Poruchy učenia a mentálna retardácia: Komplexný pohľad

Termín duševná zaostalosť alebo mentálna retardácia sa v súčasnosti nahrádza v odborných kruhoch menej stigmatizujúcimi označeniami, ako sú intelektuálna porucha alebo intelektuálny deficit. Intelektuálna porucha je charakterizovaná obmedzenými schopnosťami jedinca v oblasti intelektuálnych funkcií, ako sú schopnosť učiť sa, riešiť problémy, prispôsobovať sa novým situáciám a komunikovať s inými ľuďmi. Táto porucha sa zvyčajne diagnostikuje ešte v detstve a má rôzne príčiny, vrátane genetických faktorov, komplikácií počas tehotenstva a pôrodu, infekcií alebo traumatických udalostí. Každý jedinec s intelektuálnou poruchou je jedinečný a rozsah jeho schopností a potrieb je veľmi rôznorodý. V tomto článku sa pozrieme na problematiku porúch učenia a mentálnej retardácie, ich klasifikáciu, etiológiu, diagnostiku, terapiu a špecifiká vo vzdelávaní.

Výskyt intelektuálnej poruchy

Celosvetovým priemerom sa odhaduje, že približne 1 až 3 percentá populácie trpia nejakou formou intelektuálnej poruchy. Tieto odhady sú ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane kritérií používaných na stanovenie diagnózy a špecifík danej kultúry.

Klasifikácia intelektuálnej poruchy

Historicky sa mentálna retardácia delila do niekoľkých stupňov alebo kategórií na základe úrovne intelektuálnych schopností. Tieto kategórie sú dnes považované za zastaralé a nereprezentujú komplexnosť a individuálnosť intelektuálnych schopností osôb s intelektuálnou poruchou. Moderný prístup klasifikuje intelektuálnu poruchu podľa jej závažnosti a je založený na kritériách ako je IQ, adaptívne funkcie a schopnosť samostatného fungovania v každodennom živote.

Súčasná klasifikácia intelektuálnej poruchy je rozdelená do štyroch základných kategórií podľa závažnosti:

Mierna intelektuálna porucha

Do troch rokoch veku dieťaťa sú pozorované len mierne problémy, ako napríklad zaostávanie v psychomotorickom vývine a oneskorený vývin reči. V školskom veku je odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, aj keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o duševné zdravie seniorov

Ľahký stupeň mentálneho zaostávania je označovaný aj ako mierna duševná zaostalosť alebo ľahká mentálna retardácia - IQ 50-69. Tento stav zodpovedá v dospelosti mentálnemu veku od 9 do 12 rokov. Deti s intelektom v tomto pásme majú ťažkosti so zvládaním učiva v rozsahu bežnej základnej školy. Majú preto upravený rozsah učiva podľa svojich schopností a možností - vzdelávajú sa podľa vzdelávacieho programu pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia Variant A. Ich ďalšie profesijné vzdelávanie môže pokračovať v špeciálnom odbornom učilišti alebo v praktickej škole. V dospelosti sú schopní pracovať obvykle v jednoduchým pracovných pozíciách podľa zamerania svojho vzdelania.

Stredne ťažká intelektuálna porucha

Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 až 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Osoby so stredne ťažkou intelektuálnou poruchou potrebujú podporu v mnohých aspektoch svojho života, vrátane vzdelávania, zamestnania a každodenných úloh, len zriedkavo sa im podarí žiť samostatne.

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.

Stredná mentálna retardáciu (IQ 49 - 35) - postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažká intelektuálna porucha

Postihnutí jedinci dosahujú mentálny vek 3 až 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Väčšina detí sa naučí hovoriť len pár slov. Osoby s ťažkou intelektuálnou poruchou vyžadujú výraznú podporu v každodenných aktivitách.

Prečítajte si tiež: Starší ľudia a poruchy príjmu potravy

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.

Ťažká mentálna retardáciu (IQ 34 - 20) - tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.

Hlboká intelektuálna porucha

Hlboká intelektuálna porucha je najzávažnejším stupňom postihnutia, pri ktorom jedinec nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Deti s touto poruchou majú výrazné ťažkosti s adaptáciou a vyžadujú intenzívnu podporu a dohľad v každodennom živote.

Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia.

Hlboká mentálna retardáciu (IQ je pod 20) - typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.

Prečítajte si tiež: Hodnotenie funkčnej poruchy

Etiológia intelektuálnej poruchy

Príčiny intelektuálnej poruchy sú rôznorodé a zahŕňajú kombináciu prenatálne, perinatálne a postnatálne pôsobiacich faktorov.

Genetické faktory

Niektoré prípady intelektuálnej poruchy môžu byť spôsobené genetickými poruchami alebo abnormálnymi genetickými podmienkami. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).

Endogénne faktory: Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky.

Problémy počas tehotenstva

Rôzne faktory vplývajú počas tehotenstva na vývoj mozgu plodu. Tieto faktory zahŕňajú infekcie (napr. toxoplazmóza alebo rubeola), nedostatok živín, expozíciu toxickým látkam alebo užívanie niektorých liekov počas tehotenstva.

Mentálne postihnutie je podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom období. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma)

Exogénne faktory: Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola.

Komplikácie počas pôrodu

Problémy v čase pôrodu, ako sú nedostatočný prívod kyslíka do mozgu novorodenca alebo komplikácie spojené s pôrodným procesom, môžu ovplyvniť zdravie mozgu novorodenca a viesť k intelektuálnej poruche.

Počiatočné detstvo

Počiatočné obdobie života novorodenca je kritické pre vývoj mozgu. Infekcie, traumatické udalosti, otravy alebo zanedbanie v ranom detstve majú negatívny vplyv na mentálny vývoj dieťaťa.

Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.

Sociálne faktory

Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny.

Sociálne faktory: Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Iné neurologické a neurodegeneratívne poruchy

Niektoré neurologické a neurodegeneratívne ochorenia ovplyvňujú intelektuálny výkon.

Príznaky intelektuálnej poruchy

Intelektuálna porucha sa prejavuje rôznymi spôsobmi a stupňami závažnosti. Každá osoba s duševnou zaostalosťou je jedinečná, a jej príznaky sa líšia v závislosti od mnohých faktorov, vrátane závažnosti poruchy a individuálnych schopností.

Príznaky intelektuálnej poruchy môžu zahŕňať:

• problémy s učením: Osoby s intelektuálnou poruchou majú obmedzenú schopnosť učiť sa nové informácie a získavať nové zručnosti.
• znížená schopnosť komunikácie
• oslabená krátkodobá pamäť
• zhoršená schopnosť koncentrácie
• problémy s komplexným chápaním, predovšetkým abstraktných myšlienok
• znížená schopnosť adaptability
• zhoršená schopnosť sociálneho kontaktu
• znížená sebestačnosť a neschopnosť nezávislého života

Diagnostika intelektuálnej poruchy

Stanovenie diagnózy intelektuálnej poruchy je komplexný proces, ktorý zahŕňa rôzne aspekty hodnotenia. Odborníci z oblasti psychológie, psychiatrie, špeciálnej pedagogiky, neurológie a iných odborov sú zapojení do tohto procesu.

Klinické hodnotenie

V diagnostickom procese sa zhromažďujú informácie o vývoji pacienta, jeho rodinnej histórii, pôrode a ranom detstve. Pozoruje sa správanie a interakcie pacienta v rôznych kontextoch.

Presná anamnéza je najdôležitejším diagnostickým nástrojom. Je nevyhnutné podrobne preskúmať rodinnú anamnézu, choroby v rodine, tehotenstvo, pôrod, vývin dieťaťa, existujúce poruchy a ďalšie aktuálne problémy. Zisťovanie informácií od rodičov a detí/dospievajúcich je rovnako dôležité ako zhodnotenie od opatrovateľov alebo učiteľov, aby bolo možné posúdiť sociálne a školské prístupy a vzorce správania. Dotazníky zamerané na ADHD pomôžu získať nevyhnutné informácie z pracovných listov a školských správ. Je nevyhnutné uskutočniť dôkladné fyzické, neurologické a motoskopické vyšetrenie, aby bolo možné vylúčiť prítomnosť akejkoľvek ďalšej poruchy. Na základe anamnézy, klinických zistení a špecifických vyšetrení je možné odlíšiť ADHD od iných porúch s podobnými prejavmi, ale inými príčinami.

Psychologické hodnotenie

Realizuje sa hodnotenie intelektuálnych schopností prostredníctvom psychologických testov inteligencie, napríklad IQ testov a posúdenie adaptívnych funkcií, ako sú každodenné schopnosti v oblasti komunikácie, sociálne interakcie, sebakontrola a nezávislosť.

Vylúčenie iných príčin

Dôležité je vylúčenie možných somatických a neurologických príčin intelektuálnej poruchy. Posúdenie zdravotného stavu vrátane genetických faktorov a eventuálnych komplikácií počas tehotenstva a pôrodu.

Hodnotenie funkčnej úrovne

Predstavuje posúdenie schopnosti jednotlivca vykonávať bežné každodenné úlohy a prispôsobovať sa svojmu prostrediu.

Diagnostika intelektuálnej poruchy by sa mala zakladať na komplexnom pohľade a nemôže byť založená iba na jednom aspekte, ako napríklad len na IQ teste. Okrem toho by sa malo hodnotenie vykonávať citlivo a malo by rešpektovať individuálne potreby jedinca s intelektuálnou poruchou. Stanovenie diagnózy tiež umožňuje lepšie plánovanie a poskytovanie potrebnej podpory postihnutému jedincovi.

Ako Vám môžeme pomôcť?

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.

Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

Terapia intelektuálnej poruchy

Mentálna retardácia je vývojový stav, ktorý ovplyvňuje intelektuálne schopnosti, a nie je možné ju úplne vyliečiť. Intelektuálna porucha nie je choroba, ale stav ovplyvňujúci spôsob, ako jednotlivec spracováva informácie a učí sa nové veci. Mnohé príčiny intelektuálnej poruchy sú spojené s genetickými a neurologickými faktormi ovplyvňujúcimi vývoj mozgu. Napriek tomu existujú rôzne formy intervencií a podpory, ktoré môžu pomôcť jedincom s intelektuálnou poruchou dosiahnuť svoj maximálny potenciál a lepšie sa integrovať do spoločnosti.

Cieľom týchto intervencií nie je vyliečiť intelektuálnu poruchu, ale skôr maximalizovať individuálne schopnosti a podporiť jedinca v dosahovaní jeho potenciálu.

Terapia je zameraná na sociálnu integráciu, stabilné sebahodnotenie a uľahčenie rozvoja základných schopností, poskytnutie primeraného vzdelania a pracovnej rehabilitácie v závislosti od schopností.

Špeciálna vzdelávacia podpora

Jedinci s intelektuálnou poruchou môžu profitovať zo špeciálnej vzdelávacej podpory prispôsobenej ich potrebám a schopnostiam.

Rehabilitácia

Fyzická, rečová rehabilitácia, ergoterapia a iné formy rehabilitácie pomáhajú zlepšiť konkrétne schopnosti a zručnosti.

Podpora rodiny a komunity

Rodina a komunita poskytujú dôležitú podporu pre jednotlivcov s intelektuálnou poruchou.

Je kľúčové vzdelávať rodičov, informovať ich o možných príčinách a prejavoch, ktoré z nich vyplývajú. Vysvetlenie priebehu poruchy a možností terapie môže rodičom pomôcť, keďže nie je zriedkavé, že cítia vinu alebo sa obviňujú z rodičovského zlyhania, prípadne vinia dieťa z neposlušnosti. Je kľúčové prediskutovať možnosti spoľahlivých rutín, pravidiel, hraníc a možných odmien a trestov. Rodičia sú vedení k tomu, aby zdôrazňovali pozitívne prejavy a venovali menej pozornosti negatívnym prejavom a spontánne vyjadrovali svoju náklonnosť. Je tiež dôležité kontrolovať voľnočasové aktivity, napríklad obmedziť množstvo času stráveného pred TV, viesť dieťa k zapojeniu sa do športových aktivít alebo mládežníckych klubov a tráviť čas zábavnými aktivitami v kruhu rodiny, najmä pre deti a adolescentov s ADHD.

Zamestnanie a sociálna integrácia

Programy zamestnávania pre ľudí s intelektuálnou poruchou a iniciatívy na sociálnu integráciu podporujú integráciu postihnutých jedincov do spoločnosti.

Zaradenie do pracovného procesu upevňuje sociálny status jedinca, dáva príležitosť, slobodu a dokazuje, že človek patrí do spoločnosti a je jej potrebnou súčasťou. Ak sa nepodarí človeku s postihnutím zamestnať sa na voľnom trhu práce, jeho ďalšími možnosťami sú chránené pracovné miesta a chránené dielne.

Farmakoterapia

Hoci farmakoterapia je pre deti s ADHD a mentálnym postihnutím najefektívnejšia forma terapie, existuje mnoho ďalších psychoedukačných intervencií, vrátane trvalého vedenia, behaviorálnej terapie, psychomotorickej terapie, muzikoterapie, svojpomocných skupín, vzdelávania pre rodičov a učiteľov. Jednou z možností je aj Snoezelen. Zatiaľ nie je možné overiť efektivitu týchto terapií. Sú pozorované pozitívne efekty u detí s ADHD, je však len málo informácií o dlhodobých účinkoch a prenose efektov do bežného života.

Deti s mentálnym postihnutím majú nižšiu toleranciu na lieky a vedľajšie efekty sa u nich môžu objaviť skôr a môžu byť zintenzívnené. MPH (účinné približne 4 hodiny) začína na 2.5 mg po raňajkách a zvyšuje sa v intervaloch trvajúcich 2 až 3 týždne až kým sa nedosiahne viditeľný efekt. Následne sa pridá ďalšia dávka na obed. Neskôr dôjde k zmene za adekvátny stimulant s dlhodobejším účinkom (strednedobý účinok trvá približne 6 až 8 hodín, dlhodobý účinok trvá 10 až 12 hodín). Atomoxetín (trvanie 24 hodín) začína na 10 mg a dávka sa postupne zvyšuje (18, 25, 40, 60, 80 mg) na 1.2 až 1.4 mg/kg (viditeľné účinky by sa mali prejaviť po 4 až 6 týždňoch). Ak po 8 až 10 týždňoch nedošlo k žiadnym viditeľným účinkom, je potrebné okamžite skontrolovať dávkovanie.

Špecifiká vo vzdelávaní mentálne postihnutého dieťaťa

Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Nezatracuje sa ani možnosť nápravy, postihnutie sa berie ako zaostávanie duševného vývinu.

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

tags: #poruchy #učenia #a #mentálna #retardácia