Premlčanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch: Podmienky a aspekty

Úvod

Článok sa zameriava na analýzu špecifickej situácie v trestnom konaní, kde si poškodený uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a obžalovaný vznáša námietku premlčania. Cieľom je preskúmať súladnosť takejto námietky s dobrými mravmi, ako to vyžaduje súkromnoprávna úprava.

Adhézne konanie a náhrada škody

V trestnom konaní sa primárne riešia otázky verejnoprávneho charakteru, teda otázka (ne)viny zo spáchania trestného činu a jeho právny následok v podobe trestu či ochranného opatrenia. Adhézne konanie spája riešenie verejnoprávnej hmotnej otázky s riešením otázky súkromnoprávnej povahy, ktorou je náhrada škody. Avšak len takej škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so skutkom, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Súd, ktorý o nároku na náhradu škody poškodeného rozhoduje, je viazaný a môže rozhodovať iba o skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, podľa ktorej je skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin. Cieľom adhézneho konania je zlepšiť postavenie poškodeného, ktorému v dôsledku trestného činu vznikla majetková či nemajetková ujma.

Rozdiely medzi civilným a trestným konaním

Poškodený sa v adhéznom konaní dostáva v zásade do pozície, v akej by bol v prípade civilného sporu o náhradu škody. Civilné sporové konanie je však postavené na diametrálne odlišných zásadách než trestné konanie, preto poškodeného v adhéznom konaní nezaťažuje napríklad povinnosť tvrdenia či dôkazné bremeno. Najväčší rozdiel sa prejavuje v procese zisťovania skutkového stavu veci, kde je civilné sporové konanie založené na prejednacej zásade, podľa ktorej súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z toho, čo mu strany sporu predložia. V trestnom konaní, založenom na vyhľadávacej zásade, je pri uznaní nároku poškodeného situácia odlišná. Súd môže aj napriek tomu vykonať ďalšie dokazovanie o výške škody, najmä ak o nej existuje dôvodná pochybnosť, prípadne je to potrebné pre právne posúdenie skutku.

Prístup k spravodlivosti a rýchlosti konania

Poškodenému sa adhéznym konaním výrazne uľahčuje prístup k spravodlivému a hlavne rýchlejšiemu súdnemu procesu, keďže už v trestnom konaní môže získať rozhodnutie o náhrade škody s účinkom exekučného titulu, a to bez toho, aby sa po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku musel so svojím nárokom osobitne obrátiť na civilný súd. Civilné (sporové) konanie, ako aj adhézne konanie sa začína na návrh poškodeného. V adhéznom konaní preto neplatí zásada oficiality, v zmysle ktorej súd koná z úradnej povinnosti. Poškodený si svoj nárok na náhradu škody musí uplatniť riadne, t. j. z akých dôvodov a v akej výške si škodu uplatňuje, a taktiež včas - najneskôr do skončenia vyšetrovania, resp. skráteného vyšetrovania.

Včasné uplatnenie nároku

Trestný poriadok nikde neustanovuje, kedy najskôr môže poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatniť. Vychádzajúc z toho, že uplatnenie nároku má rovnaké účinky ako žaloba v civilnom spore, v ktorej poškodený v postavení žalobcu musí jednoznačne definovať toho, voči komu žaloba smeruje (žalovaný), obdobne tomu bude aj v trestnom konaní. V prvom rade musí byť presne identifikovaný subjekt, voči ktorému návrh smeruje. Definovanie tohto subjektu nie je vzhľadom na povahu trestného konania v "právomoci" poškodeného - oznamovateľa, ale orgánu činného v trestnom konaní. Trestné stíhanie voči konkrétnej osobe nezačína automaticky podaním trestného oznámenia (na rozdiel od civilného konania, ktoré začína doručením žaloby súdu, a v ktorom žalovaného určuje výlučne žalobca), ale až vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré je oprávnený vydať iba policajt alebo prokurátor. O tom, kto bude v trestnom konaní obvinený, teda rozhoduje orgán činný v trestnom konaní, nie poškodený - oznamovateľ.

Prečítajte si tiež: Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

Aby bola naplnená podmienka adresnosti nároku voči konkrétnemu škodcovi, musí byť voči škodcovi najskôr vznesené obvinenie. Až po vznesení obvinenia môže byť nárok na náhradu škody uplatnený riadne. Z uvedeného vyplýva záver, že uplatnenie nároku na náhradu škody v rámci trestného oznámenia (t. j. vo fáze predprípravného konania) nie je riadnym uplatnením nároku, a to ani v prípade neskoršieho vznesenia obvinenia osobe, ktorú oznamovateľ v trestnom oznámení uviedol ako podozrivého. Zaviazanie obžalovaného na náhradu škody poškodenému napriek tomu, že nárok neuplatnil riadne, zakladá dôvod na zrušenie výroku o náhrade škody v odvolacom konaní.

Aplikácia hmotného práva a námietka premlčania

Pri rozhodovaní o nároku poškodeného sa súd v adhéznom konaní nachádza v obdobnom postavení ako súd v civilnom spore. Je povinný aplikovať celý hmotnoprávny predpis rovnako, akoby ho aplikoval civilný súd. Pre inštitút náhrady majetkovej či nemajetkovej ujmy (v peniazoch) je príznačné okrem iného aj to, že ide o majetkové práva, ktoré sú v zmysle § 100 ods. 2 OZ premlčateľné. Aj keď sa trestné konanie vedie pre skutok, ktorý má byť trestným činom, pri riadnom a včasnom uplatnení nároku na náhradu škody niet z hľadiska aplikácie hmotného práva prakticky rozdielu medzi adhéznym a civilným konaním. Obvinený, ktorý má mať postavenie škodcu, preto v adhéznom konaní môže využiť všetky prostriedky obrany, ktoré by mohol použiť v civilnom spore. Obvinenému však žiadne ustanovenie hmotnoprávneho či procesného predpisu nebráni v tom, aby aj v adhéznom konaní vzniesol voči nároku poškodeného námietku premlčania. Súd v trestnom (adhéznom) konaní sa preto s touto námietkou musí hmotnoprávne, ako aj procesne vysporiadať.

Vznesenie námietky premlčania

Adhézne konanie sa z hľadiska právneho posúdenia nijak neodlišuje od civilného konania, v ktorom sa otázka premlčania skúma v zásade iba na námietku žalovaného. Zásada oficiality sa navyše v trestnom konaní aplikuje iba na otázky, ktoré majú verejnoprávny charakter. Vznesenie námietky premlčania je otázkou rýdzo súkromného charakteru, keďže sa týka občianskoprávneho (záväzkového) vzťahu medzi obvineným a poškodeným, hoci sa rieši v trestnom konaní. Keďže súčasný akuzačný typ trestného konania nie je na rozdiel od feudálnej inkvizície sústredený v rukách jedného subjektu, t. j. súdu, vzniká v tejto súvislosti otázka, voči akému subjektu trestného konania musí obvinený vzniesť námietku premlčania. Čo do formy môže obvinený vzniesť námietku premlčania tak písomne, ako aj ústne.

Pri riešení otázky, akému subjektu trestného konania námietku adresovať, je potrebné vychádzať z dikcie § 100 ods. 1 OZ, podľa ktorého sa premlčanie berie do úvahy len na námietku dlžníka. Aby námietka vyvolala kvalifikovaný účinok, musí sa uplatniť voči tomu subjektu, ktorý je o subjektívnom majetkovom práve oprávnený meritórne rozhodnúť. V trestnom konaní je to v zmysle § 46 ods. 3 a § 287 TP výlučne súd. Navyše, námietka je procesným inštitútom, ktorého aplikácia je ad litteram viazaná na súdne konanie. Bude preto bez právneho významu, ak obvinený napríklad listom zaslaným poškodenému deklaruje premlčanie jeho práva, ak súčasne premlčanie nenamietne aj v konaní pred súdom. Eventuálne vznesenie tejto hmotnoprávnej námietky v prípravnom konaní nemôže byť spôsobilé vyvolať právny následok v podobe zániku nároku poškodeného.

Súlad námietky premlčania s dobrými mravmi

Námietka premlčania vznesená v adhéznom konaní má v porovnaní s civilným konaním (kde nepôjde o škodu spôsobenú trestným činom) špecifický charakter. Táto špecifickosť vychádza z charakteru konania, ktorým obžalovaný spôsobil škodu. Tak v civilnom, ako aj v adhéznom konaní je škoda spôsobená protiprávnym konaním. Avšak v civilnom konaní nie je škodcove konanie v zásade kvalifikované súčasne aj ako trestný čin. Z pohľadu deliktného práva predstavuje trestný čin tú najzvážanejšiu formu protispoločenského konania. Vzhľadom na to, že trestné právo chráni tie najdôležitejšie právne statky (záujmy a hodnoty) našej spoločnosti, je každý zásah do týchto statkov nie len činom protiprávnym, ale aj činom smerujúcim proti základným spoločenským, resp. morálnym zásadám, teda činom amorálnym.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

V súvislosti s námietkou premlčania naberá amorálnosť protiprávneho konania škodcu osobitný význam. Námietka premlčania totižto nie je len procesným prostriedkom obrany škodcu, ale má za následok oslabenie subjektívneho práva a vzniku naturálnej obligácie. Pre námietku premlčania preto platí to, čo pre každý právny úkon z hľadiska zachovania jeho platnosti podľa § 39 OZ. Obsah a účel právneho úkonu nesmie byť v rozpore so zákonom, ani zákon nesmie obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom. Rovnako súd musí v zmysle § 3 ods. 1 OZ dbať na to, aby nedošlo k zneužitiu práva.

Kritérium intenzity zásahu

Podľa uvedeného názoru je pre neuznanie námietky rozhodujúcim kritériom intenzita zásahu, t. j. rozsah trestného činu, resp. charakter a výška škody. Dôležitým kritériom je tiež zavinenie škodcu, keďže vôľa niekomu uškodiť je čo do amorálnosti samotného skutku ďaleko za nedbanlivostným skutkom, pri ktorom takáto vôľa absentuje. Úmysel uškodiť určitej osobe je pritom potrebné nachádzať nie len v samom trestnom čine, ale aj po jeho spáchaní, resp. pri vznesenej námietke premlčania, keďže znakom zjavného zneužitia práva je tiež vôľa poškodiť druhú stranu. Pri definovaní kritérií pre neuznanie práva škodcu vzniesť námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi významným spôsobom prispela aj rozhodovacia prax Ústavného súdu ČR.

Podmienky pre neuznanie námietky premlčania

Z uvedených judikatórnych záverov možno vyvodiť nasledovné všeobecné podmienky pre neuznanie námietky premlčania v adhéznom konaní:

1. Intenzita zásahu - charakter a rozsah škody.
2. Úmysel škodcu.
3. Zištný motív.
4. Zánik nároku poškodeného by bol v konkrétnom prípade neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s intenzitou zásahu.
5. Zavinenie poškodeného - prečo svoje právo neuplatnil včas.

V súvislosti s podmienkou zavinenia poškodeného je ideálnym príkladom skutok, ktorým na poškodenom došlo k spáchaniu niektorého z trestných činov proti tzv. sexuálnej slobode (napr. znásilnenie). Dôvody, ktoré obete sexuálnych deliktov vedú k pasivite po skutku, reflektoval aj sám zákonodarca v hmotnoprávnej úprave premlčania trestného stíhania v zmysle § 87 TZ. Všeobecne tak možno konštatovať, že vznesenie námietky premlčania v adhéznom konaní môže nasvedčovať tomu, že pôjde zo strany obžalovaného o výkon práva odporujúci dobrým mravom.

Obžalovaný môže vzniesť námietku premlčania aj po skončení dokazovania (na rozdiel od civilného procesu), napríklad v odvolaní, keďže trestné konanie je ovládané vyhľadávacou zásadou (§ 311 ods. 4 TP). Vzniesť námietku premlčania v rámci odvolania môže aj osoba oprávnená podať odvolanie v prospech obžalovaného, napríklad jeho manželka.

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Premlčacie lehoty a ich počiatok

Skôr než súd pristúpi k skúmaniu súladu uplatneného práva vzniesť námietku premlčania s dobrými mravmi, musí mať vyriešenú otázku uplynutia premlčacej lehoty. Premlčacie lehoty, ako aj počiatky ich plynutia značne závisia od druhu ujmy, ktorú poškodený trestným činom utrpel. Pri majetkovej škode v pravom zmysle slova dochádza ku kumulácii subjektívnej dvojročnej a objektívnej trojročnej, resp. desaťročnej (pri úmysle) premlčacej lehoty, ktorá plynie odo dňa skutku.

Judikatúra a príklady z praxe

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2020, sp. zn. 3 Cdo 9/2020, riešil prípad, kde prvostupňový súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 12.519,14 eur s príslušenstvom, pozostávajúcu z trov obhajoby v trestnom konaní a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k trovám obhajoby za väzbu a k nemajetkovej ujme spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko oslobodzujúci rozsudok v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť dňa 5.12.2007, jednoročná objektívna premlčacia lehota teda uplynula dňa 5.12.2008, pričom žalobca podal žalobu na súd až 14.06.2011. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia dospel súd k záveru, že tento nárok premlčaný nie je.

Najvyšší súd nezistil, že by táto otázka bola v čase podania dovolania v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Vo vzťahu k tejto právnej otázke je teda dovolanie žalovanej prípustné. K otázke, či (ne)možno priznať osobe, ktorej trestné stíhanie bolo ukončené inak než právoplatným odsúdením náhradu škody spočívajúcu v náhrade nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí z 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016. V tomto rozhodnutí vyslovil názor, podľa ktorého „vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

tags: #premlčanie #náhrady #nemajetkovej #ujmy #v #peniazoch