Herci na invalidnom vozíku: Príbehy nezlomnej vôle a umeleckého majstrovstva

Osudy hercov, ktorí sa vplyvom zdravotných komplikácií ocitli na invalidnom vozíku, sú silnými príbehmi o prekonávaní prekážok, nezlomnej vôli a neutíchajúcej láske k umeniu. Ich životné skúsenosti sa často pretavujú do hereckých výkonov, ktoré divákov hlboko oslovujú a inšpirujú. V slovenskom kontexte poznáme niekoľko osobností, ktoré napriek ťažkému osudu dokázali zanechať výraznú stopu v kultúrnom živote.

Pavol Mikulík: Symbol nezlomnej vôle

Od smrti skvelého slovenského herca Pavla Mikulíka uplynulo sedemnásť rokov. Bol dlhoročným členom Činohry Slovenského národného divadla, Divadla na korze a Divadla Nová scéna v Bratislave. Máme ho v pamäti z mnohých televíznych inscenácií a filmov ako Perinbaba, Južná pošta či Tisícročná včela. Zlom v jeho živote priniesla mozgová príhoda, ktorá ho pripútala na invalidný vozík, ale naďalej sa snažil byť užitočný aj pomáhať iným.

Pavol Mikulík sa narodil 2. marca 1944 v Prešove. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1965, stal sa členom Činohry SND, neskôr Divadla Na korze a Divadla Nová scéna v Bratislave, kde bol niekoľko rokov vo funkcii umeleckého šéfa. Prednášal na VŠMU, získal titul docenta a bol aj prorektorom VŠMU.

Jeho herecký záber bol obdivuhodný, hral úlohy lyrické aj ironické, groteskné aj tragické. Pravidelne účinkoval v rozhlase, v televíznych inscenáciách, vo filme a v dabingu. V archívoch je približne 500 filmov a inscenácií, kde hral. K najznámejším filmom, v ktorých sa predstavil, patria Tisícročná včela a Perinbaba. Stvárnil postavy aj v ďalších tituloch, napríklad Zbojníci, Úsmev diabla, Južná pošta, Správca skanzenu alebo Šípová Ruženka.

Po rozsiahlej cievnej mozgovej príhode, ktorá ho postihla v roku 1993 ochrnul. Žil v bratislavskom penzióne Leberfinger, ktorý vybudoval herec a podnikateľ Ľubo Roman. Snažil sa však zapájať do života. V roku 2003 mu vyšla knižka príbehov zo života hercov pod názvom A just nie! a pripravil knižku Recepty Paľa Mikulíka.

Prečítajte si tiež: Českí herci a invalidný vozík

Vyše desať rokov bol Pavol Mikulík symbolom nezlomnej ľudskej vôle vzdorujúcej ťažkému osudu. Jeho osobné krédo „vydržať“, s ktorým žil po mozgovej príhode a ďalších zdravotných problémoch na invalidnom vozíku, bolo aj replikou jeho poslednej divadelnej postavy s podobným osudom - Jaspera v hre Simona Graya Na konci hry. V roku 2000 hru uviedli v divadle Malá scéna v Bratislave, režíroval a Pavlovi ju „na telo“ ušil jeho brat Peter Mikulík. Za stvárnenie Jaspera dostal Pavol Mikulík v roku 2000 ocenenie Krištáľové krídlo.

„Vydržať, vydržať, vydržať a ďakujem“, týmito slovami s dojatím preberal Pavol Mikulík vo februári 2006 sošku, s ktorou vstúpil do Siene slávy v ankete Osobnosť televíznej obrazovky. Bolo nemálo ľudí, kolegov aj ďalších, ktorí mu v ťažkých chvíľach pomáhali a osobitne treba vyzdvihnúť Ľuba Romana, ktorý pre neho v petržalskom Leberfingeri vytvoril dôstojné podmienky a návštevníci ho tam mohli neraz stretnúť. Menej sa vie, že aj v tejto situácii sa snažil pomáhať tiež druhým. Boli sme niekoľko rokov spoločne v správnej rade projektu a konta Slovensko bez bariér, ktoré sa snažilo pomáhať zdravotne postihnutým ľuďom a tiež prispievať k odstraňovaniu bariér. Paľko Mikulík, ktorý to všetko až príliš dobre poznal, bol v mnohom cenným radcom. Pavol Mikulík zomrel 27. novembra 2007 vo veku 63 rokov v Bratislave na zlyhanie srdca.

Rasťo Piško: Humor a satira napriek ťažkej chorobe

Humorista, herec a spisovateľ Rasťo Piško (62) sa zhruba pred rokom stiahol z verejného života. Ako vyšlo najavo, mal na to vážny dôvod. Zvádza totiž veľmi náročný boj. „Doteraz som o tom nehovoril, ale také veci sa v živote stávajú. Nechcem sa na nič hrať. Bojujem s ťažkou chorobou, ale chvála dobrým lekárom a opatrovateľskej službe, sa mi zatiaľ celkom darí a dúfam, že bude ešte lepšie. Rasťo Piško sa do povedomia verejnosti dostal ako humorista, imitátor a satirik. Spomedzi relácii, v ktorých pôsobil, možno spomenúť Telecvoking, Vox papuli, či Apropo TV. Spolupracoval s Miroslavom Nogom, Štefanom Skrúcaným, Stanom Radičom, Jarom Filipom a Zuzkou Tlučkovou. Známe sú tiež jeho Listy premiérovi. Okrem toho je aj spisovateľom.

Slovenský humorista a herec Rasťo Piško (62) čelí najťažšej skúške života. Diagnostikovali mu vážne onkologické ochorenie, ktoré ho pripútalo na invalidný vozík. Roky bavil divákov svojimi satirickými vystúpeniami, teraz však vedie boj, v ktorom nejde o smiech, ale o život. Keď sa pred rokom začal vytrácať zo spoločenského diania a prestal byť aktívny aj na sociálnych sieťach, mnohí sa pýtali, čo sa deje. Pravdu poznali len jeho najbližší. Dlhodobá hospitalizácia v Národnom onkologickom ústave potvrdila, že jeho zdravotný stav je vážny, píše Pluska. Až pri príležitosti uvedenia jeho najnovšej knihy Dar Evy Braunovej sa rozhodol prehovoriť na verejnosti. Aj keď výrazne schudol a pohybuje sa už len na invalidnom vozíku, jeho povestný humor a optimizmus ho neopustili.

Prvýkrát verejne priznal, s akou ťažkou situáciou sa musí vyrovnávať. „Ten vozík nie je žiaden fór. Skrývam sa, ale chcem vám oznámiť, že som pomerne vážne chorý. Doteraz som o tom nehovoril, ale také veci sa v živote stávajú. Nechcem sa na nič hrať. Bojujem s ťažkou chorobou, ale vďaka dobrým lekárom a opatrovateľskej službe sa mi zatiaľ celkom darí a dúfam, že bude ešte lepšie,“ priznal pre týždenník.

Prečítajte si tiež: Planéta opíc: Návrat kultovej série

Lekári jeho vyhliadky na uzdravenie hodnotia opatrne, no Piško sa nevzdáva. „To, že som na vozíku, sú dôsledky tej rakoviny, takže najprv sa musím vyliečiť. A ak sa vyliečim, budem sa musieť tvrdo zahryznúť do rehabilitácie. Nerád by som zostal na vozíku, to vám poviem otvorene,“ dodal.

Rasťo Piško, rodák z Martina, je neodmysliteľnou súčasťou slovenskej humoristickej scény. Jeho cesta k sláve bola netradičná - vyučený inštalatér a bývalý kúrenár sa v 90. rokoch prepracoval medzi humoristickú elitu. Spolupracoval s menami ako Štefan Skrúcaný, Miroslav Noga, Stano Radič či Zuzana Tlučková, čím si získal srdcia divákov. Dlhoroční fanúšikovia Rasťa Piška si ho pamätajú z legendárnych relácií Halušky, Telecvoking, ApropoTV či Vox papuli, a aj preto jeho súčasný boj vnímajú s veľkým rešpektom. Aj keď ho choroba pripravila o silu v nohách, nezlomila jeho ducha. Verí, že ešte nie je koniec a jeho najväčší boj ešte len začína.

Piško sa preslávil najmä svojimi brilantnými imitáciami politických osobností, pričom jeho „Listy premiérovi” sa stali legendou. V týchto listoch s ostrým humorom komentoval aktuálne dianie, čo mu prinieslo obrovskú popularitu. Nezabudnuteľná je aj jeho satirická séria “Adamsovci”, kde parodoval vtedajších politikov a ich problémy. Okrem televíznych a rozhlasových programov sa Rasťo Piško venuje aj literárnej tvorbe. Je autorom viacerých kníh, medzi nimi “Stručné dejiny kvasenej kapusty” či románu “Hačava”.

Gregor Hološka: Od divadla k filmu a úspechu v Invalidovi

Gregor Hološka je slovenský divadelný a filmový herec. Pochádza z umeleckej rodiny. Po vyštudovaní gymnázia šiel pôvodne na pedagogickú fakultu, no o rok neskôr prešiel na VŠMU. Po vyštudovaní začal hrať v Divadle Jána Palárika v Trnave, kde strávil štrnásť rokov. Neskôr začal účinkovať v divadle Aréna a Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Popritom sa uplatnil ako dabingový a seriálový herec. Jeho prvou väčšou filmovou úlohou bolo účinkovanie vo filme Amnestie, za ktorý dostal cenu.

Dnes už bývalého herca trnavského divadla pozná celé Slovensko - vďaka filmu Invalid, kde stvárnil jednu z hlavných úloh. Dlho sa nevedeli stretnúť, pretože práve nakrúca film o mafiánskom bosovi Mikulášovi Černákovi. Všetkým, čo zažili 90. roky, sa pri tomto mene rýchlo vybaví mečiarizmus, mafia, únosy, vraždy. Bolo to temné obdobie, no je pravdou, že teraz sa o tom čoraz viac dozvedá. V roku 1991 som len skončil základnú školu, v 1995 som skončil gymnázium a šiel na vysokú. Spomínam si na to skôr ako nezaujatý človek, ktorý v tom čase začal chodiť na diskotéky. Keď som prišiel do Bratislavy, kolovali tu rôzne historky, ako fungujú grázli, pred kým treba mať rešpekt. Našťastie, nikdy som sa nedostal do priameho kontaktu s týmito skupinami. Nerád by som hovoril o filme Miki, lebo sme len nedávno ukončili prvú etapu nakrúcania. V Invalidovi hrá síce zurvalca, ale dobráka, v Černákovi mafiána. Pre herca sú zaujímavé všetky polohy. Láka ma aj temná poloha, nie preto, že by som sa chcel stať vyvrheľom, ale aby som rozumel vesmíru ako takému. Rakúsky spisovateľ Klaus Händl začínal ako herec, až neskôr sa stal spisovateľom. Povedal, že herec by mal prejsť všetkými štýlmi ako samuraj. Čím viac, tým lepšie. Už som viackrát počul názor, prečo glorifikovať nejakého čierneho hrdinu alebo mafiána, či nemáme nejaké zaujímavejšie postavy. Ľudia zabúdajú, že film je umenie. Ide o umelecké spracovanie, ktoré z niečoho vychádza. Ľudí nikto nenúti, aby absorbovali nejaký názor. Môžu si vybrať. Je dôležité, aby boli zmapované aj takéto veci, dokonca to môže pôsobiť morálne a výchovne v zmysle, nech sa to v spoločnosti už nikdy nezopakuje. Film nie je návodom, ako sa stať gangstrom. Nie je tam nič na obdivovanie. Určite sa k tomu nestaviam ako ku glorifikácii, ale hrať jednu z temných postáv je herecká výzva.

Prečítajte si tiež: Propagácia a reklama DDS

Nakrúcal v Telgárte. Nestretol sa s názormi, že Černák je niečo ako hrdina, ktorý miestnym pomohol? Sú dva tábory. Jeden hovorí, že to bol zločinec a vrah, ale počul som aj také názory, že v regióne prispel na chodníky, na školu… Ale priamo mi to nikto nepovedal. Je o tom, čo sa stane, keď je spoločnosť deravá a nefungujú zákony. Leitmotívom Invalida je to, že sa človek nevie dovolať spravodlivosti. Stále sa na niekoho obracia a satisfakcia neprichádza. Bývalý prezident Kiska hovoril, že sme mafiánskym štátom. Tá hrozba je tu neustále. Ľudia sa mohli stotožniť s Invalidom, pretože neveria, že sa môžu domôcť spravodlivosti, dokonca tí, ktorí sa postavia neprávosti, sú na súdoch popoťahovaní alebo rovno potrestaní. Samozrejme, boj s mafiou je v Invalidovi úsmevný, ale v reálnom živote sú schody spravodlivosti omnoho komplikovanejšie. Vo filme je to podané humornou formou, no ako vnímam ohlasy na tento film, pôsobí na ľudí aj ako liek. Považujem to za veľké víťazstvo. Invalid hovorí, že všetci sa môžeme zmeniť. Človek, ktorý je nervák, sa snaží na sebe pracovať a bojovať o úsmev. Je tam viac tém, ktoré majú ľudský rozmer. Je tam priateľstvo s Rómom. V ktorom filme je Róm ako rozprávač a zároveň jedna z hlavných postáv? Dnes sme svedkami konfliktu na Ukrajine. Jevgenij Libezňuk je ukrajinský herec, ktorý hrá Rusa. Aby sme boli presní, film sa točil ešte pred inváziou. Film nás núti zamyslieť sa nad základnými ľudskými otázkami, či konflikty nie sú zbytočné, či rasizmus nie je zbytočný… Znie to utopisticky, ale dáva to zmysel. Invalida považujem za jednu najlepších slovenských komédií vôbec, ale pravdou je, že Slováci mali vždy problémy s nakrúcaním dobrých komédií. Bol tu Pacho, Utekajme, už ide, ale potom dlhé roky nič. Spomínam si na skvelú vetu, ktorú povedal mladý režisér Teodor Kuhn pred nakrúcaním iného filmu, na ktorom sme spolu robili: „Som rád, že sa tu stretli títo ľudia, pretože spolu máme oveľa viac talentu než každý sám.“ Platilo to aj pri Invalidovi. Nebola to naša prvá spolupráca, s touto partiou som spolupracoval už na filme Amnestie. Na Invalida som dokonca absolvoval aj kasting. Povedali mi, že som horúci kandidát, ale nebolo to isté. Na túto úlohu som sa dlho pripravoval. Počas nakrúcania vládlo silné tímové porozumenie. Rovnako silná bola aj príprava. Gregor Hološka vo filme Invalid. Dva mesiace pred nakrúcaním som sa v Prahe stretol so svojím hlavným filmovým parťákom Zdeňkom Godlom. Skúšali sme dialógy a ešte tam sa dopisovali veci, ktoré vznikli pri improvizácii. Film sme nakrútili len za 23 dní, ale nikto z nás neľutoval nadčasy, lebo každý bol do toho plne zainteresovaný. Keď sa to všetko stretne, môže prísť aj posvätenie, že sme si ten úspech zaslúžili. Umenie je individuálna vec. Hovorí sa, že koľko sme sa na tej veci namakali a nie je to vidno. To sa stáva. Nikto nemá patent na úspech. Už ako mladý som vnímal, že koľko driny a nič: naskúšam divadelnú hru, potom ďalšiu a ďalšiu, a ďalšiu. Keď na štyroch projektoch to nie je vidno, na tom piatom to vyjde, pretože práca sa niekde ukáže. Základným atribútom je láska k umeniu a vášeň, čo musí byť spojené s vytrvalosťou.

Invalid je vaša prvá veľká úloha. Ako herec v nej žiarite, čiže tie roky driny sa nakoniec vyplatili. Tých filmov nemám za sebou veľa. V roku 2000 som skončil VŠMU, kde som mal skvelých pedagógov Emila Horvátha a Juraja Slezáčka. Mojím prazákladom je práca v trnavskom divadle, kde som strávil štrnásť rokov. Riaditeľ mi hovoril, že som otrok. Spomedzi všetkých hercov som mal najviac úloh. Aj tak roky 2000 až 2010, čo sa týka filmu, boli hluchým obdobím, len veľmi málo sa točilo. So seriálmi sa pozvoľne začalo až po roku 2010. Všetko je tak, ako malo byť. Keď sa na to pozerám z odstupu času, divadlo mi veľmi veľa dalo. Potom prišli seriálové aj filmové úlohy, ale prvú väčšiu postavu som dostal až v Amnestiách. Potom prišiel Invalid. Celý oblúk sa nejakým spôsobom zavŕšil. Cítil som ju, ale zároveň som sa tešil. Dlho som sa na ňu pripravoval. Bol som zavalený textami, ale bral som to tak, ako keď človek nasadne na šmykľavku a pustí sa. Mal som pocit dobre odvedenej práce. Človek má vnútorný barometer, ktorý hovorí, že ak dal do toho všetko, nemá si čo vyčítať. Ale to, že to bude mať taký feedback, som nečakal. Som z toho príjemne prekvapený. Som rád, že to cítiť. Tie vulgarizmy nie sú samoúčelné, pretože vychádzajú z ľudskej bolesti a situácií, do ktorých sa moja postava dostane. Je tam boj o prežitie, boj o posadenie sa na vozík, boj o to, aby som dokončil svoj prácu, boj o svoju ženu, aby sa vrátila. Vtedy aj nadávky majú silnejšiu výpovednú hodnotu. Preto na ľudí nepôsobia, že sú tam nasilu.

Film bude mať o dva týždne premiéru v Česku, kde sú diváci zvyknutí skôr na prívetivé rodinné komédie. Netrúfam si to odhadnúť. Dúfam, že sa im bude páčiť. Jedným z problémov je jazyk. Hovorím tam záhoráčtinou. Je tam veľa skvelých dabérov, no film bude s titulkami. Záhoráčtina je špecifická, v Invalidovi je na nej postaveného dosť humoru. Som zvedavý, ako to zoberú Ostraváci alebo Moravania, pre ktorých nebude záhoráčtina problém. Záhoráčtina je čarovná. Július Satinský mal skvelý skeč, kde predaboval celé vysielanie vtedajšej STV do záhoráčtiny. Každá reč má kopec nuáns, ktoré ukazujú, aký je svet rozmanitý. Napríklad Záhorie. Najznámejšie je cícící, tri céčka v jednom slove. Blízko od nás sú kopanice. Napríklad slovo vidieť. Myslím si, že použitie záhoráčtiny má korene už v tom období, keď sme robili Amnestie. Režisér Jonáš Karásek mi pripomenul, že som na kastingu hovoril po záhorácky. Vraj nech tak rozprávam. Nebol som si najprv istý, či to nebude nasilu, ale on namietal, že prečo nie, veď vo väzení sa nestretáva spisovateľská elita. Počas Amnestií som si začal skúšať texty v záhoráčtine a fungovalo to. Hral som Róma Tibora Polgáryho, ktorý má skoro dva metre a určite nehovorí po záhorácky. Klobúk dole pred maskérkou Aďkou Štrbovou, ktorá robí na filme o Černákovi a robila aj Invalida. Parochne, vizuál, je to veľmi hodnoverné. Základom mnohých zaujímavých vecí sú kontrasty. Často prinesú prekvapenie. Od človeka, ktorý je hulvát, by sme nečakali, že je zrazu jemný. Jedným z mojich obľúbených filmov je Pád Tretej ríše, kde hrá Hitlera švajčiarsky herec Bruno Ganz. Je tam scéna, ktorá je veľmi často parodovaná - keď mu idú oznámiť, že Berlín je obkľúčený. Pri všetkých paródiách táto scéna nikdy nestratí svoju hrozivosť, a keď Bruno Ganz skončí monológ, tak sa rozplače. Pamätám si, že keď som to videl, hovoril som si: „Čo si debil, keď ťa dojme Hitler?“ Ale potom si hovorím - nie, je to zásluha herca, ktorý dokáže dať postave veľký rozmer. Pýtali ste sa ma, prečo hrám aj temné postavy. Sú to ľudia ako my, len si zvolili zlé chodníčky. Indiánske príslovie hovorí, že v sebe máme dobrého a zlého vlka. Keď sa ešte vrátime k Invalidovi, nemôžeme opomenúť vašu hereckú spoluprácu so Zdeňkom Godlom. Bol to malý zázrak. To sa nepodarí vždy, ale nebolo to bez prípravy. Prvýkrát sme sa videli v Prahe, kde sme mali intenzívnu čítačku. Ste študovaný herec, ale Zdeňek Godla sa k filmu dostal úplnou náhodou a ešte aj pomerne nedávno. Výborný. Je autentický. Je to už niekoľko rokov, čo ho objavili, a teraz naozaj fičí, čiže medzičasom nadobudol aj prax. Existujú skvelé naturálne Formanove filmy ako Lásky jednej plavovlásky, Černý Petr alebo Hoří, má panenko. Máme možnosť vidieť nehercov, ale človek vidí, že Forman ich veľmi piloval a dokázal z nich veľa vytrieskať. O Zdeňkovi by som si nedovolil tvrdiť, že je neherec. Je prirodzený, naturálny, svojský, talentovaný. Vo filmovej „hantýrke“ sa hovorí, že sú ľudia, ktorých kamera miluje. Zdeno Godla je taký. Navyše je to fajn chlap bez nánosov a póz, človek, s ktorým dotočíš scénu, ideš s ním na pivo a môžeš sa s ním porozprávať o hocičom. Gregor Hološka a Zdeňek Godla vo filme Invalid.

Kým filmu Invalid sa darí, začiatkom februára ste mali na doskách SND premiéru divadelnej hry Kocúrkovo, ktorá priniesla rozporuplné reakcie. Na jednej strane si ju fajnšmekri pochvaľujú, ale ľudia, ktorí si myslia, že prišli na veselohru, odchádzajú z divadla pobúrení. Je to tak. Niektorí sú nadšení, hlavne milovníci divadla, videl som veľa ľudí stáť a tlieskať, ale videl som aj odchádzajúcich. Do uší sa nám dostali aj rôzne pohoršujúce komentáre. Hlavnú úlohu v tejto hre hrá jazyk, každý z nás je tak trochu Chalupka. Nech sa každý príde pozrieť, ale kto očakáva klasickú ľudovú veselicu s jednoduchou zápletkou, nepríde si na svoje. Je do toho zakomponované nielen Kocúrkovo, ale aj pasáže z iných Chalupkových hier. Pre mňa to bola jedna z najťažších, ale aj najplodnejších prác, ako zvládnuť jazyk, aby som to ja pochopil a aby sa niečo z toho prenieslo na diváka. Podobne ako v Invalidovi aj tu si cením tímovú prácu. Keď sa dotočí film, je vybavené. Pri divadle po premiére sa život nekončí, ale začína. Vtedy sa ukáže, či má predstavenie dobrý základ. Pri reprízach vidím, ako sa tam posilňujú výrazy, rozvíjajú veci, prichádza k väčšej istote. Vtedy viem, že sa inscenácia podarila. To, či sa to niekomu páči alebo nie, považujem za normálne. Ale rozlišujem jednu vec: nemám rád hejty typu „to je strašné“ alebo „to je hovadina“. Pretože aj mne sa ako divadelníkovi nemusí páčiť všetko, ale ocením prácu. V intelektuálnej výbave človeka by mala byť aj schopnosť oceniť prácu človeka, aj keď nejde o moju šálku kávy. Ako som spomínal, láska k práci a vytrvalosť je základ. Ľudia často zlyhávajú, lebo si stanovia cieľ, že keď toto dám, určite príde satisfakcia. A keď nepríde, tak sa cítia byť frustrovaní, zranení. Neuvedomujú si, že sme len kolieskom vo vesmíre. Tá satisfakcia nepríde, keď si poviem, že teraz začnem na sebe makať a druhého júna je ten deň, keď to všetci uvidia. A na základe čoho? Že som si to povedal vo svojej hlave? Gregor Hološka, Robert Roth a Jakub Rybárik v inscenácii Kocúrkovo.

Gregor Hološka vyrastal medzi knihami a obrazmi. Do jeho piatich rokov žili v dome u starej mamy, kde mal otec ateliér. Mamin bratia boli takmer všetci muzikanti. Ovládali hru na klavír, saxofón či na viac nástrojov, ich deti sú takisto hudobníci. Mamin otec, v živote drevorubač, hrával v ochotníckom divadle. Možno práve naopak. Šikulovci boli zabávači, rozprávači, ale aj vážni ľudia. Nebolo to tým, že „náš Gregor je vtipný a veselý chlapec“. Gregor Hološka bol výborný rozprávač, ako deti sme ho veľmi dlho vydržali počúvať. Takisto ako Ľuba Feldeka, ktorý bol naším rodinným priateľom. Znie to smutne, ale tým, že nás ako Šikulovcov bolo veľa, stretávali sme sa aj na pohreboch. Ľuba Feldeka si pamätám hlavne odtiaľ. Ako deti sme za ním chodili. Vinco okrem toho, že mal dar reči, bol aj veľmi citlivým poslucháčom. Dnes je trendom, že rozprávači a komici sa predbiehajú v tom, kto má vtipnejšiu príhodu, ale ak niekto dokáže byť dlho ticho a vnímať druhého človeka, to mi príde ako niečo raritné. Odmalička. Mama mala starších súrodencov, s ktorými som až tak neprichádzal do styku, skôr s tými mladším. S tými som si tykal. V našej rodine vznikali rôzne anomálie. Mama mala najstaršiu sestru, tá mala dcéru Elenku, ktorá je moja sesternica, no je len o rok mladšia od mojej mamy. K maminej sestre Bety, ktorá bývala na Dubovej, sme chodili pravidelne. Niekto je taký, že má stále návštevy, iný chce mať súkromie, no u tety Bety to bolo ako na prestupnej stanici. Nespomínam si na situáciu, že by sme sa u nej zastavili a nikto iný by tam okrem nás nebol.

Rodičia Gregora Hološku sú aj introverti. Má to tak aj on. Pre herectvo je to plus. Čím viac sú roztvorené nožnice, čiže čím viac vlastností človek v sebe skrýva, tým viac toho aj môže ponúknuť na javisku alebo na filmovom plátne. To sa týka mnohých hercov. Lex Barker, ktorého vnímame ako hrdinu, veď je to Old Shatterhand, mohol byť človek zlomený, problémový, ktorý pil a striedal ženy. Nechcem povedať, že som ako on, ale táto disproporcia je prirodzená vec. Sme zložité bytosti. V škole nám spomínali reálnu príhodu, keď k lekárovi prišiel depresívny človek. Lekár mu poradil lieky, terapie, všetko možné. Ale ten muž vraví, že všetko už skúšal a nič nezabralo. Lekár mu teda hovorí: „Tak potom choďte do divadla oproti, hrá tam fantastický herec. Slovenský divadelný a filmový herec.

Jiří Bartoška: Návrat pred kameru na invalidnom vozíku

Z vitálneho sedemdesiatnika sa premenil do navonok zlomeného muža na invalidnom vozíku. Veľmi sa mu pritom doň nechcelo. Jiří Bartoška po úlohe v Havlovi sa už nechcel opäť postaviť pred kameru. Scénarista úspešného seriálu Most! "Posielajú mi ponuky na dva nakrúcacie dni. Postavy sú vždy napísane indiferentne, nie je čo hrať, tak som povedal, že už nebudem nakrúcať. Postava lekára, ktorý žije dva životy, ho nakoniec presvedčila. Do kariet scenáristovi a režisérovi Petrovi Kolečkovi hralo aj to, že o sebe Jiří Bartoška rád tvrdí, že odmieta chodiť do kopcov - teda, že je "rovinný herec". Vo filme totiž čiastočne jazdí aj na invalidnom vozíku, takže svoje telo mohol šetriť. "Stále je to komédia, určite, ale sú tam aj hlbšie témy, rodinné témy, viac emócií.

tags: #kto #herec #hra #v #reklame #na