Odcudzenie štátnych podnikov za socializmu a jeho dôsledky na Slovensku

Privatizácia na Slovensku je komplexný a kontroverzný proces, ktorý sa začal po páde socializmu a mal hlboký dopad na ekonomiku a spoločnosť. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi privatizácie, vrátane kupónovej privatizácie, vládnych predajov a s tým spojených podvodov, ako aj úlohou investičných privatizačných fondov (IPF) a zahraničného kapitálu. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na tento proces a jeho dôsledky pre Slovensko.

Úvod do privatizácie

Podstatou privatizácie je premena štátneho majetku na súkromné spoločnosti, pričom jednotlivé krajiny používajú rôzne metódy. V štandardnej ekonomike, ako napríklad vo Veľkej Británii, sa akcie štátnych podnikov predávajú cez burzu. Československo sa rozhodlo pre kupónovú privatizáciu, ktorá mala dve vlny. Po rozdelení štátu sa však druhá vlna uskutočnila len v Česku. Občania namiesto toho dostali dlhopis Fondu národného majetku.

Kupónová privatizácia na Slovensku

Na Slovensku sa v kupónovej privatizácii zaregistrovalo 2 579 327 občanov. K akciám vymieňaným za investičné kupóny sa dostávali v elektronických aukciách. Štát zverejnil zoznam podnikov a veľkosť ich majetku rozdelenú na akcie. Každý občan dostal k dispozícii 1000 investičných bodov. Aukcia dostala pomenovanie kolo a každé malo štyri fázy. Občania nemuseli kupovať akcie podnikov priamo, investičné body mohli zveriť investičným privatizačným fondom (IPF).

Investičné privatizačné fondy (IPF)

Pôvodná predstava bola, že väčšina držiteľov investičných kupónov bude investovať priamo do podnikov. Nakoniec v prvej vlne kupónovej privatizácie figurovalo na Slovensku celkom 165 investičných privatizačných fondov. Vznik IPF povoľovali republikové ministerstvá financií. Zakladateľ investičného privatizačného fondu bol zároveň jeho správcom. Musel byť právnickou osobou so základným kapitálom vo výške milión korún pre každý ním zakladaný investičný privatizačný fond.

Z fondov sa stali dominantní hráči kupónovej privatizácie. Celkom bolo zaregistrovaných necelých 8,53 miliardy investičných bodov. Väčšina DIK-ov zverila investičné body fondom. Na samostatné investovanie zostalo na Slovensku 30 % bodov. Fondy tým získali 6,1 miliardy bodov, čo je 71 %, z toho slovenské fondy získali 19 % z celkového ponúkaného majetku IPF. Po rozdelení Československa IPF kontrolovali dve tretiny privatizovaného majetku na Slovensku. Tým významne ovplyvňovali dianie v podnikoch, ale aj v celej ekonomike.

Prečítajte si tiež: Oddlženie Dlžníka

Útoky proti fondom a presun majetku

Po nástupe Vladimíra Mečiara k moci sa začali útoky proti fondom. Mal k nim dve hlavné výhrady. Prvou bolo, že fondy skoncentrovali veľkú časť privatizovaného majetku. Najväčším kritikom investičných privatizačných fondov bol štátny tajomník ministerstva financií Jozef Magula. Väčšina obvinení bola vyrieknutá bez akýchkoľvek argumentov a faktov a s princípom prezumpcie neviny sa nerátalo. Výsledkom bolo podlomenie dôvery v kolektívne investovanie ako princíp zhromažďovania finančných prostriedkov.

Fondy sa v tejto situácii chceli dostať spod vplyvu dohľadu ministerstva financií a postupne odchádzali z trhu. Urobili to niekoľkými spôsobmi. Niektoré z nich zmenili stanovy tak, že z nich vypustili ustanovenia týkajúce sa kolektívneho investovania. Okrem toho z fondov, ale aj z podnikov sa postupne majetok presunul na iné osoby.

Metódy presunu majetku

Prvým krokom v privatizovaných podnikoch, ale aj vo fondoch bolo získanie čo najväčšieho balíka akcií. Syn nakúpil akcie podniku XY za peniaze, ktoré mu na výhodný úrok požičala banka, v ktorej je jeho otec riaditeľom. Tie musia zohnať peniaze, aby mali z čoho zaplatiť za akcie, ktoré kúpia od syna. Dostanú ich od materskej firmy. Tá ich nemá, preto si požičia od banky, ktorá predtým požičiavala na skupovanie akcií. Peniaze pritečú do podniku, ten ich posunie na dcérske firmy a tie odkúpia od syna bankára akcie. Podnik skúpil sám seba.

Druhou jednoduchou možnosťou ovládnutia podniku manažérmi je zakladanie dcérskych obchodných spoločností. Jednu, povedzme, vo Švajčiarsku a druhú v Taliansku. Talianska firma výrobky predá za tú istú cenu firme vo Švajčiarsku. Tá patrí manažérom podniku a súčasne inkasuje oveľa vyššie zisky za predané výrobky. Za inkasovaný zisk sa dajú na trhu skúpiť akcie. Takto sa odsávajú peniaze z podniku.

Vo fondoch sa na vyberanie majetku používali iné, ale v podstate veľmi jednoduché metódy. Hodnotné akcie sa napríklad predávali za nízke ceny spriazneným firmám. Inou metódou bolo, že akcie, ktoré mali nízku hodnotu, napríklad 30 korún, kúpili zakladatelia fondu alebo s nimi spriaznená firma, a potom ich predali fondu za 1000 Sk. Najznámejším prípadom podobného postupu bola kúpa akcií Drůbežárny Prušovice. Investičný privatizačný fond za ne zaplatil miliardu, hoci ich hodnota bola podstatne nižšia. Peniaze odtiekli do firmy registrovanej v daňovom raji. Najjednoduchším spôsobom bolo prevedenie akcií z fondu bez toho, aby sa za ne zaplatilo. Fondu zostala pohľadávka, na ktorú vytvoril opravné položky a majetok sa postupne vyparil. Majetok fondu sa tiež vymieňal za akcie firmy registrovanej v daňovom raji. Investičné privatizačné fondy využívali na získavanie majetku aj zakladanie dcérskych spoločností.

Prečítajte si tiež: Dlžníci a oddlženie na Slovensku

Tunelovanie a deravé zákony

Všetky fondy sa postupne dostávali do likvidácie, alebo do polomŕtveho stavu, keď síce existujú, ale je to len obal, škrupina, v ktorej nič nie je. Majetok z podnikov a fondov sa mohol postupne vypariť aj vďaka tomu, že keď sa spúšťala kupónová privatizácia, zákony boli veľmi deravé. S akciami umožňovali robiť čokoľvek bez toho, aby bol za to postih.

Obohacovanie sa a poučenia

Ak niekto získal veľké množstvo akcií a predal ich v pravý čas, mohol na tom celkom dobre zarobiť. To sú, napríklad, majitelia akcií podniku SES Tlmače. Ak si akcie objednali v poslednom, piatom kole a predali ich v roku 1994, keď boli na kapitálovom trhu najvyššie ceny, mohli získať niečo vyše milióna.

Vládne predaje a priame predaje

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa začala nielen kupónová privatizácia, ale aj vládne predaje. Podniky sa predávali buď vo verejnej súťaži, alebo vopred vybranému vlastníkovi. Investičné privatizačné fondy vedú v súčasnej situácii skôr k vzniku finančnej oligarchie, my však potrebujeme vybudovať najmä podnikateľskú vrstvu. To sú malé a stredné podniky. Okrem toho upozornil, že niektoré privatizačné fondy, najmä Prvá slovenská investičná spoločnosť, sú veľmi úzko napojené na ministerstvo privatizácie, konkrétne na členov Občianskej demokratickej únie - VPN. Protimonopolný úrad vypracoval zoznam vyše 100 štátnych úradníkov, poslancov či ich najbližších príbuzných, ktorí figurujú v správnych orgánoch investičných fondov. Nebol to jediný politický konflikt, ktorý vznikol počas privatizácie.

Verejné dražby a podvody

Majetok štátu po roku 1990 sa u nás rozpredával aj formou verejnej dražby. S ňou boli spojené dva druhy podvodov, pri ktorých sa cena majetku umelo znižovala, alebo naopak, zvyšovala. Ak chcel niekto potenciálnemu záujemcovi znepríjemniť život, zúčastnil sa na dražbe a umelo ju navýšil. Tridsaťosem privatizačných komisií za tri roky svojho pôsobenia sprivatizovalo 9350 prevádzkových jednotiek približne za 14,2 miliardy. Ku koncu augusta 1992 predala vláda priamymi predajmi majetok v hodnote viac ako 10 miliárd Kčs. Fond národného majetku SR získal za predaj akcií asi tretinu tejto sumy.

Úloha zahraničného kapitálu

Z hľadiska podielu cudzincov na privatizovanom majetku bol najúrodnejším rok 1992. Zahraničným záujemcom sa predali podniky v účtovnej hodnote 4,7 miliardy za cenu 7,7 miliardy. O použití prostriedkov rozhodovala slovenská vláda. Fond národného majetku prevzal oddlženie štátnych podnikov a záväzky na posilnenie základného úverového kapitálu bánk v SR v hodnote 15 miliárd. V tom čase bol fond akcionárom v 533 akciových spoločnostiach. Do 31. augusta prijal ponuky na 174 priamych predajov, z ktorých sa uzavreli zmluvy o predaji v 112 prípadoch. FNM či vláda uzavreli kontrakty s takými zahraničnými firmami ako Volkswagen, K Markt, Jacobs Suchard, Julius Meinl a IKEA.

Prečítajte si tiež: Dôsledky Oddlženia

Privatizácia podniku Volkswagen

Vláda si vyberala medzi firmami General Motors a Volkswagen, zmluvu však napokon 29. apríla 1991 podpísala s nemeckým investorom. V čase zakladania mal podnik základný kapitál 60 miliónov nemeckých mariek, Volkswagen v ňom vlastnil 75 % a počas dvoch rokov sa zaviazal preinvestovať v podniku 140 miliónov nemeckých mariek.

Paralelné metódy privatizácie

V privatizácii sa používala nielen jedna metóda, ale v niektorých prípadoch aj niekoľko metód paralelne. Týmto spôsobom sa privatizovala bratislavská čokoládovňa Figaro a Baliarne Bratislava. V septembri 1992 upísal zahraničný partner ďalších 353 000 nových akcií a preniesol svoje práva na firmu Jacobs Suchard, čím získala 66,7 % celkového akciového kapitálu. Jednotlivci alebo privatizačné fondy získali 13 % akcií a približne 20 % akcií si podržal FNM.

Privatizácia AB Kozmetika

Zahraničný kapitál mal záujem aj o iné podniky. Jedným z nich bol štátny podnik AB Kozmetika zaradený do 1. vlny privatizácie. O AB Kozmetiku prejavil záujem manažment, ktorý na verejnosti zastupoval Peter Mačuka a Jozef Černák, a americká firma Colgate Palmolive, ktorá chcela s manažmentom vytvoriť spoločný podnik. Ten však amerických investorov odmietol. Firma Colgate Palmolive prišla s projektom privatizácie dva mesiace po termíne. Za podnik AB Kozmetika chcela zaplatiť 107,9 milióna korún. Manažment ponúkal 207 miliónov. Hospodárska rada vlády odporúčala schváliť projekt manažmentu.

Manažment podniku AB Kozmetika bol lobovať na ústredí HZDS. V máji 1992 mala vláda schváliť privatizáciu v prospech manažérov, ale projekt podniku napokon stiahla. V pozadí bola intervencia veľvyslanectva USA a firmy Colgate, sťažujúcej sa na údajný neseriózny postup vedenia AB Kozmetika. Vláda „horúcu kauzu" vrátila späť do hospodárskej rady, a to aj napriek tomu, že tá iba pred štyrmi dňami rozhodla úplne jednoznačne. Hospodárska rada vlády však rozhodla, že neprijme ani jeden z dvoch projektov. Odporučila vláde, aby dala podnik AB Kozmetika do verejnej súťaže. Po zmene vlády podnik získala skupina manažérov, ktorá svoju ponuku tiež navýšila. Firmu sprivatizovala v roku 1994 za 250 miliónov korún. V marci 2003 sa firma dostala do konkurzu. Vyhlásil ho Krajský súd v Bratislave na návrh Fondu národného majetku. Manažéri precenili výkonnosť podniku.

Privatizácia Danubiaprint

V závere svojho pôsobenia v máji 1992 vláda rozhodla, že do privatizácie sa dostane aj podnik Danubiaprint, v ktorom sa tlačili všetky vtedajšie slovenské denníky. „Budúcnosť Danubiaprintu treba nevyhnutne riešiť s vydavateľmi periodík, ktoré z tamojších rotačiek vychádzajú. Žiaľ, to sa ani v najmenšej miere nestalo. Zvoliť metódu podobnú Českej republike. Základný projekt vedenia Danubiaprintu takúto možnosť nevylučoval, konzultovali sme na túto tému. Nič neviem o tom, že by podobne postupovala spoločnosť Ister.

Privatizácia podniku Danubiaprint sa nedokončila. Akcie sa nepreviedli na nového majiteľa. Bol to prvý precedens, keď nová vláda menila privatizačné rozhodnutie predošlej vlády. Tvrdenie, že štátny monopol je lepší ako súkromný, si zaslúži, aby bol dodatočne zaradený do učebnice Politickej ekonómie socializmu. Zaráža, ak autorom je minister privatizácie. Sprivatizoval sa počas druhej vlády Vladimíra Mečiara v auguste 1996.

Húskove predstavy o privatizácii

O tom, že HZDS malo úplne iné predstavy o privatizácii, svedčí aj dobový článok Augustína Mariána Húsku. Pravdepodobne bude treba na Slovensku rozhodnúť o ukončení kupónovej privatizácie prvým kolom. Potom bude treba vyčleniť zo štátneho majetku SR objem nominálneho podnikového imania v rozsahu asi 70 000 na každého dospelého obyvateľa SR. Takýto rozsah majetku sa vyčlení zo štátneho majetku v nominálnej hodnote pre odovzdanie obyvateľstvu pomocou tzv. Navrhol, aby občan nemohol tri roky voľne nakladať s akciami. Namiesto neho by to robila Slovenská pošta. Mala sa pri nej za úplatu (percentom z nominálnej hodnoty zverených talónov) vytvoriť špeciálna organizácia, ktorá by spravovala účastinný podiel každého dospelého občana (tzv. portfólio). Predstavy HZDS o privatizácii sa naplnili o niečo neskôr. V roku 1994 začalo na Slovensku…

Dôsledky privatizácie

Privatizácia na Slovensku mala rozsiahle dôsledky, ktoré ovplyvnili ekonomiku, spoločnosť a politiku. Medzi hlavné dôsledky patria:

• Ekonomické dôsledky: Privatizácia viedla k reštrukturalizácii podnikov, zvýšeniu efektívnosti a prilákaniu zahraničných investícií. Na druhej strane, sprevádzali ju aj podvody, tunelovanie a presun majetku do súkromných rúk, čo viedlo k strate štátneho majetku a oslabeniu ekonomiky.
• Spoločenské dôsledky: Privatizácia viedla k zvýšeniu nerovnosti v spoločnosti, keďže niektorí jednotlivci a skupiny sa obohatili na úkor ostatných. Podvody a tunelovanie podkopali dôveru v štátne inštitúcie a politický systém.
• Politické dôsledky: Privatizácia sa stala zdrojom politických konfliktov a sporov medzi rôznymi politickými stranami a skupinami. Korupcia a klientelizmus spojené s privatizáciou oslabili právny štát a demokratické inštitúcie.

tags: #oddlzenie #štátnych #podnikov #za #socializmu #dôsledky