Podmienky Dovolania Pred Ústavnou Sťažnosťou v Slovenskej Republike

Úvod

Ústavná sťažnosť je mimoriadny právny prostriedok, ktorý umožňuje jednotlivcom domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd, ak sa domnievajú, že boli porušené rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Avšak, jej prípustnosť je podmienená splnením určitých podmienok, vrátane vyčerpania všetkých dostupných riadnych opravných prostriedkov. Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, zohráva v tomto kontexte dôležitú úlohu. Tento článok sa zameriava na analýzu podmienok dovolania pred podaním ústavnej sťažnosti v Slovenskej republike, pričom zohľadňuje relevantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Právo na Súdnu Ochranu a Ústavná Sťažnosť

Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. K porušeniu základných práv sťažovateľky malo dôjsť rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (Okresný súd), rozsudkom Krajského súdu Bratislava (Krajský súd) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Najvyšší súd). Sťažovateľka žiadala zrušiť rozhodnutia všeobecných súdov a vrátiť vec na ďalšie konanie Okresnému súdu alebo alternatívne zrušiť rozhodnutie Najvyššieho súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu.

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na súd, bude jej návrh riadne prejednaný a rozhodnutý v súlade so zákonom.

Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ pred tým, ako požiada o ústavnú ochranu ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich práv.

Vyčerpanie Opravných Prostriedkov ako Podmienka Prípustnosti Ústavnej Sťažnosti

Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom. Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, je nevyhnutnou podmienkou pre prijatie a prejednanie ústavnej sťažnosti.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad: dovolanie proti rozhodnutiu

Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Dovolanie ako Mimoriadny Opravný Prostriedok

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami na podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v § 371 Trestného poriadku, pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní aj reálne konkretizovať a odôvodniť tak, aby bolo zrejmé, v čom sťažovateľ spatruje porušenie zákona.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzťah Dovolania a Ústavnej Sťažnosti v Judikatúre Ústavného Súdu

Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), nie do právomoci ústavného súdu. Ústavnoprávny prieskum by prichádzal do úvahy až následne pri posudzovaní ústavnej konformnosti samotného rozhodnutia najvyššieho súdu vrátane jeho posúdenia prípustnosti dovolania v rámci prípadného konania o ústavnej sťažnosti. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi všeobecné súdy a ústavný súd vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, a preto mu neprislúcha právomoc prehodnocovať právne závery všeobecných súdov.

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd argumentáciou sťažovateľa predloženou v jeho dovolaní (argumentácia sťažovateľa bola obdobná ako jeho námietky predložené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) vo svojom uznesení zo 17. septembra 2014 zaoberal a riadne sa s ňou vo svojom rozhodnutí vysporiadal. Najvyšší súd predovšetkým zdôraznil, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok slúži predovšetkým na nápravu právnych vád právoplatných rozhodnutí a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, avšak správnosť skutkových zistení preverovať nemôže.

Prečítajte si tiež: Zákon o striedavej starostlivosti

Špecifické Situácie a Judikáty

V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky smerujúcich voči rozhodnutiam všeobecných súdov nie je úlohou Ústavného súdu Slovenskej republiky „vylepšiť“ odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, prípadne upozorniť na zistené pochybenia všeobecného súdu, ak nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov napadnutého rozhodnutia. Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na súd, bude jej návrh riadne prejednaný a rozhodnutý v súlade so zákonom.

Ak bol sťažovateľ podľa vlastného presvedčenia toho názoru, že postupom všeobecných súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, mal ešte možnosť domáhať sa ochrany svojich tvrdených práv v rámci dovolacieho konania, čo sa však podľa zistenia ústavného súdu nestalo. Dovolanie pritom treba považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon poskytuje a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený.

Nedostatočné Odôvodnenie Rozhodnutia Najvyššieho Súdu

Základné právo na súdnu ochranu nie je absolútnym právom a môže podliehať určitým obmedzeniam, ako napríklad obmedzeniam § 420 a § 421 CSP. Ústavný súd uviedol, že do pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť iba vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodnutie bolo neodôvodnené alebo arbitrárne a teda neospravedlniteľné, neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody. Záver Najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je nedostatočne odôvodnený a nedáva odpoveď na podstatné argumenty sťažovateľky. Tento nedostatok odôvodnenia pritom nemohol byť zhojený prostredníctvom vyjadrenia Najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti. Ústavný súd taktiež nepovažoval za ústavne konformný postup Najvyššieho súdu, ktorý sa týka záverov Najvyššieho súdu ohľadom otázok formulovaných sťažovateľkou.

Povinné Zastúpenie Advokátom v Dovolacom Konaní

Podľa § 429 Civilného sporového poriadku dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. S poukazom na citované ustanovenie najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd uviedol, že z jeho ustálenej rozhodovacej praxe k otázke osobitnej podmienky povinného zastúpenia advokátom vyplýva, že ak dovolanie bolo spísané a podpísané advokátskym koncipientom, ide o neodstrániteľnú podmienku prípustnosti dovolania s následkom jeho odmietnutia, ak bol dovolateľ o povinnom zastúpení poučený v rozhodnutí odvolacieho súdu (R 78/2018). Podľa ústavného súdu nemožno za ústavne udržateľné považovať právne názory vyjadrené v rozhodnutiach najvyššieho súdu R 78/2018 a R 49/2020, ktoré žiadajú od dovolateľov podpísanie dovolania výlučne advokátom bez možnosti hoc aj výslovného splnomocnenia na podpísanie dovolania advokátskym koncipientom. Nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi.

Elektronické Podania a Dovolanie

Čo sa týka relevancie elektronických podaní, elektronické podanie má rovnaké účinky ako podanie v listinnej podobe, pokiaľ bolo autorizované podľa § 23 ods. 1 zákona o e-Governmente. Možno teda povedať, že pokiaľ bolo elektronické podanie realizované osobou, ktorá bola na podanie a podpísanie tohto podania splnomocnená oprávnením na prístup a disponovanie podľa § 13 ods. 4 písm. g) bodu 1 zákona o e-Governmente, ide o riadne realizované elektronické podanie. Oprávnenie podľa § 13 ods. 4 písm. g) zákona o e-Governmente je tak splnomocnením na prístup a dispozíciu s elektronickou schránkou, ktoré zahŕňa aj právo zástupcu na prijímanie, podpisovanie, odosielanie správ, prípadne na iné úkony, ktoré spadajú do pojmu disponovať elektronickou schránkou. V opačnom prípade by nemalo oprávnenie podľa § 13 ods.

Prečítajte si tiež: Dôvody dovolania

tags: #dovolanie #pred #ústavnou #sťažnosťou #podmienky