Najprv telesne, potom duchovne: Význam a kontext

V škole sv. Faustíny a sv. Jána Pavla II. sa objavil nový model kresťanského milosrdenstva, ktorý zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť. Tento osobný model, ako ho teológovia nazývajú, sa zameriava na dôstojnosť človeka, a nie len na jeho potreby. Svätý Otec Ján Pavol II. ho teologicky uchopil v encyklike „Dives in misericordia“, zatiaľ čo sv. sestra Faustína ho predstavila v „Denníčku“ z pohľadu mystiky a praxe.

Pochopenie konceptu milosrdenstva

V dnešnej dobe existuje veľa falošných poňatí milosrdenstva, ktoré sa často stotožňujú so zhovievavosťou, ľútosťou a pokrivením spravodlivosti. Sv. sestra Faustína vnímala ľudské milosrdenstvo ako úzko späté s Božím milosrdenstvom, ktoré je preň zdrojom, vzorom a motívom. Takéto milosrdenstvo predpokladá splnenie požiadaviek spravodlivosti, ktorá je základným meradlom lásky, a má za následok konkrétny skutok. V živote a spisoch sv. sestry Faustíny prejavovanie milosrdenstva blížnym musí v prvom rade brať do úvahy dôstojnosť núdzneho človeka a potom jeho telesné a duchovné potreby. Dôstojnosť každého človeka, ktorú mu dal Boh už skrze stvorenie a vykúpenie, je hodnota, ktorá je spoločná núdznemu i človeku, ktorý koná dobro. Uznanie dôstojnosti núdzneho človeka, ktorú mu dal Boh a zdôraznil Kristus, malo zásadný význam pre praktizovanie milosrdenstva a odlíšilo osobnú školu milosrdenstva sv. Takto chápané milosrdenstvo - ktoré svoj zdroj, vzor a motív má v Bohu a ktoré sa zameriava na dôstojnosť človeka - u sestry Faustíny tvorí životný štýl. Preto to nie sú iba sporadické alebo príležitostné milosrdné skutky pre ľudí v núdzi, ale kresťanský postoj k druhému človeku vo všetkých jeho dimenziách, ktorý sa riadi výlučne milosrdnou láskou.

Telesné a duchovné potreby

Život človeka sa nezačína iba fyzickým narodením, ale aj duchovným prebudením. Ako hovorí Biblia, človek má žiť nielen z chleba, ale aj z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Táto myšlienka nás vedie k hlbšiemu zamysleniu sa nad významom duchovného pokrmu a jeho vplyvom na náš život. Potreba sýtiť telo i dušu je základná pre každého človeka. Všetci sme povolaní sýtiť telo aj dušu. Avšak, nie všetci majú rovnaké podmienky na uspokojenie svojich základných potrieb. Alarmujúce je, že jeden z deviatich ľudí na svete trpí nedostatkom potravy, čo im bráni viesť zdravý a aktívny život.

Človek je bio-psycho-spirituálna bytosť. Okrem prirodzených potrieb má aj potrebu nadprirodzena, pretože je duchovná bytosť. Ktosi povedal, že človek má v sebe prázdne miesto, ktoré nevie vyplniť nik iný iba Boh. Každý človek vrátane neveriaceho má aj duchovné potreby.

Biblický pohľad na obživu

Biblia nám poskytuje hlboký vhľad do problematiky obživy. Marek v jednom zo svojich evanjelií opisuje situáciu, keď sa pri Ježišovi zhromaždil veľký zástup ľudí, ktorí nemali čo jesť. Ježiš, plný súcitu, prežíva empatiu s týmito ľuďmi a túži im pomôcť. Jeho súcit nie je len myšlienková účasť, ale aj aktívna snaha zmierniť ich utrpenie. Zázračné nasýtenie zástupu poukazuje na Ježišovu schopnosť uspokojiť nielen telesné, ale aj duchovné potreby ľudí.

Prečítajte si tiež: Kombinácia úrazovej renty a dôchodku

Ježiš sa pýta svojich učeníkov, koľko majú chlebov. Odpovedajú, že sedem. Ježiš prikáže zástupu usadiť sa na zem, vezme chleby, vzdá vďaky, rozláme ich a dáva učeníkom, aby ich predkladali zástupu. Následne požehná aj niekoľko rýb a prikáže ich predkladať. Všetci sa najedia dosýta a ešte zostane sedem košov zvyškov.

Analógia so svätou omšou

Príbeh o nasýtení zástupu nám pripomína svätú omšu. Aj pri svätej omši najprv načúvame Božiemu slovu a snažíme sa ho pochopiť. Počúvanie slova predchádza jedenie, hostinu, lámanie chleba. Ježiš nasycuje a apoštoli (a ich nástupcovia) sú sprostredkovatelia tohto zázračného nasýtenia. Eucharistia je veľké tajomstvo Boha, ktorý nás zachraňuje nielen tým, že sa nám hladným dáva ako pokrm, ale aj tým, že za nás zomiera.

Šťastie a ľudské potreby

Phil Bosmans prirovnal šťastie k motýľovi, ktorý náhodne prelieta z kvetu na kvet. Portugalské príslovie hovorí, že veslovanie je práca a šťastie je vietor opierajúci sa do plachiet lode. Čím je podmienené ľudské šťastie? Je možné ho dosiahnuť? Presná definícia šťastia neexistuje. Vo všeobecnosti za šťastného človeka považujeme takého, ktorý má naplnené potreby. Z hľadiska psychológie neuspokojovanie potrieb vyvoláva reakcie smútku, strachu a hnevu. Ak takýto stav negatívnych emócii pretrváva dlhšie, vedie to k vzniku psycho-somatických ochorení.

Asi najznámejšia je teória Abrahama Maslowa s hierarchickým usporiadaním potrieb. Základňou sú fyziologické potreby, potom nasleduje potreba bezpečia, potreba milovať a byť milovaný, potreba uznania a potreba sebarealizácie.

Duchovné potreby človeka

Človek je bio-psycho-spirituálna bytosť. Okrem prirodzených potrieb má aj potrebu nadprirodzena, pretože je duchovná bytosť. Ľudský duch túži po Bohu, po Jeho prítomnosti. Na základe Biblie a osobnej životnej skúsenosti som pevne presvedčená, že človek nemôže žiť šťastný život, ak osobne nespozná Darcu života, svojho Stvoriteľa, Pána vesmíru. Pretože to prázdne miesto hlboko v srdci ľudskej osobnosti nevie nik zaplniť… Ľudia môžu mať naplnené všetky telesné potreby, môžu mať materiálne zabezpečenie, úspech v práci, usporiadanú rodinu a predsa im niečo (Niekto) chýba…

Prečítajte si tiež: Ako správne podať výpoveď a odhlásiť sa zo SP

Život zo slova Božieho

Tak, ako má telo potrebu jedla, má aj duch potrebu Slova. Ježiš Kristus povedal, že človek nebude živý len na samom chlebe, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Božie slovo - Biblia - je pre ľudského ducha pokrmom. Duch Boží je pripodobnený k živej vode, pretože bez vody nie je možný život. Prítomnosť Svätého Ducha v živote každého človeka je nenahraditeľná. Tak, ako je vitálne dôležitý vzduch pri dýchaní, je dôležitá i modlitba u kresťana.

Ako prakticky žiť zo slova Božieho?

Ann Voskamp zdôrazňuje dôležitosť "dennej výživy" Slovom Božím. Ponúka niekoľko tipov, ako sa živiť z Biblie:

• Pomaly: Vychutnávať si len niekoľko veršov Písma naraz, meditovať nad nimi a modliť sa Slovami Písma k Bohu.
• V spoločenstve: Tráviť spoločný čas pokoja s rodinou a navzájom sa povzbudzovať v čítaní a pochopení Božieho slova.
• Počúvanie Slova na Audio nahrávkach: Počúvať Bibliu počas bežných činností, ako je upratovanie alebo cestovanie.
• Počas roka: Prečítať celú Bibliu za rok podľa plánu.
• Opakovanie: Vybrať si kratšiu stať z Biblie a opakovane ju čítať, aby sa Slovo Božie hlboko zakorenilo v srdci.

Nebojte sa ťažkostí

Nie vždy je ľahké žiť zo slova Božieho. Sú dni, keď je krik, je bitka detí nad Bibliou. Keď čítame príliš rýchlo, je plač a nikto nedáva pozor na čítanie. Niektoré Slová jedla sú ťažšie na pamätanie, no neprestaneme jesť. Skúšame znova, možno zmeníme spôsob, niekedy je to iba úsmev, jednoducho iba sedíme pri stole so sviečkami a nabudúce skúsime znova. Slová pokrmu vždy začíname jesť, znova a znova.

Ježiš - Chlieb života

Ježiš Kristus sa predstavuje ako "chlieb života", čím nadväzuje na starozákonnú skúsenosť so zázračným sýtením mannou na púšti. Na rozdiel od manny, ktorá bola len pre jeden národ a neprinášala večný život, Ježiš je chlieb pre každého človeka, ktorý prináša život večný.

Hlad po živote a Ježišova odpoveď

V našom svete, plnom reklám a prospektov, ktoré sľubujú šťastie prostredníctvom materiálnych vecí, často zabúdame na naše hlbšie potreby. Reklamy nás presviedčajú, že "dobrý nákup" utíši náš hlad po živote. Avšak, tento pocit je len krátkodobý. Skutočný hlad po láske, bezpečí, nádeji, radosti, po porozumení s inými a vnútornom pokoji môže utíšiť len Ježiš Kristus. On má byť najdôležitejším princípom nášho života, tým, čo mu dáva silu a výživu.

Prečítajte si tiež: Exekúcia: Započítanie

Dôležitosť duchovnej výživy

Tak ako je dôležitá správna fyzická výživa pre naše telo, je dôležitá aj duchovná výživa pre našu dušu. Lekári a odborníci na výživu prízvukujú, že zlá strava spôsobuje choroby. Kto sa chce správne stravovať, má si nájsť na jedlo čas. Správne jesť neznamená jesť všetko a orientovať sa zásadne na FAST - FOOD. To isté platí aj v duchovnej oblasti. Aj tu je potrebný dobrý výber výživy a čas na ňu. Ježiš sa predstavuje ako chlieb, ktorý dáva život v plnosti, život večný.

Jedzte Jeho telo a pite Jeho krv

Ježiš nabáda, aby sme jedli Jeho telo a pili Jeho krv. Tieto slová znejú šokujúco nielen nám, ale zneli tak aj Ježišovým súčasníkom. Ľudia zo starovekých pohanských národov žijúcich okolo Izraela jedli telo a pili krv obetných zvierat v presvedčení, že božstvo prebýva práve v obeti, ktorá mu bola zasvätená. Ježiš nadviazal na tieto názory - hoc aj pohanské - a keď nabáda k jedeniu svojho tela a pitiu svojej krvi, zjavuje tým, že v Ňom prebýva Boh, že On je jedinou pravou obeťou za hriechy celého sveta. Iba to, čo bolo obetované, sa dalo požívať. Ježiš musel zomrieť, aby sme sa mohli nasýtiť chlebom života - chlebom Večere Pánovej a žiť večne. Jesť Kristovo telo a piť Kristovu krv znamená prijímať Jeho obeť. A kto ju prijíma, je s Kristom nerozlučne spojený a bude žiť naveky.

Proti individualistickému ponímaniu viery

Ježišovo hovorenie o sebe ako o chlebe života je rečou proti individualistickému ponímaniu viery, proti individualistickému chápaniu kresťanstva - proti životu bez spoločenstva, bez pravidelného prijímania Večere Pánovej. Ak je dnes častou mienka: Boh áno, ale cirkev nie, nik menší ako sám Ježiš Kristus zdôrazňuje dôležitosť spoločenstva. Viera sa posilňuje a obnovuje v cirkvi, v spoločenstve, kde nám Kristus slúži slovom a sviatosťami.

Ja som živý chlieb

Keď Ježiš vraví: Ja som chlieb života, živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, to nie je záležitosť minulosti, iba príbeh z biblických histórií, ale udalosť prítomnej chvíle. Božím chlebom je Ten, kto zostupuje z neba a dáva život svetu. Manna bola len pre jeden národ, ale tento chlieb je pre každého človeka. My všetci sme hladní po láske, bezpečí, nádeji a radosti. Trpíme tým, že nám druhí nerozumejú, že v našom vnútri je často vnútorný nepokoj. Vo svete lží a poloprávd nejedna duša hladuje po pravde, zmysle a istote. A tu - ponad hranicu časov - nám znie tichý Ježišov hlas: „Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (J 6,35).

Príď k Ježišovi taký, aký si

Prísť k Ježišovi môžem taký, aký som. So svojím smädom, hladom, so svojím nešťastím, so svojimi pochybnosťami a nepokojom, so svojimi prehrami a hriechmi. Nie som pre Neho bremenom, ale darom od Otca: „Všetko, čo mi dáva otec, príde ku mne“ (J 6,37a). K Ježišovi nikdy neprídeme nevhod: „Kto prichádza ku mne, nevyhodím ho“ (v. 37b). A tak príď, jedz a pi, ži z Krista a pre Krista - ži z Ježišovej spasiteľnej obete. Nech nás sprevádza istota, že Pán Boh nám žičí - praje - chce dobre, že nás má rád a sme pre Neho vzácni - bez toho, aby sme sa museli pred Ním pyšne predvádzať svojimi „zásluhami“.

Jesť, lámať a ctiť - tri rozmery Eucharistie

Z liturgie slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi nám utkveli v pamäti tri slovesá: jesť, lámať a ctiť. Ony totiž naznačujú, čo máme robiť s Eucharistiou.

• Jesť: Eucharistiu máme jesť. To je prvá vec, na ktorú našu pozornosť upriamuje Ježiš v dnešnom evanjeliu: "Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky," hovorí. V prvom čítaním počúvame o manne, ktorou Boh živil Izraelitov, keď putovali púšťou. Eucharistia je chlieb na cestu púšťou tohto sveta do večného života. Izraeliti dostávali mannu každý deň, iné jedlo nemali.
• Lámať: V druhom čítaní hovorí Pavol o Eucharistii, že je to "chlieb, ktorý lámeme". Robíme to tak ako Ježiš, ktorý vzal, lámal a dával, a potom povedal: "Toto robte…!" Druhá vec, ku ktorej nás Ježiš nabáda a ktorá bola pre prvotnú Cirkev takou samozrejmosťou, že sa stala menom pre Eucharistiu, je lámanie. Keď starovekí kresťania slávili svätú omšu, hovorili, že sa stretli pri lámaní chleba. Lámať chlieb (vtedy ho lámali, my dnes chlieb krájame, pretože náš chlieb je iný, než ten, ktorý bežne používali prví kresťania) znamená deliť sa s chlebom. Eucharistiu dostávame preto, aby sme sa delili o milosti, ktoré ňou získavame. Vďaka svätému prijímaniu máme silu a odvahu deliť sa…
• Ctiť: Tretí rozmer nie je priamo biblický a Ježiš nás k nemu ani priamo nenabáda. No je logickým dôsledkom. Pretože Eucharistia je Telo Kristovo, chceme si ju uctiť. Veď Eucharistia nie je to, ale ten - živí Kristus. V priebehu dejín vzniklo mnoho foriem eucharistickej úcty. Dnes zase chodíme na sväté prijímanie. A uctievame Pána v Eucharistii.

Potrebujeme pamätať na všetky tri rozmery svätého prijímania: jesť, lámať a ctiť. Je to ako trojnožka, ak jedno z toho vynecháme, nášmu kresťanskému životu bude chýbať stabilita.

Chlieb od Boha je nezaslúžený, hojný a životodarný

Z Božieho slova sme počuli o izraelskom národe, ktorý Pán Boh zázračne vyviedol z egyptského otroctva. Ale miesto vďaky a oslavy Boha, ktorú by sme právom očakávali, sme svedkami nespokojnosti a reptania. Obráťme však svoju pozornosť na samých seba. Či aj my nie sme rovnakí? Jeden deň sme nadšení tým, ako sa o nás Boh stará a o deň neskôr sa sťažujeme, pretože nemáme to čo má náš sused. Jeden deň sme povzbudení tým, ako otvorene vieme hovoriť o svojom Pánovi Ježišovi a ďalší deň sme schopní škaredo ohovoriť svojho blížneho. Sme rovnakí ako Izraelci na púšti. Keď prišli prvé problémy chovali sa tak, akoby predtým ani neboli otrokmi. Človek je už taký. Keď prechádza zložitým obdobím má tendenciu idealizovať si minulosť. Presne toto sa stalo i Izraelcom. Nevedome ubrali niečo z toho zlého a pridali niečo dobré. Aj keď boli slobodní, neustále bojovali s putami svojej minulosti. Stále jedli to, čo si priniesli z Egypta. Ale ďalej to tak už nešlo. Boh mal pre nich pripravené nové „jedlo“.

• Chlieb od Boha je nezaslúžený: Máme tu reptajúcich Izraelcov, ktorí si zaslúžia trest a miesto toho dostávajú dary. Aj keď si zaslúžime trest, pretože sme hriešnici Boh nám dáva svoje požehnanie. Nie, nežehná nášmu hriechu, ale dáva nám milosť a ďalšiu šancu. Na Izraelčanov mohol poslať cudziu armádu, krupobitie alebo iný trest. Ale namiesto toho nezaslúžene zosiela mannu.
• Chlieb od Boha je hojný: Hospodin sa nepostaral o Izraelčanov len nezaslúžene, ale tiež hojne. Nikomu nechýbalo. Mali dosť na najbližších 40 rokov. Bývalí otroci, ktorí sa chceli vrátiť do otroctva dostali „anjelský chlieb“. Miesto egyptskej stravy, ktorú si niesli so sebou, im Boh ponúkol nebeské menu. Bývalí otroci reptajúci na púšti dostali jedlo najlepšej kvality. A mali ho dostatok.
• Chlieb od Boha je životodarný: Božie zaopatrenie nespokojných hriešnikov je životodarné. Hospodin milostivo naplnil ich fyzické potreby, ale dokonca viac než to. Hospodin milostivo naplnil aj ich duchovné potreby. To, že jedli mannu im nezabezpečilo večný život. Manna však bola spojená so slovami zasľúbenia. Boh im sľúbil, že vďaka daru manny spoznajú, že On je „Hospodin, Boh“. Izraelčanom je teda zasľúbené, že budú poznať Hospodina a že budú žiť Jeho slovom. Ak jedli mannu žili fyzicky a ak poznali Pána a kŕmili sa Jeho slovom žili aj duchovne.

Ježiš je tvojou mannou

Keď Ježiš hovoril o manne, povedal: „Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky.“ Ježiš je tvojou mannou. Ježiš, ktorý žil a zomrel kvôli tvojim hriechom, ktorý na golgotskom kríži zaplatil za tvoju nespokojnosť a reptanie. Ježiš pozná tvoje fyzické i duchovné potreby a Jeho zaopatrovanie je nezaslúžené, hojné a životodarné. On pozná tvoje sklamanie, On pozná tvoje túžby, On pozná tvoje prehry a On ťa milostivo zaopatruje.

Ježiš - odpoveď na strach

Strach je každodennou, reálnou skutočnosťou našich životov. Prejavuje sa v mnohých smeroch. Pán Ježiš hovorí: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť, ani o telo, čím sa budete odievať“(Mt 6,25). Bojíme sa ekonomickej a finančnej krízy, nezamestnanosti, poklesu kurzov akcií. Mladí sa boja vstupovať…

Duchovné materstvo

Rehoľné sestry nás sprevádzajú, modlia sa za nás, sú našimi priateľkami, vzormi. Duchovné materstvo je výraz, ktorý vyjadruje veľa obsahov. Najčastejšie sa pod ním rozumie sprevádzanie ľudí po stránke duchovného rastu, „plodenie“ pre večný život.

Svoj život so všetkým, čo ho tvorí, som darovala Bohu prostredníctvom zloženia rehoľných sľubov. Toto darovanie však chcem realizovať prostredníctvom darovania sa ľuďom. Všetkým, ktorí to potrebujú, a vo všetkých situáciách. O svoje dieťa sa naďalej stará, bdie nad ním a miluje ho až do konca svojho života. Duchovné materstvo je pre mňa takýto postoj srdca. Byť s ľuďmi, milovať ich, vidieť ich potreby, byť tu pre nich a pomáhať, ako je len možné. A predovšetkým - predkladaním ich Bohu v modlitbe. Aj tých, ktorí Boha ešte nehľadajú alebo ho nepoznajú. Mojou túžbou je pomôcť objaviť všetkým, že život s Bohom je dar, ktorý sa ponúka každému. Nájsť toto šťastie v Bohu a sprostredkovať ho všetkým je mojou túžbou a snahou.

Každá žena má byť matkou aj duchovne, to bola jej prvotná úloha: odovzdávať život telesný a zároveň duchovný. Už hebrejské slovo žena (iššāh) vyjadruje jej poslanie: tá, ktorá prijíma, otvára sa pre život a dáva život.

Sme stvorení na Boží obraz. Jeho základom je sebadarovanie. Toto sa dá napĺňať v rozličných formách - od najkonkrétnejšej v manželstve cez rôzne druhy zasväteného života až po život obetovaný iným v službe. Špecifickou formou sa duchovné materstvo prežíva v rehoľnom živote. Naša zakladateľka sv. Angela Merici v ňom vynikala a dala nám do vienka, aby sme túto charizmu rozvíjali.

Duchovné materstvo je dar, ku ktorému ma pozýva Boh. Snažím sa ho žiť v realite dní, ostať „normálnou“ - s nohami na zemi a srdcom pri Bohu a pri ľuďoch. Nejde o veľké skutky. Je to umenie malých krokov. Ženy môžu byť duchovnými matkami kdekoľvek - v nemocnici, v kancelárii, v obchode či vo vlaku, v reholi. No najťažšie na duchovnom materstve je to, že sa odohráva v skrytosti.

Telesný a duchovný človek

Písmo definuje dve identity človeka: telesný a duchovný. Telesný človek je mŕtvy vo svojich hriechoch, zatiaľ čo duchovný človek je nové stvorenie v Kristovi. Neutrálna identita neexistuje.

Telesný človek je človek s padlou prirodzenosťou, ktorý sa narodil ako potomok Adama po Adamovom páde do hriechu. Telesný človek je v Adamovi (1. Korintským 15:22). Je porušený hriechom. V Písme je opísaný aj ako „starý človek“. Písmo o jeho stave (o jeho prirodzenosti, podstate) učí, že je „mŕtvy vo svojich hriechoch a prestúpeniach“ (Efezským 2:1), „mŕtvy v neobrezanosti svojho tela“ (Kolosenským 2:13). Takýto človek je, voľne povedané, „duchovne mŕtvy“. Toto označenie je výstižné, pretože Písmo takéhoto človeka opisuje ako takého, ktorý „nechápe vecí Ducha Božieho“ a „nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať“ (1. Korintským 2:14). Je to tak preto, lebo telesný človek nie je spasený a nemá Kristovho Ducha (Rímskym 8:9), nemá Božieho Ducha (Svätého Ducha), nie je znovuzrodený. Keďže nemá Ducha, nedokáže vnímať duchovné veci. Telesný človek Kristovi nepatrí, nie je v Kristovi, je v Adamovi. Telesný človek je nepriateľ Boží (Rímskym 8:7). Telesný človek je otrokom (sluhom) hriechu (Rímskym 6:17, 6:20). Telesný človek „je v tele“A) (Rímskym 7:5, 8:8-9). Telesný človek „chodí podľa tela“ (Rímskym 8:1, 8:4-5, 8:13).

Duchovný človek je spasený, znovuzrodený človek s novou prirodzenosťou: nové stvorenie (2. Korintským 5:17, Galatským 6:15, Efezským 2:15). Duchovný človek už viac nie je „v Adamovi“, ale je „v Kristovi“. Je slobodný od hriechu, pretože skrze Krista (spolu s Kristom) zomrel hriechu (Rímskym kapitola 6). Jeho „starý človek“ je ukrižovaný (Rímskym 6:6). Písmo o jeho identite (o jeho prirodzenosti) učí, že je „novým človekom“ (Efezským 2:15). Je to vďaka tomu, že je znova zrodený, duchovne sa narodil znova a dostal Ducha. Takýto človek je, voľne povedané, „duchovne živý“, živý Bohu. Duchovný človek má Ducha (Kristovho Ducha, Svätého Ducha - Rímskym 8:9). Je Duchom zapečatený ku dňu vykúpenia (Efezským 4:30), čo znamená, že Ducha dostal raz a navždy. Duchovný človek patrí Kristovi, je v Kristovi (Rímskym kapitola 5). Duchovný človek je Božie dieťa (Rímskym 8:16, 1. Jána 3:1). Duchovný človek je Božím sluhom, sluhom spravodlivosti (Rímskym kapitola 8). Duchovný človek „nie je v tele“B), ale „je v Duchu“ (Rímskym 8:9). Duchovný človek „chodí podľa Ducha“ (Rímskym 8:1, 8:4-5, Galatským 4:29).

Písmo vždy vychádza z predpokladu, že identita či prirodzenosť človeka bude v súlade s jeho stavom, v ktorom sa nachádza. Pod stavom rozumieme spôsob jeho života, spôsob jeho myslenia a konania, ktorý sa prejavuje skutkami, ovocím jeho života. Pri telesnom človeku bude jeho stav vždy zodpovedať jeho identite otroka hriechu. Telesný človek (hriešnik) zákonite hreší a nedokáže nehrešiť. Akurát miera jeho hriechu sa môže od človeka k človeku líšiť. Aj pri duchovnom človeku bude jeho stav vždy zodpovedať jeho identite, identite Božieho dieťaťa, identite nového stvorenia. Toto platí v principiálnom zmysle.

Písmo však opisuje aj situácie, kedy stav duchovného človeka nezodpovedá jeho identite, pričom takého človeka nazýva „telesným“. Je to prípad „telesného duchovného človeka“. Ten prvý prívlastok „telesný“ sa v tomto prípade týka stavu, ten druhý sa týka identity (postavenia). Takýto nesúlad medzi identitou a stavom človeka Písmo veľmi prísne karhá, varuje pred ním a prikazuje neodkladnú nápravu.

Choroba ako prejav disharmónie

Každá choroba má svoj význam. V hlbšom ponímaní by sme mali nájsť jej opodstatnenie, zmysel, k čomu nás nabáda samotná choroba. Skutočné uzdravenie neznamená len vonkajšie odstránenie príznakov, ale až príčina ochorenia. Telo nám len symbolicky ukazuje, s čím presne máme problém a čo treba pochopiť. Telo s nami neustále komunikuje. Najprv treba pochopiť, prečo choroba vznikla.

Keď nás niečo bolí, stíšme sa a vnímajme sami seba. Položte si otázky: Prečo ma to bolí? Čo mi chce telo povedať? Odpoveď príde. Je to to prvé, čo nám napadne. Mentálne telo je tvorené energiou našich myšlienok, túžob, čiže aj strachu, hnevu, nenávisti … Vtedy samozrejme nie sme v harmónii, čo vplýva na energie čakier. Harmonizáciou čakier, ktorej sa taktiež venujem je možné pracovať na odstránení blokov energie. Každá zo 7 hlavných čakier je spojená s fyzickým telom cez 7 žliaz. Energia blokovaná na úrovni telesných funkcií sa prejavuje napr.

Každý symptóm je výzva, aby sa človek obrátil do seba a dal telu správnu odpoveď na jeho posolstvo. Pokiaľ človek nájde správnu odpoveď, symptóm sa rozplynie do stratena.

Podľa známeho liečiteľa a terapeuta je každá choroba výrazom disharmónie nášho vedomia. To, čo za bežných okolností považujeme za chorobu, je v skutočnosti iba jej príznak, jej telesný prejav. Symptóm nás prostredníctvom reakcií tela presne informuje o tom, kde sme stratili vnútornú rovnováhu.

tags: #najprv #je #telesne #potom #duchovne #význam