Historický vývoj prvej hospodárskej zmluvy medzi Francúzskom, Talianskom a Nemeckom

Európa prešla v priebehu svojej histórie rôznymi fázami integrácie a dezintegrácie. Od rozpadu Západorímskej ríše a ríše Karola Veľkého sa kontinent vyvíjal skôr smerom k územnému deleniu a narastaniu rozdielov. Avšak, v niektorých obdobiach, ako napríklad za vlády Karola Veľkého, v období humanizmu a renesancie, a koncom 17. storočia, Európa zažívala obdobia väčšej jednoty v duchovnej, kultúrnej a hospodárskej oblasti. V 18. storočí sa do európskeho diania zapojilo Rusko a európska koloniálna expanzia prispela k súpereniu medzi európskymi mocnosťami. Vytváral sa medzištátny systém rovnováhy, ktorý bol prerušený francúzskou revolúciou a nástupom Napoleona. Po Napoleonových vojnách Viedenský kongres priniesol usporiadanie európskeho systému a vznikla Svätá aliancia. Priemyselná revolúcia v 19. storočí umožnila zvýšenie výroby a prepravy tovaru, čo viedlo k hospodárskej jednote. Napriek tomu sa na konci storočia hospodárska rivalita zvýšila a nacionalizmus narušil homogenitu Európy. Prvá svetová vojna a versaillský mierový systém skomplikovali situáciu a snahy o zjednotenie Európy boli obmedzené. Veľká hospodárska kríza v roku 1929 zostrila hospodársku konfrontáciu. Počas tohto obdobia sa objavili prvé novodobé plány európskej integrácie, ako napríklad manifest Pan-Európa od Richarda Coudenhove-Kalergiho. Počas druhej svetovej vojny vznikali viaceré projekty budúceho usporiadania Európy, z ktorých sa zrealizovala colná a hospodárska únia Benelux. Po skončení vojny sa myšlienka zjednotenej Európy začala realizovať na úrovni vlád štátov, a to v dvoch oddelených blokoch - západnej a východnej Európy.

Európa po Prvej svetovej vojne

Prvá svetová vojna so sebou priniesla moderné mechanizované vojská. Výstrely v Sarajeve v roku 1914, ktoré usmrtili arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este, boli len rozbuškou hlbších príčin vojny. Vzostup Nemecka narušil rovnováhu síl v Európe, čo viedlo k napätiu, hospodárskej konkurencii a rivalite v kolóniách. Európa sa rozdelila na dve zoskupenia: Trojspolok (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a Taliansko) a Dohodu (Veľká Británia, Francúzsko a Rusko). Vojna zasiahla aj civilné obyvateľstvo a viedla k obmedzeniam a nedostatku pracovných síl. Po vojne sa rozhodovalo o usporiadaní na mierovej konferencii v Paríži, kde bola podpísaná Versailleská mierová zmluva. Táto zmluva vyvolala v Nemecku rozhorčenie a túžbu po jej zrušení. Počas vojny sa vo veľkom rozsahu použili moderné zbrane a technológie, čo zmenilo spôsob vedenia vojny.

Počiatočné snahy o európsku integráciu po Prvej svetovej vojne

Po skončení Prvej svetovej vojny sa Európa ocitla v zložitej situácii. Potrebovala skonsolidovať politickú a hospodársku situáciu. Štáty mali rôzne predstavy o politickej spolupráci. USA sa stiahli z Európy, čo vyvolalo obavy vo Francúzsku, ktoré hľadalo spojenca proti Nemecku. Hospodárske problémy európskych krajín, ako napríklad dlhy Veľkej Británie a Francúzska voči USA, viedli k potrebe nájsť spôsob, ako získať prostriedky na splácanie dlhov a hospodársky rozvoj. Otázka hospodárskej obnovy Ruska a zapojenia Nemecka do európskeho hospodárstva boli tiež dôležité. Konferencia v Janove v roku 1922 mala za cieľ prerokovať otázky európskeho hospodárstva, nemeckých reparácií a zapojenia Ruska, ale vyhliadky na úspech boli obmedzené.

Európska integrácia po druhej svetovej vojne

Po skončení druhej svetovej vojny sa myšlienka zjednotenej Európy konečne začala realizovať na úrovni vlád štátov, aj keď sa týkala dvoch oddelených blokov - západnej a východnej Európy samostatne.Paradoxne jednou z významných skutočností pre zjednocovanie západnej Európy tak bolo spustenie železnej opony, následná Studená vojna a hospodárska pomoc USA v podobe Marshallovho plánu. Zjednotená západná Európa sa javila ako jediná možnosť ako odolať tlaku zo strany Sovietskeho zväzu, prekonať značné hospodárske ťažkosti a udržať sociálnu a politickú stabilitu európskych štátov. Na konferencii v Paríži Marshallov plán, zahŕňajúci medzinárodnú koordináciu a kontrolu hospodárskej pomoci USA a Kanady, východný blok odmieta. Truman podpisuje zákon o zahraničnej pomoci 3. apríla 1948 (13 mld. USD na obdobie štyroch rokov) a o dva týždne neskôr je uzatvorená zmluva zakladajúca Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá má finančnú pomoc riadiť. Prostredníctvom nej naviac dochádzalo k neustálym stykom najvyšších štátnych predstaviteľov, ktorí uzatvárajú zmluvy o vzájomnej hospodárskej výmene, obmedzujú clá a kvóty a pod. Politické a vojenské zjednocovanie západnej Európy nastalo aj založením Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Rady Európy v roku 1949. Integráciu v oblasti obrany a vojenskú spoluprácu medzi štátmi západnej Európy urýchlil pražský februárový prevrat. Bruselská zmluva o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci a kolektívnej sebaobrane (tiež známa ako Bruselský pakt) zaručovala jej signatárom automatickú vzájomnú pomoc, v prípade ozbrojenej agresie v Európe. Po eskalovaní medzinárodnopolitickej situácie bolo nutné priame zainteresovanie USA do kolektívnej sebaobrany štátov Bruselskej zmluvy. Americký senát v júni 1948 umožnil vláde uzavrieť v čase mieru vojenskú zmluvu, zahŕňajúcu priestor predovšetkým mimo amerického kontinentu. Jej nutnosť sa stala naliehavá už v čase sovietskej blokády Berlína (od 24. júna 1948 do 9. mája 1949). Vo Washingtone podpisuje dvanásť štátov 4. apríla 1949 Severoatlantickú zmluvu, na základe ktorej sa začala budovať nová vojenská organizácia (NATO) [Zakladajúcimi štátmi bolo Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Dánsko, Island, Taliansko, Portugalsko, Kanada a USA. V roku 1952 sa pripojilo Grécko a Turecko, Nemecko v roku 1955 a Španielsko v roku 1982. Zmluva nadobudla platnosť 24.8. 1949. V roku 1952 sa členmi NATO stali Grécko a Turecko. Členom NATO je od 29.3. 2004 aj Slovenská republika]. Jednotné vojenské velenie štátov NATO sa ustanovilo po kórejskej vojne. V tom istom čase vzniká výlučne európska medzinárodná organizácia - Rada Európy, podpisom jej Štatútu (tzv. Londýnskej zmluvy) [Vznikla dňa 3. augusta 1949 dosiahnutím siedmej potrebnej ratifikácie (Talianskou republikou). Zakladajúcimi štátmi rady Európy sú Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Írsko, Luxembursko, Taliansko, Holandsko, Nórsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Slovenská republika sa stala členom Rady Európy dňa 30. júna 1993] dňa 5. mája 1949. Cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu (fr. „úniu") medzi svojimi členmi [Podľa článku 3 Štatútu sa členom Rady Európy môže stať každý európsky štát pod podmienkou, že prijme princíp právneho štátu a zaručí ľudské práva a základné slobody všetkým osobám podliehajúcim jeho jurisdikcii. Vážne porušenie tohto ustanovenia je dôvodom na pozastavenie členstva alebo vylúčenie členského štátu z Rady Európy] , za účelom ochrany a napĺňania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Sídlom Rady Európy je Štrasburg. Samotná organizácia ako aj jej dva hlavné orgány (Výbor ministrov a Parlamentné zhromaždenie) [Štatút Rady Európy, ktorý doposiaľ v tomto ohľade novelizovaný nebol, uvádza názov tohto orgánu RE ako „Poradné zhromaždenie", z tohto dôvodu je v právnych a ostatných dokumentoch v slovenskej verzii doposiaľ používaný aj tento názov. Vo februári 1994 Výbor ministrov rozhodol od tohto okamihu používať názov „Parlamentné zhromaždenie" vo všetkých dokumentoch Rady Európy] bývajú často zamieňané či stotožňované s Európskymi spoločenstvami alebo Európskou úniou a jej orgánmi napriek tomu, že ide o samostatné a na sebe nezávisle fungujúce organizácie s rôznou členskou základňou a právomocami. Všeobecnosť cieľov Rady Európy, nedostatok právomocí a postavenie jej orgánov podriadených národným vládam spôsobili, že jej činnosť sa upriamila najmä na oblasti ochrany ľudských práv a rozvoja kultúrnych stykov. Hlavným prostriedkom napĺňania cieľom Rady Európy je uzatváranie medzinárodných zmlúv („európskych dohovorov") o rôznych otázkach spolupráce členských štátov [Napr. Európsky dohovor o sociálnej a lekárskej pomoci, Európsky dohovor o rovnocennosti dokladov umožňujúcich prístup na vysoké školy, Európska dohoda o režime pohybu osôb medzi členskými štátmi Rady Európy, Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach, Európska dohoda o zrušení víz pre utečencov, Európsky dohovor o akademickom uznávaní univerzitnej kvalifikácie, Európska sociálna charta, Európsky dohovor o adopcii detí, Európsky dohovor o potláčaní terori… Autor: Doplnené 22. 12.

Kľúčové okamihy v histórii európskej integrácie

Integračné procesy v západnej Európe prežívajú už piate desaťročie svojej existencie. Ich hlavný reprezentant - Európska únia, vystupujúca ako zväzok troch integračných zoskupení - Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, Európskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre jadrovú energiu - sa zo skromných začiatkov, na výstavbe ktorých sa podieľalo šesť západoeurópskych štátov, premenila na kolos pätnástich krajín, neskôr došlo k najväčšiemu rozšíreniu EÚ a dnes EÚ tvorí 25 krajín. Sieťou asociačných, obchodných, kooperačných či iných zmlúv sú s jej vývojom späté desiatky priemyselne vyspelých i rozvojových krajín zo všetkých kontinentov. Európska únia v nemalej miere poznačila vývoj Európy, ovplyvnila názory jej obyvateľov, prispela k zmene pomeru hospodárskych i politických síl v európskom meradle i vo svete ako celku. Názorne demonštrovala, že éra absolútnej suverenity je minulosťou, že výrazný ekonomický a sociálny pokrok a s ním spojené výraznejšie ovplyvňovanie diania v súčasnom svete je možné dosiahnuť len spoločnými silami. Jej vývoj však zároveň potvrdil, že vedomie národnej príslušnosti a hrdosti je aj v súčasných podmienkach živé, a že jedným z predpokladov úspešného rozvíjania integračných procesov je vhodné spájanie národných a spoločných cieľov, rešpektovanie rôznorodosti národných tradícií a identít.Založenie prvého integračného zoskupenia na európskom kontinente prebiehalo za veľmi zložitých okolností. Medzi európskymi štátmi nejestvovala jednota názorov na to, aký charakter by toto zoskupenie malo mať, v akom rozsahu a akej hĺbke by k vzájomnému prepojeniu štátov malo dôjsť. V podstate sa vykryštalizovali dve skupiny štátov. Na čele prvej stála Veľká Británia; k nej sa pripájali škandinávske štáty, Švajčiarsko a Rakúsko.

Prečítajte si tiež: Príspevok na prvú pomoc: podmienky a postup

• 1948: Kongres v Haagu diskutoval o nových formách spolupráce v Európe a podporil návrh na založenie Európskeho zhromaždenia.
• 1949: Bola vytvorená Rada Európy so sídlom v Štrasburgu.
• 1950: Robert Schuman navrhol zjednotenie uholných a oceliarskych zdrojov Francúzska a Nemecka do jednej organizácie.
• 1951: Šesť krajín podpísalo v Paríži Zmluvu zakladajúcu Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO).
• 1957: V Ríme boli podpísané zmluvy zakladajúce Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre jadrovú energiu (Euratom).
• 1960: Bola založená Európske združenie voľného obchodu (EFTA).
• 1962: V EHS vstúpila do platnosti spoločná poľnohospodárska politika.
• 1973: Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo vstúpili do Európskych spoločenstiev.
• 1979: Začal fungovať Európsky menový systém.
• 1981: Grécko vstúpilo do Európskych spoločenstiev.
• 1986: Španielsko a Portugalsko vstúpili do Európskych spoločenstiev.
• 1992: V Maastrichte bola podpísaná Zmluva o Európskej únii.
• 1995: Európska únia sa rozšírila o Fínsko, Rakúsko a Švédsko.
• 1999: Bola zavedená jednotná mena euro.

Vzťah národného a európskeho práva

Návrh na zmenu ústavy, ktorý bol schválený v slovenskom parlamente, sprevádzali obavy o vystúpenie Slovenska z EÚ a popretie medzinárodnoprávnych záväzkov. Historicky však spory medzi národným právom a právom EÚ nie sú ničím výnimočným.

Nový článok ústavy hovorí o zachovaní zvrchovanosti Slovenskej republiky vo veciach národnej identity a o tom, že ústavu nemožno vykladať ako súhlas s prenosom výkonu časti práv vo veciach tvoriacich národnú identitu.

Podľa Zmluvy o Európskej únii právomoci, ktoré neboli na Úniu prenesené, zostávajú právomocami členských štátov. Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov a ich základné štátne funkcie.

Ústavný právnik Vincent Bujňák zdôraznil, že kolízie ústavných noriem nie sú ničím výnimočným a je potrebné ich vyvažovať. Pristúpením k základným zmluvám EÚ sme preniesli výkon kompetencií na európske inštitúcie, ale neodovzdali sme sa ich. Stále existujú právomoci, ktoré sme na inštitúcie EÚ nepreniesli, a týkajú sa napríklad aj rodinného práva.

Spory o prednosti európskej legislatívy alebo národného práva absolvovali aj ústavné súdy v zakladajúcich krajinách EÚ, pričom nie raz uprednostnili vlastné ústavy a zákony.

Prečítajte si tiež: Diskusia o prvej pomoci

Ústavná identita ako hlavný argument

• Nemecko: Nemecký ústavný súd posudzoval Maastrichtskú zmluvu a určil, že prenesenie právomocí je prípustné len v rozsahu, ktorý neohrozuje ústavný poriadok Nemecka. V spore o Lisabonskú zmluvu súd určil, že zmluva je kompatibilná s nemeckou ústavou, ak sa zachová základná ústavná identita. V spore o kvantitatívnom uvoľňovaní súd rozhodol, že Európska centrálna banka prekročila svoje právomoci.
• Francúzsko: Francúzska Ústavná rada posudzovala Lisabonskú zmluvu a pripustila jej ratifikáciu s dodatkom, že si vyhradzuje právo odmietnuť aplikáciu častí európskeho práva, ktoré by boli v rozpore s francúzskou ústavou.
• Taliansko: Taliansky ústavný súd si vyhradzuje právo odmietnuť implementáciu konkrétnej európskej legislatívy, ak by narážala na ústavné princípy.
• Poľsko: Poľský ústavný súd konštatoval, že poľská ústava je európskemu právu nadradená.
• Česko: Ústavný súd v Brne odmietol verdikt SDEÚ o dorovnaní dôchodkov českým občanom, ktorí pracovali na Slovensku, s tým, že európsky súd prekročil svoje právomoci.
• Rakúsko: SDEÚ rozhodol v prospech Rakúska a uznal zákon o zrušení šľachtických titulov ako súčasť národnej ústavnej identity.
• Maďarsko: Maďarský ústavný súd rozhodol o tom, že Maďarsko nebude uplatňovať niektoré ustanovenia európskeho práva o azyle a migrácii.
• Dánsko: Dánsko odmietlo rozsudok SDEÚ o zákaze diskriminácie na základe veku v pracovnom práve.

Ústavné súdy naprieč kontinentom sa nebáli ísť do konfliktu s inštitúciami EÚ a neraz ich odkázali takpovediac do patričných medzí, teda tam, kam siahajú ich kompetencie.

Pokiaľ platí, že na území štátu môžu platiť len zákony, ktoré sú v súlade s ústavnými princípmi, je v skutočnosti nepodstatné, či ústava ako taká hovorí, že európske právo je nadradené slovenským zákonom, alebo naopak. Preto „obyčajné“ zákony prijaté slovenským parlamentom, rovnako ako európska legislatíva, ktorá má byť uplatňovaná na území Slovenska, musia byť so slovenskou ústavou v súlade.

Slovenská republika ako členský štát Európskej únie má rešpektovať európske právo, pretože sme k tomuto zväzku dobrovoľne pristúpili. No ako sa z času na čas stane, že Ústavný súd vyhlási za nesúladný s ústavou zákon, ktorý schválil slovenský parlament, rovnako môže za takýto vyhlásiť aj niektorý z európskych zákonov.

Francúzsko

Francúzsko, oficiálne Francúzska republika, je štát v západnej Európe. Hraničí s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom, so Švajčiarskom, s Talianskom, Monakom, so Španielskom a s Andorrou. Od Spojeného kráľovstva je oddelený Lamanšským prielivom a Doverskou úžinou. Od roku 2016 sa člení na 13 metropolitných regiónov a 95 departementov. Jeho zámorské územia majú niekoľko štatútov. Viac ako polovicu územia zaberajú nížiny. Takmer celé územie má mierne podnebie, v západnej a severozápadnej časti vplyvom Atlantického oceána vlhké oceánske s relatívne chladnými letami a miernymi zimami. Francúzsko má hustú riečnu sieť, hlavnými pramennými oblasťami významných riek sú oblasť Centrálneho masívu, Pyreneje, Alpy a Vogézy. Lesy zaberajú 29 % povrchu krajiny.

Francúzsko je hospodársky vysoko vyspelá priemyselná krajina, v ktorej základom ekonomického systému je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj značne rozvetvený štátny sektor. Rozhodujúcu úlohu v hospodárstve majú veľké priemyselné a finančné spoločnosti a banky. Francúzska ekonomika je charakteristická vysokým stupňom otvorenosti voči zahraničným trhom a intenzívnej účasti na medzinárodnej deľbe práce. Krajina má obmedzené zásoby nerastných surovín. Priemysel zamestnáva 20,0 %, poľnohospodárstvo 2,8 % a služby 77,2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2016). V priemysle dominujú odvetvia s dlhodobou tradíciou vyrábajúce luxusný tovar, ale aj štátom podporované odvetvia produkujúce výrobky špičkovej techniky. Najvyššia koncentrácia priemyslu je na území ležiacom severne od spojnice miest Mulhouse - Orléans - Le Havre. Oblasti ležiace na juhu od tejto spojnice majú malý podiel na priemyselnej výrobe. Energetický priemysel je charakteristický nedostatkom kvalitných domácich palív, hoci sa vytvárajú alternatívne zdroje energie (jadrové elektrárne). Veľké zásoby rúd železa radia Francúzsko medzi popredných svetových výrobcov surového železa a ocele. Strojársky priemysel produkuje asi štvrtinu hodnoty priemyselnej výroby a je úzko špecializovaný. Výroba áut je sústredená v Paríži, Lyone, Sochaux, Le Mans a Rennes. V leteckom priemysle zaujíma Francúzsko 2. miesto v západnej Európe. Lodný priemysel je sústredený v hlavných námorných prístavoch. Špecifickým znakom francúzskej ekonomiky je vysoko rozvinutá vojenská technika. Chemický priemysel je rozmiestnený pomerne rovnomerne. Textilná výroba stráca na význame. Najprosperujúcejším odvetvím je vinárstvo. Francúzske poľnohospodárstvo si na rozdiel od ostatných priemyselne vyspelých krajín udržiava svoje významné postavenie. Francúzsko má najväčšiu rozlohu poľnohospodárskej pôdy v Európe a je najväčším producentom a vývozcom poľnohospodárskych výrobkov v Európe.

Prečítajte si tiež: Kožné problémy u detí

#

tags: #prvá #hospodárska #zmluva #Francúzsko #Taliansko #Nemecko