Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon: Charakteristika a problémy v praxi

Úvod

Plnomocenstvo je dôležitý právny inštitút, ktorý umožňuje jednej osobe (splnomocniteľovi) splnomocniť inú osobu (splnomocnenca), aby ju zastupovala v právnych úkonoch. Ide o jednostranný právny úkon, ktorý má svoje špecifiká a v praxi sa s ním spája množstvo otázok a problémov, najmä v kontexte elektronizácie súdnictva. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na plnomocenstvo, jeho charakteristiku a problémy, ktoré sa s ním spájajú v slovenskom právnom prostredí.

Charakteristika plnomocenstva

Plnomocenstvo je jednostranný právny úkon splnomocniteľa, ktorým prehlasuje voči tretej osobe, resp. tretím osobám (tzv. vonkajší vzťah), že splnomocnil inú osobu ako oprávnenú, t. j. za splnomocnenca, aby ho v rozsahu uvedenom v tejto plnej moci zastupoval. Akékoľvek obmedzenia, resp. usmernenia alebo výhrady nezahrnuté v plnej moci, nie sú voči tretím osobám právne relevantné (§ 32 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Plnomocenstvo zároveň osvedčuje, resp. deklaruje navonok, že medzi splnomocniteľom a splnomocnencom existuje vnútorný právny vzťah založený dohodou o zastúpení (možno tiež hovoriť o mandátnej zmluve).

Formálne náležitosti plnomocenstva

Význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi, nemožno spochybňovať. Tieto obmedzenia a ich výklad však nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate. Treba sa vyhnúť prehnanému formalizmu, ale aj prehnanej pružnosti.

V slovenskom právnom prostredí je jednou z diskutovaných otázok, či plnomocenstvo musí byť výslovne prijaté advokátom. Podľa niektorých názorov plnomocenstvo bez výslovného prijatia advokátom nie je dostatočné. Táto otázka bola v judikatúre vyriešená. Podľa ústavného súdu skutočnosť, že plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon neobsahuje explicitný prejav vôle advokáta o prijatí plnomocenstva, nepredstavuje prekážku na rozhodovanie o kasačnej sťažnosti podanej týmto advokátom.

Osobitnou kategóriou je plnomocenstvo na podanie dovolania, kde formálne nedostatky tiež v niektorých prípadoch viedli k odmietnutiu. Historicky sa presadzoval názor, že plnomocenstvo musí výslovne obsahovať oprávnenie na podanie dovolania. Podľa tohto výkladu je plnomocenstvo udelené na „celé konanie“ nedostatočné, pretože konanie sa odvolacím rozhodnutím právoplatne končí a podanie dovolania tak už nespadá pod predmet tohto plnomocenstva. Tento názor bol v judikatúre prekonaný. Podľa ústavného súdu postačuje na podanie dovolania plnomocenstvo udelené na „podávanie opravných prostriedkov“, bez výslovnej zmienky o dovolacom konaní. Opačný výklad by podľa ústavného súdu „hraničil s právnym formalizmom na úkor ochrany práv sporových strán“. Naďalej však zrejme platí, že neprípustné je udelenie plnomocenstva až po podaní dovolania.

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na rozsudky, odstúpenie a plnomocenstvá

V prípade, ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, podľa ustanovenia § 9 ods. 3 daňového poriadku, je potrebné takéto plnomocenstvo považovať za všeobecné. Ak bude mať doručené plnomocenstvo iné nedostatky, správca dane vyzve daňový subjekt na doplnenie plnomocenstva, resp. odstránenie nedostatkov splnomocnenia. Následkom neodstránenia nedostatkov je skutočnosť, že správca dane bude konať s daňovým subjektom. Ak by v lehote stanovenej na odstránenie nedostatkov konal zástupca, správca dane v závislosti od vyjadrenia daňového subjektu môže konanie zástupcu akceptovať.

Problémy spojené s plnomocenstvom v kontexte elektronizácie súdnictva

S príchodom elektronizácie súdnictva sa k všeobecným problémom s plnomocenstvami pridali aj osobitné problémy týkajúce sa konkrétnej elektronickej formy, v ktorej musí byť plnomocenstvo predložené.

Autorizovaná konverzia plnomocenstva

Od počiatku elektronizácie bola jedným z častých dôvodov odmietnutia podaní absencia zaručenej konverzie plnomocenstva. Táto prax sa odvolávala na rozhodnutia z času pred elektronizáciou, podľa ktorých sa splnomocnenie musí predložiť ako originál, nie ako fotokópia. Tento problém sa osobitne prejavil v exekučnom konaní, konkrétne návrhoch na exekúciu. Súdy sa pritom opierali o § 48 ods. 6 EP, ktorý explicitne vyžaduje autorizovanú konverziu exekučného titulu a verejných listín, nie však plnomocenstva. V konečnom dôsledku sa však presadil formalistickejší výklad, ktorý obstál aj v ústavnom prieskume. Na základe tohto dôvodu ústavný súd odmietal aj ústavné sťažnosti, ku ktorým bol priložený scan listinného plnomocenstva bez vykonania zaručenej konverzie.

Podpisovanie podaní

V začiatkoch elektronizácie súdnictva dochádzalo k viacerým nepochopeniam a z toho vyplývajúcim chybám aj v súvislosti s elektronickým podpisovaním, teda autorizáciou podaní. Niektorí advokáti si zrejme zamieňali autentifikáciu s autorizáciou a tak mylne vychádzali z predpokladu, že prihlásenie sa do ich elektronickej schránky je bez ďalšieho spojené s autorizáciou všetkých elektronických podaní, ktoré následne z elektronickej schránky odošlú na súd. Ústavný súd judikoval, že ak žaloba nebola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom, išlo o ústavne konformný dôvod na jej odmietnutie.

Jedno z praktických riešení naznačil najvyšší súd vo veci pod sp. zn. 3 Cdo 105/2019. Podanie urobené do elektronickej podateľne, ktoré nie je autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom, sa ešte stále považuje aspoň za „bežné“ elektronické podanie v zmysle § 125 ods. 1 CSP. Ak sa teda doplní písomne do 10 dní, je lehota zachovaná. Toto je však samozrejme riešením len v prípade, ak si advokát danú chybu uvedomí v priebehu niekoľkých dní.

Prečítajte si tiež: Podpis a vzory substitúcie plnomocenstva

Ak podanie autorizuje advokát, je irelevantné, či podanie autorizuje občianskym preukazom alebo mandátnym certifikátom. „Autorizácia „nemandátnym“ kvalifikovaným certifikátom nesmie byť orgánom verejnej moci odmietnutá z dôvodu, že na vnútroštátnej úrovni sa požadujú nepovinné atribúty kvalifikovaného certifikátu […]. [Osoba, ktorá nie je orgánom verejnej moci,] si môže zvoliť, či elektronický dokument alebo podanie autorizuje prostredníctvom svojho kvalifikovaného certifikátu vydaného napríklad s eID, alebo si zvolí mandátny certifikát. Oba druhy autorizácie musia byť orgánmi verejnej moci akceptované, pretože sú rovnocenné“.

Na druhej strane možno nájsť aj rozhodnutia, ktoré sa k splneniu formálnych náležitostí stavajú miernejšie a k stranám konania ústretovejšie. Tak napr. v situácii, kedy okresný súd len na základe technickej poruchy elektronického systému odmietol sťažnosť pre neplatný elektronický podpis. Ústavný súd konštatoval, že okresný súd v drvivej časti konania s právnym zástupcom sťažovateľky komunikoval a ten nemal najmenší dôvod pochybovať, že jeho zastupovanie ako advokáta nie je procesne problematické. Keďže odmietnutie sťažnosti bolo založené na technickom nedostatku podpisu, nie teda obsahu listiny, ktorej sa podpis týkal, a keďže nešlo o chýbajúci podpis, ale o podpis technicky nezvládnutý v konkrétnej záležitosti, ústavný súd konštatoval porušenie procesných práv a rozhodnutie okresného súdu zrušil.

Autorizácia podaní koncipientmi

Veľké problémy spôsobila otázka, či podanie musí byť elektronicky podpísané advokátom, alebo postačí podpis koncipientom, a to osobitne v konaniach s obligatórnym advokátskym zastúpením. V niektorých prípadoch advokát tvrdil, že dovolanie bolo ním spísané, avšak autorizované a podané bolo advokátskym koncipientom. V týchto prípadoch mal najvyšší súd tendenciu dovolanie odmietnuť. Argumentácia sa okrem iného opierala aj o judikát R 78/2018 (NS SR, sp. zn. 3 Oboer 42/2017), podľa ktorého skutočnosť, že dovolanie bolo spísané a podpísané advokátskym koncipientom, predstavuje neodstrániteľnú podmienku prípustnosti dovolania (v danej veci však nešlo o otázku elektronického podpisovania). Ústavný súd tento postup považoval za ústavne konformný (I. ÚS 484/2019, bod 32), aj keď v konkrétnej veci uznesenie najvyššieho zrušil, pretože identita podpisujúceho nebola dostatočne preukázaná. Túto líniu potvrdil aj judikát R 49/2020 (NS SR, sp. zn. 3 Obdo 96/2019), podľa ktorého „ak bolo dovolanie podané elektronickými prostriedkami autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom advokátskeho koncipienta, nie je splnená zákonná podmienka spísania a podpísania dovolania advokátom v zmysle ustanovenia § 429 ods. 1 C. s. p. Tento nedostatok dovolania nemožno po uplynutí lehoty na podanie dovolania odstrániť a má za následok odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. e) C. s. p.“

Relatívne ustálenú judikatúru k dovolaniam podpísaným koncipientom nabúralo aktuálne rozhodnutie ústavného súdu, o ktorom už bola reč tu (III. ÚS 269/2022; podobné rozhodnutie vo vzťahu ku konaniu koncipienta, avšak nie v kontexte dovolania aj III. ÚS 63/2022). Ústavný súd v tejto veci označil názory vyjadrené v judikátoch R 78/2018 aj R 49/2020 za ústavne neudržateľné. Podľa ústavného súdu „by bolo príliš formalistické uzavrieť, že [ § 429 ods. 1 CSP] treba vykladať tak, že advokát je výlučná osoba oprávnená dovolanie spísať a nemôže to za neho urobiť jeho advokátsky koncipient. […] Koncipient môže zastúpiť advokáta aj pri podaní dovolania, čo v tomto konkrétnom prípade znamená oprávnenie koncipientky elektronicky podpísať a elektronicky podať dovolanie, ak je na to splnomocnená.“

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na plnomocenstvá v trestnom práve

tags: #plnomocenstvo #jednostranný #právny #úkon #charakteristika