Dôchodkové poistenie v Nemecku: História, súčasnosť a výzvy

Nemecký systém dôchodkového poistenia je komplexný a rozsiahly systém, ktorý prešiel mnohými zmenami od svojho vzniku v 19. storočí. V tomto článku sa pozrieme na históriu, súčasnosť a výzvy tohto systému.

Úvod

Sociálny štát má v moderných dejinách mnoho rôznych podôb. Hoci v mysliach ľudí dominuje škandinávsky alebo francúzsky model sociálneho štátu, pôvodným modelom bol korporatívny sociálny model, ktorý bol prvýkrát zavedený v Nemecku. Nemecko sa aj napriek devastačným dôsledkom dvoch svetových vojen stalo v posledných dvoch desaťročiach dominantným ekonomickým gigantom Európy. Preto je vhodné zhodnotiť úspešnosť a udržateľnosť jeho modelu, keďže od toho sa v nemalej miere bude odvíjať aj ekonomické zdravie celého kontinentu. Tento model začal vo výrazne menšom meradle a jeho ambícia bola podstatne skromnejšia, než dominantnejší škandinávsky model.

Historický vývoj dôchodkového poistenia v Nemecku

Bismarckov systém sociálneho poistenia (1883)

Sociálny štát, ako ho poznáme dnes, má históriu trvajúcu menej než 150 rokov. Tento príbeh sa začal písať v nemeckom cisárstve, ktoré bolo zjednotené pod vládou kancelára Otta von Bismarcka. Pod vplyvom rastúcej miery industrializácie sa začalo v Európe v druhej polovici 19. storočia šíriť revolučné myslenie namierené proti politickému systému cisárstiev, resp. monarchií, ako aj za zlepšenie sociálnej situácie, a to v kontexte masovejšej industrializácie. Tá viedla k vysokej miere urbanizácie, pričom sa začali šíriť revolučné myšlienky boja proti „kapitalistickému vykorisťovaniu“ inšpirované Karlom Marxom. V reakcii na tieto nálady sa Bismarck rozhodol priniesť v Nemecku prvý korporatívny systém sociálneho štátu. Ten bol dôležitý ako opatrenie na znižovanie sociálneho napätia aj kvôli tomu, že Nemecko bolo v tom čase autoritárskym štátom a toto opatrenie malo za cieľ utíšiť volania po zmenách tohto systému.

V roku 1883 Bismarck spustil systém sociálneho poistenia, ktorý bol stratifikovaný na základe povolania a spoločenskej vrstvy. Išlo o priebežný systém financovaný z povinných príspevkov zamestnancov, ktoré týmto zamestnancom neskôr zaručujú prístup k benefitom. Toto sociálne poistenie malo poskytovať robotníkom a od roku 1911 tiež úradníckym zamestnancom kompenzáciu v prípade choroby či pracovného úrazu, ale najmä vytvorilo systém nároku na dôchodok vychádzajúci zo zaplatených príspevkov do systému počas aktívneho pracovného života. Postupne sa rozšírilo na všetky skupiny pracujúceho obyvateľstva a vytvorilo kostru súčasného systému. Tento systém kombinoval paternalistický prístup s autoritárskym systémom na utíšenie ekonomických liberálov ako aj hnutie pracujúcich, ktoré bolo hrozbou pre cisársky režim. Okrem tohto existoval aj minimálny systém sociálnej podpory, ktorú už reformou v 80-tych rokoch 19.

Zaviedol sa tým vládou spravovaný priebežný systém financovania sociálneho zabezpečenia. V ňom zamestnanci povinne a pravidelne odovzdávajú príspevky, z ktorých sú financované súčasné nároky iných, najmä dôchodcov alebo chorých. Týmto spôsobom zároveň súčasným pracujúcim vzniká nárok na takéto dávky v budúcnosti z príspevkov, ktoré bude platiť ďalšia generácia zo svojich príjmov. Pôvodné nastavenie zadefinovalo nemecký model sociálneho štátu ako korporatívny model konzervatívneho sociálneho štátu. Jeho hlavná charakteristika je, že systém sociálnych práv a záruk je diferencovaný podľa postavenia človeka v spoločnosti. Relatívne vysoká miera celkového začlenenia zamestnancov odlišovala tento typ sociálneho štátu od liberálnych režimov. Od svojich počiatkov bol nemecký systém definovaný finančnými transfermi obyvateľstvu. Z hľadiska porovnania so sociálno-demokratickými systémami nemecký systém do dnešného dňa neprešiel na systém masovejšieho poskytovania verejných služieb. Namiesto toho je systém postavený na prepájaní širšej siete aktérov, ktoré nie sú priamo riadené štátom.

Prečítajte si tiež: Sprievodca pre matky: Dôchodkové poistenie

Jednou z charakteristík korporatívneho systému v Nemecku bolo aj koordinovanie sociálnych partnerov, v podobe zástupcov zamestnancov (odbory) a zamestnávateľov. Dôležitú úlohu tak zohrávajú aj neformálne inštitúcie ako rodina, najmä v oblasti starostlivosti. Výsledkom tohto nastavenia sociálneho štátu bola dlhodobo nízka miera zapájania žien do pracovného života. Dlhodobou charakteristikou nemeckého sociálneho štátu bolo tiež striktné rozdelenie medzi sociálnym poistením na federálnej úrovni a sociálnou podporou na úrovni jednotlivých spolkových krajín.

Expanzia a reformy v 20. storočí

Moderný nemecký sociálny systém prešiel viacerými obdobiami expanzie, napríklad od prvotného rozširovania počas Weimarskej republiky v rokoch 1918 až 1933, cez masívnu expanziu počas nacistickej Tretej ríše (dôchodkové dávky), a najmä po druhej svetovej vojne postupnými vládami kresťanských demokratov a sociálnymi demokratmi. Jednou z jedinečných vlastností nemeckého sociálneho štátu je skutočnosť, že vzhľadom na relatívnu politickú slabosť liberálnej buržoáznej triedy, ktorá spočiatku nedokázala byť významnou protiváhou pre monarchický a byrokratický systém, reakcia na nový kapitalizmus, s výnimkou robotníckeho hnutia, prichádzala zo strany cirkví. V ich prostredí sa ešte pred prvou svetovou vojnou vytvorila miestna sieť charitatívnych organizácií, dobrovoľných organizácií a klubov. Neskôr vo Weimarskej republike v 20-tych rokoch 20. storočia sa s vytvorením národných organizácií vytvorila dvojitá štruktúra, v ktorej sa verejné orgány podieľali na spolufinancovaní príslušnej pomoci a ponúkaných služieb, so zaručením určitej miery autonómie tohto tretieho sektora. Masívne ekonomické a sociálne problémy a politická konfrontácia však čoskoro viedli k rozpadu spoločnosti, ktorý umožnil vznik národného socializmu. Napriek nástupu fašizmu bol tento štrukturálny vzorec charakteristický aj pre väčšinu zdravotníckych a sociálnych služieb neskôr v povojnovom Nemecku. Dnes zhruba 50 % organizácií sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti spravujú neziskové organizácie. Tento systém, rovnako ako ďalšie charakteristické znaky západonemeckého politického a sociálneho systému po druhej svetovej vojne, sa v priebehu zjednotenia začiatkom 90-tych rokov „vyviezol“ do nových spolkových krajín Nemecka a implementoval sa aj do nich.

Po rokoch okupácie Spojencami bolo v roku 1949 Nemecko rozdelené na dve krajiny. V Západnom Nemecku diskusie o novom, rovnostárskom sociálnom štáte na príklade Spojeného kráľovstva po krátkom zvážení ustúpili do úzadia. Namiesto toho boli pôvodné inštitúcie sociálnej politiky obnovené vládou pod vedením Kresťansko-demokratickej strany, čoraz viac podporovanej sociálnodemokratickou opozíciou. Hospodárska obnova, podpora výstavby domov a integrácia miliónov migrantov boli hlavnými úlohami sociálnej politiky prvých rokov, po ktorých nasledovalo postupné rozširovanie a reforma sociálneho poistenia. Kľúčovou osobnosťou zodpovednou za hospodárske smerovanie Západného Nemecka sa stal Ludwig Erhard, minister hospodárstva, ktorý priniesol do krajiny pojem sociálne trhové hospodárstvo. Erhard sa vďaka viacerým trhovým reformám stal otcom hospodárskeho úspechu Západného Nemecka prostredníctvom jeho reforiem, a vyzdvihovaniu potreby práce, úspor a osobnej zodpovednosti. Zároveň sa pozeral na pojem sociálny štát s veľkou mierou nedôvery. Práve preto aj dôchodková reforma, ktorú priniesol kancelár Konrad Adenauer, bola prijatá napriek protestom Erharda. Veľký zákon o reforme starobných dôchodkov z roku 1957 sa stal základným kameňom povojnového sociálneho systému. Ústava z roku 1949 zaviedla „sociálny štát“ ako nemenný princíp nového demokratického režimu Západného Nemecka.

Medzi rokmi 1966 a 1975, s príchodom vlády sociálnych demokratov sa odohrala bezprecedentná expanzia sociálnej politiky s dôverou v sociálne plánovanie a aktívne politiky zamerané na zvýšenie „kvality života“ pre všetky skupiny, nielen pre chudobných ako v tradičnej sociálnej politike. Podpora vzdelávania vo všetkých jeho formách sa rozrástla a zaviedla sa široká škála nových alebo rozšírených výhod a služieb, napríklad príspevok na bývanie, granty pre študentov a aktívne politiky trhu práce. Zaviedli sa aj keynesiánska hospodárska politika a korporatívne systémy vyjednávania medzi štátom, zamestnávateľmi a zamestnancami. Bolo to tiež obdobie zrodu sociálnej práce. Hospodárska kríza v sedemdesiatych rokoch 20. storočia a politické problémy ukončili obdobie ekonomickej expanzie. Fiškálne obmedzenia začali prevládať pri tvorbe politiky a systémy sociálneho zabezpečenia boli skôr reštrukturalizované. Na rozdiel od napríklad ekonomických reforiem vlád Margaret Thatcherovej však v Nemecku počas vlád Helmuta Kohla (1982 - 1998) nedošlo k obdobným systémovým zmenám. Výdavky na sociálne zabezpečenie sa síce opakovane znižovali, ale podstata a štruktúra kľúčových systémov zostala nedotknutá. Naopak, vznikli nové dávky a sociálne nároky pre rodiny a matky z verejných financií.

Za masívnym nárastom prerozdeľovania zdrojov v krajine stála predovšetkým explózia sociálnych výdavkov vyvolaná jedinečnou historickou udalosťou zjednotenia s ekonomicky zničenou východnou časťou Nemecka v roku 1990. V roku 1996 výdavky dosiahli historický vrchol 34,9 % hrubého domáceho produktu (aj bez výdavkov na vzdelávania). Po zjednotení sa Východné Nemecko ocitlo v stave gigantického sociálneho štátu. Sociálne výdavky dosiahli historickú úroveň asi dve tretiny (východonemeckého) hrubého domáceho produktu. Zatiaľ čo sociálny štát, ktorý sa vyvinul v povojnových desaťročiach, zostal v podstate nedotknutý až do začiatku 90-tych rokov 20. storočia, situácia od polovice 90-tych rokov naznačovala, že sú potrebné zásadné zmeny. Politická podpora sociálneho štátu bola slabšia ako kedykoľvek predtým. Väčšie sociálne problémy ako masová nezamestnanosť a imigrácia a zmeny v medzinárodných záležitostiach na európskej úrovni a v globálnom meradle stále viac obmedzovali národné sociálne politiky. Vláda Kohla nemala vízie o tom, kam ísť a odhodlanie vykonať ďalekosiahlejšie zmeny. Koniec deväťdesiatych rokov tiež predstavuje obdobie nepružných administratívnych reforiem, ktoré boli zavedené do praxe pod značkou New Public Management (NPM) na úrovni miestnej samosprávy.

Prečítajte si tiež: Alternatívy k dôchodkovému poisteniu

Po zjednotení Nemecko rozšírilo svoj repertoár zvyšujúcich sa príspevkov na sociálne poistenie s cieľom financovať vysoké výdavky na pasívne dávky v nezamestnanosti a politiky trhu práce s cieľom riešiť straty pracovných miest vo východnom Nemecku „hladkým“ a „sociálnym“ spôsobom. Výsledkom tohto smerovania bolo, že začiatkom roku 2000 zahraniční pozorovatelia aj Nemci považovali krajinu za „chorého muža Európy“. Nemecké firmy boli čoraz menej konkurencieschopné, najmä kvôli vysokej cene práce. Hospodársky rast v tomto období stagnoval. Tento „exportujúci gigant“ mal dokonca mierny deficit bežného účtu zahraničného obchodu.

Za nasledujúcich desať rokov sa vnímanie krajiny zmenilo. Od roku 2010 sa Nemecko opodstatnene vníma ako jediné hospodárstvo, ktoré dokáže udržať Európsku úniu nad vodou počas búrky v eurozóne. Kritici Nemecka z južnej Európy tvrdia, že Nemecko profitovalo z priaznivého nastavenia eura. Toto tvrdenie však ignoruje reformy, ktoré zaviedla vtedajšia vládna koalícia a ktoré zvýšili konkurencieschopnosť nemeckého hospodárstva. Kľúčovou štatistikou sú náklady práce - zatiaľ čo v Nemecku v rokoch 2001 až 2011 zostali zhruba rovnaké, priemerné jednotkové náklady práce v eurozóne sa zvýšili o 20 percent. Namiesto deficitu bežného účtu má krajina vysoké prebytky na bežnom účte.

Reformy Hartz IV (2003-2005)

Transformácia nemeckého sociálneho štátu sa síce začala po zjednotení v roku 1990, ale svoj vrchol dosiahla reformami Hartz IV za vlády Gerharda Schrödera. Počiatočný súbor reforiem, ktoré Hartzova komisia už odporučila ako prvé, tzv. Reformy Hartz I, II a III, ktoré väčšinou reformovali správu dávok v nezamestnanosti a odborné vzdelávanie. Ekonomika sa však nezlepšila. Aj v roku 2003 zostal hospodársky rast v podstate na nule a rozpočtový deficit sa prepadol nad hranicu Paktu stability a rastu Európskej únie 3 percentá HDP. Schröder potom navrhol doteraz najväčší súbor reforiem, Hartz IV.

Obsah týchto reforiem sa z väčšej časti uplatňuje dodnes a je to jeden z dôvodov, prečo sa nemecký priemysel stal konkurencieschopnejším. Po prvé, reforma obmedzila úplné vyplatenie kompenzácie v nezamestnanosti na jeden rok z predchádzajúcej doby dvoch rokov. Nemecký systém platil percentuálnu časť predchádzajúcej mzdy, nie paušálnu sadzbu. Po tejto reforme klesla podpora v nezamestnanosti na približne 350 eur, pričom bolo možné platiť ďalšie poplatky na prenájom, teplo a deti. Ak niekto odmietol prijať prácu, platby sa znížili o ďalších 30 percent.

Okrem toho počas Schröderovho obdobia, ako aj po tom, ako ho Angela Merkelová nahradila na pozícii vo veľkej koalícii, vláda spravila dôchodkovú reformu. Prvé reformy z roku 2001, presunuli verejný dôchodkový systém zo systému priebežného dôchodkového sporenia na viacúrovňový systém so štátnymi dotáciami na dobrovoľné súkromné príspevky. V roku 2004 vláda spojila úpravy dôchodkov s počtom prispievateľov a poberateľov. Tieto reformy do určitej miery zmenili sociálny systém a pribrzdili expanziu sociálneho štátu Nemecka. Samotné ale nevysvetľujú zvrat v Nemecku z hľadiska konkurencieschopnosti. Súkromný sektor sa tiež podieľal na reštrukturalizácii a využívaní nových technológií. Tieto reformy však prispeli ku konkurencieschopnejšiemu hospodárstvu.

Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o dôchodkovom poistení Allianz

Celkovo sa tak reformoval systém, ktorý začal ako model sociálneho štátu na báze sociálneho poistenia no cez viacero rozmachov sa stal neúnosným kolosom, ktorý vytváral nedôveru občanov k systému ako takému. Krajina sa aj vďaka tomu stala chorým článkom Európy a potrebovala rázne reformy na jeho ozdravenie. Napriek týmto zmenám zostali v Nemecku v platnosti kľúčové časti tohto systému, čím sa teda problémy z dlhodobého hľadiska nevyriešili. Popri tom Nemecko zostalo stále verné tradícii silných zásahov do hospodárstva, napriek dlhodobej absencii niektorých „tradičných“ opatrení, ako napríklad minimálna mzda. To viedlo k preregulovanosti ekonomiky Nemecka, ktorá v kombináciami s nástrahami sociálneho štátu kumuluje problémy pre nemecký rozpočet do budúcnosti.

Súčasný systém dôchodkového poistenia

Tri piliere dôchodkového systému

Nemecký dôchodkový systém je založený na troch pilieroch:

1. Zákonné dôchodkové poistenie (Gesetzliche Rentenversicherung): Ide o povinný systém pre väčšinu zamestnancov a niektorých samostatne zárobkovo činných osôb. Financovaný je z príspevkov zamestnancov a zamestnávateľov.
2. Podnikové dôchodkové zabezpečenie (Betriebliche Altersvorsorge): Ide o dobrovoľný systém, ktorý ponúkajú zamestnávatelia svojim zamestnancom. Financovaný je z príspevkov zamestnancov a zamestnávateľov, často s daňovými výhodami.
3. Súkromné dôchodkové zabezpečenie (Private Altersvorsorge): Ide o dobrovoľný systém, ktorý si môžu občania uzatvoriť individuálne. Financovaný je z vlastných úspor, často s daňovými výhodami.

Zákonné dôchodkové poistenie

Do všeobecného dôchodkového poistenia je v Nemecku zapojených 33 miliónov obyvateľov, čo je 82 percent ľudí v produktívnom veku. Základom je priebežný systém sociálneho dôchodkového poistenia. Vyplácajú sa z neho dôchodky zamestnancom súkromného a verejného sektora a niektorým samostatne činným osobám. Ďalšie dôchodkové programy sú určené farmárom, štátnym úradníkom a umelcom.

Prvý dôchodkový pilier sa financuje z odvodov na sociálne poistenie a daní. Na odvodoch vo výške 19,8 percenta zo mzdy sa podieľajú zamestnávatelia a zamestnanci. Sociálne odvody pokrývajú 63 percent nákladov na dôchodky, zvyšných 37 percent sa financuje priamo z rozpočtu. Postupne do roku 2030 sa majú odvody zvyšovať na 26 percent. V prospech zamestnávateľov sa bude meniť aj pomer príspevkov. Vyššie odvody zamestnancov sa majú čiastočne kompenzovať z rozpočtu.

Vláda sa reformami posledných rokov snaží posilniť druhý dôchodkový pilier. Tvoria ho dobrovoľné zamestnanecké schémy založené na kolektívnych zmluvách. Existujú rôzne finančné modely -- od účtovných rezerv firiem (povinne poistených proti insolventnosti) až po externé fondy a kolektívne poistenie. Kým pred piatimi rokmi bola do zamestnaneckých dôchodkov zapojená polovica zamestnancov, v súčasnosti sú to takmer všetci zamestnanci súkromného sektora. Dôchodkové dávky zo zamestnaneckých dôchodkov sú vopred stanovené a financujú sa priebežne. Od roku 2001 sú príspevky do týchto schém daňovo zvýhodnené. Motiváciou zapojenia sa do takéhoto dobrovoľného systému má byť daňová úľava a oslobodenie od sociálnych odvodov štyroch percent príjmu (podľa príspevkového stropu sociálneho dôchodkového poistenia), ak sa táto suma použije na dôchodkové príspevky. Tento systém sa volá subsidovaný systém podpory príspevkov na súkromné dôchodky (Entgeltumandlung). Príjmy z druhého piliera tvoria v súčasnosti sedem percent celkových dôchodkov. Desiatimi percentami sa na dôchodkových príjmoch podieľajú individuálne dôchodkové plány -- rôzne formy životného poistenia. Poskytujú ich poisťovne, investičné fondy a banky. Tak isto sú daňovo zvýhodnené, aj keď v menšej miere ako zamestnanecké dôchodky. Stále však platí, že občania Nemecka sa spoliehajú na príjmy zo štátneho dôchodkového systému a tradícia sporiť si na dôchodok je nižšia ako v niektorých iných krajinách. V priemere si Nemci na individuálne dôchodky prispievajú sumou 776 eur ročne.

Občania nad 65 rokov s nízkymi príjmami dostávajú sociálne dávky, ktoré financujú miestne samosprávy. Základom reforiem nemeckej vlády je však posilnenie zamestnanosti a produktivity práce, čím sa má zvýšiť príspevková báza dôchodkového systému. Súbor prijatých opatrení posledných rokov umožní, aby bolo od roku 2008 vyrovnané hospodárenie dôchodkového systému. Urobili sa aj úpravy dôchodkového nároku žien, ktoré berú do úvahy, že z dôvodu materstva a starostlivosti o deti majú ženy nižší príjem. Veľké protesty verejnosti sprevádzali opatrenia v roku 2003, ktoré sa označovali aj za zmrazenie penzií. Zrušilo sa automatické zvyšovanie dôchodkov o inflačné percento a starší ľudia si už musia platiť plné poistenie pre prípad opatery.

Podmienky nároku na starobný dôchodok

Starobný dôchodok sa poskytuje ako protihodnota za prácu vykonanú počas aktívneho života. Všetky kalendárne mesiace, za ktoré ste zaplatili príspevky a doby, kedy ste sa venovali výchove dieťaťa mladšieho ako tri roky, sa započítavajú do potrebnej dĺžky obdobia poistenia 5, 15 a 25 rokov. Do potrebnej dĺžky obdobia poistenia 35 rokov sa započítavajú všetky obdobia zakladajúce právo na dôchodok. Ak ste dosiahli dôchodkový vek a chcete iba skrátiť svoj pracovný úväzok, môžete požiadať aj o čiastočný dôchodok (tretina, polovica alebo dve tretiny plného dôchodku). Môžete sa aj zrieknuť podania žiadosti o dôchodok. Poistenci budú môcť odísť do dôchodku už vo veku 65 rokov bez toho, aby im bol znížený dôchodok, ak 45 rokov odvádzali povinné príspevky zo zárobkovej činnosti a opatery a starali sa o výchovu detí vo veku do 10 rokov. Vek odchodu do dôchodku v prípade predčasného odchodu do dôchodku sa upraví podľa nového štandardného veku odchodu do dôchodku. O starobný dôchodok pre ťažko zdravotne postihnuté osoby môžu požiadať poistenci, ktorí dosiahli vek 65 rokov, na začiatku vyplácania dôchodku boli uznaní za osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a dosiahli potrebnú dĺžku obdobia poistenia 35 rokov. Poistenci narodení pred 1. Na baníkov sa vzťahujú osobitné ustanovenia. Ženy môžu poberať znížený starobný dôchodok po dosiahnutí veku 60 rokov, ak po dovŕšení veku 40 rokov povinne platili príspevky viac ako desať rokov.

Výzvy a budúcnosť dôchodkového systému

Nemecký dôchodkový systém čelí viacerým výzvam, ako je starnutie populácie, nízka pôrodnosť a zmeny na trhu práce. Tieto výzvy ohrozujú udržateľnosť systému a vyžadujú si prijatie ďalších reforiem.

Demografické zmeny

Starnutie populácie a nízka pôrodnosť vedú k znižovaniu počtu prispievateľov do systému a zvyšovaniu počtu poberateľov dôchodkov. Tento trend zvyšuje tlak na financovanie systému a vyžaduje si zvýšenie príspevkov alebo zníženie dávok.

Zmeny na trhu práce

Zmeny na trhu práce, ako je nárast neštandardných foriem zamestnania (napr. práca na čiastočný úväzok, práca na dohodu), vedú k znižovaniu príspevkov do systému a zvyšovaniu počtu ľudí, ktorí nemajú nárok na plný dôchodok.

Potrebné reformy

Na zabezpečenie udržateľnosti dôchodkového systému je potrebné prijať ďalšie reformy, ako je zvýšenie veku odchodu do dôchodku, zvýšenie príspevkov, zníženie dávok alebo posilnenie druhého a tretieho piliera dôchodkového systému.

Dávka / podpora v nezamestnanosti v Nemecku (nárok, výška)

Žiadosť o Arbeitslosengeld I /dávku v nezamestnanosti/ podávate online alebo písomne. Pozrite si inštruktážne video, príslušné letáky a formuláre. Podanie žiadosti online si vyžaduje registráciu v systéme Bundesagentur für Arbeit. V prípade, že nedisponujete prihlasovacími údajmi, zaregistrujte sa. Dávka v nezamestnanosti sa financuje z poistenia v nezamestnanosti. To znamená, že je dôležité, či a ako dlho poistenie trvalo.

Na dávku v nezamestnanosti máte nárok, ak spĺňate podmienky na poberanie dávky v nezamestnanosti. Vo väčšine prípadov je to vtedy, ak: ste sa osobne alebo on-line zaregistrovali ako nezamestnaný, boli ste poistený najmenej 12 mesiacov počas 30 mesiacov predtým, ako ste sa zaregistrovali ako nezamestnaný / je možné sčítať doby poistenia z viacerých zamestnaní/, ste nezamestnaný, ale môžete vykonávať zamestnanie min. 15 hodín týždenne, hľadáte zamestnanie a spolupracujete s nemeckým úradom práce.

Výpočet výšky dávky v nezamestnanosti v Nemecku vychádza z vašej hrubej mzdy (platu) za posledných 12 mesiacov. Táto suma sa vydelí počtom dní v roku, t.j. 365. Výsledok predstavuje vašu hrubú dennú mzdu. Z toho sa odpočíta daň zo mzdy, solidárny príplatok a paušálna suma na sociálne zabezpečenie vo výške 20%. Tento výsledok potom zobrazuje vašu čistú mzdu za deň. 60% z tejto čistej mzdy je suma, ktorú dostanete ako dávku v nezamestnanosti za deň. Ak vy alebo váš manžel / manželka / partner máte jedno alebo viac detí, zvyšuje sa výška dávky na 67%. Využite program na individuálny výpočet výšky dávky v nezamestnanosti (výsledok je len orientačný, nie je záväzný).

Doba poberania dávky v nezamestnanosti závisí od dĺžky vášho povinného poistenia a vášho veku. Ak máte menej ako 50 rokov, môžete dostávať dávku v nezamestnanosti maximálne 12 mesiacov za predpokladu, že ste boli predtým poistený 24 mesiacov a viac. Ak máte viac ako 50 rokov, nárok sa predlžuje maximálne na 24 mesiacov. Táto maximálna doba poskytovania dávky sa vzťahuje na nezamestnaných ľudí vo veku 58 rokov a viac za predpokladu, že ste boli poistený 48 a viac mesiacov.

tags: #dochodkove #poistenie #Nemecko #system