Nadobudnutie pozemku a vlastnícke právo v rímskom práve

Tento článok sa zaoberá zložitou históriou a vývojom vlastníckeho práva v rímskom práve, od jeho počiatkov až po kodifikáciu Justiniánom. Skúma rôzne formy vlastníctva, obmedzenia s nimi spojené a spôsoby, akými sa vlastnícke právo nadobúdalo a zanikalo.

História vlastníckeho práva

Vlastníctvo v starorímskom práve

V starorímskom práve bolo vlastníctvo jediným druhom vecného práva, okrem poľných služobností. Neexistoval osobitný výraz pre vecné právo, moc nad vecou sa vyjadrovala slovami „je moje“ - meum esse. Išlo o tzv. „relatívne vlastnícke právo“, kde vlastnícky spor prebiehal tak, že obe strany predkladali dôkazy a sudca rozhodoval na základe „lepšej držby“, kto je vlastníkom voči protistrane. Mohla sa však objaviť aj tretia strana s „lepším“ právom k veci. Vlastnícke právo a držba neboli oddelené; vlastnícke právo bolo len „lepším“ právom k držbe. Vznik súkromného vlastníctva, jeho subjektu a objektu je spornou otázkou. Predpokladá sa, že najprv existovalo kolektívne vlastníctvo, ktoré sa postupne rozkladalo cez rodinné vlastníctvo až k súkromnému (individuálnemu) vlastníctvu. Spočiatku boli predmetmi súkromného vlastníctva hnuteľné osobné veci hlavy rodiny. Zákon XII. tabúl stanovil, že pater familias bol skutočným vlastníkom celého rodinného majetku a spravoval ho medzi živými (inter vivos). Veci sa delili na familia (veci v rodinnom majetku) a peculium (veci v súkromnom majetku).

Vlastníctvo v predklasickom a klasickom práve

V tomto období nastala zmena: prísne oddelenie držby a vlastníckeho práva. Vlastnícke právo sa stalo právom k veci, ktoré sa dalo nadobudnúť len určitými spôsobmi a chrániť prostredníctvom actio in rem. Vznikli pojmy dominium a neskôr proprietas. Zanikla koncepcia tzv. relatívneho vlastníctva a v reivindikačnom vlastníckom spore sa ustálilo jednostranné tvrdenie žalobcu, ktoré bolo potrebné oprieť o nadobúdací dôvod, zabezpečujúci pozíciu erga omnes. Vlastnícke právo sa tak stalo absolútnym subjektívnym právom.

Vlastníctvo v poklasickom a justiniánskom práve

V tomto období nastala celková vulgarizácia práva a zaniklo rozlišovanie vlastníckeho práva a držby. Pojmy dominium a proprietas sa používali aj pri prípadoch čisto držby. Justinián však vrátil všetko späť do stavu predklasického a klasického vlastníckeho práva. Rozdeľovanie vlastníctva podľa ius civile/ius honorarium a podľa mancipačných/nemancipačných vecí Justinián zjednotil a vytvoril jedno vlastnícke právo ku všetkým druhom vecí.

Pojem vlastníckeho práva

Vlastníctvo nebolo nikdy definované, ale je to významný inštitút, na ktorom sú založené všetky majetkové vzťahy. Vlastníctvo je najrozsiahlejšie súkromné právo, ktoré mohol mať jednotlivec k určitej veci (actio in rem). Je to právo k veci, proti ktorému na jednej strane stojí držba (possessio) ako faktická moc nad vecou a na druhej strane tzv. obmedzené práva k cudzej veci. Vlastníctvo je výlučné (voči ostatným absolútne právo = erga omnes), priame a elastické právo nad vecou. Držba je moc, faktická moc nad vecou. Vlastníctvo je najdôležitejšie vecné právo; ostatné vecné práva sú len obmedzenia vlastníckeho práva. Kvantitatívne je najširšie (neexistovalo žiadne iné rozsiahlejšie právo) a má najvyššiu kvalitu (v systéme absolútnych subjektívnych práv zohrávalo mimoriadnu úlohu, kvalitou sa však neodlišovalo).

Prečítajte si tiež: NSN Pozemky: Ako ich Získať?

Subjekt vlastníckeho práva

Subjektmi vlastníckeho práva mohli byť fyzické osoby (FO) a právnické osoby (PO). Rozširovaním územia Ríma výbojmi vznikali tzv. verejné pozemky (ager publicus), ktoré boli vo výhradnom vlastníctve štátu ako PO. Štát v súkromnoprávnych vzťahoch zastupovali magistráti a majetok štátu bol vec nikoho (res nullius), patriaci štátnej pokladnici (aerarium). Nie každá FO mohla byť vlastníkom; potrebná bola právna subjektivita, ktorú mali len svojprávne osoby (sui iuris). Cudzinci (peregni) mali vlastníctvo prístupné len podľa domáceho práva a ius gentium. Vlastnícke právo malo výlučný charakter; žiadna konkurencia tretích osôb nebola prípustná. Ak viaceré subjekty mali oprávnenia k tej istej veci, vznikal spoluvlastnícky (nie vlastnícky) vzťah.

Objekt vlastníckeho práva

Snaha bola, aby okruh vecí, ktoré mali byť predmetom vlastníckeho práva, bol čo najširší. Vzťahovalo sa na všetky predmety, okrem vecí vylúčených z právneho obchodu (veci štátu, sakrálne veci, veci všetkých). Veľkosť majetku nebola ohraničená. Otrok bol považovaný za vec. Vlastnícke právo je spoločenský stav, vytvárajúci dvojaký právny vzťah: vec vs. vlastník a vlastník vs. ostatní (nevlastníci). Oba vzťahy sú vecnoprávne. Dôležité je odlíšenie od držby (faktická moc nad vecou). Vznik/zánik držby nemusí znamenať vznik/zánik vlastníckeho práva. Vlastnícke právo môže existovať aj bez držby (okradnutý vlastník) a držba môže existovať bez vlastníckeho práva (držba zlodejom). Vlastnícke právo a držba môžu byť v rukách jednej osoby, ale aj rôznych osôb (kviritský vlastník - predaj res mancipi neformálnym odovzdaním). Najčastejšie však tá istá osoba má aj držbu aj vlastnícke právo. Vlastnícke právo je úplné panstvo nad vecou, ale existujú určité vlastnícke obmedzenia. Elasticita vlastníckeho práva (ius recadens) znamená, že pojmovo neobmedzené subjektívne právo sa automaticky mení na úplné právo, keď zanikne obmedzovanie vlastníckeho práva.

Obsah vlastníckeho práva

Obsah vlastníckeho práva je daný jednotlivými vlastníckymi oprávneniami, ktoré tvoria jednotu (nie súhrn) všetkých možných práv k veci. Vlastnícke právo umožňovalo v ľubovoľnej forme hospodársky využívať určitú vec. Popri vlastníckom práve mohli existovať samostatne tzv. holé vlastníctvo, kde vlastník mohol tieto práva previesť na iného bez toho, aby vec scudzil. Rímsky vlastník mal tieto samostatné oprávnenia:

• Ius utendi - právo vlastnú vec užívať podľa vlastného uváženia (sám/prostredníctvom tretích osôb).

• Ius abutendi - právo vec zničiť (nemožno však zneužívať, existujú obmedzenia vlastníckeho práva). Týka sa to najmä spotrebiteľných vecí.

  Prečítajte si tiež: Ako nadobudnúť vlastníctvo vydržaním?

• Ius fruendi - právo brať plody z vlastnej veci. Z plodonosnej veci má vlastník právo nielen ju užívať, ale aj brať z nej prirodzené výťažky, ktoré sa od veci oddeľovali ako jej plody (fructus).

• Ius possidendi - právo vlastnú vec držať. Pravidlo hovorí, že „vec má byť v držbe toho, komu patrí“. Je to nevyhnutný prostriedok na plné využitie vlastníckeho práva. Právo na držbu (ius possidendi) je prejavom vlastníkovho subjektívneho práva. Držba (possessio) je len túžba, faktická moc nad vecou. U vlastníka je to faktická aj právna moc. Vlastnícke právo má väčšiu silu ako držba. Právo držby je príčinou stotožňovania vlastníckeho práva s držbou.

• Ius disponendi - právo nakladať s vlastnou vecou. Umožňuje so svojou vecou voľne disponovať, robiť právne úkony medzi živými (inter vivos) aj pre prípad smrti (mortis causa). Vlastník môže kedykoľvek rozhodnúť, aký právny osud čaká danú vec. Oprávnenia robiť dispozície sú ohraničené:

  • len na svoje užívacie právo (usus, nájom),
  • na svoje užívacie a požívacie právo zároveň (ususfructus, árenda),
  • ohraničené na detenciu (ručný záloh, vypožičanie, úschova),
  • zamerané na všetky svoje oprávnenia naraz (predaj, darovanie, pôžička).

  Vlastník môže vec scudziť (alienatio), čo je osobitný druh právneho úkonu inter vivos. Vlastník/ním splnomocnený spôsoboval prevod vlastníckeho práva, čo znamenalo zmenšenie/stratu majetku. Scudzenie je dobrovoľný prevod svojej veci/svojho práva na iného.

Druhy vlastníckeho práva

Do Justiniána existovalo viacero foriem vlastníckeho práva vedľa seba:

Prečítajte si tiež: Právna úprava exemplára a vzoru

1. Kviritské vlastníctvo (= civilné vlastníctvo) - pre rímskych občanov, italské pozemky, vyžadovalo prísnu formálnosť, vznikalo formálnym právnym úkonom (mancipatio, in iure cesio).

2. Bonitárne vlastníctvo (= vlastníctvo podľa prétorského práva) - flexibilnejšie, prétor netrval bezpodmienečne na forme, bonitárny vlastník „má vec vo svojom majetku“, vznikalo:

   • neformálnym nadobudnutím (traditio - odovzdaním) od prvého vlastníka,
   • ex iusta causa od nevlastníka, ktorý sa stal dodatočne kviritským vlastníkom,
   • okupáciou opustenej veci,
   • prétor priznal tzv. držbu dedičstva (bonorum possessio),
   • niekto kúpil na dražbe celý majetok (bonorum emptor),
   • ohrozený sused bol prétorom uvedený do bonitárneho vlastníctva.

3. Provinčné vlastníctvo

   • italské pozemky - mohli byť v kviritskom vlastníctve jednotlivca,
   • provinčné pozemky - verejné vlastníctvo rímskeho štátu (ager publicus), cisár/senát za pravidelný poplatok (stipendium) dávali rímskym občanom do užívania,
   • kto mal pridelený pozemok, mal právo držať, poberať plody a scudziť ho,
   • ochrana od prétora analogická ako pri kviritskom vlastníctve,
   • zdaniteľnosť provinčných pozemkov (narozdiel od kviritského vlastníctva),
   • neformálny prevod traditio (kviritské vlastníctvo - formálne).

   Neskôr boli zdanené aj italské pozemky.

4. Vlastníctvo cudzincov - regulované právom domovského štátu/jurisdikciou rímskeho cudzineckého prétora. Zaniklo v roku 212, kedy boli cudzinci zrovnoprávnení s rímskymi občanmi.

Obmedzenia vlastníckeho práva

Vlastnícke právo je najrozsiahlejšie právo, úplné právo nad vecou. Obmedzenia sa delia na:

1. Obmedzenia v spoločenskom záujme - tzv. donucujúce právo (ius cogens), určované verejným právom v spoločenskom záujme. Nemožno ich súkromnou dohodou zmeniť, ani keby súhlasili všetci (napr. pri výške budov).
2. Obmedzenia v súkromnom záujme - tzv. doplňujúce právo (ius dispositivum), strany ich mohli zmluvne meniť/rušiť. Patria sem služobnosti (servitus), napr. odtok dažďovej vody k susedovi z vôle objektívneho rímskeho práva. Ukladajú vlastníkovi povinnosť, bez ohľadu na jeho vôľu a záujem, strpieť zásah do svojho práva z vôle vlastníka. Ide o povinnosť znášať výkon druhého (nie kvôli objektívnemu rímskemu právu) - služobnosti, spoluvlastníctvo.

Obmedzenia vo verejnom záujme

Súvisia s riešením sociálnych problémov (Zákon XII. tabúl), stavebnými príkazmi (min. odstup medzi domami), sanitnými zákazmi (spaľovanie mŕtvych vnútri mesta), obmedzeniami bojujúcimi proti luxusu (zákaz okázalých pohrebných slávností), predpismi sakrálneho charakteru (v blízkosti kapitolí musí byť voľný horizont na pozorovanie letu vtákov). Zavádzal ich cenzor. Nikdy nebola zavedená povinnosť vyvlastnenia (najväčší zásah do vlastníckeho práva).

Obmedzenia v súkromnom záujme

Ide o kolízie vlastníckeho práva rovnakých kvalít (hlavne susedia). Snaha je o súlad medzi právom vlastníka svoj pozemok ľubovoľne užívať a právom suseda každý jeho zásah do jeho vlastníckeho práva vylúčiť. Vlastník musí strpieť výkon práva suseda a brať naňho ohľad. Patria sem:

• Previsnutie konárov - potreba umožnenia prenikania svetla na susedov pozemok. Treba prestrihávať konáre stromov (keď to neurobí sused, môže to urobiť aj sám).
• Prepadnutie plodov (procidere) - vlastník chodil každé 2 dni zbierať plody, ktoré mu popadali k susedovi. Existoval osobitný interdikt „o zbieraní dubienok“.
• Úprava hraníc susedných pozemkov (ambitus) - ak bol spor ohľadom hraničného pásma, každý si mohol uplatniť úpravu hranice actiom. Sudca potom určil priechodnosť hranice. Ak to nebolo možné, traja sudcovia vytýčili novú hraničnú čiaru. Rozsudok mal určovací charakter (adiudicatio) a konštituoval vlastnícke právo susedov k hraničnej čiare.
• Núdzová cesta - uznaná obyčajovým právom. Nemožno presadiť v administratívnom konaní, ak žiadateľ nemal vlastný pozemok, alebo bol jeho pozemok ťažko dosiahnuteľný. Zákon upravil len cestu k hrobu.
• Zákaz imisií - povinnosť znášať prenikanie (immisio) zápachu, dymu, vody, pary, hluku, prachu, pevných látok zo susedného pozemku. Nesmelo však prekračovať obvyklú mieru. Ochrana interdiktom uti possidentis/zapieracou žalobou (actio negatoria), ak imisie odporovali vlastníckemu právu na služobnosť.
• Odrazenie dažďovej vody - materiálne škody z náhlych dažďov. Potreba ochranných diel (oporné múry), aby voda nešla na pozemok. Ak preto šla voda k susedovi, sused mohol podať žalobu „o odrazení dažďovej vody“.
• Zábezpeka na náhradu budúcej škody (cautio damni infecti) - ak susednému pozemku hrozila škoda pre vadu budovy, prétor na návrh ohrozeného vlastníka určil zábezpeku (na náhradu) budúcej škody = vlastník budovy nahradí budúcu škodu, aj vtedy, ak ju nezavinil. Ak vlastník budovy nechcel poskytnúť zábezpeku, prétor uviedol ohrozeného do naturálnej držby, tzv. „uvedenie do držby z prvého rozhodnutia“ + splnomocnil ho na opravu budovy. Ak vlastník stále nechcel poskytnúť zábezpeku alebo odmietal nahradiť náklady na opravu budovy, prétor uviedol ohrozeného do bonitárneho vlastníctva, tzv. „uvedenie do držby z druhého rozhodnutia“ = civilná držba, čím môže vydržaním nadobudnúť kviritské vlastníctvo. Od vlastníka boli oprávnení zábezpeku žiadať: vlastník ohrozeného pozemku, úzusfruktuár, založený veriteľ a superficiár. Zábezpeku bol povinný poskytnúť: vlastník pozemku, z ktorého hrozila škoda, dobromyseľný držiteľ, úzusfruktuár, superficiár, emfyteuta a záložný veriteľ.
• Zákaz pokračovať v stavbe (operis novi nuntiatio) - ak obmedzovanie vlastníckeho práva kvôli začatiu stavby na susedovom pozemku, lebo narušovanie služobností, ktoré mal vlastník k susedovmu pozemku (výhľad), alebo stavba odporovala verejnoprávnym predpisom (max. výška). Vlastník pozemku bol oprávnený vysloviť súkromný zákaz pokračovať v stavbe, čo znamenalo povinnosť adresátov zákazu okamžitému zastaveniu stavby (operis novi nuntiatio). Ak to ignorovali, nasledoval interdikt na zbúranie stavby (interdictum demolitorium) a príp. náhradu škody. Ak prestal stavať, nunciant bol povinný urobiť návrh na začatie petitórneho sporu, v ktorom mal dokázať, že má právo stavebníkovi zakázať stavbu.

Spoluvlastníctvo

Vec je spravidla vo vlastníctve jednej osoby (vlastnícke právo je úplné a výlučné právo nad vecou). Spoluvlastníctvo je vlastnícke právo viacerých osôb k tej istej veci, ktoré vzhľadom na túto vec voči sebe vystupujú ako spoluvlastníci. Spoluvlastnícky vzťah nepripúšťal vlastnícke právo (ani držbu) viacerých osôb k tej istej veci v celosti (in solidium). Existovali formy:

1. Vlastníctvo spoločnou rukou (consortium)
2. Podielové spoluvlastníctvo (communio pro indiviso, condomminium)

Vlastníctvo spoločnou rukou (consortium)

Spoludediči zostávali po istý čas v tzv. „spoločenstve dedičov“ (consortium). Spravovali a užívali dedičstvo „rukou spoločnou a nerozdielnou“. Každý mal právo k veci obmedzené tým istým právom k veci ostatných spoluvlastníkov. Mohol disponovať s dedičstvom s účinkami v prospech dedičov, ale aj proti nim. Bol to osobitný vzťah dôvery medzi spoludedičmi. Ak došlo k narušeniu, každý spoludedič mohol žiadať o zrušenie spoločenstva žalobou (actio familiae erciscunde). Plne zodpovedalo roľníckemu charakteru rodiny a jej hospodáreniu.

Podielové spoluvlastníctvo (communio pro indiviso, condomminium)

Spoluvlastnícke právo sa vzťahovalo len k ideálnym (mysliteľným) častiam nerozdelenej veci. Spoluvlastníctvo bolo vyjadrené určitým zlomkom k celej veci bez reálneho vyčlenenia. Rímske právo nikdy neuznávalo vlastníctvo s reálnymi podielmi (communio pro diviso), len ideálne podiely. Ideálny podiel znamenal, že každý spoluvlastník mal svoj podiel v každej časti, v každom atóme danej veci. Skutočné rozdelenie veci znamenalo zmenu ideálnych podielov spoluvlastníkov na reálne podiely a zánik spoluvlastníctva. Práva a povinnosti spoluvlastníkov:

• právo nezávisle od ostatných disponovať svojím podielom - inter vivos a mortis causa (záloh, závet, právo ho scudziť). Nadobúdateľ získal ideálny podiel a stal sa spoluvlastníkom k veci.
• na úkony týkajúce sa celej veci sa vyžadoval predchádzajúci súhlas všetkých ostatných spoluvlastníkov, právo každého zakázať dispozície (zriadenie služobnosti), s ktorými nesúhlasil (ius prohibendi).
• pri určitých právnych úkonoch platila právna domnienka (praesumptio) že sa automaticky predpokladá súhlas ostatných spoluvlastníkov, pokiaľ priamo neprejavili nesúhlas (oprava veci).
• na všetkých spoluvlastníkov sa rovnako vzťahovala zodpovednosť za starostlivosť.
• právo kedykoľvek požiadať o zrušenie podielového spoluvlastníctva rozdeľovacou žalobou, tzv. „žaloba o rozdelenie spoluvlastníctva“ (actio communi dividundo).

Spoluvlastníctvo vznikalo:

1. zo zmluvy,
2. iná mimoprávna skutočnosť (smrť hlavy rodiny zakladajúca spoločenstvo dedičov).

Spoluvlastníctvo zanikalo:

• bez ohľadu na dôvod vzniku,

• deliteľné veci- reálne rozdelenie,

• nedeliteľné veci - prisúdenie veci jednému (spoluvlastníkovi/predaj) a následné vyplatenie ostatných,

  1. dohodou spoluvlastníkov na návrh jedného z nich, príp. ak nebolo možné dosiahnuť dohodu,
  2. rozhodnutím súdu.

  Rozhodnutie malo dva právne účinky:

  • vecnoprávny - zrušenie spoluvlastníctva a prisúdenie vlastníckeho práva jednému zo spoluvlastníkov (adiudicatio),
  • záväzkovoprávny - vyrovnanie vzájomných pohľadávok pochádzajúcich zo spoluvlastníctva.

Nadobudnutie a zánik vlastníckeho práva

V najstaršom rímskom práve neexistoval prevod vlastníckeho práva, ani iných práv. Nadobudnutie veci prebiehalo prostredníctvom occupatio, teda zmocnením sa veci, ktorá nikomu nepatrila.

Okupácia (occupatio)

Pôvodný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý sa realizoval nadobudnutím držby nad vecou, ktorú kvalifikujeme ako vec nepatriacu nikomu. Išlo o jednostranné zmocnenie sa takej veci, ktorá nepatrila nikomu. Tento výnimočný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva závisel predovšetkým od toho, ktoré veci boli kvalifikované ako veci, ktoré nepatrili nikomu.

Veci nepatriace nikomu:

• divé zvieratá - len také, ktoré žili voľne v prírode; divé zvieratá chované v zajatí nemožno považovať za veci nikoho. Lov divých zvierat nepodliehal nijakej koncesii alebo nejakému povoleniu, takže divé zvieratá bolo možné uloviť de facto kedykoľvek a kdekoľvek. Osoba, ktorá ulovila divé zviera na pozemku iného vlastníka, síce k ulovenému zvieraťu nadobudla vlastnícke právo, ale keďže sa tak stalo na pozemku inej osoby, prišlo týmto spôsobom k porušeniu vlastníckeho práva inej osoby.

Veci a ich delenie

Veci v právnom zmysle slova boli len jednotlivé, samostatné a ovládateľné hmotné veci, spôsobilé byť predmetom súkromného práva a otroci. Niektoré veci boli vylúčené zo súkromného vlastníctva. Každá hmotná vec má svoje prirodzené vlastnosti a hospodársku hodnotu.

• Zastupiteľné veci (res fungibiles) - veci, ktoré môžu byť zastúpené inými vecami toho istého druhu, nadobúdajú hospodársku funkciu len v určitom množstve vyjadriteľnom „váhou, mierou alebo počtom“ - napr. kôň, otrok, tovar.
• Nezastupiteľné veci (res non fungibiles) - veci, pre ktoré je charakteristická individuálnosť (species).
• Spotrebiteľné veci (res consumtibiles) - veci, ktorých pravidelné užívanie spočíva v spotrebovaní veci (potraviny, nápoje) alebo v prevode veci (peniaze).
• Nespotrebiteľné veci (res non consumtibiles) - všetky ostatné veci - napr. pozemky, nábytok, otroci, ťažné zvieratá.
• Opotrebiteľné veci - častým používaním sa znehodnotili (napr. šatstvo).
• Deliteľné veci - veci, ktoré sa dajú deliť bez straty svojho hospodárskeho určenia.
• Jednotné veci (res singulares) - veci, ktoré tvoria prirodzenú a nerozlučnú jednotu - napr. otroci, drevo, kameň.
• Zložené veci - veci skladajúce sa z niekoľkých jednotných vecí (ich spojením vznikla nová vec), sú predmetom práva vždy ako celok - napr. loď, budova.
• Hromadné veci - skladajúce sa z niekoľkých jednotných alebo zložených vecí, ktoré súčasne ako celok slúžia rovnakému hospodárskemu účelu - každá hromadná vec existuje samostatne bez ohľadu na existenciu celku - napr. stádo.

Súčasť veci a príslušenstvo

Súčasťou veci je prírastok (accessio), ktorý je spojený s hlavnou vecou a nemá charakter samostatného predmetu práva - napr. budova je súčasťou pozemku. Príslušenstvo (pertinentia) je hmotne a právne samostatná vedľajšia vec, určená na to, aby hospodársky slúžila hlavnej veci.

Plody

Plod (fructus) je z času na čas opakujúci sa organický, anorganický alebo peňažný výťažok plodonosnej veci, ktorý jej ponecháva pôvodnú hospodársku funkciu - napr. plodiny plodonosných rastlín, kvety, listy, mláďatá zvierat (ich mlieko, vajcia, vlna).

tags: #nadobudnutie #pozemku #rímske #právo