Dohovor CMR: Uznanie a Výkon Rozhodnutia – Podmienky

Tento článok sa zaoberá problematikou uznávania a výkonu rozhodnutí v kontexte Dohovoru CMR (Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave). Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o podmienkach, ktoré musia byť splnené pre úspešné uznanie a výkon rozhodnutia, s prihliadnutím na slovenskú legislatívu a medzinárodné zmluvy.

Úvod

V súčasnom globalizovanom svete sa čoraz viac subjektov zapája do cezhraničných obchodných aktivít, vrátane medzinárodnej cestnej nákladnej dopravy. Vznikajúce spory si vyžadujú efektívne mechanizmy na uznávanie a výkon rozhodnutí vydaných v rôznych jurisdikciách. Uznanie a výkon rozhodnutia predstavujú dve odlišné, ale úzko prepojené fázy procesu zabezpečenia spravodlivosti v cezhraničných sporoch.

Právny Rámec Podnikania v Cestnej Doprave na Slovensku

Terajšiu vnútroštátnu právnu úpravu podnikania v cestnej doprave reprezentuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, ktorý je účinný od 1. januára 1997. Z hľadiska štruktúry právneho poriadku Slovenskej republiky je tento zákon osobitnou právnou úpravou podnikania, ktorá nadväzuje na všeobecnú úpravu podnikania upravenú v Obchodnom zákonníku a do 1. júla 2010 aj v živnostenskom zákone, a to tým, že upravuje osobitosti vzniku a zániku podnikania a postavenia dopravných podnikov v prevádzkovaní cestnej dopravy v porovnaní s inými podnikateľmi. Zároveň je tento zákon špeciálnou úpravou aj k Občianskemu zákonníku v časti upravujúcej prepravné zmluvy, v pravidelnej autobusovej doprave a v taxislužbe, a v nákladnej doprave najmä úpravy prepráv špeciálneho tovaru - nebezpečných vecí.

Súčasťou právnej regulácie podnikania v cestnej doprave sú aj mnohostranné medzinárodné zmluvy a dvojstranné medzištátne dohody o cestnej doprave (k dnešnému dňu ich má Slovenská republika uzatvorených 39). Z mnohostranných medzinárodných zmlúv najmä Európska dohoda o medzinárodnej cestnej doprave nebezpečných vecí ADR z roku 1957 so svojimi zmenami a doplnkami (naposledy z roku 2011) priamo komplexne a detailne upravuje nakladanie s nebezpečnými vecami (text má 1 366 strán), a to nielen v rámci podnikania v nákladnej doprave, ale aj v cestnej doprave pre vlastné potreby a inej nekomerčnej doprave.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave sa v doterajšej praxi osvedčil a na dobu svojho prijatia bol vo vnútroštátnej cestnej doprave zlomovým, pretože umožnil vznik trhu dopravných služieb. Nahradil totiž právnu úpravu cestnej dopravy a vnútroštátneho zasielateľstva z roku 1979, ktorá nebola ešte predpisom o podnikaní, ale o štátnom riadení cestnej dopravy a zasielateľstva a zároveň zrušil mnohé podzákonné právne predpisy direktívneho charakteru z rokov 1948 až 1989. Platný zákon o cestnej doprave bol doteraz 14-krát novelizovaný, pričom dôvodom týchto noviel bola najmä transpozícia smerníc orgánov Európskeho spoločenstva vo veciach prepravy nebezpečného tovaru a jeho kontroly a zabezpečenie právnej nadväznosti na medzinárodné zmluvy (európske dohovory).

Prečítajte si tiež: Práva osôb so zdravotným postihnutím

Dôvodom novely zákona účinnej od 1. januára 2012 bola adaptácia na priamu reguláciu trhu cestnej dopravy nariadeniami Európskeho parlamentu a Rady. Potreba zásadne novej právnej úpravy podnikania v cestnej doprave je daná predovšetkým skutočnosťou, že orgány Európskej únie nahradili nepriamu reguláciu dopravného trhu cestnej dopravy (smernicami) priamou reguláciou (nariadeniami). Konkrétne ide o:

• nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.
• nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.
• nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.
• nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.
• nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.

Druhým momentom potreby tejto zmeny je skutočnosť, že Európska únia upustila od paralelnej úpravy pravidiel podnikania v cestnej doprave v prípadoch, keď potrebné pravidlá sú upravené mnohostrannými medzinárodnými zmluvami (európskymi dohovormi) a aktami medzinárodných organizácií. Citované nariadenia Európskeho parlamentu a Rady a medzinárodné zmluvy regulujú predovšetkým medzinárodnú cestnú dopravu a ponechávajú vnútroštátnu cestnú dopravu v zásade na vnútroštátnu právnu úpravu. Z nich vyplývajúce členenie na medzinárodnú cestnú dopravu a na vnútroštátnu dopravu však nie je striktné, a tak nevytvára čierno-biely stav, podľa ktorého by navrhovaný zákon mal mať len úpravu vnútroštátnej cestnej dopravy. Tento právny stav je dôsledkom toho, že cestná doprava ako podnikanie je súčasťou jednotného medzinárodného trhu, že sa uskutočňuje na cestách patriacich do transeurópskej dopravnej siete a že sa uplatňuje voľný pohyb pracovnej sily (osádok vozidiel a vedúcich dopravy) a voľný pohyb vozidiel, nákladu a cestujúcich po území Európskeho hospodárskeho priestoru, ktoré sú však evidované v jednotlivých členských štátoch usadenia.

Naopak, zasa niektoré ustanovenia nariadení (ES) a medzinárodných zmlúv priamo platia aj na vnútroštátnu cestnú dopravu. Takéto ustanovenia navrhovaným zákonom nemožno vylúčiť ani modifikovať, ale sa na ne reaguje doplňujúcou úpravou umožňujúcou ich reálny výkon v praxi. Napokon treba ešte pripomenúť, že územný rozsah platnosti citovaných nariadení (ES) nie je totožný s územným rozsahom platnosti citovaných medzinárodných zmlúv. Zmluvnými stranami citovaných medzinárodných zmlúv, na ktoré odkazujú nariadenia (ES), sú aj štáty, ktoré nie sú členmi Európskeho hospodárskeho priestoru. Preto citované nariadenia (ES) pripúšťajú aj uzavieranie zmlúv medzi Európskou úniou a tretími štátmi a uzavieranie dvojstranných medzištátnych dohôd o cestnej preprave medzi jednotlivými členskými štátmi a tretími štátmi (Slovenská republika ich má 45, z toho 14 v rámci sukcesie práva Československej republiky). Aj tieto medzinárodné akty budú súčasťou pravidiel, na ktoré navrhovaný zákon pamätá.

K § 1: Úvodné ustanovenie upravuje tzv. medze zákona, čiže okruh spoločenských vzťahov, ktoré sú predmetom navrhovanej úpravy. Výnimkou z tohto pravidla je úprava uskutočňovania osobitných prepráv, pri ktorých sa pravidlá ich uskutočňovania vzťahujú aj na nekomerčné prepravy. Dôvodom je všeobecná nebezpečnosť osobitných prepráv, pretože pri ich uskutočňovaní je v ohrození nielen ich dopravca ako podnikateľ, ale každý aj nepodnikateľský prevádzkovateľ vozidla a aj vo všeobecnosti cestná premávka, okolie ciest, vrátane ohrozenia zdravia ľudí, zvierat a zložiek životného prostredia. Nariadenia používajú termíny „podnik", „dopravný podnik" resp. „podnik cestnej dopravy" pre každého podnikateľa, ktorý je len v štádiu uchádzania sa o postavenie podnikateľa v cestnej doprave pre cudzie potreby. Na podniky podľa slovenského práva sa v zásade vzťahuje Obchodný zákonník. Pritom nie každý podnik sa bude uchádzať o podnikanie v cestnej doprave; podnikom sú aj osoby, ktoré prevádzkujú vozidlá v cestnej doprave pre vlastnú prevádzkovú alebo podnikateľskú potrebu, napríklad poštové podniky na prepravu poštových zásielok, poľnohospodárske podniky na prepravu osív, hnojív a úrody, podniky používajúce vozidlá v súvislosti s poskytovaním služieb napríklad, opravári, údržbári, stavebné firmy, a podobne.

Termíny „prevádzkovanie cestnej dopravy" a „prevádzkovateľ cestnej dopravy" podľa vykonávaných nariadení (ES) označujú podnikanie a podnikateľa, ktorý je oprávnený podnikať v cestnej doprave na komerčnej báze, čiže prevádzkovanie vozidiel mu slúži na dosahovanie zisku z uskutočnených prepráv. Podľa slovenského práva je to vlastne obchodná spoločnosť alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ktorých predmetom podnikania je cestná doprava. Stane sa ním podnik, ktorému je udelené povolenie na výkon povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy (bývalé živnostenské oprávnenie) alebo licencia Spoločenstva oprávňujúca ho podnikať v medzinárodnej cestnej doprave. Ďalej sa ustanovuje obsah termínu „dopravné služby" (odsek 2) v súlade s potrebou následného rozlišovania služieb osobnej dopravy a nákladnej dopravy a členenia služieb priamo na úkon prepravy a na poskytovanie súvisiacich služieb pre cestujúcich a pre odosielateľov vecí. Aj toto rozlišovanie má význam najmä v súvislosti s obsahom prepravného poriadku, tarify, práv a povinností dopravcov a cestujúcich podľa reklamačného poriadku.

Prečítajte si tiež: Rozdiely medzi Dohovorom, Chartou a Zmluvou

Špeciálnymi nákladnými vozidlami [odsek 2 písm. b)] sa rozumejú motorové vozidlá, ktoré nie sú určené a spravidla ani technicky spôsobilé prepravovať tovar a živé zvieratá na základe zmluvy o preprave uzatvorenej s odosielateľom. Podľa technickej normy STN 30 0024 - Základná terminológia cestných vozidiel. Druhy vozidiel ide o nákladné vozidlo používané na špeciálne účely a so špeciálnou úpravou, napríklad hasičské auto, vyslobodzovací autožeriav, sanitný automobil, auto s vrtným zariadením, auto na meranie káblov, snehový pluh, fréza a posýpač, polievacia cisterna, cisterna na prepravu mlieka, pojazdná dielňa, vozidlo na zber a odvoz komunálneho odpadu (tzv. KUKA), vozidlo na prepravu betónu s domiešavačom (tzv. raketa), pojazdná predajňa, pojazdná knižnica, a ďalšie. Odseky 3 a 4 reagujú na vzťah nariadení (ES) a medzinárodných zmlúv a navrhovaného zákona. Prednosť majú pravidlá prevádzkovania medzinárodnej cestnej dopravy, ako vyplývajú z právne záväzných aktov Európskej únie a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republiky viazaná.

V odseku 5 sa štandardným spôsobom vymedzuje termín „členský štát". Obdobné rozčlenenie je aj v železničnej doprave (dráhový podnik a dopravca - § 5 a § 6 zákona č. 514/2009 Z. z. Odsek 2 reaguje na možnosť, že dopravné služby celkom alebo sčasti dočasne poskytuje na základe zmluvy s dopravcom iná osoba než dopravca. Praktické je to pri potrebe dočasnej kapacitnej výpomoci pri aktuálnom presahu dopytu nad ponukou (napríklad, prepravy pred a po vianočných alebo veľkonočných sviatkoch a pri mimoriadnych športových a kultúrnych podujatiach) alebo pri okamžitej potrebe väčšieho počtu vozidiel na plnenie zmluvných záväzkov (napríklad, pri výpadku vlastných vozidiel pre poruchu alebo dopravnú nehodu). Odsekom 3 sa podporuje vznik integrovaných dopravných systémov tým, že povinnosti dopravcu sa budú vzťahovať v rozsahu združenej (integrovanej) dopravy na podnikateľa (obchodnú spoločnosť), ktorej hlavným dôvodom existencie je prevádzkovať integrovaný dopravný systém obdobne, ako sú obchodné spoločnosti v Bratislave a v Košiciach, ktoré prevádzkujú jednotný mestský dopravný systém autobusovej a dráhovej dopravy.

K § 4: Prepravný poriadok je základný podnikateľský dokument prevádzkovateľa cestnej dopravy. Obsahuje všeobecné obchodné podmienky, za ktorých podnikateľ uzaviera zmluvy o preprave a poskytuje prepravné a súvisiace služby. Prepravné poriadky existujú aj v iných druhoch dopravy (napríklad v železničnej doprave - § 7 zákona č. 514/2009 Z. z.). Všeobecné obchodné podmienky podnikateľa sú verejnou ponukou záujemcom z radov širokej verejnosti na uzavretie konkrétnej zmluvy. Ten istý účel plní v cestnej doprave aj prepravný poriadok prevádzkovateľa cestnej dopravy. Ak dôjde k uzavretiu zmluvy, všeobecné obchodné podmienky sú súčasťou uzavretej zmluvy (odsek 6) v tom zmysle, že v nich uvedené práva a povinnosti zmluvných strán sa stávajú záväznými pre oboch účastníkov zmluvy a sú vynútiteľné podľa ich charakteru v rámci zmluvných sankcií, výkonu odborného dozoru, kontroly trhového dohľadu alebo súdne.

Osobná doprava a nákladná doprava sú dva druhy cestnej dopravy uskutočňované podľa rôznych prepravných zmlúv, typologicky a konštrukčne rôznymi vozidlami (autobusy versus nákladné autá) a vo väčšine aj rozdielnymi zmluvnými podmienkami. Preto je žiaduce, aby pre každý druh cestnej dopravy mal prevádzkovateľ samostatný prepravný poriadok (odsek 4). Naopak, prevádzkovateľ cestnej dopravy a zároveň dráhovej dopravy v rámci mestskej verejnej dopravy môže mať (tak, ako doteraz) jeden tzv. Zverejnenie prepravného poriadku je podmienkou jeho platnosti. Tak, ako doteraz, trhový dohľad bude vykonávať trhový kontrolný orgán, ktorým je Slovenská obchodná inšpekcia (odsek 7), a to zhodne s dráhovou dopravou (§ 7 ods. 4 zákona č. 514/2009 Z.

K § 5: Termínom „prevádzkovateľ cestnej dopravy" sa podľa nariadení (ES) rozumie obchodná spoločnosť a samostatne zárobkovo činná osoba s podnikateľským oprávnením na podnikanie v cestnej doprave odplatným poskytovaním dopravných služieb. Do konca júna 2010 to bolo pre vnútroštátnu cestnú dopravu živnostenské oprávnenie. Návrh rozlišuje vnútroštátne podnikateľské oprávnenie (odsek 1) a medzinárodné podnikateľské oprávnenie v podobe licencie Spoločenstva (odsek 2). Držiteľ oprávnenia na výkon povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy je podnikateľom, ktorý nepodniká na základe živnostenského oprávnenia, a teda nie je zapísaný v živnostenskom registri. Preto sa v záujme právnej istoty a prehľadnosti podnikateľov v tomto segmente navrhuje, aby bol v súlade s § 2 ods. 2 písm.

Prečítajte si tiež: Prednosť medzinárodných dohôd

K § 6: Upravené požiadavky na výkon povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy upravujú nariadenia (ES). Vnútroštátnym právom možno upraviť len niektoré doplnkové požiadavky, z nich je dôležitá veková hranica. V súlade s nariadením (ES) č. 1071/2009 sa navrhuje vymedzenie požiadaviek na tzv. skutočné a stabilné miesto usadenia podnikateľa v cestnej doprave (odsek 2), a to v medziach ustanovených týmto nariadením. Rovnako aj požiadavku finančnej spôsobilosti a odbornej spôsobilosti upravujú priamo nariadenia (ES); okrem taxislužby, ktorá je v zásade vnútroštátnou úpravou (odseky 5 a 6). Účelom preukazovania finančnej spoľahlivosti je potreba mať vopred už pri povoľovaní podnikania záruku schopnosti podnikateľa zabezpečovať cestnú dopravu. Prevádzkovateľ musí byť schopný plniť svoje finančné záväzky počas celého roka. Európska únia považuje za minimálny limit vlastného imania v rozsahu 9 000 eur, ak sa používa iba jedno vozidlo, a 5 000 eur na každé ďalšie vozidlo. Taxislužba je vo vnútroštátnej regulácii, a preto sa navrhuje vlastné imanie prevádzkovateľa taxislužby v rozsahu 1 000 eur na každé prevádzkované vozidlo.

Vedúci dopravy je podľa článku 4 nariadenia (ES) č. 1071/2009 osobou, ktorá osobne odborne skutočne a trvalo riadi dopravu v podniku prevádzkovateľa cestnej dopravy. Ide o obdobu tzv. zodpovedného zástupcu, ako ho pozná zákon o živnostenskom podnikaní. Na rozdiel od zodpovedného zástupcu, vedúci dopravy nemusí byť len v pracovnom pomere k prevádzkovateľovi cestnej dopravy, ale v právnom vzťahu, ktorý upravuje priamo článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia (ES) č. V odseku 11 je výnimka, ktorou sa vykonáva článok 4 ods. č.

K § 7: Navrhované ustanovenie upravuje najvšeobecnejšie povinnosti každého prevádzkovateľa cestnej dopravy odo dňa právoplatnosti povolenia vykonávať povolanie prevádzkovateľa cestnej dopravy, a to v medziach upravených nariadeniami (ES). Týkajú sa tak osobnej dopravy, ako aj nákladnej dopravy.

K § 8: Ustanovenie je prvým v druhej časti, ktorá upravuje podnikanie v jednotlivých druhoch cestnej dopravy. Členenie autobusovej dopravy podľa odseku 2 je vecne v súlade s terajším stavom; rozdiel je len v použitej terminológii, ktorá sa preberá z nariadenia (ES) č. V odseku 3 sa rieši doterajšia medzera v právnej úprave. Podnikanie v pravidelnej i nepravidelnej doprave autobusmi rieši zákon, ale vykonávanie prepráv mikrobusmi (do deväť miest vrátane sedadla vodiča) je mimo právnej úpravy. Majitelia mikrobusov v lepšom prípade majú živnostenské oprávnenie na voľnú ohlasovanú živnosť, mnohokrát však nie. Tento stav odčerpáva cestujúcich z pravidelnej dopravy a spôsobuje aj daňový únik. Preto sa navrhuje, aby autobusovú dopravu bolo možné prevádzkovať len autobusmi a autokarmi. Ostatná osobná doprava pre verejnosť na pravidelných trasách alebo nepravidelných trasách bola výhradne len taxislužbou, vrátane prevádzkovania mikrobusov na autobusových linkách.

K § 9: V autobusovej doprave je hlavným dôvodom jednotnej európskej regulácie prevádzkovania všeobecný záujem na zvyšovaní kvality pravidelnej verejnej autobusovej dopravy ako na podstatnej zložke… zo 14. novembra 2009.

Vertikálna a Horizontálna Vynútiteľnosť Práva

O vynútiteľnosti práva s cudzím prvkom je možné hovoriť v dvoch rovinách: vo vertikálnej a v horizontálnej. Ide o dve rozdielne fázy: žalovateľnosť práva podaním návrhu (žaloby) na súd, t.j. žalovateľnosť práva a vynútiteľnosť práva už priznaného rozhodnutím súdu, t.j. výkon rozhodnutia.

I. Právomoc Konať o Určitom Nároku

Právomoc konať o určitom nároku, miesto kde sa nachádza vec, ktorej sa právo týka). Historicky ide o najstarší spôsob žalovateľnosti práva s cudzím prvkom.

Vývoj noriem medzinárodného práva súkromného a procesného do súčasnosti spôsobil, že niektoré nároky (práva) môže slovenský navrhovateľ uplatniť výlučne v cudzine, napr. ak ide o nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na území cudzieho štátu, ak udalosť, z ktorej sa uplatňuje právo na náhradu škody, nastala v cudzine a pod. Ak má slovenský súd právomoc konať o nároku, hovoríme o priamej právomoci. Tu nedochádza k stretu zvrchovaných záujmov dvoch suverénnych štátov: štát na svojom území vykonáva rozhodnutie svojho súdu.

Slovenská republika je v súčasnosti v oblasti jurisdikčných noriem viazaná výlučne dvojstrannými medzinárodnými zmluvami. Tieto zmluvy upravujú, ktoré orgány majú právomoc konať a v ktorých prípadoch sa musí žalovať na území druhého zmluvného štátu.

Zmluvy:

1. Zmluva medzi Československou republikou s Albánskou ľudovou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Praha, 16.1.1959, vyhl. č. 6/1960 Zb.).
2. Zmluva medzi ČSSR a Bulharskou ľudovou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Sofia 25. 11. 1976, vyhl. č. 95/1977 Zb.).
3. Záverečný protokol Zmluva medzi ČSSR a Bulharskou ľudovou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Sofia 25. 11. 1976, vyhl. č. 95/1977 Zb.).
4. Zmluva resp. vnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach so (Praha 29.októbra 1992, ozn. č. 4/1994 Z.z.).
5. Zmluva medzi ČSSR a Kórejskou ľudovodemokratickou republikou o vzájomnej právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach (Pchjongjang, 11. 9. 1988, vyhl. č. 7/1990 Zb.).
6. Zmluva medzi ČSSR a Kubánskou republikou o vzájomnej právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach (Praha 18. 4. 1980, vyhl. č. 63/1982 Zb.).
7. Zmluva medzi ČSSR a Maďarskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (Bratislava 28. 3. 1989, ozn. č. 534/1990 Zb.).
8. Zmluva medzi ČSSR a Mongolskou ľudovou republikou o právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach (Ulánbátar 15. 10. 1976, vyhl. č. 107/1977 Zb.).
9. Zmluva medzi ČSSR a Poľskou ľudovou republikou o právnej pomoci o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných, pracovných a trestných (Varšava, 21. 12. 1987, vyhl. č. 74/1989 Zb.).
10. Zmluva medzi ČSR a Rumunskou ľudovou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Praha 25. 10. 1958, vyhl. č. 17/1959 Zb.).
11. Zmluva medzi ČSSR a Vietnamskou socialistkou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych a trestných (Praha, 12. 10. 1982, vyhl. č. 96/1984 Zb.).
12. Zmluva medzi ČSSR a Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Moskva 12. 8. 1982, vyhl. č. 95/1983 Zb.).

Tieto zmluvy sú významné pre navrhovateľov, ktorí chcú alebo musia uplatňovať svoje nároky v cudzine. Každý štát si sám stanovuje pravidlá, ktorými normami daného štátu. Je potrebné sa nimi riadiť pri presadzovaní nárokov.

Výnimku tvorí oblasť uplatňovania nároku na výživné upravená Dohovorom o vymáhaní výživného v cudzine (New York 20.6.1956, vyhl. č. 65/1959 Zb.). Dohovor o vymáhaní výživného v cudzine vytvára medzinárodný mechanizmus, ktorý poskytuje osobám, ktoré chcú svoj nárok na výživné uplatniť v meritórnom konaní v cudzine, pomoc. Táto pomoc spočíva v tom, že tieto osoby môžu svoj návrh do cudziny postúpiť prostredníctvom tzv. centra (v SR je to Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v Bratislave). Odosielajúci orgán jedného štátu žiadosť postúpi tzv. prijímajúcemu orgánu druhého štátu, ktorý je povinný poskytnúť oprávnenej osobe pomoc pri uplatnení jej nároku.

Dohovor nevytvára nové práva, ale poskytuje pomoc pri uplatňovaní už existujúcich rozhodnutí o výživnom. Rozsah pomoci sa odvíja od možností a právnej úpravy prijímajúceho štátu. Niektoré štáty poskytujú štátnu pomoc aj pre účely meritórneho konania, iné štáty sa obmedzujú iba na súčinnosť v procese konania o uznanie a výkon už existujúcich rozhodnutí o výživnom.

Dohovor neobsahuje záruku vymožiteľnosti výživného. Vymožiteľnosť sa vždy riadi právnym poriadkom prijímajúceho štátu. Zoznam štátov, s ktorými má Slovenská republika uzatvorenú zmluvu: Albánsko, Argentína, Austrália, Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Brazília, Čile, Cyprus, Ekvádor, Filipíny, Fínsko, Guatemala, Holandsko, Izrael, Jordánsko, Kapverdy, Kolumbia, Kostarika, Kuba, Libéria, Macedónsko, Mexiko, Monako, Nórsko, Nový Zéland, Pakistan, Panama, Peru, Salvádor, Slovinsko, Sri Lanka, Surinam, Stredoafrická republika, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tunisko, Turecko, Vatikán, Veľká Británia, Uruguaj.

Osobitná situácia je vo vzťahu k USA, ktoré nie sú zmluvnou stranou predmetného dohovoru: napriek tomu je možné uplatnenie nároku na výživné mechanizmom podobným dohovoru. Oznámenie č. 102/1998 Z.z. upravuje vzájomnú spoluprácu medzi SR a USA prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

Tento mechanizmus je opätovne založený na spolupráci tzv. kontaktných miest (v SR je to opätovne Centrum v Bratislave), ale nevylučuje oprávnenej osobe, aby sa so svojim návrhom obrátila priamo na príslušný orgán druhého štátu.

V oblasti úpravy práv dieťaťa, najmä v kontexte cezhraničných únosov detí, je dôležitý Haagsky dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Cieľom je zabezpečiť návrat dieťaťa do štátu, z ktorého bolo premiestnené. Dôležité je, že dohovor sa môže uplatniť len na situácie, ktoré nastali po vstupe dohovoru do platnosti pre daný štát.

Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru: Albánsko, Argentína, Austrália, Bahamy, Belgicko, Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Brazília, Čile, Cyprus, Česká republika, Dánsko, Ekvádor, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Honduras, Hongkong, Chorvátsko, Írsko, Island, Izrael, Japonsko, Južná Afrika, Kanada, Kórejská republika, Kostarika, Kuba, Libanon, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Mexiko, Monako, Nemecko, Nórsko, Nový Zéland, Panama, Paraguaj, Peru, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Salvádor, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Trinidad a Tobago, Turecko, Turkmenistan, Uruguaj, Uzbekistan, Veľká Británia, Venezuela, Zimbabwe.

V kontexte osvojenia, neexistuje ani pre dieťa, ani pre potenciálnych osvojiteľov právom garantované právo na to byť osvojený, resp. mať si osvojiť.

#

tags: #dohovor #cmr #uznanie #a #vykon #rozhodnutia