
V tomto článku sa podrobne zaoberáme otázkou prípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu v slovenskom právnom poriadku. Civilný sporový poriadok (CSP) sa snažil prípustnosť týchto žalôb výrazne obmedziť, ak nie priamo vylúčiť. Hoci veľký senát Najvyššieho súdu vo veci Inagro naznačil možnú prípustnosť, tento článok sa prikláňa k záveru, že žaloby o neplatnosť právnych úkonov by mali byť považované za zásadne neprípustné.
Žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu sú v slovenskom právnom prostredí dlhodobo diskutovanou témou. Ich prípustnosť bola spochybňovaná najmä z dôvodu, že na takomto určení často nie je naliehavý právny záujem. Účelom tohto článku je zanalyzovať aktuálnu právnu úpravu a judikatúru, a poskytnúť komplexný pohľad na to, prečo by tieto žaloby mali byť považované za zásadne neprípustné, s výnimkou prípadov, keď to výslovne ustanoví osobitný zákon.
CSP priniesol do úpravy určovacích žalôb zásadné zmeny. Výslovne už neustanovuje, že možno žalovať o určenie (ne)existencie právneho vzťahu. Nová koncepcia rozlišuje klasické určovacie žaloby a žaloby o určenie iných skutočností. Cieľom tejto úpravy je vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti alebo platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré len vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelom určovacích žalôb.
Tieto žaloby sa týkajú určenia (ne)existencie práva.
Tieto žaloby sú zásadne neprípustné. Právnou skutočnosťou sa rozumie skutočnosť, ktorá sama alebo v spojení s inými skutočnosťami vyvoláva určitý právny následok, teda právne relevantná skutočnosť. Ide o skutočnosť predpokladanú v nejakej právnej norme (skutočnosť tvoriacu znak jej skutkovej podstaty).
Prečítajte si tiež: Pohľad na súčasnú generáciu a jej správanie
Už judikát R 61/2007, vydaný ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (OSP), považoval žalobu o určenie neplatnosti zmluvy za zásadne neprípustnú, pretože na takomto určení nie je naliehavý právny záujem. Otázka platnosti zmluvy je len predbežnou otázkou k otázke existencie práva alebo právneho vzťahu, ktoré malo na jej základe vzniknúť. Výrok o neplatnosti právneho úkonu automaticky neznamená, že účastník v čase rozsudku dané právo nemá.
Zdá sa, že § 137 (d) CSP reflektuje uvedené závery judikatúry. Rozdiel je v tom, že kým CSP výslovne ustanovuje neprípustnosť týchto žalôb, predošlá judikatúra ju vyvodzovala z nedostatku naliehavého právneho záujmu.
Česká judikatúra zaujala zhodný názor. Ak možno žalovať o určenie práva (alebo právneho vzťahu), nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, na základe ktorej malo toto právo vzniknúť alebo zaniknúť. Aj rakúsky najvyšší súd (OGH) takisto žaloby o určenie neplatnosti úkonov zásadne nepripúšťa.
Existuje niekoľko argumentov, ktoré podporujú záver o zásadnej neprípustnosti žalôb o neplatnosť právnych úkonov:
Vo väčšine prípadov je žaloba o určenie neexistencie alebo neplatnosti právneho úkonu zbytočná, keďže zákon umožňuje žalovať priamo na určenie práva alebo právneho vzťahu. Napríklad, namiesto žaloby o neplatnosť výpovede z nájomnej zmluvy, je možné žalovať priamo o určenie existencie nájomného vzťahu.
Prečítajte si tiež: Tipy na úspešné zdieľanie príspevkov na sociálnych sieťach
Pre posúdenie platnosti právneho úkonu je rozhodný stav v čase jeho vykonania. Určenie neplatnosti právneho úkonu tak nemôže zachytiť zmeny právneho stavu, ktoré nastali od vykonania úkonu do vyhlásenia rozsudku.
Právnymi skutočnosťami nie sú len právne úkony, ale aj iné skutočnosti predvídané právnymi normami, ako napríklad vznik škody alebo existencia príčinnej súvislosti. Ak by sme pripustili žaloby o neplatnosť právnych úkonov, neexistoval by legitímny dôvod nepripustiť žaloby na určenie iných právnych skutočností.
Napriek zásadnej neprípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právnych úkonov, CSP naďalej predpokladá ich výnimočnú prípustnosť, ak to ustanoví osobitný zákon. V týchto prípadoch je žaloba o neplatnosť spojená s tým, že žalobu môže podať len určitá osoba, a to spravidla len v určenej lehote. Žaloba o neplatnosť tu predstavuje osobitnú formu (obdobu) dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a Občianskeho zákonníka).
Žaloba o neplatnosť úkonu v týchto prípadoch plní funkciu nástroja, ktorým sa oprávnená osoba dovoláva jeho neplatnosti. Ak sa oprávnená osoba nedovolá neplatnosti, právny úkon sa musí považovať za platný a nik iný ho nemôže spochybňovať.
Vo veci Inagro veľký senát obiter dictum vyslovil, že sa nestotožňuje s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého je žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa CSP neprípustná. Nie je však jasné, či sa veľký senát týmto názorom chcel odkloniť od judikátu R 61/2007 o zásadnej neprípustnosti takýchto žalôb alebo či chcel len postulovať výnimočnú poistku pre prípad, že by iné žaloby neposkytovali žalobcovi praktickú ochranu jeho práv.
Prečítajte si tiež: Denné svietenie a bezpečnosť
Názor veľkého senátu sa dá vyložiť kompatibilne s judikátom R 61/2007, ak ho chápeme v zmysle, že žaloba o určenie neplatnosti úkonu je prípustná ako celkom výnimočná poistka pre prípady, keď ani žaloba na plnenie a ani žaloba na určenie nemôžu poskytnúť žalobcovi efektívnu a praktickú ochranu jeho práva.
Existujú aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré nerešpektovali závery judikátu R 61/2007 bez akéhokoľvek vysvetlenia. Tento nekonzistentný a nesystematický prístup Najvyššieho súdu robí posúdenie prípustnosti žalôb o neplatnosť v konkrétnom prípade nepredvídateľným.
Nekonzistentný prístup Najvyššieho súdu vedie k "pocitovej justícii"-rozhodovaniu, ktoré sa nezakladá na jasných a predvídateľných pravidlách, ale na vnútorných pocitoch sudcu alebo neznámych kritériách, ktoré v rozhodnutí nie sú vyjadrené. Tento jav zakladá nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí a podkopáva právnu istotu účastníkov právnych vzťahov.
Žaloby o určenie právnych skutočností a ich vlastností sú zásadne neprípustné. Je preto zásadne neprípustné žalovať o určenie neplatnosti právneho úkonu (zmluvy, odstúpenia, výpovede a podobne). Podobne je neprípustné žalovať o určenie akejkoľvek inej právnej skutočnosti (napr. vzniku škody, existencie príčinnej súvislosti atď.).
Výnimkou sú prípady, keď prípustnosť žaloby o neplatnosť vyplýva z osobitného predpisu. Spoločné týmto prípadom je, že ide o osobitnú formu (obdobu) uplatnenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Od typickej relatívnej neplatnosti sa líšia tým, že neplatnosti sa treba dovolať podaním žaloby na súde.
O prípustnosti žaloby o neplatnosť by bolo možné uvažovať ako o celkom výnimočnej poistke v prípadoch, keď by žalobca nemohol efektívne brániť svoje práva ani žalobou o plnenie, ani žalobou o určenie práva. Prípadne vtedy, ak prípustnosť žaloby treba vyvodiť z účelu zákona jeho sudcovským dotvorením, napríklad na základe analógie. Výnimočné pripustenie takejto žaloby si vyžaduje sudcovské dotvorenie práva, nakoľko ide proti zneniu zákona. Splnenie výnimočnej prípustnosti takejto žaloby musí súd presvedčivo zdôvodniť.
Civilný sporový poriadok (160/2015 Z. z.) zakotvuje úplne novú koncepciu v písm. c) a d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písmena d). Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.
#