Dôkazné bremeno v daňovom konaní: Kľúč k úspechu pri daňovej kontrole

Dôkazné bremeno je kľúčovým právnym princípom v daňovom konaní. Určuje, ktorá strana sporu je povinná predložiť dôkazy na potvrdenie svojich tvrdení. V daňovom práve, na rozdiel od trestného práva, platí, že daňovník je vinný, (dlžný) kým nepreukáže opak. Tento článok sa zameriava na analýzu dôkazného bremena v daňovom konaní, s prihliadnutím na relevantné ustanovenia Daňového poriadku, judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Základné povinnosti daňového subjektu

Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

Podľa Daňového poriadku (§ 24) daňovník preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. Správca dane (úrad) dokazuje len skutočnosti o svojich úkonoch (doručenie) alebo ak tvrdí niečo nad rámec (napr. podvod). V praxi to znamená, že ak si daňovník dá do nákladov faktúru za reklamu, musí dokázať, že reklama reálne prebehla (fotky, výtlačky, screenshoty).

Prelievanie dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom

S vyššie uvedeným dôkazným bremenom priamo súvisí aj jeho transfer medzi správcom dane a daňovým subjektom. Pri prelievaní dôkazného bremena je kľúčové posúdenie skutočností významných pre správne skutkové a právne posúdenie práva uplatneného daňovým subjektom, ktoré preukazuje daňový subjekt a kedy, naopak, dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane.

Ak má správca dane pochybnosti o vierohodnosti alebo úplnosti predložených dôkazov daňovým subjektom, nestačí, aby tieto pochybnosti iba deklaroval. Daňový poriadok v rámci ustanovenia § 46 ods. Daňový subjekt v zmysle uvedeného musí vedieť čomu čelí a prispôsobiť svoju procesnú stratégiu a predkladanie dôkazov konkrétnym ustanoveniam konkrétneho zákona.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Ak správca dane nemieni akceptovať tvrdenia daňového subjektu alebo ním predložené dôkazy, potom musí preukázať, že tieto jeho pochybností sú relevantné a musí ich jasne a zrozumiteľne vyšpecifikovať. Akonáhle však daňový subjekt splní svoju dôkaznú povinnosť a predloží požadované dôkazy, presúva sa dôkazné bremeno na správcu dane. V prípade dôvodných pochybností je následne dôkazné bremeno opäť v rukách daňového subjektu.

Výsledok verifikácie predložených dôkazov resp. tvrdení daňového subjektu zároveň musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu.

Výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku

Daňový poriadok v rámci ustanovenia § 46 ods. 5 upravuje prenos dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt práve v prípade, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca dane vyzýva daňový subjekt, aby sa k zisteným pochybnostiam správcovi dane vyjadril a teda, aby pravdivosť údajov, ktoré uviedol v daňovom priznaní, preukázal.

Táto výzva môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené i počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne spíše zápisnicu. Práve týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt.

Povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku však správca dane musí splniť do momentu ukončenia daňovej kontroly, a nie až pri prerokovaní protokolu z nej.

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

Judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR

Judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR zohráva významnú úlohu pri interpretácii a aplikácii ustanovení Daňového poriadku týkajúcich sa dôkazného bremena.

V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I. ÚS 377/2018 - 53 platí, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Ústavný súd SR v Náleze ÚS SR, v súvislosti s posudzovaním miery dôkazného bremena daňového subjektu vyslovil názor, že dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje povinnosť preukázania tvrdených skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti. V otázke pochybností správcu dane o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení (od ktorej sa odvíja následný presun dôkazného bremena na daňový subjekt), vyslovil Ústavný súd SR názor, že na vyvodenie záveru správcu dane, že k dodaniu tovarov od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru. Musí sa jednať o preukázateľné spochybnenie zo strany správcu dane založené na relevantných dôkazoch. Správca dane teda musí svoje závery preukázať.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že správca dane musí vykonávať dokazovanie spôsobom, ktorý garantuje jeho objektivitu, teda musí vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech daňového subjektu, ale aj v jeho prospech. Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné.

Praktické aspekty dôkazného bremena

V praxi je dôležité, aby daňové subjekty priebežne zbierali a archivovali dôkazy preukazujúce ich tvrdenia v daňových priznaniach. Najčastejšou chybou je spoliehanie sa len na faktúru. Faktúra je len „účtovný doklad“. Daňový úrad zaujíma „vecná podstata“. K faktúre za služby je potrebné mať report o vykonanej práci. K faktúre za tovar je potrebné mať dodací list.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k dôkaznému bremenu pri náhrade škody

Ak správca dane spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť predložených dôkazov, daňový subjekt musí predložiť ďalšie dôkazy na vyvrátenie tohto spochybnenia. Dôkazy je možné predkladať počas celého konania, aj v odvolacom konaní.

Je dôležité si uvedomiť, že čestné prehlásenie je len tvrdenie, nie objektívny dôkaz. Formálne vystavenie dokumentov osobou, ktorá nekomunikuje so správcom dane a nejaví iné známky ekonomickej činnosti, nie je dostatočným dôkazom o reálnom vykonaní alebo sprostredkovaní, najmä ak uskutočnenie plnenia potvrdzuje práve osoba, ktorá dokumenty vystavila.

Dôsledky neunesenia dôkazného bremena

Ak daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno, správca dane mu nemusí uznať daňový výdavok alebo nárok na odpočet DPH. Mnohí podnikatelia prehrávajú spory s daňovým úradom nie preto, že by podvádzali, ale preto, že neuniesli dôkazné bremeno. Nemali dostatok dôkazov (stratili zmluvy, nemali preberacie protokoly, svedkovia si nepamätali).

tags: #dokazne #bremeno #v #danovom #konani