Neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka

Neplatnosť právneho úkonu predstavuje závažný zásah do princípu autonómie vôle v súkromnom práve. Ak je právny úkon neplatný, nemôže vyvolať právne následky, ktoré by inak vyvolal, ak by bol platný.

Úvod do problematiky neplatnosti právnych úkonov

Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka (OZ), konkrétne zákona č. 40/1964 Zb., je právny úkon neplatný, ak svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, obchádza ho alebo sa prieči dobrým mravom. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na problematiku neplatnosti právnych úkonov, s dôrazom na ustanovenie § 39 OZ a jeho aplikáciu v praxi.

Základné pojmy a princípy

Právny úkon

Legálnu definíciu právneho úkonu zakotvuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a to v § 34, podľa ktorého právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú. Právne úkony môžu byť jednostranné (napr. závet, odstúpenie od zmluvy), dvojstranné a viacstranné.

Náležitosti právneho úkonu

Predpokladom platnosti právneho úkonu je, že spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovujú normy hmotného práva. Podľa § 37 ods. 1 občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Ak právny úkon nespĺňa čo i len jednu náležitosť, je postihnutý absolútnou neplatnosťou.

Absolútna a relatívna neplatnosť

V pracovnom práve hovoríme o absolútnej neplatnosti, t. j. Súd na absolútnu neplatnosť prihliada aj bez návrhu (ex officio). Absolútna neplatnosť sa nedá odstrániť, vyplýva priamo zo zákona a pôsobí ex tunc, teda od počiatku.

Prečítajte si tiež: Právne úkony a ich neplatnosť

Na rozdiel od absolútnej neplatnosti existuje aj relatívna neplatnosť, pri ktorej sa neplatnosti môže dovolať len účastník právneho úkonu. Dovtedy, kým sa osoba dotknutá úkonom nedovolá neplatnosti právneho úkonu, treba sa na tento úkon pozerať ako na platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Aby nastali účinky relatívnej neplatnosti právneho úkonu stačí aj mimosúdne oznámenie osoby úkonom dotknutej, že sa dovoláva tejto neplatnosti. Vždy sa však musí jednať o výslovný prejav, z ktorého vyplýva vôľa dovolať sa neplatnosti právneho úkonu a musí byť z neho taktiež zrejmé, v čom je konkrétna vada právneho úkonu, ktorá má za následok neplatnosť.

Dôvody neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ

Ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka definuje tri základné dôvody neplatnosti právneho úkonu:

Odporovanie zákonu (Contra legem)

Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza. O právny úkon odporujúci zákonu (contra legem) ide vo všeobecnosti vtedy, keď úkon zákon výslovne zakazuje, teda keď právny úkon je v rozpore so zákonným zákazom.

Obchádzanie zákona (Elúzia zákona)

Obchádzanie zákona nastáva, keď sa konajúci správa v súlade s literou zákona, ale jeho konanie má za cieľ dosiahnuť výsledok, ktorý zákon zakazuje.

Priečenie sa dobrým mravom (Contra bonos mores)

Na rozdiel od toho v rozpore s dobrými mravmi je právny úkon, ktorý nezodpovedá mravným zásadám, prípadne kultúrnym a spoločenským normám, ktoré sú všeobecne prijímané v určitej spoločnosti a vytvárajú tak všeobecnú mienku o tom, čo je touto spoločnosťou akceptovateľné a považované za poctivé konanie. Náš právny poriadok neobsahuje katalóg dobrých mravov, preto je potrebné vychádzať z judikatúry, ktorá sa však môže meniť. Skutočnosť, že sloboda zmluvného dojednania v pracovnoprávnych vzťahoch končí tam, kde začína nerovnaké zaobchádzanie s ostatnými, čo je požiadavka vychádzajúca z myšlienky spravodlivosti a dobrých mravov, je navyše podporená aj odbornou literatúrou; vyššie odstupné by malo byť dohodnuté (ak ide o prípady individuálnej výšky odstupného) v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Prečítajte si tiež: Pracovný pomer a nemocenské dávky

Neplatnosť právneho úkonu a tieseň

Ustanovenie § 49 OZ umožňuje účastníkovi, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, aby od tejto zmluvy odstúpil. Právna teória aj súdna prax hovoria, že odstúpiť možno len od platnej zmluvy. Konanie v tiesni a zároveň za nápadne nevýhodných podmienok je takým konaním v neslobodnej vôli, ktorého následkom je absolútna neplatnosť právneho úkonu. V prípade konania v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok ide o neslobodu vôle. Dôležité je rozlišovať rôznu kvalitu resp. mieru tejto neslobody. Platí, že právny úkon učinený pri menšej miere neslobody, teda v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, je platný a dotyčný má právo odstúpiť od zmluvy.

Profesor Švestka uvádza, že ustanovenie § 49 OZ sleduje „cieľ dosiahnuť v zmluvných vzťahoch inak ovládaných zásadou zmluvnej autonómie (voľnosti) potrebnú vyrovnávaciu spravodlivosť (ekvitu).“ Domnieva sa, že obsah hypotéz noriem z § 39 a 49 sa v niektorých situáciách síce môže prekrývať, no nie nevyhnutne vo všetkých: „Nemožno vylúčiť situáciu, že v konkrétnom prípade môže byť podľa jeho okolností zmluva uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok kvalifikovaná aj ako neplatná podľa § 39, tj. ako zmluva odporujúca dobrým mravom.

Dôsledky neplatnosti právneho úkonu

Plnenie, ku ktorému z absolútne neplatného právneho úkonu došlo, zakladá bezdôvodné obohatenie. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.

Neplatnosť právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch

Hlavným dôvodom ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle Zákonníka práce je ochranná funkcia pracovného práva. Zákonník práce hovorí o absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Výnimku tvorí len uplatnenie neplatnosti pred súdom účastníkom právneho vzťahu, a to z dôvodu rozviazania pracovného pomeru. Ak zákon ustanovuje, že neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám.

Súdne konanie a neplatnosť právneho úkonu

V súdnom konaní je bežne absolútna neplatnosť zmluvy uplatnená na základe žaloby na plnenie, a to vznesením námietky neplatnosti takejto zmluvy žalovaným, pretože záujem na posúdení takejto zmluvy ako absolútne neplatnej bude mať pochopiteľne žalovaná zmluvná strana. Osobitným prípadom sú tzv. určovacie žaloby podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Pri týchto žalobách žalobca nežiada plnenie, ale určenie, na základe ktorého nastanú isté právne dôsledky. Za určitých okolností sa môže určovacou žalobou domáhať vyslovenia neplatnosti zmluvy aj osoba odlišná od zmluvných strán, avšak takáto tretia osoba musí osvedčiť naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jej hmotnoprávne postavenie môže byť súdom judikovanou neplatnosťou predmetnej zmluvy priaznivo ovplyvnené.

Prečítajte si tiež: Čo robiť pri neplatnom ukončení nemocenského

Zaujímavá situácia môže nastať ak je podaná žaloba na plnenie zo zmluvy a žalovaný podá žalobu o určenie neplatnosti tej istej zmluvy, z ktorej sa má plniť, a to na miestne príslušný súd žalovaného (ktorý je súčasne žalobcom zo žaloby na plnenie), pričom následne požiada súd, na ktorom sa koná vo veci žaloby na plnenie, aby prerušil konanie až do rozhodnutia súdu konajúceho vo veci žaloby o určenie neplatnosti zmluvy.

Aplikačná prax a (ne)platnosť právnych úkonov

Prístup aplikačnej praxe k posudzovaniu (ne)platnosti právnych úkonov so zreteľom na § 39 Občianskeho zákonníka je neraz poznačený nadmerným formalizmom. Vo svetle právnych názorov prezentovaných v judikatúre a odbornej literatúre sa autori zamýšľajú nad dôsledkami rozporu právneho úkonu so zákonom, a to s osobitným zreteľom na právne úkony, ktorými sa nakladá s nehnuteľnosťami.

tags: #neplatnosť #právneho #úkonu #§ #39 #občianskeho