
Obdobie rokov 1937 až 1940 bolo prelomové pre slovenskú spoločnosť. Agónia Československej republiky (ČSR) v rokoch 1938 a 1939 vyústila do jej rozpadu v dôsledku medzinárodnej situácie a ambícií nacistického Nemecka. Na troskách druhej republiky vznikol Protektorát Čechy a Morava pod nemeckou kuratelou. Na Slovensku Snem Slovenskej krajiny 14. marca 1939 vyhlásil samostatný Slovenský štát. Tieto udalosti mali výrazný dopad na akademickú obec na Slovensku, sústredenú na Univerzite Komenského v Bratislave, ktorá bola neskôr premenovaná na Slovenskú univerzitu. V tomto kontexte sa do popredia dostáva osobnosť Štefana Polakoviča, ktorý sa stal významným ideológom slovenského kresťanského totalitarizmu.
Zánik ČSR a vznik Slovenského štátu výrazne zasiahli do akademických pomerov na Slovensku. Československá štátna univerzita v Bratislave, premenovaná na Slovenskú univerzitu, prešla zásadnými zmenami. Výchovno-vzdelávací proces bol ovplyvnený ideologickými faktormi, najmä odmietnutím čechoslovakizmu. Táto idea, ktorá bola od založenia školy dôsledne reprezentovaná českými profesormi, bola nahradená ideami viažucimi sa k sociálnej náuke kresťanskej cirkvi a slovenskej štátnosti.
V roku 1937 bola Univerzita Komenského jedinou vysokoškolskou inštitúciou univerzitného typu na Slovensku. Založená bola v roku 1919 a postupne sa rozvíjala. V roku 1937 bola daná do užívania nová budova na Šafárikovom námestí. Napriek úsiliu sa v rokoch prvej republiky nepodarilo rozbehnúť vyučovanie na Prírodovedeckej fakulte. Univerzita trpela nedostatkom financií a priestorov, čo bránilo jej rozvoju.
Po vzniku ČSR sa profesorské miesta obsadzovali odborníkmi českej národnosti. Títo profesori zastávali ideu čechoslovakizmu, čo viedlo k napätiu so slovenskými autonomistami. Nacionalistické nálady sa odôvodňovali kritikou preferovania českého jazyka vo vyučovacom procese a úradovaní univerzity. Prednášky českých profesorov, ktorí obhajovali existenciu československej jednoty a kritizovali slovenské národné obrodenie, prispievali k dusnej atmosfére na škole.
Štefan Polakovič bol hlavným ideológom slovenského kresťanského totalitarizmu. Vo svojich filozofických dielach zdôrazňoval božský princíp slovenského práva, ktorý bol zakotvený v Ústave Slovenskej republiky. Po odmietnutí docentúry na Univerzite Komenského sa habilitoval a stal sa riadnym profesorom filozofie na Slovenskej univerzite v roku 1944.
Prečítajte si tiež: Oddlženie Dlžníka
Polakovič vo svojej filozofii práva kládol dôraz na božský pôvod práva, ktorý mal byť základom právneho systému Slovenského štátu. Táto koncepcia bola v protiklade k právnemu pozitivizmu, ktorý bol dominantný v medzivojnovom Československu. Podľa Polakoviča malo byť právo odrazom Božieho poriadku a morálnych princípov kresťanstva.
Polakovičova ideológia bola založená na princípoch kresťanského totalitarizmu, ktorý zdôrazňoval autoritu štátu a cirkvi. V tomto systéme mal štát zabezpečovať morálny a duchovný rozvoj národa v súlade s kresťanskými hodnotami. Polakovič odmietal liberálne a demokratické princípy, ktoré považoval za prekážku pre dosiahnutie národnej jednoty a prosperity.
Polakovičova ideológia mala vplyv na Ústavu Slovenského štátu, ktorá zdôrazňovala kresťanské hodnoty a národnú identitu. Ústava zakotvovala princíp božského pôvodu práva a definovala Slovenský štát ako kresťanský štát. Polakovičova filozofia tak ovplyvnila právny a politický systém Slovenského štátu.
Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 nastali viditeľné zmeny v ideovom nazeraní akademikov. Desiatky českých profesorov čechoslovakistickej orientácie odišli zo Slovenska. Vznikli nové slovenské vysoké školy a dobudovávali sa nové vedné odbory. Novovzniknuté školy a fakulty sa stali útočišťom pre študentov českej národnosti po zatvorení českých univerzít v Protektoráte. Obmedzovanie štúdia Židov a ich vylúčenie zo štúdií, ako aj pokusy o stanovenie numerus clausus štúdia žien, boli tienistou stránkou tohto obdobia.
Prečítajte si tiež: Dlžníci a oddlženie na Slovensku
Prečítajte si tiež: Dôsledky Oddlženia