riešila otázka postavenia národnostných menšín v krajine. Dokument, podpísaný 10. septembra 1919, potvrdil, že Podkarpatská Rus sa právoplatne začleňuje do ČSR.

Išlo o územie s veľkosťou 12 617 km2 so 487 mestami a obcami a 585 500 obyvateľmi, z nich bolo 372 500 Rusínov, 103 000 Maďarov, 80 000 Židov, 14 000 Rumunov, 12 000 Nemcov, 2 500 Slovákov a okolo 1 500 občanov iných národností. Na predmetnom území s rozlohou 12 600 štvorcových kilometrov a bezmála piatimi stovkami obcí žilo v tom čase 604-tisíc obyvateľov.

Až záverečné jednanie Centrálnej rusínskej národnej rady v Užhorode 8. mája 1919 rozhodlo, že Rusíni sa pripoja k Československu. 10. októbra 1919 bola potvrdená mierová zmluva v Saint-Germain-en-Laye pri Paríži, podľa ktorej sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Československa.

Prečítajte si tiež: Recenzie na Zariadenie sociálnych služieb AKTIG Humenné

Podkarpatská Rus bola mnoho storočí súčasťou Rakúska-Uhorska. 19. novembra 1918 Americká národná rada uhorských Rusínov na základe predchádzajúcich dohovorov s T.G.Masarikom súhlasila s plánom pripojenia Zakarpatskej Rusi k Československu.

Práva a povinnosti ČSR voči Podkarpatskej Rusi

Podľa článku 10 tejto zmluvy sa ČSR zaväzovala okrem iných aj k nasledujúcim bodom:

1. Rusínske územie južne od Karpát zorganizuje v hraniciach určených hlavnými mocnosťami ako autonómnu jednotku v čs. štáte a dá mu najvyššiu mieru samosprávy.
2. Územie Rusínov južne od Karpát bude mať svoj osobitný snem. Ten bude vykonávať zákonodarnú moc vo všetkých jazykových, školských a náboženských otázkach, vo veciach miestnej správy a v ostatných otázkach, ktorými ho poveria zákony ČSR. Guvernér územia Rusínov, ktorého vymenuje prezident ČSR, sa bude zodpovedať rusínskemu snemu.

Ďalší článok - článok 12 - požadoval, aby sa úradníci na území juhokarpatských Rusínov vyberali podľa možnosti spomedzi miestnych obyvateľov. Článok 13 požadoval, aby Podkarpatská Rus mala spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore ČSR. Pražská vláda sa podpisom saintgermainského dokumentu v ďalších článkoch zaviazala aj k tomu, že Podkarpatská Rus dostane vlastný snem, ktorý bude mať zákonodarnú právomoc v jazykových, školských, náboženských a samosprávnych otázkach, takisto vlastného guvernéra a že úradnícke posty na tomto území budú obsadzované podľa možností jeho obyvateľmi. Zjednodušene povedané, že dostane autonómiu.

Realita autonómie Podkarpatskej Rusi

Ako je známe, prvá republika mala so splnením všetkých spomínaných bodov Malej minoritnej zmluvy problémy a napokon ich nedodržala. ​Tým sa však na jeseň 1919 prakticky nikto nezaoberal. zaostalého regiónu. „Z mocensko-politického a bezpečnostného hľadiska to museli aj skeptici akceptovať ako správne rozhodnutie. Rusínsky snem sa nikdy nezvolal a post guvernéra na Podkarpatskej Rusi (prvým sa stal americký Rusín Grigorij Žatkovič) bol bez reálneho vplyvu. Podľa historika I. Popa bola skutočná moc aj tak v rukách českého úradníka - viceguvernéra.

Zánik Československa a osud Podkarpatskej Rusi

Dňa 10. septembra 1938 Spojené kráľovstvo a Francúzsko predostreli česko-slovenskej vláde požiadavky vo forme ultimáta (buď im Česko-Slovensko vyhovie a bude pod ochranou západných mocností, alebo západné mocnosti nechajú Česko-Slovensko napospas Nemecku). Po Mníchovskej dohode 30. septembra 1938 Nemecko a Taliansko donútili Česko-Slovensko už 2. novembra 1938 postúpiť územia dnešného južného, juhovýchodného Slovenska a južnú časť Podkarpatskej Rusi Maďarsku. Po rozbití ČSR Nemeckom a vzniku Slovenského štátu 14.3.1939, už v noci 14. marca 1939 Maďari poslali do Prahy ultimátum, aby československé vojsko opustilo do 24. hodín územie Podkarpatskej Rusi, následne ho obsadili. Nepodarilo sa tu vytvoriť samostatný štát ako na Slovensku a bolo anektované Maďarskom.

Prečítajte si tiež: Maďarsko a Československo po Parížskej mierovej zmluve

Československá éra Podkarpatskej Rusi sa skončila v roku 1944 zmluvou medzi ČSR a ZSSR o odstúpení Podkarpatskej Rusi, budúcej Zakarpatskej Ukrajiny, Sovietskemu zväzu. Násilnú anexiu územia, ktorá sa v réžii Moskvy rozbehla ešte v roku 1944, pričom zrealizoval ju prezident Edvard Beneš, posvätil v roku 1945 ešte aj ústavný dekrét, ktorý Rusínov Podkarpatskej Rusi definitívne zbavil čs. V máji 1945 boli obnovené hranice Československa v stave pred Mníchovskou konferenciou. 29. mája 1945 Sovietsky Zväz anektoval územie Podkarpatskej Rusi (nikdy nebola súčasťou Ukrajiny). Bolo to sprevádzané migráciou 120.000 obyvateľov Podkarpatskej Rusi do Československa. 2. apríla 1946 došlo k presnému vytýčeniu hraníc, boli prevzaté hranice Slovenska a Podkarpatskej Rusi z roku 1937. Obec Lekárovce bola 2. apríla 1946 vrátená Československu a naopak slovenské mesto Čop a obce Ašvaň, Batva, Galoč, Komárovce, Malé Slemence, Palaď, Palov, Rátovce, Surty, Šalamúnová, Téglás boli pričlenené k ZSSR.

Po rozpade ZSSR 31.12.1991 boli snahy o autonómiu a uznanie rusínskeho národa, začalo sa uvažovať o znovupripojeniu k Československu. Toto prianie sa rozplynulo 31. decembra 1992 zánikom ČSFR.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné právo a Haagsky dohovor

tags: #mierová #zmluva #Saint-Germain-en-Laye #1919