
Rozhodcovské súdy predstavujú alternatívny spôsob riešenia sporov, ktorý sa v posledných rokoch teší rastúcej popularite. Na Slovensku je táto oblasť právne upravená zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý definuje rámec pre rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o právnej úprave rozhodcovského súdu na Slovensku, jeho výhodách a nevýhodách, ako aj o praktických aspektoch rozhodcovského konania.
V súčasnosti sa čoraz viac diskutuje o efektívnom vymáhaní práva a kritizuje sa dĺžka trvania súdnych konaní. Rozhodcovské konanie predstavuje alternatívu k tradičnému súdnemu konaniu, ktorá môže priniesť urýchlenie a zefektívnenie riešenia sporov. V podnikateľskom prostredí, kde je rýchle a spoľahlivé riešenie sporov kľúčové pre úspešné fungovanie na trhu, môže byť rozhodcovské konanie obzvlášť výhodné.
Rozhodcovský súd nie je všeobecným súdom v štátnej sústave. Stále rozhodcovské súdy rozhodujú spory vzniknuté z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike. V rozhodcovskom konaní možno rozhodovať všetky spory týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Rozhodcovské súdy existujú popri všeobecných súdoch.
Základným právnym predpisom upravujúcim rozhodcovské konanie na Slovensku je zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tento zákon bol prijatý s cieľom modernizovať a zefektívniť riešenie sporov alternatívnym spôsobom. Nahrádza predchádzajúci zákon č. 218/1996 Z. z., ktorý sa ukázal ako neefektívny a príliš reštriktívny.
Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravuje rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike. Taktiež upravuje uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti s arbitrážou
Zákon rozširuje okruh sporov, ktoré môžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, z obchodných aj na občianskoprávne. Umožňuje tak účastníkom právnych vzťahov zvoliť si, či určitý spor budú riešiť pred súdom alebo pred rozhodcami. Zákon tiež negatívne určuje, ktoré spory nemôžu byť predmetom konania z dôvodu osobitného významu veci samej. Ide o vznik, zmenu a zánik vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, statusové spory, spory súvisiace s výkonom rozhodnutí alebo súvisiace s konkurzným a vyrovnávacím konaním.
V rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory:
Rozhodcovská zmluva je kľúčovým prvkom rozhodcovského konania. Je to dohoda medzi zmluvnými stranami, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva sa vzťahuje aj na právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.
Najčastejším a najľahším spôsobom uzavretia rozhodcovskej zmluvy je vloženie rozhodcovskej doložky do zmluvy, resp. do záverečných ustanovení zmluvy. Príkladom takejto doložky je: „Zmluvné stany tejto zmluvy sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe tejto zmluvy alebo súvisiacich s touto zmluvou, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik tejto zmluvy, predložia na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Stálemu rozhodcovskému súdu ……………………………………..“
Prečítajte si tiež: Riešenie sporov: Rozhodcovský Súd
Arbitrabilita sporu je definovaná buď priamo v rozhodcovskej zmluve, alebo sa ňou rozumie riešenie všetkých sporov z určeného hlavného zmluvného vzťahu. Dôležitou je tu preto zákonná úprava arbitrability sporu použiteľná vo všetkých rozhodcovských konaniach. Ak spor nespĺňa zákonné znaky arbitrability, rozhodcovský súd je povinný konanie zastaviť.
Rozhodcom sa môže stať každá fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany dohodnú, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, má skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu a je bezúhonná. Zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve môžu dohodnúť na osobe rozhodcu alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia. Nikto nie je povinný funkciu rozhodcu prijať. Ustanovený rozhodca musí prijatie funkcie rozhodcu písomne potvrdiť.
Právnická osoba môže na základe zákona zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Stály rozhodcovský súd vedie zoznam rozhodcov pôsobiacich na tomto stálom rozhodcovskom súde, do ktorého môže každý nahliadnuť.
Stály rozhodcovský súd zapíše do zoznamu rozhodcov osobu, ktorá spĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 a osobitné podmienky podľa štatútu tohto stáleho rozhodcovského súdu. V zozname rozhodcov príslušného stáleho rozhodcovského súdu sa uvedie meno a priezvisko rozhodcu, jeho bydlisko a osobitné podmienky, ktoré sa musia splniť na zápis osoby do zoznamu rozhodcov.
Rozhodcovské konanie sa začína podaním žaloby na rozhodcovský súd. Žaloba musí obsahovať určité náležitosti, ako napríklad označenie strán, predmet sporu, návrh na rozhodnutie a odôvodnenie žaloby.
Prečítajte si tiež: Rozhodcovské konanie: Obrana
Zmluvné strany sa začatím rozhodcovského konania stávajú účastníkmi rozhodcovského konania. Žalobcom je zmluvná strana, ktorá podáva návrh na začatie rozhodcovského konania. Žalovaný je zmluvná strana, proti ktorej žaloba smeruje. Účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie.
K žalobe sa pripojí kópia rozhodcovskej zmluvy, vyjadrenie rozhodcu podľa § 8 ods. 3 zákona, ak už bol ustanovený, a dôkazy, o ktoré žalobca svoju žalobu opiera. V lehote, na ktorej sa dohodli účastníci rozhodcovského konania alebo ktorú určil rozhodcovský súd, žalovaný podá žalobnú odpoveď na rozhodcovský súd.
Ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania.
Rozhodcovský súd je oprávnený vykonávať dokazovanie, avšak nie je oprávnený nikoho k predloženiu dôkazov donútiť. Ak niektorý z účastníkov konania odmietne predložiť dôkaz, môže rozhodcovský súd o predloženie dôkazu požiadať všeobecný súd. V tomto prípade však musí rozhodcovský súd zložiť preddavok na úhradu trov dožiadania.
Rozhodcovský súd vydá o veci samej nález. Proti rozhodcovskému nálezu nie je na súde prípustné odvolanie. Rozhodcovský nález musí byť vyhotovený písomne a musí byť preskúmateľný.
Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť podkladom pre exekučné konanie podľa § 45 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).
Právna úprava uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia je v zákone vymedzená v § 46 až § 50. Účastník konania, ktorý žiada o uznanie rozhodcovského rozhodnutia z iného štátu, musí podať na všeobecný súd návrh na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, k nemu pripojiť aj originálny cudzí rozhodcovský rozsudok a originálnu rozhodcovskú zmluvu.
Súd môže odoprieť uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku, ak zistí, že rozhodcovská zmluva je neplatná, účastník konania nebol riadne upovedomený o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok sa týka veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, alebo je v rozpore s verejným poriadkom.
Rozhodcovské konanie prináša so sebou určité výhody a nevýhody, ktoré je potrebné zvážiť pred jeho využitím.
Zákon taxatívne vymedzuje dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok možno zrušiť, ak:
Rozhodcovské konanie má významné medzinárodné aspekty, najmä v súvislosti s uznávaním a výkonom cudzích rozhodcovských rozhodnutí.
Slovenská republika je signatárom Newyorského dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ktorý uľahčuje uznávanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí v zmluvných štátoch.
Revidované nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel Ia) explicitne vylučuje rozhodcovské konanie spod svojej pôsobnosti. V rozličných rozsudkoch však Súdny dvor Európskej Únie vytýčil výnimky, ktorými upozorňuje na potrebu aplikácie tohto nariadenia aj na konanie rozhodcovského typu.
tags: #rozhodcovský #súd #právna #úprava #Slovensko