
Špeciálna škola pre zrakovo postihnutých v Levoči je inštitúcia s bohatou históriou a dôležitou úlohou vo vzdelávaní a príprave zrakovo postihnutých jedincov na Slovensku. Od svojho založenia prešla škola viacerými zmenami a prispôsobovala sa potrebám svojich žiakov a moderným trendom vo vzdelávaní. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o histórii, súčasnom zameraní a jednotlivých zložkách tejto významnej inštitúcie.
Prvé zmienky o nevidiacich pochádzajú už zo staroveku, no v minulosti boli deti často úmyselne zbavované zraku. Nevidiaci si zvyčajne zarábali na živobytie spevom, hrou na hudobnom nástroji alebo žobraním. Zásadné zmeny v prístupe k nevidiacim nastali až v 18. storočí vo Francúzsku.
Na Slovensku siahajú začiatky inštitucionalizovanej starostlivosti o zrakovo postihnutých do začiatku 19. storočia, kedy bola v Bratislave založená prvá inštitúcia tohto druhu. Táto inštitúcia sa však po roku presťahovala do Budapešti, čím sa starostlivosť o zrakovo postihnutých na Slovensku na takmer sto rokov zastavila. Až v roku 1913 vznikol v Prešove Remeselný ústav pre slepých.
Prvý ústav pre slepcov na Slovensku bol založený v roku 1922 v Levoči. V roku 1923 bol preložený do Levoče pod názvom Súkromný mužský dielenský ústav. Následne bol začlenený do Československého štátneho ústavu pre slepcov so sídlom v Levoči, s cieľom zjednotiť systém vzdelávania a prípravy nevidiacich na povolanie. V ústave sa vyučovalo košikárstvo a kefárstvo, pričom majstri museli svoje výrobky predávať na trhoch, aby si zarobili na živobytie. Chovanci sa učili vypletať košíky tŕstím, vyrábať ryžové metly, zhotovovať štetce, kefy, koše, pletený nábytok a prútené výrobky pre domácnosť. Výučná doba trvala tri až štyri roky a končila sa tovarišskou skúškou.
Éra levočského slepeckého ústavného zariadenia trvala štrnásť rokov. V roku 1937 bol ústav premiestnený do Báhoňa a zlúčil sa tamojšou ústavnou inštitúciou pre zrakovo postihnutých. Po skončení vojny obnovil Zemský spolok pre pečlivosť o nevidomých svoje aktivity pod zmeneným názvom Spolok pre starostlivosť o nevidomých na Slovensku. Medzi priority spolku patrilo rozšírenie možností a foriem učebných odborov pre zrakovo postihnutých a vytváranie pracovných príležitostí pre nevidiacich a slabozrakých v priemyselných podnikoch a závodoch.
Prečítajte si tiež: Porovnanie pedagogických disciplín
Vyučovanie sa začalo 1. septembra 1947 v starom meštiackom kupeckom dome na námestí. Spolu 31 žiakov malo možnosť vyučiť sa v troch učebných odboroch - košikárstvo, kefárstvo a ženské ručné práce, ktorý sa neskôr zmenil na tkáčsky odbor. Postupne pribúdali ďalšie učebné odbory - čalúnnik, knihár, zámočník, spracovateľ prírodných pletív, technicko-administratívny pracovník a obchodná prevádzka.
Podmienky na vyučovanie a dielenskú činnosť v budove na námestí neboli vyhovujúce. Chlapci boli ubytovaní v minoritskom kláštore a dievčatá v terajšej základnej škole pre nevidiacich, kde sa spoločne stravovali. Riešením bola výstavba novej školy s dielňami a internátom. Od tých čias prešiel prvý ústav pre slepcov na Slovensku viacerými zmenami a menil sa aj názov školy.
V súčasnosti Spojená škola internátna v Levoči zahŕňa:
Škola podporuje trendy integrovaného vzdelávania, najmä smerom k stredoškolskému vzdelávaniu, ale aj vnášaním integračných prvkov do školských i mimoškolských aktivít.
Základnú školu pre žiakov so zrakovým postihnutím navštevujú žiaci nevidiaci, žiaci so zvyškami zraku, žiaci slabozrakí aj žiaci s kombinovaným postihnutím (k zrakovému sa pridružuje rečové, sluchové či telesné postihnutie). Žiaci sú prijímaní na základe vyplneného Návrhu na prijatie žiaka. Dĺžka vzdelávania v špeciálnej základnej škole je 10-ročná, študijná forma denná.
Prečítajte si tiež: Postup predoperačnej starostlivosti
Podľa Vyhlášky o špeciálnych školách smie byť v jednej triede v 1. až 5. ročníku maximálne 8 žiakov a v 6. až 9. ročníku 10 žiakov. V škole poskytujeme vzdelanie v siedmich triedach, v ktorých je zaradených 46 žiakov a podľa stupňa postihnutia môžu byť vzdelávaní vo variante A, B a C. Máme tri triedy, kde sú zaradení žiaci s variantom A, dve triedy s variantom B a C a dve triedy pre viacnásobne postihnutých žiakov.
Učebné osnovy ŠZŠ pre žiakov so zrakovým postihnutím vychádzajú z osnov pre špeciálne školy s mentálnym postihnutím. Sú upravené s prihliadnutím na zrakové poškodenie, v triede pre žiakov s viacnásobným postihnutím aj na telesné postihnutie. Žiaci vzdelávaní vo variante C postupujú podľa individuálnych vzdelávacích programov.
Vzdelávanie nevidiacich žiakov prebieha prevažne na hmatovej a sluchovej báze. Pri písaní používajú pichtove stroje, ktoré tlačia text v bodovom Braillovom písme. Týmto písmom sú napísané aj učebnice, ktoré majú žiaci k dispozícii. Pri vyučovaní sa používa veľa názorných pomôcok. Pri vzdelávaní slabozrakých sa pracuje aj so zrakom - žiaci píšu perom alebo fixou do špeciálnych zošitov a čítajú zväčšené texty. Pri práci používajú optické pomôcky, ktoré im najviac vyhovujú. Vzdelávanie žiakov so zvyškami zraku je kombináciou vzdelávania nevidiacich a slabozrakých.
ŠMŠ navštevujú deti od 3 - 6 rokov, (prípadne do 7 rokov pri doklade školskej dochádzky). V tomto školskom roku máme 13 detí, ktoré sú začlenené v dvoch triedach Slniečko a Lienka pri vzdelávacom procese. Popoludní pracujú v jednej výchovnej skupine. Ciele výchovy v materskej škole sú podobné ako v bežných materských školách. Učiteľky MŠ učia deti rozvíjať kompenzačné zmysly. Hmat je pre nevidiace dieťa veľmi dôležitý pre dobrú orientáciu v priestore, ale aj pre každodennú činnosť, či vyučovací proces. Pozitívny prínos informácií získaných prostredníctvom hmatania nohou spočíva v bezprostrednosti a rýchlosti ich spracovania zrakovo postihnutým. Už v predškolskom veku sa učia orientovať sa v šesťbode a na klinčekovej tabuľke a pripraviť sa na zvládnutie bodového písma. Čuch a chuť obohacujú poznanie človeka. V hrách získava dieťa nové poznatky a skúsenosti. Vytváraním rôznych životných situácií sa dieťa učí správne reagovať a zároveň sa uňho posilňujú kladné povahové a charakterové vlastnosti. Zrakovo postihnuté deti zaostávajú v sebaobsluhe a to z dôvodu slabého sociálneho prostredia, alebo príliš úzkostlivej starostlivosti rodičov.
V tejto škole sa vzdelávajú žiaci, ktorí majú intelekt v norme, ich komunikačné schopnosti sú však narušené. Všetky vyučovacie predmety vyučujú kvalifikovaní špeciálni pedagógovia. Najnižší počet žiakov v triede pre žiakov s NKS sú 4. Najvyšší počet žiakov v triede pre žiakov s NKS v prípravnom až piatom ročníku je 8, v šiestom až deviatom ročníku 10 žiakov. Preto je možné pracovať s každým žiakom individuálne. Ak je to potrebné, majú žiaci individuálny vzdelávací plán.
Prečítajte si tiež: Špecializovaná ambulantná starostlivosť: Čo potrebujete vedieť
Praktická škola poskytuje vzdelávanie a prípravu na jednoduché pracovné činnosti žiakom s mentálnym postihnutím, alebo žiakom s mentálnym postihnutím v kombinácii s iným zdravotným postihnutím, ktorí skončili špeciálnu základnú školu a nemajú predpoklad zvládnuť vzdelávanie v odbornom alebo špeciálnom učilišti. V praktickej škole pripravujeme žiakov na život v rodine, na sebaobslužné a praktické práce v domácnosti. Žiakov pripravujeme tak, aby zvládli jednoduché pracovné činnosti pod dohľadom, aj samostatne. Príprava v praktickej škole trvá tri roky. Dokladom o skončení vzdelávania v nej je záverečné vysvedčenie. Úlohou Praktickej školy je vzdelávanie v snahe čo najvšestrannejšieho pracovného a spoločenského uplatnenia, ako aj začlenenia klientov. Po skončení 3. ročného štúdia sú klienti pripravení zvládnuť požiadavky každodennej potreby a sebaobsluhy v domácom prostredí s pomocou inej osoby.
Škola zabezpečuje výchovu a vzdelávanie žiakov, u ktorých bolo diagnostikované súčasné postihnutie zraku a sluchu rôzneho stupňa s pridruženými ďalšími postihnutiami. Školu navštevuje 12 žiakov z celého Slovenska. Vyučovanie prebieha v troch triedach a zabezpečujú ho 3 učitelia, 1 vychovávateľka, 2 asistenti učiteľa a 2 pomocné vychovávateľky. Pre vzdelávanie hluchoslepých žiakov je charakteristické individuálne vzdelávanie. Režim dňa je rozdelený na pravidelné striedanie vyučovania, odpočinku a hry, ktoré zodpovedajú možnostiam zaťaženia žiakov. Aj samostatné dopoludňajšie vyučovanie je prerušované relaxačnými chvíľkami alebo prestávkami. Dĺžka vyučovania a vyučovacej hodiny je individuálna. Môže trvať v rozsahu 5 až 30 minút.
Prvé počiatky vzdelávania hluchoslepých spadajú do obdobia r. 1837, kedy prvou úspešne systematicky vychovávanou a vzdelávanou hluchoslepou osobou bola Laura Bridgman. Jej vzdelávanie s viditeľnými a trvalými pokrokmi vyvrátilo dovtedy prevládajúcu predstavu o tom, že hluchoslepí jedinci sú nevzdelávateľní. Laura Bridgman získala zrakové a sluchové postihnutie, ako i stratu čuchu a chuti v dôsledku prekonania šarlachu v útlom detstve. Veľmi skoro prestala na základe chýbajúcej sluchovej kontroly rozprávať, stratila schopnosť ovládať svoju artikuláciu a jazyk, zvuk neodpovedal myšlienke. Jej prvotná komunikácia sa pohybovala na úrovni gest a signálov, formou potľapkaní po hlave, chrbte, pleci, hladením, buchnutím a presúvaním z miesta na miesto. Začala používať vlastný prirodzený jazyk, v ktorom mala pre každého člena rodiny určený zvláštny posunok. Táto komunikácia bola samozrejme nepostačujúca, pretože sa vzťahovala len na konkrétne osoby, predmety a situácie. Neumožňovala jej v širších súvislostiach komunikovať, prijímať dostatočné množstvo žiaducich informácií, čo spôsobovalo nepochopenie sveta naokolo, jeho metamorfóz a zákonitostí, podľa ktorých sa riadi príroda a jej živly. Tento deficit sa začal výrazne prejavovať v jej siedmych rokoch poruchami správania a agresiou, ktoré boli zamerané na okolité - nepochopené prostredie. Jej špeciálna edukácia začala 4. októbra 1837, kedy bola Laura prijatá do Perkinsovoho inštitútu pre nevidiacich v Bostone, Massachusetts, USA. Vo výučbe bol využívaný, pre ňu absolútne nepostrádateľný a obzvlášť citlivý hmat, ktorý jej umožňoval príjem informácií vo forme otrasov, dotykov, vibrácií, pohybu a prúdenia vzduchu. Vzdelávaná bola prostredníctvom Howeovej reliéfnej abecedy (neskôr známej ako bostonské a nakoniec newyorské písmo), s jednotlivými písmenami predtlačenými na kovovom podklade do istej hĺbky a výšky. Neskôr edukácia prebiehala pomocou daktylnej (prstovej) abecedy, ktorá je využívaná i u nepočujúcich. Ide o dohodnuté formy zloženia a polohy prstov jednej alebo obidvoch rúk, ktorými sú vyjadrené jednotlivé písmená (hlásky) abecedy. Písať sa naučila hranatým rukopisom pomocou dosky so žliabkami, ktorý bol neskôr jej najpoužívanejším komunikačným prostriedkom. Jej edukačný program sa skončil vo veku 23 rokov. Získala v ňom poznatky zo zemepisu, dejepisu, telocviku, náboženstva, astronómie, filozofie i hudby. Nadobudla nové a vylepšovala si už nadobudnuté zručnosti: šitie, pletenie, háčkovanie, vykonávanie domácich prác, osvojila si kódex slušného správania sa.