Uznanie štátu v medzinárodnom práve: Prípad Palestíny a jeho zrušenie

Uznanie štátu je komplexný proces v medzinárodnom práve, ktorý má významné politické a právne dôsledky. Táto téma je mimoriadne aktuálna v kontexte pretrvávajúcich diskusií o štátnosti Palestíny a jej uznaní medzinárodným spoločenstvom. V tomto článku sa zameriame na analýzu uznania štátu v medzinárodnom práve, s osobitným dôrazom na prípad Palestíny a úvahy o potenciálnom zrušení uznania.

Uznanie štátu v medzinárodnom práve

Uznanie predstavuje jednostranný akt uznávajúceho štátu, ktorým berie na vedomie vznik iného štátu ako subjektu medzinárodného práva, a tým prejavuje svoj úmysel nadviazať a udržiavať vzťahy s ním. Podľa deklaratórnej teórie nový štát existuje nie na základe súhlasu iných štátov, ale na základe určitej faktickej situácie. Deklaratórna teória je dnes zakotvená napríklad v článku 13 Charty Organizácie amerických štátov alebo článku 3 Dohovoru z Montevidea o právach a povinnostiach štátov a bola potvrdená v rozhodovacej praxi po prvej svetovej vojne a po rozpade Juhoslávie.

Hoci existencia štátu z pohľadu deklaratórnej teórie nie je neuznaním ovplyvnená, z pohľadu neuznaného štátu má neuznanie významné praktické dopady, napríklad nemožnosť nadviazania diplomatických stykov či nemožnosť uzatvoriť medzinárodnú zmluvu s týmto štátom. Medzinárodnoprávna teória niekedy hovorí aj o zmiešanom prístupe, kedy v zmysle deklaratórnej teórie štát vzniká bez ohľadu na kvantitu uznaní zo strany iných štátov a takéto uznanie len deklaruje, teda potvrdzuje skutočnosť vzniku tohto štátu.

Teórie uznania štátu

V medzinárodnom práve existujú dve hlavné teórie uznania štátu:

• Deklaratórna teória: Podľa tejto teórie, štát vzniká splnením určitých faktických kritérií, ako sú stála populácia, definované územie, vláda a schopnosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi. Uznanie inými štátmi má len deklaratórny charakter, teda potvrdzuje už existujúcu skutočnosť.
• Konštitutívna teória: Podľa tejto teórie, štát sa stáva subjektom medzinárodného práva až aktom uznania zo strany iných štátov. Bez uznania štát nemá právnu subjektivitu a nemôže vykonávať svoje práva a povinnosti podľa medzinárodného práva.

V súčasnosti má deklaratórna teória širšie uplatnenie v medzinárodnej praxi a nahrádza tak konštitutívnu teóriu, podľa ktorej nový štát vznikol len, ak ho uznali iné štáty, čo viedlo k jeho právnej subjektivite. Avšak aj v zmysle deklaratórnej teórie platí, že uznanie inými štátmi je potrebné v praktickej rovine, nakoľko neuznaný štát má obmedzené možnosti na využívanie svojej subjektivity.

Prečítajte si tiež: Vysvetlivky k medzinárodnému dôchodkovému poisteniu

Kritériá pre uznanie štátu

Tradične sa za požiadavky štátnosti považujú kritériá z už zmieneného Dohovoru z Montevidea, ktorý v článku 1 uvádza nasledovné kritériá: stála populácia, definované územie, vláda a schopnosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi. Na podobné kritériá odkázala aj arbitrážna komisia v prípade bývalej Juhoslávie v posudku č. 1.

Niekedy sa uvádza, že Dohovor z Montevidea predstavuje obyčajové právo záväzné pre všetky štáty sveta, hoci daný dohovor slúžil len regionálnym bezpečnostným potrebám v Strednej a Južnej Amerike a našiel tak podporu len zanedbateľného množstva štátov. Nakoľko je však medzinárodná prax štátov nejednotná, čo sa týka uznávania štátov, často s politickým motívom, domnievam sa, že nie je možné bezpochyby tvrdiť, že tieto kritériá predstavujú záväzný medzinárodnoprávny rámec pre kritériá štátnosti. Početné množstvo výnimiek zo striktnej aplikácie týchto 4 požiadaviek hovorí o opačnom závere. Napríklad Vatikán ako štát uznáva drvivá väčšina štátov sveta, hoci ako subjekt nespĺňa napríklad kritérium stálej populácie, nakoľko každý predstaviteľ Vatikánu pochádza pôvodne z iného štátu.

Kritériá pre štátnosť sú podmienené politickými okolnosťami. Niekedy uznávajúci štát uzná danú entitu v predbežnom uznaní, aj keď toho času ešte nespĺňa ani uvedené 4 kritériá. Inokedy štáty uznajú danú entitu s odstupom času, hoci stále kritériá nespĺňa. A inokedy zase štáty uplatnia kritériá ďaleko nad rámec zmienených 4 kritérií.

Formy uznania štátu

K uznaniu štátov môže dochádzať explicitne (výslovne), kedy štát priamo vyhlasuje formálnym aktom vôľu uznať nový štát a nadviazať s ním právne vzťahy. V praxi ide o explicitné vyhlásenia vlády či odovzdanie diplomatickej nóty. K uznaniu však môže dôjsť aj implicitne (mlčky či konkludentne). Oficiálnym aktom jedného štátu tak možno uznať iný štát, ak z tohto aktu nepriamo vyplýva, že tento štát s ním nadväzuje právne vzťahy. Implicitným uznaním by tak napríklad bolo, ak by Izrael podal žalobu na Palestínu pred Medzinárodným súdnym dvorom podľa Dohovoru proti genocíde (napríklad za činy spáchané 7.

Právne účinky vzájomného uznania absentujú v prípade účasti takýchto štátov v medzinárodnej organizácii, na medzinárodnej konferencii či v prípade mnohostrannej medzinárodnej zmluvy, kde sú zmluvné strany dva štáty, ktoré sa neuznávajú. Hoci sa v medzinárodnom práve často odkazuje na určité kritériá pre uznanie štátu, medzinárodné právo neukladá povinnosť uznať štát, a to ani v prípade, ak by určitý štát tieto kritériá spĺňal učebnicovým spôsobom. Nájdu sa však aj názory učencov medzinárodného práva, ktorí uvádzajú, že ak štát spĺňa kritériá pre štátnosť, štáty sú povinné uznať jeho štátnosť. Dnes, aj s ohľadom na prax štátov, prevláda názor, že je tu tak ponechaná značná voľnosť pre štáty medzinárodného spoločenstva a ich uznanie či neuznanie býva často motivované politickými cieľmi a pohnútkami.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné športové hry seniorov

Prípad Palestíny

Palestína je entita s čiastočným medzinárodným uznaním. Palestínu v súčasnosti uznáva už takmer 80 percent zo 193 členských štátov OSN vrátane Slovenska a má štatút „stáleho pozorovateľského štátu“. Znamená to, že sa môže zúčastňovať zasadaní, ale nemá hlasovacie právo.

Po novom budú Palestínu uznávať aj štyri z piatich štátov Bezpečnostnej rady OSN - Čína, Rusko, Veľká Británia a Francúzsko.

Uznanie Palestíny je ale podľa viacerých odborníkov a odborníčok do veľkej miery symbolické a katastrofálnu situáciu v pásme Gazy len tak nezmení.

Uznanie Palestíny zo strany štátov

V poslednom období prejavilo viacero štátov záujem o uznanie Palestíny. 29. júla britský premiér Starmer oznámil uznanie Palestíny na najbližšom zasadnutí Valného zhromaždenia OSN, ktoré začína 9. septembra, pod podmienkou, že Izrael nevykoná podstatné kroky k ukončeniu závažnej situácie v Gaze, nebude súhlasiť s prímerím a nezaviaže sa k dlhodobému a udržateľnému mieru s cieľom obnoviť dvojštátne riešenie.

30. júla kanadský premiér Carney oznámil uznanie Palestíny, ak sa Palestínska samospráva zaviaže k potrebným reformám, všeobecným voľbám v roku 2026 bez účasti Hamasu a demilitarizácii Palestínskeho štátu. 31. júla nasledovalo oznámenie Portugalska, že zvažuje uznanie palestínskeho štátu počas zasadnutia Valného zhromaždenia OSN v septembri. 11. augusta nasledovalo podobné oznámenie z Austrálie, pod podmienkou, že Palestínska samospráva sa zaviaže k odzbrojeniu Pásma Gazy, uzná Izrael a Hamas nebude súčasťou budúceho politického usporiadania Palestíny.

V roku 2024 uznalo Palestínu napríklad Španielsko, Írsko a Nórsko. Mexiko tak vykonalo ako, zatiaľ, posledný štát 5. februára 2025. Pre úplnosť treba uviesť, že Izrael uznáva porovnateľný počet štátov, t. j. 164. Palestínu v tomto čase uznáva 147 štátov, vrátane Slovenskej republiky, čo predstavuje približne 75 % medzinárodného spoločenstva. V prípade Českej republiky sú prítomné protichodné názory, hoci sa dá súhlasiť, že Česká republika akceptovala všetky uznania štátov, ktoré vykonala ČSFR. ČSFR uznala Palestínu v roku 1988. Od útoku Hamasu zo 7. októbra 2023 a následných bojových operácií Izraela v Pásme Gazy sa vtedajší počet uznaní navýšil o 10.

Prečítajte si tiež: Služby ÚPSVaR Nitra pre uchádzačov o zamestnanie v zahraničí

Argumenty proti uznaniu Palestíny

Napriek rastúcemu počtu štátov, ktoré uznávajú Palestínu, existujú aj silné argumenty proti tomuto uznaniu. Napríklad 30. júla adresovalo 40 britských poslancov a právnikov otvorený list generálnemu prokurátorovi Veľkej Británie, aby odporučil premiérovi Starmerovi neuznať Palestínu za štát, nakoľko by to podľa nich bolo v rozpore s medzinárodným právom. Autori listu argumentujú, že Palestína nespĺňa kritériá podľa Dohovoru z Montevidea, ktoré podľa nich predstavujú obyčajové právo. Konkrétne spochybňujú, či má Palestína jasne stanovené hranice, vládu a schopnosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi.

Ako bolo spomenuté, kritériá z Dohovoru z Montevidea nie sú pri uznávaní štátov striktne uplatňované. Preto je možné spochybniť argument, či by uznanie Palestíny bolo v rozpore s obyčajovým právom, nakoľko nejednotná prax štátov sa nevykryštalizovala do normy obyčajového práva. Súčasne je možné pripustiť, že Palestína nespĺňa tieto kritériá, aj keď je rovnako možné pripustiť, že ich spĺňa.

Právo na sebaurčenie palestínskeho národa

Kým otázka naplnenia kritérií štátnosti môže byť naďalej diskutabilná, čo nie je diskutabilné, je právo palestínskeho národa na sebaurčenie, ktoré bolo dvakrát autoritatívne potvrdené Medzinárodným súdnym dvorom v poradnom posudku o konštrukcii múru na okupovanom palestínskom území a poradnom posudku o právnych následkoch politík a praktík Izraela na okupovanom palestínskom území. Právo na sebaurčenie predstavuje kogentnú normu medzinárodného práva, ktorá nepozná výnimky a jej porušenie nie je možné ničím zdôvodniť.

Štáty môžu kolektívnym uznaním rovnako kompenzovať určité nedostatky pri naplnení daných kritérií, napríklad v už zmienenom prípade Vatikánu či v priebehu dekolonizácie, keď niekoľko štátov stále malo len neefektívnu alebo kreujúcu sa vládu, nedostatočnú teritoriálnu kontrolu nad daným územím alebo sporné hranice. Nie je preto dôvod, aby pri realizácii práva na sebaurčenie palestínskeho národa boli vyžadované striktne naplnené kritériá, obzvlášť, ak Izrael konzistentne oponuje myšlienke vytvorenia palestínskeho štátu či dokonca sám svojím konaním znemožňuje naplnenie týchto kritérií.

Zrušenie uznania štátu

Otázka zrušenia uznania štátu je v medzinárodnom práve zložitá a kontroverzná. Všeobecne sa uznáva, že uznanie štátu je jednostranný akt, ktorý môže štát vykonať, ale aj odvolať. Neexistuje však jasná medzinárodná norma, ktorá by upravovala podmienky a dôsledky zrušenia uznania.

Možné dôvody pre zrušenie uznania

Medzi možné dôvody pre zrušenie uznania štátu patria:

• Zánik štátu: Ak štát prestane existovať, napríklad v dôsledku zjednotenia s iným štátom alebo rozpadu na viacero nových štátov, uznanie tohto štátu sa stáva bezpredmetným.
• Zmena vlády: Ak sa v štáte dostane k moci vláda, ktorá porušuje základné princípy medzinárodného práva, ako sú ľudské práva alebo zákaz agresie, iné štáty môžu zvážiť zrušenie uznania tejto vlády. V tomto prípade však ide skôr o neuznanie vlády, nie štátu ako takého.
• Závažné porušenie medzinárodného práva: Ak štát závažným spôsobom porušuje medzinárodné právo, napríklad pácha genocídu alebo agresiu voči inému štátu, iné štáty môžu zvážiť zrušenie uznania tohto štátu ako prejav nesúhlasu a odsúdenia.
• Politické dôvody: Uznanie štátu je politický akt, a preto aj jeho zrušenie môže byť motivované politickými dôvodmi, ako sú zmena zahraničnej politiky štátu alebo zhoršenie vzájomných vzťahov.

Dôsledky zrušenia uznania

Zrušenie uznania štátu má významné právne a politické dôsledky. Medzi najdôležitejšie patria:

• Prerušenie diplomatických vzťahov: Zrušenie uznania štátu zvyčajne vedie k prerušeniu diplomatických vzťahov medzi štátmi.
• Zrušenie platnosti zmlúv: Zrušenie uznania štátu môže mať za následok zrušenie platnosti bilaterálnych zmlúv medzi štátmi.
• Obmedzenie právnej subjektivity: Zrušenie uznania štátu môže obmedziť jeho právnu subjektivitu v medzinárodnom práve, napríklad možnosť uzatvárať zmluvy alebo vystupovať pred medzinárodnými súdmi.
• Politická izolácia: Zrušenie uznania štátu môže viesť k jeho politickej izolácii v medzinárodnom spoločenstve.

Zrušenie uznania Palestíny

Vzhľadom na pretrvávajúci konflikt medzi Izraelom a Palestínou a kontroverzné kroky oboch strán, otázka zrušenia uznania Palestíny je stále aktuálna. Niektoré štáty môžu zvážiť zrušenie uznania Palestíny, ak sa domnievajú, že Palestínska samospráva nespĺňa kritériá štátnosti, porušuje medzinárodné právo alebo neprijíma kroky smerujúce k mierovému riešeniu konfliktu.

Je však potrebné zdôrazniť, že zrušenie uznania Palestíny by malo vážne politické dôsledky a mohlo by prispieť k ďalšej destabilizácii situácie v regióne. Preto by sa malo zvažovať len ako krajné riešenie a po dôkladnej analýze všetkých relevantných faktorov.

Medzinárodné sankcie

Medzinárodné sankcie sú nevojenské nástroje zavádzané s cieľom zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť a podporovať rešpektovanie ľudských práv. Ako právne nástroje medzinárodnej politiky vychádzajú z Charty Organizácie Spojených národov (OSN). Účelom medzinárodných sankcií, nazývaných tiež reštriktívne opatrenia, je zmena politiky a činnosti dotknutého štátu, ako aj fyzických alebo právnických osôb. Zavádzanie sankčného režimu je založené na princípoch medzinárodného práva, demokracie a rešpektu voči ľudským právam a základným slobodám, avšak nie na ekonomických záujmoch. Sankcie prispievajú aj k regionálnej stabilite a bezpečnosti, súvisia s kontrolou vývozu strategického tovaru a bojom proti medzinárodnému terorizmu.

Zbrojné embargá sa uplatňujú s cieľom zastaviť prísun zbraní a vojenského materiálu do oblastí konfliktov alebo k režimom, ktoré by ich mohli použiť na vnútornú represiu alebo agresiu. Hospodárske a finančné sankcie môžu zahŕňať vývozné a dovozné zákazy (napr. na technologické zariadenia, ropu, diamanty), zákazy poskytovania sprostredkovateľských a finančných služieb či technickej pomoci, zákazy investovania, platieb a pohybu kapitálu alebo zrušenie colných preferencií. Európska únia často ukladá cielené finančné sankcie, ktoré môžu byť nasmerované na špecifické osoby, skupiny alebo subjekty zodpovedné za politiku alebo činnosť, voči ktorej má medzinárodné spoločenstvo výhrady. Takéto sankcie pozostávajú z povinnosti zmraziť všetky fondy a hospodárske zdroje cieľových osôb a subjektov a zo zákazu vytvárať alebo sprístupňovať fondy a hospodárske zdroje, ktoré by im mohli byť priamo alebo nepriamo prospešné. Na štátnych príslušníkov tretích krajín sa môže vzťahovať zákaz vstupu do Európskej únie alebo zákaz udelenia víz či cestovania. Členské štáty prijímajú všetky potrebné opatrenia, aby osobám uvedeným na sankčných zoznamoch zabránili vstúpiť na ich územie alebo ním prechádzať.

Organizácia Spojených národov a Európska únia uplatňujú cielené sankcie v súvislosti s rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN č. 1267/1999 a 1373/2001. Tieto opatrenia sa prijímajú voči jednotlivcom a skupinám uvedeným v takzvaných sankčných teroristických zoznamoch OSN a EÚ. Sankcie ukladá Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov (BR OSN) v súlade s kapitolou VII Charty Organizácie Spojených národov - Akcie v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru a útočných činov. Sankcie OSN predstavujú formálne vyjadrenie vôle alebo stanoviska orgánov OSN. Zvyčajne pozostávajú z dvoch častí - preambuly a operatívnej časti.

Právo na sebaurčenie

Právo národa na sebaurčenie napriek tomu, že sa spomína aj v Charte OSN sa nedá vnímať ako automatické právo nejakého regiónu, alebo etnickej skupiny na vlastný štát, či odtrhnutie sa od existujúceho štátu. Právo národa na sebaurčenie je prvýkrát formálne zakotvené v Charte OSN, v článku 1 odsek 2, kde jedným z cieľov členských štátov OSN je ,,rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy, založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov, ako aj robiť každé iné vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru“. Táto zásada sa spomína tiež v článku 55 ako základ pre pokojné a priateľské styky medzi národmi.

V roku 1918 sa právo národov na sebaurčenie síce vnímalo ako právo na vlastný štát pre malé, stredo - a východoeurópske národy a v rokoch 1945 - 1980 bolo smerované na právo koloniálnych území na vlastnú štátnosť. Základom pre tento princíp bolo právo každého národa na sebaurčenie, na slobodné určenie svojho politického statusu a na slobodné uskutočňovanie svojho ekonomického, sociálneho a kultúrneho rozvoja. Vďaka dekolonizácii a realizácii práva národa na sebaurčenie sa na mape sveta objavili celkom nové štáty, najmä na africkom kontinente. Právo na sebaurčenie bolo taktiež prijaté do Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ako aj do Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.

Na začiatku 80. rokov sa však proces dekolonizácie ukončil a v súčasnom medzinárodnom systéme je viac než právo národa na sebaurčenie uprednostňovaný princíp územnej celistvosti štátov. Aj Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie v roku 1996 konštatoval, že medzinárodné právo neuznáva všeobecné právo národov na jednostranné oddelenie sa od existujúceho štátu. V súčasnom období preto právo na sebaurčenie treba vnímať najmä ako rešpektovanie, ľudských, občianskych, politických, kultúrnych a jazykových práv príslušníkov národnostných menšín, alebo menších národov vo viacnárodnom štátnom celku a ako ich právo na demokratickú spoluúčasť na moci v štáte. Na základe uvedeného sa dá konštatovať, že právo na sebaurčenie sa v súčasnosti má dosiahnuť rešpektovaním práv národnostných menšín v kultúrnych sociálnych a jazykových oblastiach a politickou participáciou príslušníkov národnostných menšín na riešení otázok, ktoré sa danej menšiny týkajú, všetko striktne v hraniciach existujúceho štátu.

Napriek tomu, že toto právo je zakotvené v medzinárodných dokumentoch, jeho aplikácia nie je vynútiteľná vzhľadom na to, že v súčasnosti neexistuje žiadny efektívny nástroj pre jeho vynútenie. Preto je otázna praktická uplatniteľnosť tohto práva v medzinárodnom systéme. Nejasná ostáva aj definícia, ktorá by objasnila povahu tohto práva - jeho rozsah, subjekt a podmienky uskutočnenia, a to napriek spomínaným dokumentom, ktoré princíp sebaurčenia uznávajú. Podľa Surovej externé právo na sebaurčenie „znamená právo rozhodovať o politickom postavení ľudu alebo národov a ich mieste v medzinárodnom spoločenstve voči ostatným štátom“. Podľa tohto teda právo na sebaurčenie zahŕňa i právo na oddelenie sa od štátu, v ktorom existuje a vytvorenie nového vlastného štátu.

Čonková tvrdí, že externé sebaurčenie predstavuje „právo na nezávislosť národa zahŕňajúce secesiu a je teda narušením celistvosti štátu. Interné právo na sebaurčenie súvisí s tým, že národnostná menšina má v úmysle zotrvať na území štátu, v ktorom existuje. Ide o tzv. participatívnu demokraciu, kde národná menšina participuje, resp. spolupracuje a spolupodieľa sa na rozhodovacích procesoch na štátnej úrovni, napríklad na rozhodovaní o forme vlády, v práve uplatňovania si kultúrnej, jazykovej, náboženskej či teritoriálnej a politickej autonómie v danom štáte. Výbor na odstránenie rasovej diskriminácie definuje interné právo na sebaurčenie ako „právo národov slobodne uskutočňovať svoj ekonomický, sociálny a kultúrny rozvoj bez vonkajšieho zasahovania“. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že tieto dve koncepcie (externé a interné právo na sebaurčenie) by navzájom nemali byť v príkrom rozpore, ale mali by sa dopĺňať. Napriek tomu, ešte stále existujú obavy zo strany predstaviteľov vlád rôznych krajín, že dôsledným dodržiavaním interného práva na samosprávu by mohlo reálne dôjsť k zneužívaniu tohto práva na požiadavky smerujúce k odtrhnutiu častí území suverénnych štátov. Práve zachovanie mieru a bezpečnosti v krajine je v podstate zmyslom intenzívnych snáh o ochranu a zachovanie svojbytnosti národnostných menšín.

tags: #medzinárodné #právo #uznanie #štátu #zrušenie