Dôkazné bremeno v súdnom spore: Definícia a aplikácia

V právnom svete, najmä v súdnych sporoch, zohráva kľúčovú úlohu dôkazné bremeno. Tento článok sa zameriava na definíciu a aplikáciu dôkazného bremena v slovenskom právnom kontexte, pričom zohľadňuje aj princípy a postupy v civilnom sporovom konaní.

Úvod

Dôkazné bremeno je základným pilierom spravodlivého súdneho procesu. Určuje, ktorá strana sporu je zodpovedná za preukázanie svojich tvrdení. Neunesenie dôkazného bremena môže mať pre stranu sporu negatívne následky, vrátane prehry v spore.

Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena

Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi sporu závisí od toho, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov. Vo všeobecnosti platí, že žalobca musí tvrdiť skutočnosti, ktoré zakladajú žalované právo, zatiaľ čo žalovaný je zodpovedný za tvrdenie okolností, ktoré toto právo vylučujú. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno odrážajú aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní.

Negatívna dôkazná teória

Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane účastníka je potrebné rešpektovať negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá hovorí, že neexistencia (niečoho) s trvajúcou povahou sa zásadne nepreukazuje. Nemožno spravodlivo požadovať, aby niekto preukazoval reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad, v spore o určenie vlastníckeho práva nemožno od žalobcu požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu je v prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.

Vzájomná väzba medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou

Aby mohol účastník splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najprv splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou existuje úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

Príklad v spore o určenie vlastníckeho práva

Napríklad, v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy.

Zmena a prerozdeľovanie dôkazného bremena

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

Dôkazné prostriedky a ich hodnotenie

Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny.

Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. § 132 O. s. p. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu.

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

Hodnotenie výpovede svedka

Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.

Zvuková nahrávka ako dôkaz

Základným kritériom, ktorý má viesť k rozhodnutiu o použiteľnosti či nepoužiteľnosti záznamu rozhovoru zaznamenaného súkromnou osobou bez vedomia nahrávanej osoby ako dôkaz v príslušnom konaní, je pomerenie chránených práv a záujmov, ktoré sa v tejto súkromnej sfére stretávajú, a kde sa štát stáva arbitrom rozhodujúcim o tom, ktorý z týchto záujmov bude v danom konkrétnom strete prevažujúcim, pričom hodnotenie použiteľnosti či nepoužiteľnosti takto zadovážených informácií sa bude vykonávať podľa procesných noriem, ktoré však len vymedzujú pravidlá pre to, ako zistiť náležitým spôsobom skutkový stav a nájsť „materiálne“ právo, teda rozhodnúť o vlastnom predmete sporu. Úplne odlišne je však treba posudzovať prípady, kedy je tajné vyhotovenie audiozáznamu rozhovoru súčasťou obrany obeti trestného činu proti páchateľovi alebo ak ide o spôsob dosiahnutia právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu významného občianskoprávneho a najmä pracovnoprávneho sporu. Zásah do práva na súkromie osoby, ktorej hovorený prejav je zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej hrozí závažná ujma (vrátane napríklad strany zamestnania). Zadováženie jediného alebo kľúčového dôkazu tohto cestou je analogické ku konaniu za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci.

Dôkazné bremeno a jeho zmysel

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti.

Povinnosť súdu vykonať dôkazy

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania.

Vyvrátiteľná domnienka a dôkazné bremeno

V konaní môžu nastať teda len dve možné situácie - buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za preukázaná, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t. j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku urobiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak popiera povinný (dlžník) takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k dôkaznému bremenu pri náhrade škody

Uznanie záväzku a vyvrátiteľná domnienka

Uznaním záväzku podľa § 323 ods. 1 OBZ je založená vyvrátiteľná právna domnienka o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Kladné riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej platí vyvrátiteľná domnienka (§ 133 OSP), týmto účastníkom.

Zásada priamosti a ústnosti pri vykonávaní dôkazov

Vykonávanie dôkazov je ovládané zásadou priamosti a ústnosti. Preto sa predpokladá, že dôkazy budú v zásade vykonávané na pojednávaní. Iba výnimočne, ak je to účelné, ako vyplýva z citovaného ustanovenia, môže byť dôkaz vykonávaný mimo pojednávania. Aj v takomto prípade však účastníci majú právo byť prítomní pri vykonávaní dôkazu. Preto, aj keď sa dôkaz (z dôvodu účelnosti) vykonáva na inom dožiadanom súde, účastník konania musí byť o zamýšľanom vykonaní dôkazu aspoň upovedomený (dožiadaným súdom) tak, aby sa mohol vykonania dôkazu zúčastniť a mohol sa k nemu vyjadriť. Vzhľadom k tomu musí procesný súd v dožiadaní vždy uviesť, či sa účastníci vzdali alebo nie práva byť prítomní u dožiadaného súdu.

Viazanosť súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní

Rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal.

Hodnotenie dôkazov súdom

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Poučovacia povinnosť súdu v pracovnoprávnych sporoch

V rámci individuálneho pracovnoprávneho sporu je rozšírená poučovacia povinnosť súdu vo vzťahu k zamestnancovi. Súd pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k zamestnancovi vhodným spôsobom zamestnanca poučí o možnosti zastúpenia, o jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnostiach podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie práva.

Rozšírením poučovacej povinnosti súdu vo vzťahu k zamestnancovi v individuálnom pracovnoprávnom spore dochádza k porušeniu jednej zo základných zásad civilného sporového konania, a to zásady rovnosti strán. Všeobecná poučovacia povinnosť súdu, tak ako je zakotvená v CSP, rešpektuje vo vzťahu k stranám sporu princíp rovnosti zbraní, čo je vyjadrené v reštriktívnom výklade poučovacej, resp. mandukačnej povinnosti súdu. Súd preto poskytuje zamestnancovi informácie v zákonom stanovenom rozsahu, ktorý je motivovaný samotným záujmom na poskytnutí účinnej právnej ochrany zamestnancovi v individuálnom pracovnoprávnom spore určitým a zrozumiteľným spôsobom.

Vyšetrovací princíp súdu v pracovnoprávnych sporoch

Na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy vedenia civilného sporového konania sa v rámci individuálneho pracovnoprávneho sporu aplikuje aj vyšetrovací princíp súdu. Súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará a zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

Podľa výkladu k uplatneniu vyšetrovacej zásady v pracovnoprávnom spore je súd povinný vyvíjať zvýšenú aktivitu s cieľom získavania dôkazov až v prípade, keď to považuje za nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. Súd by mal tak dôkaznú iniciatívu, ktorá je podstatou vyšetrovacej zásady, prevziať len v prípadoch, ak doterajšie dokazovanie nepostačuje na objasnenie skutkového stavu veci.

Prenesené dôkazné bremeno v pracovnoprávnych sporoch

Novela Zákonníka práce, ktorá je účinná od 1. novembra 2022, zakotvila tzv. „prenesené dôkazné bremeno“. Prenesené dôkazné bremeno zjednodušene znamená, že ak zamestnanec v pracovnoprávnom spore oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k skončeniu pracovného pomeru tohto zamestnanca došlo z dôvodu, že si zamestnanec uplatňoval svoje práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, zamestnávateľ musí preukázať, že k skončeniu pracovného pomeru došlo z iných dôvodov.

Dôkazné bremeno v antidiskriminačných sporoch

Na Slovensku sa na konanie v diskriminačných sporoch vzťahujú príslušné ustanovenia Antidiskriminačného zákona a Civilného sporového poriadku, ktorý obsahuje osobitnú časť s názvom Spory s ochranou slabšej strany. Pri posudzovaní antidiskriminačných sporov súd uplatní zásadu posunutého dôkazného bremena. Najprv musíte uviesť skutočnosti, ktorými podopierate tvrdenie, že ste boli diskriminovaný. Ak súd zváži, že vami predložené skutočnosti umožňujú dôvodne usudzovať, že k porušeniu vašich práv naozaj došlo, prijme rozhodnutie vo váš prospech, ak protistrana (napríklad zamestnávateľ alebo poskytovateľ služby) neposkytne dostatočné vysvetlenie svojho konania voči vám. Dôkazné bremeno, teda povinnosť dokázať, že konanie bolo zákonné a odôvodnené, sa týmto presúva na protistranu.

Dôkazné bremeno v trestnom konaní

V trestnom konaní má dôkazné bremeno zásadne prokurátor. Dôkazným bremenom v konaní pred súdom, v rámci trestného konania, sa rozumie procesná zodpovednosť prokurátora za to, že počas hlavného pojednávania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v prospech obžalovaného, t. j. v neprospech verejnej žaloby. Zásada in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, je v konečnom dôsledku taktiež vyjadrením neunesenia dôkazného bremena v konaní pred súdom zo strany prokurátora.

tags: #dokazne #bremeno #v #sudnom #spore #definícia