
Zmluva o budúcej zmluve je dôležitý právny inštitút, ktorý umožňuje zmluvným stranám zabezpečiť si budúce uzavretie hlavnej zmluvy. V kontexte nehnuteľností sa táto zmluva často využíva, keď kupujúci potrebuje čas na zabezpečenie financovania, napríklad prostredníctvom úveru. Tento článok sa zameriava na zmluvu o budúcej kúpnej zmluve nehnuteľnosti, jej podmienky a dôležité aspekty, ktoré by mali zmluvné strany zvážiť.
Zmluva o budúcej zmluve zakladá medzi zmluvnými stranami vzájomný záväzok uzavrieť v budúcnosti hlavnú zmluvu. Právna úprava tohto inštitútu je obsiahnutá v Občianskom zákonníku (zákon č. 40/1964 Zb.) a Obchodnom zákonníku (zákon č. 513/1991 Zb.). Predmetom tejto zmluvy je vzájomná dohoda zmluvných strán, že v určitej dohodnutej dobe uzatvoria inú zmluvu. Účelom je zabezpečiť uzatvorenie hlavnej zmluvy v budúcnosti, keďže zmluvné strany si z rôznych dôvodov nemôžu alebo nechcú určiť celý obsah zmluvy okamžite.
Občiansky zákonník neobmedzuje okruh subjektov, ktoré môžu uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve. V zásade platí, že zmluvnými stranami môžu byť len účastníci, ktorí chcú uzavrieť samotnú budúcu zmluvu. To znamená, že účastníkmi zmluvy o budúcej zmluve musia byť tí istí účastníci, ktorí budú stranami hlavnej zmluvy.
Občiansky zákonník stanovuje podmienky, ktoré je potrebné dodržať pri uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve:
Zmluva o budúcej zmluve zakladá záväzok, resp. povinnosť zmluvných strán uzavrieť hlavnú zmluvu. Táto povinnosť môže byť jednostranná alebo obojstranná. Ak jedna zo strán odmieta uzavrieť hlavnú zmluvu, druhá strana má právo podať na súde žalobu. Túto žalobu je potrebné podať do jedného roka od okamihu, kedy mala byť hlavná zmluva uzatvorená. Právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým súd vyhovie žalobe, nahrádza zmluvné vyhlásenie povinnej strany, ktorá porušila záväzok.
Prečítajte si tiež: Podnikatelia a paušálne výdavky: Vymáhanie pohľadávok
Povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu môže byť obmedzená tzv. „clausula rebus sic stantibus“. Táto klauzula znamená, že povinná strana je zbavená povinnosti uzavrieť budúcu zmluvu, ak sa pomery zmenili do takej miery, že účel dojednania zmluvy by bol zmarený alebo by bola stratená dôvera v druhú stranu.
V praxi sa zmluva o budúcej zmluve často využíva pri prevode nehnuteľností. Kupujúci ju použije vtedy, keď potrebuje čas na zabezpečenie financovania prostredníctvom úveru. Vybavenie úveru totiž môže trvať dlhší čas, a preto je potrebné zabezpečiť si budúce uzatvorenie kúpnej zmluvy.
Pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve je dôležité uvedomiť si určité riziká a nástrahy, ktoré môžu nastať:
Realitné kancelárie často používajú rezervačné zmluvy, ktoré si mýlia so zmluvami o budúcej zmluve. Rezervačná zmluva by mala slúžiť len na krátkodobú rezerváciu nehnuteľnosti za účelom prípravy podkladov a zmlúv. Nemala by obsahovať priamo povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu, ani zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, keďže v tejto fáze nie sú vyjasnené všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy.
Ak rezervačná zmluva obsahuje povinnosť uzavrieť v budúcnosti kúpnu zmluvu a zároveň tam absentujú podstatné náležitosti, tak taká rezervačná zmluva môže byť neplatná. V takom prípade je lepšie nazvať takúto zmluvu priamo ako zmluvu o budúcej zmluve.
Prečítajte si tiež: Obchodný zástupca a náhrada škody
Zmluva o budúcej zmluve je upravená aj v Obchodnom zákonníku (§ 289 a nasl.). Aj keď neexistuje dôvod, aby realitné kancelárie podrobovali svojich klientov (nepodnikateľov) režimu obchodného práva, Obchodný zákonník takéto konanie nezakazuje. Rozdiel je napríklad v tom, že podľa Občianskeho zákonníka sa zmluvné strany musia dohodnúť o všetkých podstatných náležitostiach kúpnej zmluvy, avšak podľa Obchodného zákonníka postačí, ak je predmet plnenia určený aspoň všeobecným spôsobom.
Prečítajte si tiež: Prehľad judikatúry: Náhrada škody obchodného zástupcu