Nemajetková ujma v štátoch Európskej únie: Právna úprava a aplikačné aspekty

Úvod

Článok sa zaoberá problematikou nemajetkovej ujmy v kontexte práva Európskej únie, s dôrazom na jej uplatňovanie v prípadoch dopravných nehôd s cudzím prvkom a porušenia ochrany osobných údajov. Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o právnej úprave, judikatúre a aplikačných osobitostiach, ktoré ovplyvňujú nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v rámci členských štátov EÚ.

Právna kvalifikácia strát na životnom prostredí v EÚ

Právna kvalifikácia strát na životnom prostredí sa v európskom zákonodarstve delí na právnu úpravu v členských štátoch Európskej únie a na právnu úpravu v krajinách pridružených k Európskej únii. V prvom prípade vychádza prevažne z občianskoprávnej koncepcie a legislatíva sa preto sústreďuje na právne aspekty zjednotenia a precizácie úpravy zodpovednosti za škody na životnom prostredí. V druhom prípade právna úprava pozná špeciálny administratívnoprávny inštitút nápravy ekologickej ujmy popri občianskoprávnom inštitúte náhrady škody na životnom prostredí. Uplatnenie reparačnej funkcie administratívnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k náprave ekologickej ujmy podľa osobitných predpisov nie je zatiaľ možné.

Dopravné nehody s cudzím prvkom a nemajetková ujma

Nezastaviteľná migrácia svetovej populácie je v poslednom období najväčších rozmerov ako kedykoľvek predtým, čo sa v podmienkach pomerne benevolentnej právnej úpravy Európskej únie, ktorá umožňuje voľný pohyb osôb v rámci Schengenského priestoru prejavuje čím ďalej väčším počtom účastníkov cestnej premávky (a to nielen cestnej). S narastajúcim počtom účastníkov cestnej premávky je bezprostredne spojené väčšie riziko, že sa stanete účastníkom dopravnej nehody, a to aj bez vlastného zavinenia. V rámci Schengenského priestoru, ktorý umožňuje voľný pohyb osôb zároveň nemožno eliminovať situácie, v ktorých sú účastníkmi dopravnej nehody príslušníci viacerých krajín a prípadne aj vy sami môžete byť účastníkom dopravnej nehody v zahraničí.

Určenie príslušnosti súdu

Pri dopravných nehodách s cudzím prvkom je kľúčové určiť, ktorý súd je príslušný na rozhodovanie o nároku na náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy. Právna úprava, ktorá sa zaoberá problematikou súdnych sporov s cudzím prvkom v oblasti medzinárodného práva súkromného je (okrem iného) zakotvená v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (ďalej len "Nariadenie Brusel I"). V prípade ak dôjde k dopravnej nehode na území niektorého členského štátu Európskej únie, s najväčšou pravdepodobnosťou sa na váš prípad bude aplikovať Nariadenie Brusel I. Všeobecné pravidlo pre určenie príslušnosti súdu je upravené v ustanovení článku 4 Nariadenia Brusel I, v zmysle ktorého platí, že „ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu." Hlavným kritériom pre posúdenie možnosti aplikácie Nariadenia Brusel I bude teda bydlisko žalovaného. Uvedené zároveň znamená, že kritériom teda nie je štátna príslušnosť žalovaného, ale jeho pobyt na území členského štátu Európskej únie.

Nariadenie Brusel I bis upravuje aj prípady, v ktorých môže byť vinník dopravnej nehody žalovaný v inom členskom štáte, než v ktorom má bydlisko. Pôjde najmä o prípady upravené v ustanoveniach článku 7 ods. ak bola škodová udalosť v rámci dopravnej nehody zároveň spôsobená aj spáchaním trestného činu, možno nárok uplatniť aj na súde, ktorý rozhoduje o vine vo vzťahu k jeho páchateľovi (vinníkovi nehody). Aj v rámci všetkých uvedených alternatív však musí ostať zachovaná podmienka, že žalovaný (vinník dopravnej nehody) musí mať bydlisko v členskom štáte Európskej únie. V prípade, že žalovaný nemá bydlisko, respektíve domicil v členskom štáte Európskej únie, Nariadenie Brusel I sa neuplatní a príslušnosť súdu sa určí v súlade s príslušnými medzinárodnými zmluvami alebo vnútroštátnym právom. Podmienka určenia príslušnosti súdu podľa bydliska sa tak uplatňuje výlučne vo vzťahu k osobe žalovaného (vinníkovi nehody), pričom bydlisko žalobcu je v tomto prípade faktorom irelevantným. Zároveň platí, že žalobcom (poškodeným) môže byť aj osoba z tretej krajiny, t. j.

Prečítajte si tiež: Nemajetková Ujma: Prehľad EÚ

Určenie rozhodného práva

V rámci určovania, na súde toho-ktorého členského štátu možno podať žalobu o náhradu škody spôsobenej v dôsledku účasti na dopravnej nehode s cudzím prvkom, bude v druhom kroku potrebné určiť tzv. rozhodné právo, t. j. právo, ktoré príslušný súd bude aplikovať na prejednávaný prípad. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. Po predchádzajúcom určení toho správneho vnútroštátneho súdu, ktorý je príslušný na prejednanie žaloby o nároku na náhrady škody / nemajetkovej ujmy nasleduje určenie rozhodného práva (právneho poriadku) štátu, ktorý sa bude na daný prípad aplikovať. Táto fáza je pritom úplne nezávislá od otázky predchádzajúcej príslušnosti súdu. Súd ktorý má právomoc a zároveň je príslušný o vašom nároku rozhodnúť sa následne bude zaoberať určením právneho poriadku toho štátu, ktorý bude aplikovateľný s prihliadnutím na skutkový stav konkrétneho prípadu. Je tomu tak predovšetkým z dôvodu, že v súčasnosti neexistuje žiadna všeobecná kodifikácia hmotného práva na medzinárodnej úrovni, ktorá by bola priamo uplatniteľná.

V prípade Nariadenia Rím I je v prvom rade potrebné posúdiť, či jeho aplikácia nie je vylúčená na základe ustanovenia článku 28 ods. 1, ktorý upravuje jeho vzťah k existujúcim medzinárodným dohovorom. V zmysle uvedeného ustanovenia platí, že "týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou je jeden alebo viacero členských štátov ku dňu prijatia tohto nariadenia a ktoré stanovujú kolízne normy uplatniteľné na mimozmluvné záväzky." Prednostná aplikácia Nariadenia Rím I prichádza do úvahy len vtedy, ak príslušná medzinárodná zmluva upravujúca rovnaké právne vzťahy je uzavretá výlučne medzi členskými štátmi EÚ. To nie je prípad Haagskeho Dohovoru, ktorého zmluvnými stranami sú aj štáty, ktoré nie sú členskými štátmi Európskej únie. Z uvedeného je zrejmé, že samotné nariadenie Rím II dáva prednosť aplikácii Haagskeho Dohovoru v prípade členských štátov Európskej únie, ktoré sú zároveň aj jeho zmluvnými stranami.

Všeobecné pravidlo Nariadenia Rím II, ktoré určuje ako rozhodné právo pre mimozmluvné záväzky vyplývajúce z civilných deliktov (vrátane zavinených dopravných nehôd) právny poriadok toho štátu, na území ktorého došlo k vzniku škody. Ak má civilný delikt (dopravná nehoda) zjavne užšiu väzbu na iný štát, ako je štát určený podľa všeobecného pravidla lex loci damni infecti alebo podľa predchádzajúceho bodu, bude rozhodným právo právny poriadok tohto štátu. Nariadenie Rím II zároveň predpokladá aj situácie, ktoré reflektujú vnútroštátnu prax pre uplatňovanie nárokov na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou, ktorá zvyčajne spočíva v tom, že poškodený môže uplatniť svoje nároky priamo u poisťovateľa vozidla vinníka dopravnej nehody. V prípade ak je (i) právo rozhodné pre mimozmluvný zmluvný záväzok (civilný delikt) alebo (ii) právo rozhodné pre dotknutú poistnú zmluvu (Pozn.: poistnú zmluvu, ktorá sa vzťahuje na vozidlo vinníka dopravnej nehody), túto možnosť uplatnenia nárokov voči poisťovateľovi upravuje, má poškodený právo uplatniť svoj nárok priamo voči poisťovateľovi vozidla vinníka dopravnej nehody. Nariadenie Rím II bolo vo vyššie uvedenom rozsahu doplnené Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES.

Haagsky dohovor je svojim charakterom multilaterálnou medzinárodnou zmluvou, ktorá obsahuje pravidlá vo forme kolíznych noriem pre oblasť dopravných nehôd a na rozdiel od Nariadenia Rím II vo svojich ustanoveniach upravuje aj legálnu definíciu dopravnej nehody. Podmienky pre určenie rozhodného práva podľa Haagskeho dohovoru sú takmer totožné s podmienkami, ktoré upravuje Nariadení Rím II. Rozhodným právom určeným podľa Haagskeho Dohovoru bude spravidla právo štátu, na ktorého území došlo k nehode. V tomto smere však aj Haagsky Dohovor upravuje aj určité výnimky zo všeobecného pravidla.

Otázkami určovania rozhodného práva v prípade kolízie právnych poriadkov viacerých štátov sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo veci C-22/12, predmetom ktorej bol návrh na začatie prejudicálneho konania podaný zo strany Krajského súdu v Prešove. Predmetom tohto sporu boli nároky na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dopravnou nehodou, ku ktorej došlo na území Českej republiky, pričom jedno z havarovaných vozidiel bolo registrované v Českej republike, kým ďalšie kolízne kritériá, ako miesto evidencie vozidla, v ktorom sa nachádzal poškodený, a taktiež štátna príslušnosť a bydlisko dotknutých osôb, spájali spor so Slovenskou republikou. V uvedenom prípade vnútroštátny súd aplikoval pravidlo lex loci delicti podľa Článku 3 Haagskeho Dohovoru.

Prečítajte si tiež: Aktuálny pohľad na nemajetkovú ujmu v EÚ

Určenie rozhodného práva nemusí byť v každom prípade také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Určenie rozhodného práva má pri tom zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej a to predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že aplikovateľný právny poriadok určuje napríklad (i) podmienky a rozsah zodpovednosti, (i) dôvody vylúčenia zodpovednosti, (iii) spôsob a rozsah náhrady škody/ujmy alebo (iv) premlčanie tohto nároku.

Nemajetková ujma pozostalých obetí dopravných nehôd

V kontexte dopravných nehôd je dôležité spomenúť nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby. Hoci zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení priamo neukladá poisťovni povinnosť uhradiť pozostalým nemajetkovú ujmu, súdna prax sa v tejto oblasti vyvíjala. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C‑22/12 (Haasová proti Petríkovi) uviedlo, že príslušnú smernicu EÚ je potrebné si vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Posun nastal po prijatí uznesení Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody.

Súdna prax ohľadom výšky nároku na nemajetkovú ujmu nie je úplne jednotná a závisí od posúdenia konkrétneho prípadu súdom. Do úvahy sa berie osobná situácia pozostalých, citové väzby na obeť, ekonomická závislosť, okolnosti nehody a proces vyrovnávania sa s úmrtím. Odporúča sa najskôr obrátiť na poisťovňu a požiadať ju o náhradu nemajetkovej ujmy.

Ochrana osobných údajov a nemajetková ujma

Podľa článku 82 Všeobecného nariadenia o ochrane údajov (GDPR) má každá osoba, ktorá v súvislosti s porušením povinností podľa GDPR utrpela majetkovú alebo nemajetkovú ujmu, právo na náhradu škody.

Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-300/21

Súdny dvor EÚ sa zaoberal otázkou nemajetkovej ujmy v kontexte GDPR v rozsudku vo veci C-300/21. Súd posudzoval situáciu, kedy spoločnosť Österreichische Post zhromažďovala informácie o politických preferenciách rakúskeho obyvateľstva. Žalobca sa tak bez svojho súhlasu dostal na zoznam osôb, ktoré mali podporovať určitú politickú stranu, čo sa ho dotklo a vyvolalo závažnú nespokojnosť, stratu dôvery, ako aj pocit poníženia.

Prečítajte si tiež: Nárok na kompenzáciu

Súdny dvor uviedol, že existencia ujmy alebo spôsobenej škody je len jednou z podmienok vzniku nároku na náhradu škody. Ďalšími podmienkami sú (ii) porušenie povinností vyplývajúcich z GDPR a (iii) príčinná súvislosť medzi porušením a ujmou. Súdny dvor zdôraznil, že článok 82 GDPR je potrebné vnímať v kontexte článkov 83 a 84, ktoré vyjadrujú trestný účel bez potreby existencie individuálnej ujmy a teda na rozdiel od článku 82 sa aplikujú v tých prípadoch, keď porušenie pravidiel spracúvania osobných údajov nespôsobí dotknutej osobe ujmu, avšak bola ním porušená povinnosť vyplývajúca zo Všeobecného nariadenia o ochrane údajov.

Súdny dvor sa zaoberal otázkou, či pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy môžu národné súdy vychádzať z praxe, že ujma spôsobená dotknutej osobe musí dosahovať určitý stupeň závažnosti. V tejto otázke súd zaujal stanovisko, že vyžadovanie určitej intenzity ujmy ako podmienky na priznanie náhrady by bolo v rozpore s právom únie. Pojem ujma alebo nemajetková ujma musí mať vzhľadom na absenciu akéhokoľvek odkazu na vnútroštátne právo členských štátov v GDPR jednotnú definíciu podľa práva Únie. Súdny dvor sa tiež vyjadril k podmienkam určovania konkrétnej výšky náhrady škody v tom-ktorom prípade, pričom uviedol, že GDPR neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo pravidlá určovania výšky náhrady škody a stanovenie podmienok týkajúcich sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z GDPR prináleží každému členskému štátu vo svojom právnom poriadku.

Návrhy generálneho advokáta vo veci C-340/21

Generálny advokát Giovanni Pitruzzella sa vo veci C-340/21 vyjadril k možnej ujme dotknutých osôb, ktorá vznikla únikom osobných údajov na internet, pričom boli zverejnené údaje o ekonomickej a sociálnej identite osôb - osobné údaje z oblasti sociálneho zabezpečenia a daní. Generálny advokát sa vyjadril, že aj ujma spočívajúca v obave z možného zneužitia osobných údajov v budúcnosti, môže predstavovať nemajetkovú ujmu zakladajúcu právo na náhradu.

tags: #nemajetková #ujma #v #štátoch #Európskej #únie